Richard Marsina

Matica slovenská a počiatky slovenskej vedy

K 140. výročiu založenia Matice slovenskej


Matica slovenská je našou najstaršou celonárodnou kultúrnou ustanovizňou. Od svojho založenia v roku 1863 plnila funkciu vedeckej, vydavateľskej, ale aj ľudovýchovnej inštitúcie. Jej ustanovenie bolo výsledkom národnoemancipačných snáh Slovákov v Uhorsku v memorandovom období. Položila základ slovenskej vedy, múzejníctvu, archívnictvu, knihovníctvu a ďalším, najmä spoločenskovedným disciplínam. Jej násilná likvidácia a následné poštátnenie matičného majetku a zbierok v roku 1875 bola jedným z prejavov národnostného útlaku Slovákov v Uhorsku. Už pri svojom založení sa stala symbolom slovenského národa a jeho existencie. V zápase o osobitosť slovenského jazyka, kultúry, v zápase proti ideológii hungarizmu a neskôr čechoslovakizmu sa stala svojím spôsobom jedným z atribútov slovenskej národnej identity. Matičná idea v časoch neslobody vyrastala na žriedlach, z ktorých čerpal živú vodu porobený a umlčaný národ. Z tohto dôvodu bola obnovovaná Matica slovenská v Amerike v roku 1893 a v období komunistickej neslobody bola v roku 1959 založená Zahraničná v Argentíne Matica slovenská. Matica slovenská sa v 19. a 20. storočí významnou mierou zaslúžila o presadenie a stabilizáciu spisovného jazyka a povznesenie slovenskej kultúry. V duchu svojej najlepšej tradície sa aktívne zapojila do zápasu Slovákov za národnú a štátnu suverenitu. Osud Matice slovenskej, povedané slovami tajomníka MS a predsedu Zahraničnej MS Stanislava Mečiara, bol výkričníkom bezprávia páchaného na slovenskom národe formou tzv. poštátnenia - v skutočnosti umlčania a zničenia MS ako ústredia duchovnej tvorby a kultúrnej osvety. Sila matičnej idey a matičného bratstva, ako nás o tom dostatočne presviedča história, je však nezničiteľná. A rovnako je nezničiteľná aj idea národná.
Pri príležitosti 140. výročia založenia Matice slovenskej pripravil Slovenský historický ústav MS v Bratislave v spolupráci s redakciou Kultúry seriál článkov k dejinám Matice slovenskej a k aktuálnym otázkam matičného života. Naším cieľom je priblížiť čitateľom cestu, ktorou prešla Matica slovenská v úsilí o emancipáciu a duchovné povznesenie slovenského národa.
Ján Bobák


Matica slovenská bola prvou slovenskou inštitúciou, ktorá po svojom vzniku umožňovala systematické pestovanie viacerých vedných disciplín na Slovensku. Stanovy navrhované iniciátormi vzniku Matice slovenskej na dvoch miestach výslovne spomínali aj vedeckosť ako jeden z ťažiskových smerov jej činnosti MS.
Hlavným prostriedkom, ktorým Matica slovenská kládla počiatky organizovanej vedeckej činnosti na Slovensku, bolo jej periodikum Letopis Matice slovenskej (okrem jeho prvých dvoch ročníkov, ktoré obsahovali len príspevky organizačného a spolkového charakteru). Situácia sa zmenila, keď na štvrtom valnom zhromaždení MS 12. septembra 1867 bol za prvého podpredsedu zvolený a súčasne za zostavovateľa Letopisu MS (LMS) ustanovený Viliam Pauliny-Tóth. Pod jeho vedením vyšiel LMS III-IV 1867. Jeho prvý zošit sa skladal z dvoch častí: a) Pojednania vedecké a poučné a b) Pokračovanie činnosti MS. Odvtedy až do konca všetky zväzky LMS sa skladali z týchto dvoch častí a s výnimkou III-IV/1 bývala vždy časť vedecká a poučná rozsiahlejšia ako časť b). Poprední funkcionári MS si veľmi dobre uvedomovali, že ich povinnosťou je starať sa nielen o osvetovú prácu, ale aj o rozvíjanie vedeckého výskumu iste najmä preto, lebo tomu sa dovtedy nikto nevenoval, ale nepochybne aj preto, aby sa týmto výskumom prispievalo k rozširovaniu poznatkov o Slovensku a Slovákoch. A pretože sa Matica slovenská od svojho založenia deklarovala nielen ako národná, ale aj ako kresťanská inštitúcia aj vedecký výskum v nej bol preniknutý kresťanským duchom, čo vidno najmä v zdôrazňovaní cyrilo-metodského dedičstva, ale veľmi jednoznačne aj z vedeckých príspevkov filozofického charakteru.
Intenzita vedeckého výskumu zodpovedala vtedajším personálnym a materiálnym možnostiam Matice slovenskej, vlastne vtedajšej slovenskej spoločnosti. Zaujímavé je odborno-vedné členenie výskumu prezentované v LMS. Viac ako polovica všetkých uverejnených príspevkov je z odboru histórie, vrátane regionalistiky a vydávania historických prameňov, či už zo zbierok Matice slovenskej alebo z iných archívov. Najviac príspevkov tohto druhu je od Jonáša Záborského a Františka Víťazoslava Sasinka, ale aj od viacerých iných autorov. Z iných vedných odborov sa dvaja autori zaoberajú vo svojich štúdiách filozofickými problémami, jeden dejinami hudby, ďalší dvaja jazykovednými otázkami a stretávame sa tu už - hoc po slovensky toho vtedy vychádzalo málo - aj s bibliografickými príspevkami. Poukazuje to na systematickú cieľavedomosť vtedajších slovenských vzdelancov. Napokon sa v LMS príspevky zaoberajú aj prírodovednými problémami a to geologicko-geografickými a botanickými (v podstate vlastivedného charakteru). Napriek deklarovaným snahám vedenia MS o vytvorenie odboru právneho (štátoprávneho) sa s vedeckými príspevkami tohto druhu v LMS nestretávame.
Prevažná väčšina historických príspevkov sa zaoberá staršími a najstaršími dejinami Slovenska-Uhorska. Všetci autori, ktorí sa zaoberajú najstaršími dejinami, sú presvedčení o autochtónnosti Slovákov na ich terajšom území (čo až do konca 19. storočia nemožno jednoznačne pokladať za celkom výnimočné, lebo tieto názory boli vo vtedajšej odbornej verejnosti všeobecne rozšírené). Jonáš Záborský sa venoval dejinám Slovákov v 9. storočí a analyzoval listinu bavorských biskupov z roku 899, zaoberal sa aj Maďarmi pred opanovaním Dunajskej kotliny a usiloval sa dok zať, že Maďari v prvej polovici 10. storočia mohli zaujať len časť územia Slovenska, ďalej venoval pozornosť začiatkom kresťanstva medzi Maďarmi v 10. storočí a (údajnej) bule pápeža Silvestra II., ktorou mal poslať (vtedy ešte) veľkokniežaťu Štefanovi kráľovskú korunu. Pokúšal sa nájsť odpoveď aj na otázku, kedy bolo zlúčené Slovensko s Uhorskom a v rámci riešenia regionalistických problémov sa venoval historickým pamätnostiam v Turci (minulosť hradov Zniev, Sklabina) a v Šarišskej župe (hrady Šariš, Kamenica, mestá Sabinov, Veľký Šariš, Prešov).
Najrozličnejšie problémy riešil vo svojich štúdiách F. V. Sasinek. Zaujímalo ho rozšírenie Slovanov (ich územie), pričom nadhadzoval aj otázky, či Thrákovia a Géto-Dáci boli Slovania. Zaoberal sa aj vzťahom Spevu o Nibelungoch k uhorským dejinám a gréckym posolstvom k Atilovi. V stredovekých prameňoch sa vyskytujúci názov Rugia stotožňoval so Slovenskom a venoval sa aj väčšej legende o svätom Klementovi, biskupovi bulharskom (916-962). Spochybnil zabratie územia Slovenska už veľkokniežaťom Arpádom a za pravdepodobnejšie pokladal jeho zaujatie až svätým Štefanom, (čím podporil názory J. Záborského a vystúpil proti ich kritike maďarskými historikmi), zaoberal sa pôvodom župy (župného zriadenia) a konkrétne aj trenčianskymi županmi a zvolenskými županmi a podžupanmi. Usiloval sa presne na deň určiť dátum smrti Matúša Čáka Trenčianskeho (ktorý kládol nie celkom správne k 9. alebo 19. septembru 1320) a zaoberal sa aj atentátom Feliciána Zacha 17. apríla 1330 na Vyšehrade proti rodine kráľa Karola I. (Róberta). Na štyri pokračovania uverejnil dlhú štúdiu o slovanských v válečníkoch v Uhorsku XV.-XVII. storočia, medzi ktorých počíta Slovákov, Čechov a Poliakov, pričom najpodrobnejšie sa zaoberá J. Jiskrom, potom Pongrácom zo Svätého Mikuláša, Blažejom Podmanickým, Václavom z Rachmanova, Jánom Talafusom a inými českými kapitánmi, ako aj Komorovskovcami, pozornosť venoval aj strečnianskemu hradnému pánovi Marekovi (Horvátovi) Myslenovičovi. Zaoberal sa aj osudmi Evy Zrínskej a na základe zachovaného denníka mierovými vyjednávaniami medzi cisárom a uhorským kráľom Ferdinandom II. a Gabrielom Bethlenom roku 1623 v Banskej Bystrici a načrtol aj životopis slávneho barokového maliara Jána Kupeckého, narodeného v Pezinku. Veľkú pozornosť venoval slovanským dejepisným prameňom (ktoré nazýval žriedlami), pričom podrobnejšie predstavil známu kroniku popa Dukljanina o kráľovstve Slovanov (dielo pochybnej historickej hodnoty k časom, o ktorých píše), ale aj dielo ruského letopisca Nestora. V plnom znení publikoval mnoho písomností nielen zo zbierok Matice slovenskej, ale aj z archívov miest Turčiansky Svätý Martin, Svätý Jur, Slovenská Ľupča a Prievidza, ako aj z Pongrácovského rodinného archívu. Z regionálnej problematiky sa venoval dejinám Červeného Kameňa a Zvolensko-Ľubčanského zámku.
Jozef Hložanský je autorom jediného príspevku z teórie dejín, ktorý predkladá ako úvod k poznaniu uhorskej histórie. Vychádza z vtedajšej göttingenskej historickej školy, ktorá teóriu dejepisu nazývala historikou (alebo aj filozofiou histórie) a v jej rámci rozlišovala ako za sebou nasledujúce postupy heuristiku, kritiku a interpretáciu. Jozef Miloslav Hurban v dlhšom príspevku na dve pokračovania sa zaoberal Mikulášom Zrínskym a jeho potomkami po tristo rokoch. Samo Tomášik sa pokúsil riešiť otázku pôvodu označení Uhorsko a Uhri. Stretávame sa tu už aj so začiatkami biografických spracovaní (vo forme nekrológov), konkrétne so životopismi Jána Viktorína od F. V. Sasinka, Petra Záboja Kellnera-Hostinského od Pavla Dobšinského; V. Pauliny-Tóthna základe denníka viedenského maliara Fridricha Kaisera opisuje ako vznikla prvá podobizeň Jána Hollého. Za genealogického charakteru možno pokladať štúdiu Štefana Hýroša o rodopise Zápoľských.
V Letopise Matice slovenskej bola po prvý raz uverejnená aj správa Pavla Križka o (údajných) starobylých nápisoch na Kremnickom pohorí (o ktorých neskôr Michal Matunák dokázal, že sú modernými falzifikátmi) spolu s dodatkom od Jozefa Božetecha Klemensa, ktorý ich už nazýval „runoslovanskými“ (=slovanskými runami); tzv. starožitným (antickým) nápisom sa venoval aj evanjelický farár v Hornej Lehote Samo Chalupka. Zrejme vtedy mladá slovenská historiografia tak, ako už o niečo skôr iné národné historiografie, musela aj týmto spôsobom splatiť svoju daň snahe po dokazovaní čo najväčšej starobylosti svojho národa.
V Letopise MS bolo uverejnených aj mnoho významných príspevkov z regionálnych dejín. Prezentovaním staršieho výskumu bol príspevok zemepanského úradníka a archivára v Dubnici Jána Kerekeša na dve pokračovania o hradoch Trenčianskeho Považia, ktorý obsahuje stručnú informáciu (archiválne výpisky) o Starohrade, Budatíne, Bytči, (Považskej) Bystrici, Lednici a Vršatci na pravej strane Váhu a potom aj o Strečne, Lietave, Hričove, Košeci, Ilave, Trenčíne, Beckove, Bánovciach, Uhrovci a Súľove. P. Križko sa zaoberal historickými pamätnosťami v Turci, čím chcel doplniť (už spomínaný) príspevok J. Záborského o Turci, pričom sa najviac venoval (vlastne) predhistorickému obdobiu minulosti Kremnice (na čo nejestvujú hodnoverné historické pramene); Peter Z. Hostinský sa venoval miestopisným náčrtkom Malého Hontu, najmä miestopisným a chotárnym názvom podľa ich skupinového pôvodu. Katolícky kňaz A. Trenkus sa zas zaoberal Národom slovenským tekovského Pohronia 1647-1652 a organizovaním obrany proti Turkom. S. Tomášik v príspevku Pamätnosti gemersko-malohontské opisoval minulosť Gemera od predkresťanských čias, príchod Maďarov, Tatárov, husitov a turecké vpády a Štefan Hýroš sa zaoberal Kežmarkom, jeho pánmi a okolím; Gustáv Kazimír Zechenter sa venoval minulosti hradu Šášov (Sásov, Sásovhrad) a podrobne opísal jeho stav v čase svojej návštevy (1870) a vypracoval aj náčrt jeho pôdorysu. Do oblasti z dejín hudobnej vedy patria príspevky F. V. Sasinka o Slovanoch a hudbe na základe byzantských dokladov a J. L. Bellu Myšlienky o vývine n rodnej hudby a spevu, ktorý zdôrazňoval, že aj MS by sa mala viac venovať hudobnému umeniu.
K všeobecným dejinám inklinujú príspevky P. Z. Hostinského, nazvané Historické blýskavice, zaoberajúce sa Braničevcami, Sotákmi, bánom Mikom, Pravdou Varadínskou, hradom Halič (ktorý stotožňoval nesprávne s Haličom v Novohrade) a Borišom, kniežaťom Haliče a Bodriče.
Od dvoch autorov bolo uverejnených päť štúdií, ktoré jednoznačne možno pokladať za odborno-vedecké filozofické štúdie. Slovenský vedomec a slovenská veda od hodrušského evanjelického farára Pavla Hečka, ktorý kladne odpovedá na položenú otázku, či možno hovoriť o národnej vede a zdôrazňuje, že vedec sa nesmie dať zviesť k púhemu materializmu. Od toho istého autora potom vyšli aj ďalšie štúdie filozofického charakteru o kritériu pravdy (alebo ako sa presvedčíme o tom, že sme istotnú pravdu poznali), o reálne, ideálne a pravom chápaní pravdy a napokon o človeku a jeho určení (ktoré sú jednoznačne kresťansky orientované). Profesor slovenského gymnázia v Revúcej Samuel Ormis je autorom filozofických úvah, v ktorých sa zaoberá vzťahom ducha, duše a tela, odpoveďou na otázku čo je duch (spojenú s kritikou názorov Charlesa Darwina a La Placea), vzťahmi moci, účinkovania a bytia, pričom sa dotýka slobody vôle človeka a napokon vplyvov duše na telo.
Michal Godra, rodák z Bohuníc, riaditeľ gymnázia v Novom Vrbasi, sa venuje jazykovednej problematike, roztriedeniu slovenských slovies, zvlášte nezavŕšivých (nedokonavých), zavŕšivých a úplne zavŕšivých, pričom si pri významnom stotožňovaní pomáhal aj nemeckými prekladovými paralelami. Ivan Branislav Zoch, pôvodne tiež profesor na gymnáziu v Revúcej, sa zaoberal potrebou zostavenia slovníka slovenského vedeckého názvoslovia; po stručnom úvode ako prvú časť publikuje na dve pokračovania matematické názvoslovie tak, že uvádza v abecednom poradí nemecké termíny a ich slovenské paralely.
Z prírodných vied obsahoval Letopis MS najmä príspevky geograficko-geologické a botanické. Dionýz Štúr sa na základe prác dopisovateľov zaoberá občas sa objavujúcim potokom nad obcou Ztratená a usiluje sa tento úkaz vysvetliť. O opálových baniach pri Červenici v Šariši píše Daniel G. Lichard, ktorý sa venoval aj rozdeleniu rastlín po zemi a topografii Malých Karpát. G. K. Zechenter sa zaoberal geologickým opisom železničnej čiary od Jalnej po Štubňu a vypracoval k nemu aj podrobnú mapu.
Autorom viacerých botanických príspevkov bol Jozef Ľudovít Holuby. Písal o kvetene Javoriny nad Lubinou, o prvotinách kveteny mochov listnatých, o domácich liekoch ľudu slovenského a vypracoval aj prehľad jastrabníkov okolia Zemiansko-podhradského. Za biologicko-náučného (aj popularizačného) charakteru možno pokladať príspevky G. K. Zechentera o tabaku a jeho pôsobení na ľudský organizmus, o premene ltok v tele, o káve a jej účinkoch na ľudský organizmus, o zemiakoch a ich výživnosti, ako aj I. B. Zocha o výžive človeka a zvierat. Za jediný príspevok astronomického charakteru možno pokladať návod Ing. Michala Algävera (Algövera) z Balašských Ďarmôt na presné vypočítanie poludnia (spolu s výpočtami, nákresmi a tabuľkami).
Od roku 1868 sa v Letopise MS začíname pravidelne stretávať s bibliografiou slovenských (po slovensky vydávaných) publikácií. V dobovej terminológii hovorili vtedy o Slovenskom knihopise, pričom v ňom zachycovali všetky samostatne vychádzajúce publikácie (bez ohľadu na ich rozsah). Periodiká (zborníky) sa zachycovali ako samostatná jednotka, no ich jednotlivé príspevky (štúdie, články) sa v knihopise osobitne nerozpisovali. Treba zdôrazniť, že v matičných časoch pomerne hodne titulov slovenského knihopisu tvorili slovenské učebnice pre školy. Autorom slovenského knihopisu za roky 1866-1869 bol farár a dekan vo Svätom Kríži nad Hronom (dnes Žiar) Michal Chrástek, vtedajší tajomník Matice slovenskej, a za roky 1869-1873 kochanovský evanjelický farár Pavel Roy, ktorý ako osobitnú skupinu uvádza b) České knihy; sú to knihy slovenských autorov, ktorí ešte aj v matičnom období písali po česky (používalo sa aj označenie česko-slovenčina); v češtine vtedy vychádzali v Skalici aj Listy cirkevní aj ich príloha Stráž na Sioně, ktorých zodpovedným redaktorom bol J. M. Hurban a boli určené pro dum a rodinu slovenskau. Už vtedy uvažovali aj o samostatnom systéme slovenského rýchlopisu, čomu osobitný príspevok venoval vtedajší profesor na banskobystrickom gymnáziu Emil Černý, ktorý sa po stručnom úvode najprv venoval dejinám tesnopisu (vrátane stredovekej brachygrafie), potom n črtu slovenského tesnopisu a jeho užitočnosti. F. V. Sasinek pomerne podrobne referoval o šiestom ročníku časopisu Maďarskej historickej spoločnosti Századok (1872), v ktorom maďarskí historici kritizovali niektoré príspevky z LMS, žiaľ nestalo sa to pravidelnou rubrikou LMS.
Z povedaného zreteľne vyplýva, že Letopis Matice slovenskej bol prvým slovenským periodikom, ktoré (okrem organizačných správ o živote Matice slovenskej) po celé desaťročie cieľavedome predstavovalo či nahradzovalo slovenskú vedeckú ročenku, umožňujúcu oboznamovať širšiu slovenskú verejnosť s vedeckými problémami a výskumami a tým podporovať najmä vlastivedné bádanie o Slovensku a Slovákoch.
Iste nie je náhodné, že najpočetnejšie sú príspevky z histórie. Mladej slovenskej historiografii išlo o dokazovanie autochtónnosti Slovákov (v porovnaní s Maďarmi), ale aj o poukazovanie na významný zástoj Slovákov v rámci Uhorského kráľovstva. Napriek týmto apologetickým tendenciám nemožno povedať, že by historické príspevky v LMS vychádzali z uvedomovania si možného samostatného chápania slovenských dejín a nimi obývaného územia, sú skôr písané ako súčasť dejín Uhorského kráľovstva, hoci napríklad používanie rázovitej terminológie a sústavné poslovenčovanie miestnych názvov a mien predznačuje nábeh k samostatnému (autonómnemu) chápaniu dejinného vývoja. Pri pokuse o kvalitatívne hodnotenie príspevkov možno konštatovať, že sa zväčša nachádzajú na úrovni historického poznania čias, v ktorých vznikli. Za pôvodnejšie a prínosnejšie azda možno pokladať príspevky z regionálnych dejín a dodnes trvalú hodnotu majú edované texty historických prameňov (z ktorých niektoré pôvodiny dnes už nejestvujú).
Celkom na záver treba vyzdvihnúť, že sa Matica slovenská už v prvej krátkej fáze svojho jestvovania skutočne cieľavedome usilovala rozvinúť sústavné vedecké bádanie vo všetkých odboroch, pre ktoré jestvovali príslušní odborníci, umožnením publikovania výsledkov ich vedeckého výskumu. Celkový výsledok bol úmerný vtedajším možnostiam slovenskej spoločnosti. Žiaľ, sľubné začiatky boli nielen prerušené, ale úplne pozastavené surovým politickým zásahom, ktorý znamenal úplné zrušenie Matice slovenskej v roku 1875 a tým aj znemožnenie jej akéhokoľvek pôsobenia, teda aj vytváranie podkladov pre systematickú vedeckú základňu. Rovnaký osud stihol vedecké snaženia roku 1919 obnovenej MS aj začiatkom päťdesiatych rokov 20. storočia, kedy totalitná moc kvôli lepšej možnosti kontroly sústredila vedu do (vtedy) Slovenskej akadémie vied a umení (predchodkyne SAV). Prekvapujúcim však je, že k podobnému zásahu došlo aj po roku 1998, kedy na Slovensku bolo mnohonásobne viac profesionálnych vedcov spoločenskovedných odborov, ako začiatkom päťdesiatych rokov. Ministerstvo kultúry SR vtedy (možno aj so súhlasom martinských bývalých, zväčša normalizačných „matičiarov“, ktorí sa uspokojili s možnosťami vymedzenými im predchádzajúcim totalitným režimom) dokázalo, že jeho vedenie vlastne nevie a nechce vedieť, čo je to pluralita v parlamentnej demokracii.