Konštantín Palkovič

Slovenčina v rakúskom Pomoraví

V severovýchodnej časti Dolného Rakúska sa nedávno hovorilo a ešte dnes, ale menej sa hovorí po slovenský. V minulosti bola znalosť slovenčiny väčšia, ale za Hitlera sa nesmelo zhovárať ináč ako po nemecky, tak dnes už iba najstaršia generácia nad 70 rokov rozpráva po slovensky. V minulosti tomu bolo inak. Stav pred vyše 150 rokmi opísal A. V. Šembera v štúdii O Slovanech v Dolních Rakousích (1844). Farár Ivančič z Ranšpurka, pôsobiaci v Nidršperku, podal opis povahy, odevu a tunajších obyčajov, ktorý použil aj Šembera. Po ňom uvádza novšie údaje o rakúskych Slovákoch rodák z Veľkých Levár Anton Štefánek v práci Slováci v Dolných Rakúsoch (1905). Chodil v susedných rakúskych Strezeniciach (Drösing) do školy, tak mal možnosť bližšie poznať stav Slovákov. Aj rakúski autori sa zaoberali tamojšími Slovákmi. Monografiu slovenskej obce Hohenau (Cahnov) vydal A. Schultes r. 1934 a prepracované vydanie pripravil r. 1954 R. F. Zelesník. Po roku 1991 pri 10 výskumných cestách v rakúskom pohraničí som mal možnosť zistiť dnešný stav slovenčiny. Obce mali slovenské alebo poslovenčené názvy.
Kde bývali Slováci a aká je úroveň slovenčiny v Rakúsku? Slováci bývali v severnej časti Pomoravia v dedinách Cahnov (Hohenau), Ranšpurk (Rabensburg, vyskytuje sa aj preložený názov Havranohrad) a Prílep (Waltersdorf), kde mali väčšinu. Okrem toho tvorili menšinu v obciach Lingaštorf (Ringasdorf), Pernitál (Bernardstal), Rantál (Reintal), Zindorf (Siendorf), Kruta (Dűrnkrut), Strezenice (Drősing) a Congr (Angern). Vo všetkých dedinách pohraničia sa Slováci dohovorili svojím jazykom, lebo všade vedeli po slovensky. Medzi nimi bol čulý spoločenský styk. Obyvatelia z oboch strán sa vzájomne navštevovali. Aj iné obce mali slovenské alebo poslovenčené názvy, napr. Čistejov, Vrbovec, Ochorno, kde chodili z našej strany ženy za bosorkou, ktorá vedela nájsť zlodeja, mohla ľuďom zle porobiť, odňať kravám mlieko. Podľa Šemberu žilo v Dolnom Rakúsku r. 1844 - 6321 Slovákov.
Slováci z obidvoch strán Moravy sa navzájom stretali pri práci, na jarmokoch, púťach, na hodových zábavách i v hostincoch na brehu rieky, spoločne sa kúpali, chytali ryby, hrali futbal, pomáhali si pri požiaroch, vymieňali si muzikantov, vzájomne sa ženili a vydávali, nažívali v najlepšom susedskom priateľstve. Rakúšania sa učili po slovenský, sedliaci dávali svojich synov k zámožnejším záhorským sedliakom na výmenu (na tauš), aby sa naučili po slovensky. Aj Chorváti sa učili a rozprávali po slovensky. Po prvej vojne bola k ČSR pripojená Chorvátska Nová Ves.
Záhoráci chodili na práce do rakúskych dedín, na žatvu a mlatbu, do repy a do viníc, pracovali na veľkostatkoch, mladí chlapci a dievčatá sa za sluhov hlásili do služby u sedliakov. Chlapci orali, kosili, chodili s vozom, kŕmili a ošetrovali dobytok, dievčatá dojili a robili domáce práce a v poli. Zjednali sa na celý rok.
Cez Moravu viedol most z Moravského Jána a zo Záhorskej (vtedy Uhorskej) Vsi. Roľníci zo Záhorskej Vsi mali v Congri a na okolí svoje role a vinohrady, ktoré chodili obrábať. Cez most vozili z Rakúska repu do cukrovaru v Záhorskej Vsi. V Cahnove bol cukrovar, v ktorom ako robotníci pracovali Záhoráci zo susedných obcí. Za prvej republiky hrávali Ranšpurčania na hody v Brodskom futbal a pokrikovali na seba po slovensky. Do Pernitálu a do viníc v Lingaštorfe a v Rantáli chodili robotníci zo susedného Brodského na sezónne práce. Pašeráci z Brodského a z Borského Mikuláša tajne prenášali sacharín, ktorý nakúpili v Ranšpurku a predávali ho namiesto drahého cukru chudobným a nezamestnaným na slovenských dedinách.
Materiálna kultúra bola u Slovákov v Rakúsku podobná ako na Záhorí. Domy mali postavené z nepálenej tehly a pokryté slamou, zriedka šindľom alebo škridlicou. Boli čisté
a jednoducho zariadené. Steny boli nalíčené žltou alebo červenkastou farbou. V izbách bola
príkladná čistota, steny boli vylíčené, podlaha bola hlinená, ale čisto umytá, nábytok umytý, postele boli ustlané perinami. Domy mali krytý vchod, ktorý sa volal ako na Záhorí výpustek.
Ženy nosili rubáč, krátke rukávce so širokým vyšívaným golierom a na nich tmavomodrú sukňu, v nedeľu bielu sukňu a zásteru. Na rukávcoch bol hodvábny vyšívaný živôtik a čierno vykladaný kožuch. Obúvali si čižmy, ale bez podkovičiek a bez strapcov. Pri väčších slávnostiach si odievali kožuch z fialového súkna. Hlavu si ovíjali čepcom obtiahnutým bielou šatkou. Okrem toho používali bielu šatku s dlhými koncami ovinutú okolo hlavy. Mládenci nosili za klobúkom pávie pero. Svojimi pestrými krojmi sa odlišovali od miestnych nemecky hovoriacich spoluobčanov. Na svoj kroj boli hrdí a pohŕdali každým, kto si ho nevážil, kto ho zamenil.
Slováci boli pobožní, radi chodili do kostola, kde sa skrúšene modlili a spievali. Modlitebné knižky a náboženskú literatúru si obstarávali v Skalici, Trnave a v Brne. Keď stretli farára alebo krstných či birmovných otcov, pobozkali im ruky.
Deti vychovávali k pobožnosti. Viedli patriarchálny život, samovraždy boli vylúčené. Otec si ponechal ženatého syna, syn s nevestou robil podľa otcových príkazov a navykal ich na pracovitosť a šetrnosť. Radi chodili s farárom na púte do pútnických miest na Záhorí. Keď sa cez prievoz dostali pri Brodskom na druhú stranu Moravy, kráčali pešo až do Šaštína. Keď putovali do Marianky (vtedy Máriatálu), išli pri Morave na bycikloch, ktoré si nechali v Záhorskej Vsi alebo v Hoštetne (Vysokej) a ďalej išli pešo. Boli peknej postavy, silní, vysokí, svalovití a štíhli, niektorí muži mali neobyčajnú silu a výšku. Zakladali si na peknom raste, mali priamu chôdzu. Aby boli otužilí, zvykali si od mladosti na zimu a teplo, obťažnú prácu, mladí medzi sebou tuho zápasili. Milovali kone. Pre telesné vlastnosti Slovákov odvádzali na vojnu k jazde. Ženy si brali pre pekný rast, okrúhlu tvár, pravidelné ťahy tváre a iskrivé oči. Boli dobromyseľní, pohostinní, pobožní, šetrní a učenliví. Deti sa správali k rodičom úctivo, srdečne a manželia si vzájomné spory vyrovnávali v tichosti a skryte. Prirodzený vtip a schopnosť uplaťňovali aj v škole. Hoci mali v nemčine ťažkosti, predsa mnohí prevyšovali aj Nemcov. V spoločenskom živote boli vtipní, mali žartovné nápady, usilovne skladali hojné ľudové piesne.
Rozvitý je slovenský folklór. Je zaujímavé rozprávanie o Klakanici, ktoré sa dostalo aj do nemeckého textu, a povesť o hastrmanovi (vodníkovi). Bežné sú frazeologické jednotky. Napr. Husté neňi tusté. Jak si posteleš, tak ležíš. Každí deň nejsú hodi. Leží jak pecival. Na grupskí mjech patrí grupskí flek. Žena v zásceri víc vinosí jak muž v mjechu. Rozšírené boli detské vyvolávačky, rozčítavanky, texty o čarovaní a ľudové piesne. Niektoré piesne:
Cahnofské hoďini smutňe bijú
Nevjeďeu sem, co je núza
Pime chuapci, pime víno
Ranšpurku, Ranšpurku
Tamhore na dole
V Hodáňovém mlíňe
Vileceua houbička
Za Cahnovém je rovina
Za naším humnem úka zelená
Zeťali brezu
Sedem piesní Jozefa Bohúňovského z r. 1819 z Ranšpurka vydal K. Veterl (1972). Piesne z Cahnova a okolia uverejnil A. V. Šembera a K. Plicka a od Plicku prevzal slovenské piesne z Rakúska Janko Blaho do zborníka Záhorácke pjesňičky.
Slováci mali radi hudbu, pieseň a tanec. Tanec bol sprevádzaný rýchlymi pohybmi, poskakovaním a tlieskaním. Mládenec zaspieval pred muzikou krátku pieseň a hudba ho sprevádzala. Keď strofu dospieval, niekoľkokrát vyskočil, pravou rukou sa bil o pätu, potom so svojou tanečnicou urobil niekoľko protikrokov, vyzdvihol ju a vystúpil z kola. Ostatní mládenci tancovali, postupne vystúpili zo svojou melódiou.
Radi spievali na besedách, na poli, doma i pri ťažkej práci. Predmetom piesní bola nešťastná láska, odvedenie milého na vojnu, vraždy a smutné udalosti. Piesne mali melancholický ráz, prevažovali v nich molové tóniny. Muzika sa skladala z 2 - 3 huslí, cimbalu, basy a gájd. Gajdy boli z kozej kože, píšťala bola so 7 - 8 dierkami. Ľavým lakťom napĺňal gajdoš mech vzduchom.
Na miestnych cintorínoch a v telefónných zoznamoch primoravských pohraničných dedín často nachádzame slovenské mená. Niektoré sú také ako na Záhorí, iné sú typické pre túto oblasť. Mená ako Balka, Cibula, Drobek, Favorka, Hladovec, Hlinecký, Jarec, Janulík, Konek, Kobzík, Krupica, Malčík, Miglík, Nádvorník, Pajda, Peršák, Pestalic, Repic, Ryzak, Suchyna, Stredaj, Starinský, Svetlý sa opakujú vo viacerých osadách, väčšinou sú písané nemeckým, ale aj slovenským pravopisom. Niektoré iné priezviská: Dúbrava, Holý, Horák, Hrdlička, Líška, Markovič, Mrkvička, Ondrejka, Polák, Pribila, Ružička, Strnad, Svačina, Tuček, Turček, Vrba, Urbánek, Vavra, Železník.
Cahnovčania a Ranšpurčania sa vzájomne prezývajú Búbelaňi. V Cahnove sa používajú slovenské názvy častí obce, napr. Vrbov, Kradlov, názvy častí chotára: Dedova, Červenica, Knežina, Hrúd, Kladník, Jazerko, Košár, U hruški, V olšú, Vrhi, Za humni, v Lingaštorfe je zapísané nemeckým pravopisom Za Hazema, čo je slovensky Za haceme (Za haťama).
Do miestnej nemčiny prešli niektoré slovenské slová. Sú to najmä názvy jedál: koláč, lokše, rezance, slíže, ale aj záhumní, brečka, kopanec, močka, kožuch, pječek a iné. Slovo robot sa vyskytuje aj v nájomnej zmluve ako Robotvertrag.
Aby sme si mohli utvoriť predstavu o reči, uvádzame ukážku z rozhovoru: co sem vám povidau, do teho muzeum; já nevím jesik; ale tá neumí souvenski; šak vidzíte, já viprávjám jako mašina; v októbri mjeua uš pres /s/to rokú; A jedna sestra, co sem čuu, od mojého starečka, tá biua babkú. Olongo, to mjeu také drefko, udzeuau járek, pouožius to na to, poduožius a klopeu a urážau.
Všetky hlavné znaky sú ako na Záhorí. Napr. slová s hláskoslovnými zmenami: suáma, mléko, buato, déšč, réž, čekali, obilé, jehua, svatí, zajíc, fčil, proto, prodat.
Pôvodné ó a niektoré o sa zmenilo na ú: múj, kúrka; dúm, dúle, pú (pol).
Spoluhláska l sa zmenila na u: huadní, bíué, voui.
Slabične l sa zmenilo na u: sunko, tusté,
alebo sa slovo s l zjednodušilo: úka, puh (pluh), posúchaj, stú (stôl).
Môžu nasledovať dve dĺžky za sebou: kvící, spívám.
Pred pôvodne mäkkými samohláskami nastáva jotácia, čiže vkladá sa spoluhláska j: bjelki (žemle), sebja, mjesíc, pjast.
Pôvodné ť a ď sa pred mäkkými samohláskami menia na c a dz: dzeci, chodzívali, vidzeu, ňedzela.
Zachovalo sa šč: ešče, kúšček, neboščík, a str. strevo, strep.
U maskulín je koncovka gen. plur. ú: chuapú, sedlákú, sinú, oficírú.
V genitíve množ. čísla u feminín a neutier je krátka slabika: ode dver, ulic, stredný rod má v nom. pl. krátke koncovky: remesua, vráta.
Zachoval sa vokatív: čovječe, bože, Marcine, ženo, ti potvoro.
Inštrumentál muž. a stred. rodu v singulári sa končí na -em: stouárem (stolárom), mlékem, mužem.
V pluráli je vo všetkých rodoch koncovka -ama: z motikama, užičkama, erteplama.
Stredný rod má v nominatíve krátke koncovky: remesua, vráta.
Prídavné mená rozlišujú tvrdé a mäkké vzory: pjekní, obecňí.
V množnom čísle nastáva mäkčenie: mnozí ludé, druzí, prvňí.
Zámená majú tvary co, cosik, čeho, ten, teho.
Pri slovesách sa používa tvar 1. os. prítomného času na -u: pamatuju, možu.
V 3. osobe množ. čísla je tvar; vjedzá, umjá.
V slovnej zásobe boli malé odlišnosti, bolo viac nemeckých slov.
Spolupráca Slovákov zo Záhoria a susedného pomoravského Rakúska sa stala aj predmetom literárneho spracovania. Štefan Moravčík uverejnil v časopise Sloboda (1986 č. 35) povesť Láska bez hraníc, v ktorej opisuje lásku brodčianskeho mládenca Konšta ku krásnej Rózke z rakúskej slovenskej dediny Pernitál.
So svojimi spoluobčanmi nemeckej národnosti Slováci nažívali v zhode, priateľstve a vzájomnej spolupráci. Nemeckí spoluobčania sa nad nich nevyvyšovali, nepodceňovali ich, dokonca sa učili od svojich sluhov a slúžok ich jazyk.
Kde sa Slováci v Pomoraví vzali? Na severe sú potomkami veľkomoravských Slovienov, posilnení prisťahovalcami zo susedných záhorských a moravských obcí, južnejšie sú asi prisťahovalci zo Záhoria.
Rakúsko-slovenský kultúrny spolok vo Viedni vydával pod redakciou A. Hrabovca štvrťročník Pohľady, ktorý v septembri 1992 uverejnil správu, že Slováci v Rakúsku sú uznaní za národnostnú skupinu. Časopis prinášal správy o kultúre, o vyučovaní slovenčiny, o športe, informoval o všetkom, čo môže rakúskych Slovákov zaujímať,
V súčasnosti sa zachovali už len malé zvyšky Slovákov. Bolo by na čase, keby sa od najstarších pamätníkov pozbierali a vydali folklórne útvary a ľudové piesne. Bola by to pamiatka na Slovákov, ktorí tu žili.

Literatúra:
Šembera, A. V.: O Slovanech v Dolních Rakousích. Časopis Českého musea 19, zv.2., 1845, s. 164-189, 346-357.
Štefánek, A.: Slováci v Dolních Rakúsoch. Slovenské ľudové besedy, I, 1904, s. 188-193.
Veterl, K.: Písne a tance Slováků v Ranšpurku pred 150 lety. In: Národopisné aktuality, 9, 1972, s. 271-284.
Zelesnik, F. R.: Anton Schultes Haimatbuch der Marktgemeinde Hohenau a. d. March, Hohenau, 1954.