Teodor Križka
Dnes budem tichší ako doteraz
Vzkriesenie Lazára
Dnes budem tichší ako doteraz, aj keď reč bude strohá,
dnes za stĺpikom v chráme budem šepkať za zdravasom zdravas,
no tma ma celkom prehltne a nedočkám sa Boha:
Pane som Lazár, tvoj priateľ, vari ma nepoznávaš?
Zo stropu môjho hrobu chladná voda neprestajne kvapká,
na stenách snujú pavúky svoj smutný obraz v ráme,
uprostred oparu, kde moju fotografiu má smrť, nie moja matka,
zo stropu môjho hriechu prší dážď a beznádejne klame.
Som mŕtvy, ležím v rubáši, nič nevidím, len noc, jej temný ovál,
no akáže je čudná smrť, keď počujem, že moja sestra plače;
Pane, keby si bol tu, môj brat by naisto nebol skonal...
A počujem aj jeho hlas, aj keď nie zďaleka a slabšie.
Odchádzam k nebohým, no - zázrak! - cestou ako lúč sa lámem
na hrane milosrdenstva, Pánova modlitba mi svetlo do zreničiek zhriebla
a to len na príkaz, že stačí spred hrobu odvaliť kameň
a veriť, veriť tak, že oči zostanú chrámom živého striebra.
Ešte vždy nechápem, akýže si dal význam bielym plachtám
na mojom nahom tele, ktoré zomrelo a vravia, že už páchlo,
no ožil som a že ťa vidím pred sebou, do sveta jachtám
o láske, čo ma vzkriesila, aj keď len dymím ako práchno.
Matka ťa hľadá
Prv než ti úsvit v spánku do zreničiek votká
zlatú niť, tenšiu ako sóla brieždiacich sa vtákov,
prv ako pocítiš, že ožívaš, keď hoci ako stopka
držíš plod, pokým nedozrie, prv než sa skloníš s vďakou
k blahorečenej zemi, že si bez reptania líha
pod kroky, na plecia si berie tvoje stupaje,
prv než sa v tebe rozlomí a na juh pohne kryha
na jarných vodách, i prv než ťa neha odkľaje,
prv ako vyvrátiš tvár k oblohe a hviezdna hĺbka
premení tvoje ústa, ako slnko premieňa lán obilia,
ďaleko prv než sa dotkneš na kolenách pupka,
aby si pochopil, prv než sa v tebe vzopne motýlia
krehkosť a krása, ešte prv než narodíš sa z lona
pozemsky zraniteľnej ženy, pred počatím, skôr
ťa hľadá hviezdna Matka, hľadá, aj keď ďaleko má
vesmírna Láska k ľuďom, keď s ňou vedú spor.
Matka ťa hľadá, na oblohe ako na verande
vystáva dlho do tmy, čo na tom, že ju potom bolí zrak,
ale až nastane tá chvíľa, že ťa predsa nájde,
anjeli majú sviatok, tešia sa o ona taktiež tak...
Návrat márnotratného syna
l
Už spola mŕtvy, o hlade a smäde
vraciam sa k tebe: Otče, prijmi syna.
Strach, prísny pastier, späť ma k tebe vedie,
prijmi ma, hoci ako čeľadína.
Premrhal som aj dedičstvo aj zbožie,
ktoré som získal nepoctivou prácou.
Prijmi ma, daj mi rozhrešenie, Bože,
dovoľ, aby som tvoje svine pásol.
S neviestkami som pretancoval čižmy,
v krčme hral karty, uzatváral sádzky.
Prijmi ma, Otče, veď aj ja som blížny.
Za tvojím vozom budem zbierať klásky,
jesť so psom, čo ti verne nohy líže,
spať s dobytkom a zapriahnutý v pluhu
budem ti orať polia za hrsť ryže.
Sprav zo mňa svojho nehodného sluhu,
len nepovedz mi: odíď z môjho domu,
miloval by som, ale nemám koho,
môj syn už zomrel, viacej nemám komu
dať svoje city, aj keď ich je mnoho.
Vieš, bol som mŕtvy, ožil som a prosím
o rozhrešenie Otca, svojho Pána.
Zmiluj sa, dopraj tepla mojim bosým
nohám, čo mrznú od samého rána.
2
Bratovi si dal podiel na dedičstve,
na cestu koňa, sprievod služobníctva.
Premrhal všetko, prepil tvoje čisté
meno, česť spálil ako kôpku lístia.
On tancoval a hýril s neviestkami,
kým mal čím platiť, píjal drahé vína,
zatiaľ čo ja, len trocha omeškaný,
musel som na noc k sliepkam do kurína.
Každý deň vstávam ešte pred rozbreskom,
ruky mám plné mozoľov a hladný
vo vinici div nekŕmim sa pieskom,
chrbát ma potom bolieva aj dva dni.
Ani raz som ti nevzdoroval v ničom,
poslúchnem, hoci príkaz neraz bolí,
nereptám ani, ak mi hrozíš bičom,
neprotirečím nikdy tvojej vôli.
Nepochybujem, nie som ako Jonáš,
neskrývam sa ti, hoci unavený,
keď na mňa zavše bez príčiny voláš,
chcel by som byť syn hluchonemej ženy.
Viem, že môj dlh je dávno celý splatný,
zo štedrosti spím s tebou v teplom domci,
no prečo si mi nedal s kamarátmi
hodovať pri víne a pri pečenej ovci?
3
Mal som dvoch synov, jeden z nich, ten starší,
odišiel z domu, taká bola vôľa,
druhý tu zostal, zrástol s domom, prial si
jesť a piť so mnou s otcovského stola.
Odchádzal navždy, a nie na dva, na tri
dni, preto vrúcne vyobjímal matku.
Dal som mu jeho podiel, veď sa patrí,
aby žil dôstojne hneď od začiatku,
a k tomu koňa, do košíka z prútov
dostatok jedla i troch služobníkov.
Potom sa stratil v diaľke za zákrutou,
akoby mi bol srdce premkol dýkou.
Vedel som, príde, predsa sa mi vráti,
nie nadarmo som musel slzy roniť.
Sluhovia, bežte, nájdite tie šaty,
čo na sviatky mám, oblečte ho do nich.
Zabite teľa, pražte, vypekajte,
prineste z toho najlepšieho vína.
Vedzte, dnes patrím k najšťastnejšej fajte,
veď stratil som a opäť našiel syna.
Kolesá času pohli sa a zvrtli
beh udalosti, dieťa prišlo domov.
Ľudia! Môj syn! Pol roka už bol mŕtvý,
a ožil... Poďte, radujete sa so mnou!
Súkromný otčenáš
1
Otče náš, ktorý si
na zemi, na nebi,
to tvoje obrysy
kreslí žiar pahreby.
Plápolom uhlíkov
šľaháš mi oproti,
halíš mi tunikou
bezmocnosť nahoty.
Teplo a boží jas,
kus dobrej nádeje,
ó, navštevujte nás!
Boh vami odeje
nebesá, každú piaď
na nebi, na zemi.
Taký plášť vskutku mať,
zaiste sadne mi!
Oheň mi v srdci tlie,
ty sám si jeho žiar.
Rád chodím vo svetle.
Svetlo je tvoja tvár.
2
Buď posvätené meno
vesmírnej osnovy.
Len ten, kto ľúbi nemo,
ho vskutku vysloví.
Len ten, kto ľúbi mlčky,
má v Bohu podnájom.
Milujme, snímme slučky,
svieťme si navzájom.
Svieťme si, ak sme svätí,
láskou a pokojom,
ako si mesiac svieti,
čisto a po svojom.
Boh svätojánskych mušiek,
kvitnúca oliva,
má zodvihnutý prštek,
svietiť nás pozýva.
Svietiť a voňať nehou
tých ktorých povolá
od podomletých brehov
na skalu domova,
nech rozozvučia spinet
prv, ako vstúpia dnu.
Aby ich bolo vidieť,
dopustí na nich tmu.
3
Príď, Božie kráľovstvo,
ako chcel Naum, Kliment,
príď už dnes, naostro,
nie ako experiment.
Naisto príď a buď
už iba navždy, večne,
nech duša ponad hruď
do nekonečna prečnie.
Keď prídeš odrazu,
ako keď v kraji svitne,
žiar vrátiš do mrazu,
svetlo tam, kde je prítmie.
Dajú ti do putne
hrozno, no putni z dreva
čo potom ponúkne
to srdce, ktoré spieva?
Možno ťa oslávi
len horkým medom z plástov
hodených do trávy,
pominuteľnou slasťou.
Za ten plač nad zemou,
za mŕtve vtáčie hniezda
čo bude odmenou?
Len trestajúca hviezda?
Za spev, čo vysiela
len prosby s nepokorou,
nakoniec do čela
niektorý z meteorov?
Kým strechu nezrúca
a na mňa nedopadne,
zostúp mi do srdca,
navždy a neodkladne.
V spovednici
Takúto blaženosť mi neposkytne nikto, ani oblak nie,
keby som hoci na ňom stál a na lesy sa díval,
akú mi dáva spovednica, keď v nej pokľakne
hriešnica duša a s ňou telo, ten jej večný rival.
Zamrežované okienko sa v spovednici otvorí,
kňaz požehná ma na úprimnosť ako otec syna,
a ja hneď Bohu skladám k nohám bochník pokory,
Boh pozorne počúva ma, hriechy zo mňa sníma.
Som dieťa, ktoré pred spánkom si stalo do vane,
blažené, že sa uvoľnilo zo špinavých košieľ,
a zmývam z obličaja prach, to všetko oľutované,
šťastný, že cesta bola neľahká, i že som predsa došiel.
Tvár za okienkom nakláňa sa, vľúdne sa mi privráva,
akoby v javorovom lese schýlil sa list k listu,
rozhrešenie mi dáva, akoby si práve z rukáva
holuba vybral klaun, brat veľkých kúziel v Kristu.
A všetko je znova na mieste, i duša pokorná,
i telo, rieka po búrke, keď vyzná vernosť hrádzam,
a akoby som zrazu vstúpil nahý do ohňa,
horím a do svätosti rovnou nohou vchádzam.
Prijímanie
Tu už niet vín, len víno v pokáli
a chlieb, tak veľmi mnoho chleba!
Kiež by vždy iba takto stretali
človečie srdcia iných a aj seba.
Kiež by sa takto všade stretala
človečia duša často s Božím synom,
kiež spievala by čistá, bezmála
opitá láskou ako dobrým vínom.
Tu už niet vín, len vďačné mlčanie
za všetkých nás a všetko pred tým Všetkým,
tichučká vďaka za zmilovanie,
krik svätých tvárí svedkov a aj svedkýň.
Tu už niet vín, len ľuďom do dlaní
vydané telo, čo sa do nás vtelí,
presvätý pokál krvi, obetovaný
za nás, Boh nekonečný, celý.