Pavol Kalinay

Kúpele Dudince v minulosti a dnes

(po duchovnej stránke)

Bolo to už takmer pred 30 rokmi, keď som s rodinou zažil prvý pobyt v Dudinciach. Bývali sme v ,, Štelmánových " drevených búdkach na druhej strane riečky Štiavnička a viem, že sme celkom príjemne strávili niekoľko dní v tomto príťažlivom prostredí s termálnym kúpaliskom. So skrytou nádejou sme hľadeli, ako postupne vyrastajú nové kúpeľné pavilóny (Rubín, Smaragd, Diamant), že sa snáď aj my raz dostaneme do týchto, vtedy pre nás nedostižných, priestorov. Dozvedeli sme sa, že tieto krásne budovy stavali zväčša politickí väzni za vtedajšieho totalitného režimu. Veru nebolo ľahké si pomyslieť, že človek sa teší na dielo rúk väzňov, ktorí boli nespravodlivo odsúdení a treli biedu vinou takého režimu, aký tu vtedy vládol. Pravda, ani my sme si vtedy plne neuvedomovali, čo sa deje za fasádou robotníckeho štátu.
Jedno sme si však plne uvedomovali, v akom stave je v tom čase situácia v duchovnej oblasti. Bol práve 16. august - sviatok Nanebevzatia Panny Márie a chceli sme sa zúčastniť na sv. omši. Veľmi dlho sme zháňali informáciu, kde a kedy bude sv. omša. Po celom okolí (v susedných dedinách) sme nič také nemohli zistiť a naviac ľudia sa tvárili veľmi prekvapene, že takýto náboženský sviatok vôbec jestvuje. Až napokon sa nám podarilo (doslova v posledných minútach pred 18. hod.) dostať sa na sv. omšu v Hokovciach, pravda, slúženú v maďarskom jazyku. Hľa, malá ukážka situácie v oblasti viery spred 30 rokov v Dudinciach.
Potom prišiel rok 1989 a my sme sa už častejšie dostali do Dudiniec ako rekreanti v strediskách Poľnohospodár, Hviezda, už síce bez detí, ktoré medzitým povyrástli. Prvou vážnou zmenou pre nás bola situácia na tzv. Terase, hneď vedľa termálneho kúpaliska, kde predtým bola samoobsluha pre návštevníkov kúpaliska. Tento priestor sa zmenil na kaplnku, kde každý deň sa slúžila sv. omša. Pomerne značná účasť veriacich (miestnych, z liečebných pavilónov i z rekreačných zariadení) vyvolávala úvahy o potrebe vybudovať nový kostol v Dudinciach, kde dovtedy nebol. Myšlienky sa vehementne ujal pán dekan Ján Bašo, ktorý tu nastúpil za farára po svojej predchádzajúcej farnosti v pútnickom mieste Šaštín. Počas rozhovoru s ním o jeho veľkých plánoch pre pozdvihnutie duchovnej úrovne v svojej novej farnosti dominovalo silné presvedčenie, že tu má byť dôstojný Boží chrám. Za veľmi účinnej pomoci zo strany Mons. Jána Sokola, arcibiskupa trnavsko-bratislavskej arcidiecézy, sa pustil do organizovania výstavby kostola s takým odhodlaním, že jeho úsilie, po mnohých prekážkach, bolo zavŕšené postavením krásneho Božieho príbytku. V tej súvislosti si zaspomínal na povzbudzovanie svojho nadriadeného arcipastiera, ktorý ho vedel podržať v rôznych ťažkých situáciách, keď hrozil najmä nedostatok financií. Kostol bol slávnostne posvätený Mons. Jánom Sokolom dňa 16. augusta 1994.
Odvtedy nový, netradične stvárnený chrám slúži veriacim tejto farnosti, rekreantom a pacientom stále známejších liečebných kúpeľov doma i vo svete. (V Dudinciach, ako je známe, sa liečia choroby pohybového ústrojenstva, po ortopedických operáciách, ďalej po srdcovo-cievnych ochoreniach a tunajšia minerálna voda je vhodná pre ľudí so zvýšeným vylučovaním žalúdočnej kyseliny.). Zaslúži si spomenúť, že autorom kostola so zaujímavou strešnou konštrukciou, vytvorenou z drevených prvkov a sklených častí, bol Ing. arch. Walter Hildebrand z Rakúska a realizátom tejto nevšednej sakrálnej stavby boli Pozemné stavby Nitra, závod Topoľčany.
Za čas existencie kostola sa v ňom prejavilo mnoho pozitív (ako napr. horné denné osvetlenie, vhodné najmä v chladnejších mesiacoch roka), ale aj určité negatíva (silné prehrievanie intreriéru v letných mesiacoch, čo by žiadalo riešenie ekonomicky náročnej klimatizácie priestoru, alebo aspoň určité clonenie zasklených častí, tiež dosť nákladné, aby sa zabránilo vzniku tzv. skleníkového efektu z prehriatia priestoru).
Treba si položiť otázku, čo postavenie kostola znamená pre Dudince. Po takmer desiatich rokoch jeho používania pre povznesenie duchovnej úrovne širokospektrálnej spoločnosti tunajšieho prostredia možno konštatovať jednoznačný prínos. V marci tohto roka sa mi podarilo konečne dostať na vrátený liečebný poukaz a zažiť na vlastnej koži novú atmosféru v Dudinciach, a tak ju porovnať so situáciou v minulosti. Poznatky možno zhrnúť do troch bodov:
1. Prvé, čo milo prekvapí, je nová atmosféra, ktorú tu akoby bolo cítiť na každom kroku. Popoludní okolo 16. hod. vidieť skupinky ľudí z jednotlivých liečebných pavilónov, ktoré sa za príjemného hlaholu zvonov uberajú do kostola na sv. omšu. Jej začiatok (16,30) je veľmi dobre zosúladený s programom pacientov, takže budí dojem, akoby bol sám jeho súčasťou. Blízkosť kostola a možnosť ísť na bohoslužby vo vhodnom čase je akousi trvalou ponukou pacientom kúpeľov, aby si do svojho programu z vlastného rozhodnutia začlenili aj účasť na sv. omši. Ukazuje sa, že mnohí stále častejšie využívajú takú vzácnu ponuku pre vlastnú dušu, hoci za iných okolností by sotva využili takúto možnosť.
2. Ešte výraznejšie sa opakuje situácia v nedeľu, alebo vo sviatok. Skupinky ľudí od jednotlivých pavilónov, smerujúce do kostola na sv. omšu o 10. hod., sú ešte hustejšie a samotný pomerne dosť rozsiahly priestor kostola sa rýchlo napĺňa. Jednoducho, atmosféra je tu skutočne sviatočná, podfarbená prenikavým hlaholom zvonov; mnohí, ktorí inokedy by sa sotva ocitli v nedeľu za dverami kostola, zrazu tu akoby pocítili vnútornú potrebu navštíviť chrám, možno zo začiatku len z akejsi zvedavosti, neskôr azda aj z vnútorného rozhodnutia. Krásny interiér Božieho chrámu, naplnený takmer do posledného miesta, oprávňuje na domnienku, že sv. omša v nedeľu skutočne jednoznačne dominuje vo vedomí značnej časti kúpeľných pacientov na prvom mieste. Možno predpokladať, že takáto pozícia nedele ako dňa Pána a odpočinku pre ľudí sa tým upevní u mnohých návštevníkov kúpeľov a získa na vážnosti v nadväznosti na staré tradície, postupne odstraňované a zatláčané v posledných desaťročiach.
3. Pri vytváraní pozitívneho vzťahu k sv. omši veľmi zaváži to, akým spôsobom sa uskutočňuje, aký duchovný zážitok poskytuje prítomným na nej (vrátane tých, ktorí sa eventuálne zúčastňujú len z určitej zvedavosti a hneď nedokážu pochopiť hlboký zmysel sv. omše). Treba povedať, že skoro všetky sv. omše, na ktorých som sa zúčastnil, možno považovať za slávnostné, za veľkého počtu miništrantov (minimálne ich bolo 6) a za asistencie dvoch, niekedy aj troch kňazov. Domnievam sa, že je to tak vždy. Človek i na základe takého slávnostného vonkajšieho rámca liturgických úkonov pri sv. omši získava pocit, že tu ide o niečo veľmi dôležité pre duchovný život veriaceho človeka. Keď slávenie Eucharistie je podopreté krátkou a výstižnou homíliou pána dekana, ak práve on je hlavným celebrantom, duchovný zážitok zo sv. omše je ešte väčší. Na jednej sv. omši počas môjho trojtýždňového pobytu v Dudinciach bol priamo do jej priebehu, pred Credo zaradený krst už väčšieho dieťaťa (nie novonarodenca), za účasti vlastných i krstných rodičov, čo tiež veľmi dobre zapôsobilo na prítomných. Čo ak medzi zhromaždenými v kostole boli aj takí, ktorí z ľahostajnosti a formálneho prístupu k svojej viere doteraz nedali pokrstiť svoje deti? Hľa, príklad hodný nasledovania. Exempla trahunt. Za všetkým treba vidieť starostlivé vedenie miestneho duchovného správcu a sestričiek, ktoré agilne pracujú s miestnou mládežou, cvičia duchovné piesne, zapájajú ich do liturgických úkonov (napr. pri krížovej ceste).
Treba vysloviť uznanie a obdiv všetkým, ktorí dokázali vytvoriť z tohto príjemného kúta našej vlasti, bohatého na liečivú vodu, aj miesto na vnútorné, duchovné obohatenie tých, ktorí o to stoja. Vytvárajú bohatú duchovnú ponuku aj pre tých, ktorí ešte nepoznajú silu kresťanskej viery, ale sú úprimne otvorení pre prijatie všetkého, čo môže poslúžiť ich duchovnému obohateniu popri hľadaní telesného zdravia. V tomto smere Dudince môžu byť naozaj vzorom pre tie zdravotno-liečebné zariadenia, kde ľudia prichádzajú za zdravím a oddychom. Kiežby aj inde na Slovensku bola taká pomerne priaznivá situácia v zabezpečovaní duchovných potrieb pre pacientov ako v Dudinciach. Isteže, nie všetko je ideálne, ale je tu evidentná snaha pomáhať veriacim (domácim i hosťom) aj v tejto donedávna zanedbávanej oblasti ducha.
Pre úplnosť je potrebné dodať, že v Dudinciach jestvuje aj pararelná situácia v zabezpečovaní duchovných potrieb pre veriacich Evanjelickej cirkvi. V minulom desaťročí bol tu tiež vybudovaný pekný štýlový Boží chrám za pomoci zahraničných sponzorov, hlavne z Nemecka. Nemeckí hostia, väčšinou evanjelického vierovyznania, predstavujú významnú časť zahraničných pacientov v kúpeľoch a takto je postarané aj o ich duchovné potreby, samozrejme popri domácich veriacich. V rámci ekumenického zbližovania sa podľa slov pána dekana Bašu uskutočnilo niekoľko podujatí, spoločných obidvom kresťanským konfesiám.
Celkom na koniec musím uviesť jednú prihodu, ktorú som zažil pri odchode z Dudiniec a ktorá nie celkom optimisticky zarezonovala v mojej mysli. Na autobusovej zastávke som sa zadíval na rozostavaný objekt, ktorý mi bol povedomý z minulej návštevy Dudiniec (asi v r. 1992). Na otázku, čo je to za objekt, dostal som od jednej cestujúcej odpoveď, že je to nedostavaný Kultúrny dom s ironicky ladenou poznámkou, že kostoly zatiaľ už boli postavené dva. Dotyčná cestujúca zrejme zabudla, že tie kostoly nemohli byť postavené za celých 40 rokov minulého režimu. Ale aj tak kultúrne domy sú potrebné a treba ich tiež stavať pre potreby občanov, čo je tiež vecou miestnej správy a občanov.