Laco Zrubec

Jazyk spája, i rozdeľuje

Autochtónnym obyvateľstvom v Zadunajskú boli Staroslováci



Privrime viečka, ale otvorme myseľ. Uvažujme exaktne. V Zadunajskú od čias Pribinu a jeho syna Koceľa v 9. storočí žili Staroslováci ako autochtónny národ. Obrábali polia, stavali domy, chrámy, šírili kresťanstvo a o vzdelanie sa starali miestni kňazi.
V poslednej dekáde 9. storočia, resp. v prvej dekáde 10. storočia vtrhli na Pribinovo teritórium potulní kočovní staromaďarskí pastieri... Títo pohania zbúrali podstatnú časť kresťanských kostolov, vraždili a plienili... Mnohí sa ma spytujú: Maďarskí historici na tieto neodškriepiteľné reálie zabudli? Vravím: Nie, nezabudli, no práve preto ich nespomínajú
.
V mojej Trinástej komnate sme sa v ten májový podvečer stretli štyria: Slovenský básnik Gregor Papuček z Budapešti, literárny kritik prof. Andrej Červeňák z Filozofickej fakulty univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, básnik a šéfredaktor Ľudových novín, týždenníka pre maďarských Slovákov v Budapešti, Imrich Fuhl a moja maličkosť. Budapešťanov som sa spýtal, akým jazykom hovorili prichodiaci kočovní staromaďarskí pastieri na naše teritórium, keď v oblasti poľnohospodárskych názvov si osvojili mnohé slovenské podstatné mená.
Títo prišelci nemali vlastné názvy ani z roľníckeho každodenného života? - spýtal som sa.
Gregor Papuček, kvalifikovane ovládajúci maďarčinu a slovenský jazyk odvetil, že prichodiaci roľníci na staroslovenské územia si museli osvojiť mnohé slovenské podstatné mená, lebo tieto nomádske kmene používali len tzv. nosovky.
-Hu...eh...ih...ee...hm... - odvetil básnik Gregor Papuček.
Šéfredaktor Imrich Fuhl Papučkove tvrdenia podporil.
Profesor Andrej Červeňák pripomenul bohatú slovenskú zásobu slov. Budapešťanov sa spýtal, ako by do maďarčiny preložili vetu:
- Obutý zajac uteká.
Opýtaní skúšali, lámali slová, ale vetu v doslovnom preklade preložiť nemohli. Totiž ”felhúzot nyúl” je natiahnutý zajac a ” felóltözött nyúl” je oblečený zajac.
Vedno sme konštatovali, že zásoba slovenských slov je bohatšia ako maďarský jazyk.Zaujímal som sa, ako by do maďarčiny preložili už raz nadhodenú vetu spisovateľom Ladislavom Ťažkým, ktorá znie: Kováč kuje na nákove z kovu podkovu a podkúvač podkovami podkúva koňa.

Lámanie slov
Darmo si naslovovzatí maďarčinári a slovenčinári z Budapešti lámali hlavy, vetu o podkúvaní koňa v doslovnom preklade nedokázali preložiť. Oklieštený maďarský jazyk nemá dosť slov. Kočovní Maďari nemali zrozumiteľné slová ani na podstatné mená z oblasti roľníckeho prostredia ako napríklad: seno, slama, kosa, sekera, lopata, vidly...
Začali sme hľadať slovenské slová, ktoré sú natrvalo zakódované do maďarského jazyka. Spomeňme aspoň niektoré:
Brat je ”barát”, (čítaj barát),
Čerešne sú ”cseresnye”, (čerešne),
doska je ”deszka”, (deska),
dvor je ”udvar”, (udvar),
chyba je ”hiba”, (hiba),
kačica je ”kacsa”, (kača),
kľúč je ”kulcs”, (kulč),
kosa je ”kasza”, (kasa),
kráľ je ”király”, (kiráj),
krčma je ”kocsma”, (kočma),
krstiť je ”keresztelni”, (kerestelni),
lopata je ”lapát”, (lapát),
močiar je ”mocsár, (močár),
obed je ”ebéd”, (ebéd),
oblok je ”ablak”, (ablak),
ponos je ”panasz”, (panas),
potok je ”patak”, (patak),
pusta je ”puszta”, (pusta),
sekera je ”szekér”, (sekér),
seno je ”széna”, (séna),
slama je ”szalma”, (salma),
stôl je ”asztal”, (astal),
somár je ”szamár”, (samár),
sukňa je ”szoknya”, (sokňa),
sused je ”szomszéd”, (somséd),
škola je ”iskola”, (iškola),
tanier je ”tányer”, (táner),
tehla je ”tégľa”, ( tégľa),
ulica je ”utca” (utca),
večera je ”vacsora”, (vačora),
vidiek je ”vidék”, (vidék),
vidly sú ”villa”, (villa)

Tak by sme mohli pokračovať. István Kniezsa (1898 - 1965), akademik a maďarský jazykovedec, exaktne dokázal, že vyše tisícdvesto základných slov používaných v maďarčine majú slovenský (slovanský pôvod. Ďalšie mnohé slová v maďarčine majú síce maďarskú prízvukovú štruktúru, ale sú napodobnením slovenských (slovanských) slov. Seriózni maďarskí jazykovedci aj podľa prof. Šimona Ondruša tieto fakty nepopierajú. Dokumentované reálie sú očividným svedectvom, že jazyk starých Slovákov bol aj v 9. a 10. storočí na oveľa vyššej civilizačnej úrovni ako jazyk prichodiacich staromaďarských nomádov.

Slovenčina je kľúčom
Americký vedec a lingvista Prof. Price považuje slovenčinu za kľúč ku všetkým slovanským jazykom, za unikum na dorozumenie sa s ostatnými Slovanmi. (John D. Price, The Key to all Slavonic Languages, SHF, Columbia Univerzity, New York, Dec. 15. 1943, 9. s.). Profesor J. Price túto myšlienku vyslovil na varšavskom kongrese slavistov. Poľská delegácia vyšla s návrhom, aby sa schválila definícia prvého slovanského jazyka, ktorej východzím bodom je slovenčina. Všetky slovanské delegácie (okrem českej) odhlasovali poľský návrh: Slovenský jazyk je najstarší a podľa neho sa potom vytvorili ostatné slovanské jazyky (Kanadský Slovák, Slovenčina, najstarší slovanský jazyk, Toronto, 23. marca 1989).
Ako vidno, aj objavené načim objasňovať.
V maďarčine je veľa slov, ktoré v slovenskom preklade vyvolávajú úsmevy. Tak napríklad ”vendéglö” v preklade znamená hostinec, no v doslovnom preklade ”vendég” je hosť, a ” lö” značí strieľať. Tak by sme potom podstatné meno ”vendéglö” mohli preložiť, ako ” hosť strieľa”. Podobne je to aj zo slovom ”kövér”. Podstatné meno ” kö” je kameň, a ”vér” je krv. V doslovnom preklade by ”kövér” v slovenčine znelo ako ” kamenná krv”. Podstatné meno ”tolvaj” je v preklade zlodej. No ak by sme analyzovali, ”tol” je perie a ”vaj” je maslo. Čiže ”tolvaj” by znel ako ”peromaslo”. Slovíčko ”fájdalom” v maďarčine znamená bolesť, no v doslovnom preklade je ”fáj” bolesť a ”dalom” je pieseň. Ergo, v doslovnom preklade by ”fájdalom” znelo ako ”bolestná pieseň”, Napríklad podstatné meno ”ördög” značí čerta. No v preklade ”ör” je strážca a ”dög” je zdochlina, čo by značilo, že ”ördög” je ”zdochnutý strážca (vartáš)”. Podstatné meno ”holnap” značí zajtrajšok. V skutočnosti v maďarčine ”hol” je kde, a ”nap” je slnko alebo deň. V doslor>vnom preklade z maďarčiny do slovenčiny by ”holnap” znamenalo ”kde deň”, alebo ”kde slnko”. Ale napr. ”csendör” je žandár - policajt. V doslovnom preklade ”csend” je ticho a ”ör” je strážca, ergo, ”csendör” je teda ”strážca ticha”, čo nám je sympatické.
Vieme, že v slovenčine je hus kvalitná jesenná pochúťka (nielen v Chorvátskom Grobe). V maďarčine ”hús” je mäso. Aj dni v týždni (streda, štvrtok, piatok, sobota) prevzali Maďari od starých Slovákov (Slovanov) ”szerda, csütörtök, péntek, szombat.”
Zadunajsko už v prvej tretine 9. storočia bolo dedičným majetkom nitrianskeho kniežaťa Pribinu a jeho syna Koceľa. Ich mená sú zapísané aj v Cividalskom evanjeliári. Nitrianske a Panónske knieža Pribina so synom Koceľom postavili v Zadunajsku vyše tridsať kresťanských kostolov, z ktorých sú mnohé aj písomne doložené.
V mnohonárodnom Uhorsku, ktoré bolo umelým štátnym útvarom v Karpatskej kotline, bola od čias sv. Štefana (977 - 1038) oficiálnym úradným jazykom latinčina, čo trvalo až do roku 1793. Už od čias 10 storočia, kedy staromaďarskí pastieri zanechali postupné plienenie a usadili sa na staroslovenskom teritóriu - prevzali našu duchovnú a hmotnú kultúru. Žiaľ, maďarská historiografia tieto exaktné reálie v mnohých prípadoch neregistruje, alebo naivne popiera.

Škultétyho výskum
Slovenská šľachta aj v mnohonárodnom Uhorsku si zachovala svoje významné postavenie. Jozef Škultéty (1853 - 1948) v knihe o bývalom hornom Uhorsku (Turč. Sv. Martin 1929) spomína, že slovenské priezviská s koncovkami -cký a ský napr. Bazovský, Benický, Beňovský, Domanický, Lehotský, Jesenský, Medzihradský, Motešický, Ostrolucký, Podmanický, Potocký, Rakovský, Turanský, Žitniansky... budili v honosných sieňach a úradoch rešpekt. Aby sa Maďari mohli k Slovákom prirovnávať, začali si na konci svojho priezviska pripisovať koncovku ”y” ( Erdödy, Szentiványi, Sziney, Teleky, Tolnay).
Vladimír Clementis ( 1902 - 1952), štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Česko-Slovenska na mierovej konferencii v Paríži v roku 1946 predniesol správu. Tvrdil, že koncom 18. storočia žilo v mnohonárodnom Uhorsku necelých 21 percent Maďarov. Aj z tých boli mnohí potomkovia slovanských národov!
V 18. storočí žilo na Slovensku až 70 percent privilegovaného obyvateľstva Uhorska, hoci územie Slovenska tvorilo len jednu pätinu vtedajšieho Uhorska. Bohaté rudné bane sa podieľali na rozvíjaní remesiel, obchodu. Rodičia dávali svoje deti aj na zahraničné štúdia, najmä do Nemecka a Talianska. Títo po návrate šírili vzdelanie najmä medzi Tatrami a stredným Dunajom

Žofiine slovenské listy
Kde sa v stredoveku stavali hrady a kaštiele? Na Slovensku ich máme stovky. Evidovaných je okolo dvesto hradov alebo zrúcanín. Viac ako sedemsto kaštieľov a takmer päťsto kúrií. Podľa výmery územia patrí Slovensku čo do počtu hradov tretie miesto v Európe. Pred nami je iba Španielsko a Taliansko. Kde žila šľachta, tam sa stavali hrady, kaštiele a kúrie. V dnešnom Maďarsku nenapočítame ani toľko hradov ako máme prstov na rukách jedného človeka.
Tvorili Slováci iba plebs obyvateľstva mnohonárodného Uhorska, ako sa nám snažia nahovárať maďarskí nacionalisti a ich sufragáni ? Nie! Mali sme svoju históriu, jazyk, kultúru. Aj mnohí šľachtici boli hrdí na svoj slovenský pôvod. Dôkazom je napr. aj barónka Žofia Bosniaková (1609 - 1644), manželka neskoršieho palatína Uhorska Fraňa Vešeleniho (1605 -1667). Žofiine po slovenský písané listy sa nachádzajú aj v archíve v Bytči, Žiline... Príkladov je neúrekom.
V dnešnom Maďarsku žijú tisícky obyvateľov, v ktorých žilách pulzuje slovenská krv už od 9. storočia. Je ich možno až dvadsať percent celého obyvateľstva dnešného Maďarska.
Povedal by som, že až tridsať, tridsaťpäť percent, - oponoval môj fiktívny odhad básnik Gregor Papuček
Šéfredaktor Imrich Fuhl prikývol.
V zjednotenej Európe by mali byť zjednotené aj názory na základné etnogenézy všetkých národov a národností v tomto regióne. Či tieto reálie budú naši južní susedia rešpektovať, zatiaľ nevieme. Hoci tušíme...




Texty pod snímky:
l/ Keramika z čias kniežaťa Pribinu z prvej polovice 9. storočia objavená v Blatnohrade. Majetok Balatoni múzeum v Keszthelyi

2/ Pamätná tabuľa v rakúskom Traismaueri umiestnená na budove kostola sv. Martina na mieste, kde roku 833 pokrstili nitrianske knieža Pribinu

3/ Pylón so súsoším svätcov Cyrila a Metoda v Blatnohrade, v dnešnom Maďarsku. Tretí sprava spisovateľ Gregor Papuček