Ján Bobák

Polstoročie zápasu o slovenskú históriu

Rozhovor s jubilujúcim Prof. Richardom Marsinom

Významný slovenský vedec a organizátor historickej vedy, vysokoškolský pedagóg Dr. h. c. Prof. PhDr. Richard Marsina DrSc. sa narodil 4. mája 1923 v Šahách ako syn štátneho úradníka. Roku 1925 sa rodičia vrátili do Žiliny, odkiaľ pochádzali. Základnú školu vychodil v Žiline, gymnázium v Trenčíne a v Žiline. Študovať začal na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity, potom prešiel na Filozofickú fakultu, ktorú absolvoval v roku 1949. Hodnosť PhDr. dosiahol v r. 1952, CSc. v r. 1962 a DrSc. v r. 1973. Habilitoval sa za docenta pomocných vied historických na Filozofickej fakulte v Bratislave roku 1995. Tu bol aj inaugurovaný za profesora slovenských dejín v roku 1996. Čestný doktorát Prešovskej univerzity (Dr.h.c.) mu udelili roku 1999.
V rokoch 1962 - 1980 prednášal na Filozofickej fakulte v Bratislave na odbore Archívnictvo stredovekú diplomatiku. Z jeho iniciatívy bol obnovený Historický odbor Matice slovenskej a v rámci MS zastáva aj funkciu zástupcu riaditeľa Slovenského historického ústavu. V školskom roku 1992/1993 zorganizoval na Fakulte humanistiky Trnavskej univerzity založenie Katedry histórie, ktorej vedúcim bol do septembra 1998 a prednáša na nej doteraz. Hlavnú vedeckú aktivitu vyvíjal na príprave vydávania stredovekých historických prameňov a na príprave dokumentačnej základne pre túto činnosť.
Je nositeľom Križkovej a Sasinkovej medaily za zásluhy o archívnictvo, striebornej a zlatej plakety Ľudovíta Štúra pre spoločenské vedy SAV, zlatej medaily SAV, medaily I. Szechényiho, udelenej Maďarskou akadémiou vied, Pribinovho kríža III. triedy udelenej prezidentom SR, Ceny Ľudovíta Nováka udelenej Nadáciou Matice slovenskej, medaily Štefana Moysesa udelenej Predsedníctvom MS, medaily D. Rapanta udelenej Historickým odborom MS a iných.
Pri príležitosti životného jubilea profesora Richarda Marsinu ho redakcia Kultúry požiadala o rozhovor, v ktorom bilancuje svoje doterajšie pôsobenie, vedeckú prácu i celkový vývoj slovenskej historiografie v kontexte spoločenského diania.

- Pán profesor, ste všeobecne známy ako historik, organizátor historickej vedy, pedagóg, publicista. Patríte ku generácii, ktorá profesijne dozrievala v 40. rokoch minulého storočia a ktorej osudy poznačil nástup komunizmu v bývalom Česko-Slovensku. Priblížte nám s odstupom času Váš pohľad na toto obdobie.
- Slovenská historická veda sa už v tridsiatych a začiatkom štyridsiatych rokov 20. storočia napriek svojej nerozvinutosti stala ustálenou vednou disciplínou, ktorú svojím spôsobom uznávali aj okolité historiografie. Pre slovenskú historiografiu malo obdobie tzv. marxistickej historiografie dvojaký význam. Na jednej strane to bolo spochybnenie dovtedajšieho chápania (aj slovenského) historického vývoja, na druhej strane znamenalo toto obdobie pre slovenskú historiografiu jej personálny a materiálny vzostup, azda v relatívne väčšej miere ako u našich najbližších susedov Čechov a Maďarov, u ktorých bola vtedy historická veda omnoho rozvinutejšia. No neznamená to, že práve len vďaka vstupu marxizmu na politickú scénu sa začala slovenská historiografia (čo aj ideologicky a politicky zošnurovaná) prudšie rozvíjať. Jej rozvíjanie sa v tomto období súvisí bezpodmienečne aj s dovtedy dosiahnutým vývojovým stupňom, na ktorý bolo možno, aj za iných podmienok, bezprostredne nadväzovať. Celkove toto obdobie prinieslo rozrast, no vo svojej prvej fáze znamenalo aj výrazné potláčanie, zjednodušovanie, ako o tom ešte bude reč. Je zrejmé, že v stručných odpovediach na otázky bude možno isté veci iba naznačiť, nie riadne dovysvetliť a zargumentovať a z tohto hľadiska treba chápať a hodnotiť vyslovené odpovede.

- Čo vo Vašom osobnom živote rozhodlo o tom, že ste sa začali profesionálne venovať historickej vede a najmä starším slovenským dejinám?
- Veľký záujem o dejiny som mal už ako gymnazista. Najmä mi chýbalo, že sa veľmi málo učíme o historickom vývoji na Slovensku. Keď som sa o tom chcel viac dozvedieť, najmä o starších dejinách, už ako pätnásťročný chlapec som zistil, že vlastne nejestvuje podrobnejšia slovenská syntéza historického vývoja na území Slovenska od najstarších čias až do prítomnosti. Preto som sa už vtedy rozhodol, že sa budem venovať výskumu najmä slovenských dejín a usiloval som sa už ako gymnazista prečítať všetko, čo sa ich týkalo a bolo mi prístupné. Napokon, síce s okľukou, dostal som sa na univerzite k štúdiu histórie. Počas štúdia som sa ešte nazdával, že budem môcť pracovať na historickom pracovisku, no po februári 1948 sa moje vyhliadky podstatne zmenšili. Uchádzal som sa o miesto asistenta Historického seminára (Filozofickej fakulty Slovenskej univerzity), pôvodne som síce bol na zasadnutí profesorského zboru zvolený, no keďže som nebol členom komunistickej strany, nemal som šancu aj napriek prvej úspešnej voľbe sa ním stať. Aj podľa odporúčania vtedy všemocného Sväzu slovenskej mládeže (ktorého členom som nebol) nesmel som ani učiť na strednej škole, ale mohol som nastúpiť len do knižničnej, archívnej alebo podobnej služby.

- Mohli by ste popísať stav slovenskej historickej vedy a postavenie vedeckého pracovníka na prelome 40. a 50. rokov minulého storočia?
- Na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov bol stav slovenskej historickej vedy neutešený, lebo sa od nej žiadala transformácia na marxistickú historickú vedu. Bolo to veľmi ťažko realizovateľné, pretože napr. zo štyroch profesorov na histórii (Daniel Rapant, Vojtěch Ondrouch, Branislav Varsik, Alexander Húščava) ani jeden nebol členom komunistickej strany a zo štyroch asistentov (Ján Smetana, Peter Ratkoš, Bohuslav Nociar, Tatjana Schwarzová) iba jeden. V Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a umení nebolo vôbec straníka. Dejiny sa mali marxisticky prehodnocovať, no slovenské dejiny boli veľmi málo spracované, takže vlastne nebolo čo prehodnocovať. Postavenie vedeckých pracovníkov - historikov bolo vratké, možnosti sa otvárali tým mladým, ktorí boli ochotní prispôsobovať sa požiadavkám marxistickej historickej vedy. Bolo to ťažké aj preto, lebo sa vlastne nevedelo, čo to tá marxistická historická „veda“ je. Prvým vonkajším príznakom bolo otrocké citovanie tzv. klasikov marxizmu-leninizmu. Na Slovensku (na rozdiel od Česka) sme pred februárom 1948 nemali skutočných marxistických historikov (ak by sa len za nich nepokladali rozliční komunistickí novinári, publicisti a propagandisti, ako to vo svojej práci Začiatky marxistického historického myslenia na Slovensku, Bratislava 1984, prezentoval náš marxistický historiograf). Vidno to aj na historickej produkcii tých čias, ktorá v rokoch 1949-1952 v porovnaní s predchádzajúcim obdobím výrazne stagnovala. Málokto bol ochotný podstúpiť riziko, že jeho štúdia, článok, bude označený za nemarxistický, čo vtedy malo zvyčajne okamžité kádrové dôsledky.

- Svoju vedeckú dráhu ste začínali v Archíve mesta Bratislavy, v Pôdohospodárskom archíve a následne v Štátnom ústrednom archíve. Venovali ste sa výskumu slovenských stredovekých dejín ako aj vydávaniu prameňov k nim. Spolupodieľali ste sa na vydávaní urbárov feudálnych panstiev na Slovensku. Dajú sa porovnať podmienky pre medievistiku v 50. rokoch na Slovensku s možnosťami v Česku či Maďarsku?
- V Archíve mesta Bratislavy som brigádnicky pracoval už počas štúdia a od 2. novembra 1949 som tam nastúpil. No už po troch mesiacoch som odtiaľ odišiel, lebo tam nebolo pre mňa tzv. systemizované miesto. Prešiel som do Pôdohospodárskeho archívu (pri Povereníctve pôdohospodárstva), ktorého riaditeľ Július Barták si vážil odborníkov, čakal od nich aj iniciatívu a nechával im aj jej realizáciu. Pôdohospodársky archív spravoval tzv. konfiškáty. Keď som tam nastúpil, nemali sme takmer nijaké archiválie. Pri preberaní Pôdohospodárskeho archívu do štruktúry Povereníctva (Ministerstva) vnútra k 31. 12. 1955 sme napr. len v Bratislave mali viac ako desaťtisíc škatúľ a balíkov archiválií, ktoré sme predtým museli najprv vyhľadať, potom sústrediť a aspoň predbežne spracovať. Od 1. januára 1956 som sa sediac za tým istým stolom a v tej istej miestnosti stal pracovníkom II. oddelenia Štátneho slovenského ústredného archívu (ŠSÚA) pri Povereníctve vnútra. Aj popri náročných pracovných povinnostiach (neraz vyslovene fyzickej povahy) sme už v Pôdohospodárskom archíve začali s prípravou edície urbárov a s evidovaním stredovekých listín zo všetkých (pôvodne) ôsmych pracovísk Pôdohospodárskeho archívu na Slovensku. Aj po prechode do ŠSÚA sa v tejto práci pokračovalo. Už vtedy sa stalo jednoznačne zrejmým, že väčšina stredovekých písomností týkajúcich sa Slovenska je mimo jeho územia, čo sťažovalo a dodnes sťažuje prácu slovenských medievistov. Paralelne sa podnikali aj pokusy oživiť archívnu rozluku medzi (Česko-)Slovenskom a Maďarskom, čo sa nevykonalo ani po roku 1918 ani po roku 1945 (hoci archívna rozluka s Rakúskom sa vykonala veľmi striktne hneď po roku 1918).

- Slovensko prešlo po roku 1945 niekoľkými vlnami rozsiahlych spoločenských čistiek, ktoré zvlášť negatívne postihli najmä inteligenciu. Aké boli príčiny a dôsledky týchto politických čistiek pre slovenskú kultúru a akým spôsobom ovplyvnili slovenskú historiografiu?
- Politické čistky prevažne medzi inteligenciou po druhej svetovej vojne mali pre slovenskú kultúru ako takú nepochybne katastrofálne dôsledky. Prvá vlna hneď v roku 1945 zasiahla najmä tzv. ľudácku inteligenciu, ktorej mnohí príslušníci boli špičkovými pracovníkmi vo svojich odboroch. Druhá vlna po februári 1948 zasiahla aj ľudí, ktorí počas prvej vlny mohli pokračovať vo svojej práci, potom boli diskvalifikovaní, prípadne aj zatvorení alebo sami emigrovali. Aj z radov historikov a nádejných historikov by sa ľahko dalo uviesť viacero mien známych aj menej známych, ktorí sa prestali zúčastňovať na rozvíjaní dovtedy pomerne slabej slovenskej historiografie. Boli aj také prípady, že významní odborníci po viac rokov museli byť v tzv. výrobe a nesmeli vykonávať prácu, na ktorú boli kvalifikovaní (napr. už spomenutý asistent Ján Smetana).

- Komunistický puč vo februári 1948 znamenal v konečnom dôsledku nielen koniec demokracie v Česko-Slovensku, ale zamedzil i prirodzenú pluralitu v spoločenských vedách. Garantom ideológie marxizmu-leninizmu v spoločenských vedách sa stala Slovenská akadémia vied a umení, kde jednotlivé ústavy rozpracúvali vo svojich vedeckých odboroch marxistickú ideológiu. Ako táto skutočnosť ovplyvnila slovenskú historiografiu? V čom bolo podľa Vás v tomto období špecifické postavenie slovenskej historickej vedy v porovnaní s českou?
- Do roku 1948 sa historiografia profesionálne pestovala na Slovenskej (vtedy jedinej) univerzite v Bratislave, prostredníctvom Historického odboru Matice slovenskej a v novšom Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a umení. Hoci profesionálnych historikov bolo len niekoľko desiatok, vrátane gymnaziálnych profesorov), vychádzali dve historické periodiká (Historický sborník MS a Historica slovaca v SAVU). Aby bola historická veda manipulovateľnejšou, rozhodlo sa vedenie KSČ o vybudovať na Slovensku jedno centralizované vedecké pracovisko. Zrušený bol Historický odbor MS, jeho pracovníci prešli do SAVU. Znamenalo to definitívny koniec pluralitných publikačných možností v historickej vede. Vtedy SAVU, od 1. júla 1953 SAV, sa stala jediným vedeckým pracoviskom, ktoré na politickú objednávku KSČ rozpracúvalo marxistickú ideológiu v oblasti histórie. Špecifickosť postavenia slovenskej historiografie (v porovnaní s českou) bola v jej slabosti - nerozvinutosti, v stále väčšom (povinnom!) podriaďovaní sa českej historiografii a začiatkom 50. rokov v nedostatku presvedčených marxistov v historiografii.

- Začiatkom 60. rokov ste nastúpili do Historického ústavu SAV, kde ste sa zapojili do tvorby koncepcie ústavu na oddelení najstarších dejín a do budovania dokumentačnej základne ústavu. Ako sa v tomto období javila otázka predmetu slovenských a takzvaných československých dejín? V akej miere vstupovala v 60. rokoch politika a ideológia do vedecko-výskumnej a publikačnej činnosti?
- Od 1. augusta 1960 som prešiel do Historického ústavu SAV. Hoci som od posledného štvrťroku 1956 bol poverený vedením prác na príprave Slovenského diplomatára, bol by som vtedy radšej ostal v ŠSÚA, lebo som sa nazdával, že tam by sa lepšie a bez časového tlaku dala budovať dokumentačná základňa pre toto veľké edičné podujatie. V prvých rokoch svojej činnosti v HÚ SAV som sa venoval predovšetkým práci na diplomatári, pretože som bol jeden z mála jeho pracovníkov, ktorý mal dopredu dlhodobo presne určené, čo má byť jeho hlavnou úlohou. Otvorené a verejné diskusie o názve našej vednej disciplíny vtedy nejestvovali. Celoštátne bol Prahou naoktrojovaný pojem „československé“ dejiny (pracovalo sa vtedy v Prahe aj v Bratislave na Přehlede československých dějin) a v Historickom ústave SAV sa paralelne mohli pripravovať Dejiny Slovenska, pretože pomenovanie slovenské dejiny sa pokladalo za nemarxistické (nacionalistické). Dokumentačné zbierky HÚ SAV, najmä filmy archiválií a fotokópie, vrátane knižnice neboli v tomto období optimálne usporiadané, preto bolo zriadené dokumentačné oddelenie, ktorého som sa ako bývalý dlhoročný archivár stal vedúcim. Umožnilo mi to účinnejšie budovať dokumentačnú základňu aj pre prípravu vydávania nielen Slovenského diplomatára, ale aj stredovekých prameňov, čím sa prispelo k lepšiemu skompletizovaniu heuristickej základne aj pre Slovenský diplomatár.

- Od polovice 60. rokov bol v socialistickom Česko-Slovensku evidentný politický „odmäk“. Kasárenský komunizmus z 50. rokov začal nadobúdať „ľudskejšiu tvár“. Prejavovalo sa to v žurnalistike, publicistike, v kultúre i vo vedeckej tvorbe. Mnohé tabuizované a kriminalizované témy (slovenská štátnosť) sa v rámci limitovaných možností opäť nastoľovali. Proces destalinizácie totalitného režimu dozaista ovplyvňoval aj slovenskú kultúrnu a vedeckovýskumnú činnosť (výber tém a interpretácia výsledkov výskumu)...
- K najväčším zmenám v tomto smere došlo v dejinách najmä 20. storočia, kde sa vtedy opäť (v podstate už druhý raz!) prehodnocovalo napr. povstanie z roku 1944, ale málo sa to týkalo prehodnocovania vnútropolitických i zahraničnopolitických pomerov, ktoré k nemu viedli. V starších dejinách sa to prejavovalo najmä tým, že sa tak dogmaticky netrvalo na citácii klasikov marxizmu-leninizmu, nemuseli sa vyhľadávať len témy dokumentujúce takzvaný triedny boj, došlo k rozvoju regionalistiky a dejín miest. Charakter výskumu v tejto oblasti však zvyčajne závisel od miestnych pomerov a pri opise najnovšieho obdobia býval častopoplatný vtedajším funkcionárskym kádrom. Proces tzv. destalinizácie postupoval aj v používaní výrazových prostriedkov (napr. v porovnaní s Maďarskom) pomalšie. Celkový vplyv na slovenskú kultúru tu však jestvoval a písané dejiny sa stali o niečo menej jednostrannými ako dovtedy, až na náboženské a cirkevné dejiny, ktoré boli stále neželateľné, vynechávané, škandalizované.

- Od polovice 50. rokov sa v Historickom ústave SAV rozpracúvala marxistická koncepcia dejín. V roku 1956 vydal HÚ SAV Dejiny Slovenska (Tézy), v ktorých sa táto koncepcia slovenských dejín naplno prezentovala. V čom spočívala jej podstata?
- V päťdesiatych rokoch (keď som tam ešte nebol) bolo skutočne v HÚ SAV rozpracovanie koncepcie marxistických dejín (Slovenska) hlavnou úlohou. Treba ale kvôli úplnosti dodať, že už vtedy, ako aj neskôr, sa za dôležitú úlohu pokladalo dohoniť celkové zaostávanie slovenskej historiografie v porovnaní napr. s českou alebo maďarskou. Preto sa už v polovici 50-ych rokov nastolila aj požiadavka systematického vydávania prameňov k našim dejinám. Prvým syntetickejším výsledkom koncepcie marxistických dejín boli skutočne v roku 1956 vydané Dejiny Slovenska. (Tézy). Zdôrazňovala sa v nich úloha triedneho boja v dejinách, negatívna úloha cirkvi a pre 20. storočie sa neúmerne zdôrazňoval zástoj ľavicového hnutia a predovšetkým komunistickej strany, napr. aj na vznik Česko-Slovenska, čo všetko nebolo vždy v zhode s historickou skutočnosťou. Spomínané Tézy mali byť akousi osnovou (vtedy plánovaných) štvorzväzkových Dejín Slovenska. Prvý zväzok z nich, do roku 1848 vyšiel v roku 1961. Druhý mal ísť chronologicky do roku 1918, no na termín bola autorsky spracovaná iba časť do roku 1900; keď potom autor časti 1901-1918 ani po niekoľkých rokoch nebol vstave svoje texty dokončiť, vyšla z II. zväzku v roku 1968 samostatne časť do roku 1900. Neskôr, ani v prvej polovici sedemdesiatych rokov, sa plánované štvorzväzkové dejiny nepodarilo dokončiť.

- Syntéza Slovensko I. - Dejiny však vyšla až v roku 1971. Čo bolo príčinou 15-ročného meškania? V tejto publikácii ste spracovali obdobie 10. - 14. storočia. Aj keď dielo bolo poplatné oficiálnej ideológii, predsa z hľadiska faktografie, ale i novým hodnotením niektorých udalostí, vzbudilo značný ohlas vo vedeckej i laickej verejnosti...
- Syntéza Slovensko I. - Dejiny bola súčasťou štvordielnej vlastivedy (Slovensko), iniciovanej (pravdepodobne na popud Samuela Falťana) Vydavateľstvom Obzor v Bratislave. Pôvodne sa so mnou autorsky v tejto syntéze vôbec nepočítalo. Len keď vytypovaný autor Peter Ratkoš definitívne odmietol spoluprácu, oslovil ma vtedajší hlavný redaktor a riadoteľ HÚ SAV Ľudovít Holotík (pričom si možno myslel, že to sám nedokážem do určeného termínu spracovať, pretože aj on mal problémy so svojimi textami). Bolo to v roku 1967, keď sa črtal príchod liberálnejších čias; akceptoval som, že spracujem príslušné texty len do konca 14. storočia (nie až do 1526 ako sa to odo mňa žiadalo) a bolo mi povolené spracovať to podľa vlastnej úvahy. Aj pri tejto syntéze (pôvodný) hlavný redaktor nespracoval svoje texty, došlo k jeho nahradeniu Jánom Tibenským a zväzok vyšiel s oneskorením až v roku 1971, už po začatí takzvanej normalizácie. Voči celému zväzku sa rozpútala veľká kampaň, že najmä niektoré (predovšetkým novoveké) časti sú spracované nemarxisticky. Už skoro rozpredaný zväzok sa mal stiahnuť z predaja a nahradiť novospracovaným zväzkom (členmi spracovateľského kolektívu sa stali aj Viliam Plevza a Marta Vartíková z Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS), ktorý však vyšiel až 1978.

- V rokoch 1969 - 1970 ste vykonávali funkciu zástupcu riaditeľa Historického ústavu SAV a okrem iných funkcií ste boli i podpredsedom Slovenskej historickej spoločnosti (SHS). Priblížte nám situácia na HÚ SAV v tomto období a mieru angažovania sa inteligencie v „obrodnom procese“.
- Zástupcom riaditeľa HÚ SAV som bol od 15. februára 1969 do 17. septembra 1970, kedy sa dovŕšil nástup nového normalizačného vedenia aj v ústavoch Slovenskej akadémie vied. Podpredsedom SHS pri SAV som bol o niečo dlhšie, do jej novembrového valného zhromaždenia. V „obrodnom procese“ sa z HÚ SAV angažovali predovšetkým pracovníci z odboru novších a najnovších dejín a najvzrušenejšie debaty prebiehali na straníckych schôdzkach, na ktoré sme my nestraníci spravidla nemali prístup. Na jar 1968 sa uskutočnilo veľké sympózium v Smoleniciach, kde sa diskutovalo o koncepcii slovenských dejín, o smerovaní ďalšej práce. Celkove išlo o veľmi krátke obdobie, ktoré bolo zakalené tzv. straníckymi previerkami už v druhej štvrtine roku 1969.

- Na dlhé obdobie sa tabuizovanou témou stalo i Valné zhromaždenie SHS v roku 1968. Mohli by ste s odstupom času popísať toto obdobie? Akým spôsobom rozdeľovala „politika“ slovenskú historickú obec?
- Na VI. zjazde SHS 2. - 4. júla 1968 v Turčianskom Svätom Martine, z ktorého materiály boli (sčasti) vydané až v roku 1990 (Historický časopis 38, s. 844-893), vystupovali prevažne tzv. reformní historici. V nasledujúcom období viacerí z nich na to osobne doplatili tým, že boli vyškrtnutí alebo vylúčení z KSČ a následne aj z HÚ SAV (hoci pôvodne sa hovorilo, že vylúčenie zo strany nebude mať vplyv na zamestnanie). Sám som tam tiež vystúpil s variantom prednášky o koncepcii slovenských dejín (ktorú som mal pôvodne na spomínanom sympóziu v Smoleniciach), no vraj pre nedostatok času som bol prerušený a ani som vtedy nedal prednášku k dispozícii tlači (čím som sa, vtedy to ešte nevediac, vyvaroval veľkých komplikácií v budúcnosti). Prívrženci dogmatického marxizmu však na tomto zjazde vystupovali pomerne skromne a nesmelo.

- Takzvaná normalizácia a opätovné politické čistky poznačili začiatkom 70. rokov spoločenský život na Slovensku. Táto situácia sa odzrkadlila aj na Historickom ústave SAV a v slovenskej historiografii...
- Politické čistky v rámci normalizácie veľmi zasiahli aj HÚ SAV. Vyše 20 jeho zväčša vedeckých pracovníkov bolo vylúčených alebo vyškrtnutých z KSČ a postupne to malo vplyv aj na ich zamestnanecký pomer. Najprv museli z HÚ SAV odísť všetci vylúčení zo strany, potom postupne aj vyškrtnutí pracovníci. Zväčša išlo o najproduktívnejších pracovníkov pre odbory novších a najnovších dejín. Starších dejín sa to dotklo veľmi málo, pretože medzi ich spracovávateľmi takmer nebolo členov KSČ a novovymenovanému riaditeľovi HÚ SAV Miroslavovi Kropilákovi sa podarilo zmariť požiadavku vtedajšieho riaditeľa Ústavu dejín európskych socialistických krajín Jozefa Hrozienčika, ktorý sa v prvej fáze normalizácie stal aj predsedom KSS v SAV, aby sa represálie vzťahovali aj na nestraníkov. V sedemdesiatych rokoch nebol HÚ SAV pre čistky schopný zabezpečiť vlastnými silami obdobie novších a najnovších dejín, ani primerane obsadiť syntézy.

- Významným počinom v slovenskej kultúre a historickej vede bolo vydanie Slovenského diplomatára, ktorého ste autorom. Mali ste na HÚ SAV adekvátne podmienky pre vydávanie prameňov k slovenským dejinám v období husákovskej normalizácie?
- Od môjho vstupu do Historického ústavu SAV bol Slovenský diplomatár mojou hlavnou úlohou, ktorej som sa vtedy mohol skutočne naplno venovať. V sedemdesiatych rokoch prišla požiadavka z Prahy, aby sa pracovalo spoločne na novom vydaní Přehledu československých dějin, čo sa stalo ústavnou prioritou. V rámci ústavu som bol poverený gestorstvom tejto úlohy pre I/1-2 diel (do 1526 a do 1848), pričom som bol aj spracovávateľom viacerých kapitol (1301-1526). Podarilo sa nám presadiť zmenu názvu na Přehled dějin Československa a texty boli hotové už začiatkom druhej polovice sedemdesiatych rokov, no vyšli až v rokoch 1981 a 1982. Paralelne som pracoval na druhom diele Slovenského diplomatára, no prirodzene s menšou intenzitou. Napriek tomu sa mi podarilo v roku 1980 dokončiť druhý diel Slovenského diplomatára; vyšiel však až v roku 1986, aj to nie vo Vydavateľstve SAV Veda, ktoré naň vtedy vraj nemalo finančné prostriedky (čo bola forma diskriminácie jeho spracovávateľa). Situáciu (prirodzene až po niekoľkých rokoch) pomohol vyriešiť riaditeľ Archívu hlavného mesta SSR Bratislavy PhDr. Vladimír Horváth. Pri príprave druhého vydania Přehledu sa zistilo, že v HÚ SAV je dostatočná kapacita aj na vydanie viaczväzkových slovenských dejín. Prestalo úsilie dokončiť štvorzväzkovú syntézu Dejín Slovenska a začalo sa pracovať na šesťdielnej syntéze Dejín Slovenska, od najstarších čias do roku 1960. Ako prvý r. 1985 vyšiel V. diel (1918-1945), pri ktorom sa sčasti použili texty vypracované pre III. diel pôvodne plánovanej štvorzväzkovej syntézy a po ňom podobne IV. diel do roku 1918 (1986); tieto dva diely (spolu so VI. dielom) sú najviac poplatné normalizačným tendenciám. Sám som bol poverený redaktorstvom I. dielu do roku 1526, pre ktorý som spracoval aj vyše polovice textov (1200-1526). Opäť sa to pokladalo za prioritu ústavu (veľmi dôsledne najmä za nového normalizačného riaditeľa Samuela Cambela). Úlohu som splnil vlastne už ako dôchodca, lebo, hoci som bol DrSc. a zdravotne som bol v poriadku, hneď po šesťdesiatke ma dali do dôchodku, lebo v rámci postupujúcej normalizácie sa moje zotrvávanie v ústave pokladalo za neželateľné (ale konkrétna práca sa stále odo mňa čakala aj ďalej).

- Priblížte nám, prosím, Váš pohľad na perspektívy pokračovania vydávania Slovenského diplomatára a prameňov k slovenským dejinám. V čom vidíte príčinu zaostávania slovenskej historiografie v tejto oblasti v porovnaní so susednými štátmi?
- Už koncom prvej polovice osemdesiatych rokov bol určený pre mňa spolupracovník-nástupca na pokračovanie Slovenského diplomatára (Ján Lukačka). Bolo dohodnuté, že sám spracujem len tretí diel do roku 1272 a že obdobie od roku 1272 bude spracovávať už môj nástupca. Za podmienku úspešnej práce pre svojho nástupcu som pokladal, že sa musí dôsledne prekontrolovať a inovovať dokumentačná základňa, ktorá v podstate vznikla v rokoch 1956-1964. Treba na to 1-2 roky intenzívnej práce aj napriek tomu, že spracovanosť fondov stredovekých listín Maďarského krajinského archívu (Magyar Országos Levéltár) sa v druhej polovici 20. storočia ohromne zvýšila. Seriózna príprava vydávania Slovenského diplomatára je veľmi odborne aj časovo náročná úloha, pri ktorej plnení sa výrazný efekt môže prejaviť až po niekoľkých rokoch intenzívnej práce. Na to pracovníka nemožno jednoducho vrchnostensky určiť, ale ten, kto v tom bude pokračovať musí to chcieť aj sám vykonať bez ohľadu na odborné a časové nároky.

- Nepovažujete zanedbávanie systematického a koncepčného vydávania prameňov k slovenským dejinám za jednu z príčin „vyvlastňovania“ a spochybňovania slovenskej minulosti niektorými historikmi najmä zo susedných štátov? Evidentné je to v prípade Pribinovho kniežatstva, lokalizácie a určenia etnicity Veľkej Moravy, počiatkov kresťanstva, kontinuity slovenského osídlenia a podobne.
- Je chybou, že sa nepokračuje na systematickom vydávaní prameňov slovenských dejín (samozrejme nielen Slovenského diplomatára) a nepochybne to má vplyv na hodnotenie našej historiografie. No seriózne vydávanie stredovekých historických prameňov je všade dlhodobou záležitosťou. (Napríklad v prítomnosti už druhý raz stagnuje príprava vydávania pokračovania Českého diplomatára). Ak by sa malo účinne pokračovať pri príprave vydávania stredovekých prameňov, musel by sa zmeniť štýl a rytmus práce v Historickom ústave SAV. Tam, kde sa pracovníci pokladajú za „úplne nezávislých“, možno od nich len ťažko žiadať tzv. namáhavejšiu, systematickejšiu, dlhodobejšiu a zdanlivo menej produktívnu prácu.

- Zánikom komunistickej totality v roku 1989 a obnovením slovenskej štátnosti v roku 1993 vznikli nové podmienky nielen v oblasti základného výskumu, ale najmä v interpretácii jeho výsledkov. Vidíme, že česká, maďarská, ale i poľská historiografia zaznamenala za uplynulých viac ako desať rokov nebývalý rozmach nielen pokiaľ ide o kvantitu a tematický záber, ale i v pluralite interpretácie výsledkov výskumu. Na Slovensku akoby historiografia vo všeobecnosti ustrnula a nebola schopná samostatného vývoja. Časť historikov poškuľuje k Prahe, iná časť k Budapešti...
- Azda máte pravdu, že súčasný stav slovenskej historiografie možno označiť za krízový. Nejde len o podliehanie cieľom susedných historiografií a tým vlastne o nesamostatnosť pri vytyčovaní programových cieľov, ale aj o akúsi strnulosť. Slovenská historiografia, napriek veľkému pokroku spracovávania rozličných tematických okruhov v druhej polovici 20. storočia, je stále na nižšom vývojovom stupni ako historiografia česká či maďarská. Iste sa treba prispôsobovať aj moderným medzinárodným trendom, no stále treba mať na pamäti, že nemáme primerane spracované ani niektoré základné tematické okruhy. Niekedy akoby sme sa vo svojich výskumoch usilovali dokazovať to, čo potrebujú pre seba tí druhí a akosi nás netrápi, čo nevieme o svojej minulosti a svojom vývoji. Ak sme sa predtým sústreďovali na dianie na Slovensku, tiež sme museli ovládať celouhorskú situáciu, no obšírnejšie sme písali len o dianí u nás. A nerobilo sa to izolovane. Omnoho ľahšie je písať o všetkom z celkového hľadiska, ako usilovať sa uprednostňovať problematiku vlastnú, užšiu. Pre dejiny 20. storočia to niekedy vyzerá, akoby naša profesionálna historiografia naďalej pokladala za svoju hlavnú úlohu dokazovať všakové tézy a názory marxistickej historiografie. Neraz je výsledkom takýchto „interpretácií“ okolnosť, že vlastne Slovensko a Slovákov nepokladajú za politický a historický subjekt. Kým si pracovníci vedúcich profesionálnych historických pracovísk neuvedomia túto skutočnosť, dovtedy bude ťažko možno hovoriť o skutočnom rozvoji slovenskej historiografie.

- Dôsledkom tohto nepriaznivého stavu je, že slovenskí historici neboli schopní promptne pripraviť nielen nové učebnice dejepisu, ale doposiaľ nevydali ani novú syntézu slovenských dejín...
- Pri neutíchajúcich zápasoch o nové učebnice dejepisu sa jasne prejavila tendencia ponechať v nich čo najviac z marxistického chápania, ale aj z „československých“ súvislostí a závislostí, hoci sa to odohrávalo po roku 1993, už v čase samostatnej Slovenskej republiky. Veľmi je tým poznačená aj Kronika Slovenska, najmä jej druhý diel, pričom ide vlastne o kolektívnu prácu takmer celého Historického ústavu SAV. Vznikli aj viaceré syntézy, pretože dnes je už publikovaná veľká faktografická základňa k slovenským dejinám, takže je z čoho čerpať. Vyšli aj prvé obšírnejšie cudzojazyčné slovenské dejiny (po anglicky a po rusky), no tie sú žiaľ asi najskreslenejšími zo všetkých našich syntéz. Marxistický duch prevládajúci u mnohých našich historikov sa prejavil aj v kampani proti Dejinám Slovenska a Slovákov v dátach od Milana S. Ďuricu. Mnohým autorom bolo zrejme veľmi nepríjemné pripomínanie rozličných udalostí, ktoré pred tým celé desaťročia zamlčiavali. Preto siahli k osvedčenej metóde verejne škandalizovať autora za jeho výroky či názory. Mysleli si totiž, že tým, podobne ako v predchádzajúcom režime, dosiahnu i v súčasnosti úplnú diskvalifikáciu človeka. Pri tejto ideologickej hyperkritike, rozšírenej až do medzinárodného rozmeru, sa možno prihliadalo aj na vlastné, egoistické materiálne záujmy.

- Jednou z diskutovaných otázok v historickej vede je i problematika koncepcie slovenských dejín. Potrebuje vôbec historická veda koncepciu? Aký by mal byť jej obsah, v čom by mala byť podobná a odlišná od koncepcie iných národných historiografií?
- Každá veda potrebuje koncepciu, pretože do koncepcie patrí aj určenie predmetu, jeho špecifikovanie, odlíšenie, petrifikovanie používanej terminológie, určenie metód, ktorými príslušná veda či vedná disciplína dosiahne vytýčené ciele. V porovnaní s historiografiami našich bývalých protektorov nejestvuje medzi súčasnými historikmi jednotný názor napríklad ani na to, odkedy môžeme hovoriť o slovenských (atp.) dejinách, odkedy môžeme hovoriť o Slovensku a Slovákoch, hoci už v tridsiatych rokoch 20. storočia sa táto otázka nejavila ako problém. Špecifická je naša historiografia v tom, že sa v minulosti nemôže opierať o vlastné štátne zriadenie. Nie sme však jediným národom v Európe, ktorý je v takejto situácii. Možno len naši (bývalí) protektori zanovitejšie zotrvávajú (nielen v minulosti, ale ešte aj dnes) v zdôrazňovaní svojho nadradeného postavenia voči nám.
Zhováral sa Ján Bobák