Pavol Kalinay

Dodatočne, ale nie neskoro

Ján Chryzostom Korec:
Spomínam, premýšľam, vyznávam.
Rozhovory s kardinálom
Lúč, 1999 Bratislava

Už pred tromi rokmi sa objavila zaujímavá kniha dialógov od nášho otca kardinála J. Ch. Korca, ktorú som si až teraz prečítal v tichu a osamotení a bol som potešený jej obsahom. Kniha mi naplno otvorila priehršte hlbokých myšlienok, autentických spomienok, neraz podfarbených trpkastou, ale nie pesimistickou príchuťou čias, na ktoré sa vzťahovali, i osobných vyznaní muža, trpiaceho kňaza, tajného biskupa, až napokon sídelného biskupa v najstaršej slovenskej diecéze a kardinála. Čítať túto vzácnu knihu znamená aj osobne si sprítomniť udalosti za celé polstoročie, ktorých sme sa stali aj my pozorovateľmi, či viac-menej osobnými svedkami. Preto táto kniha rozhovorov a spomienok vyvoláva pocit spoluúčasti i oživovania vlastných zážitkov, bezprostredne naviazaných na čas prežitý v totalitnom režime, v mnohom prežitý aj na osobných dosť trpkých skúsenostiach. Obsah i forma kladených otázok zo strany ich predkladateľa i zostavovateľa prof. Pašteku sú výsostne zamerané na vyjadrenie komplexnej, mimoriadne rozsiahlej činnosti ich adresáta, najmä v oblasti duchovnej a literárnej tvorby. Vo všetkých je položený dôraz na jeho osobné, hlboké kresťanské presvedčenie a odhodlanie kráčať po stopách Ježiša Krista, Vykupiteľa sveta, ktorý mu bol vždy najväčšou posilou v prekonávaní nesmiernych životných ťažkostí. Tento poznatok napokon potvrdzujú posledné kapitoly tejto knihy, naplnené výsostne teologickými úvahami v odpovediach respondenta o zmysle poslania Syna Božieho vo svete.
Celá kniha je v podstate rozdelená charakterom otázok a odpovedí do dvoch veľkých tematických okruhov. Prvý okruh sa týka vlastne činnosti a pôsobenia otca kardinála na pozadí historických udalostí, či už v čase mladosti a štúdií, ďalej v čase totalitného útlaku, alebo v čase politických zmien v r. 1989, keď sa stal jedným z vedúcich predstaviteľov Cirkvi na Slovensku. Druhý okruh (posledné tri kapitoly) je zameraný na dôležité teologické úvahy o viere v Boha, o jej tajomstvách, o ateizme, o náboženstve a kresťanstve, kde dominujú Kristologické otázky a o zmysle a poslaní viery na ceste do večnosti.
Treba konštatovať, že kapitoly prvého tematického okruhu sa čítajú veľmi ľahko. Sú formulované spôsobom jasným, zrozumiteľným pre každého, kto aspoň trošku pozná sled udalostí, ktoré sa viažu na spomínané obdobie. Veci napomáha aj to, že sa niektoré nastolené problémy opakujú, len v inej dikcii. Zároveň sa tu odráža určitý prehľad historických udalostí, ktoré už dnes logicky patria do všeobecných cirkevných dejín tohto veľmi zložitého obdobia. Ich obsah je pre súčasníka bezpochyby veľkým povzbudením, aby vytrval vo viere v Boha.
V kapitolách druhého tematického okruhu sú už podstatne náročnejšie témy, ktorých dobré pochopenie vyžaduje väčšiu sústredenosť ľudskej mysle a aj určitú teologickú rozhľadenosť. Tieto kapitoly sú aj istým zhustením filozoficko-teologických názorov na mnohé otázky kresťanskej viery, ktoré sú obsahom jeho viacerých diel, najmä na osobu Ježiša Krista, na jeho vykupiteľské poslanie, ktoré vyústilo na kríži a v jeho vzkriesení pre spásu ľudstva. Ďalej sú tu zdôvodňované cesty poznania súčasného človeka k viere v Boha. Vieme, že dnešný človek bol odchovaný na tvrdom ateizme a dnes je atakovaný liberálnym relativizmom a racionalizmom, pod vplyvom ktorých stráca zmysel pre rozlišovanie medzi dobrom a zlom, medzi skutočnou slobodou a bezhraničnou svojvôľou, medzi vierou a novodobými poverami. V odpovediach otca kardinála sa skrýva impozantný výklad bohatstva našej kresťanskej viery, ktorý treba stráviť vo vlastných dušiach a mysliach, v plnej dôvere k ich skvelému vykladačovi.
Okrem tohto celkového pohľadu na dôležitosť predkladaných názorov je možné ešte postrehnúť pri čítaní knihy niekoľko zaujímavých poznatkov. Jedným z nich je napr. skutočnosť, aký nesmierne veľký vplyv na kardinálovo myslenie mala kniha o sv. Pavlovi, Apoštolovi národov, od prof. J. Holznera, keď spomína, že túto vzácnu knihu si prečítal viackrát. Až dojímavo pôsobí na človeka jeho úprimné priznanie (na str. 47 ), že ,, Túto krásnu knihu o sv. Pavlovi som čítal znovu a znovu. A keď som ju dočítal, už som sa tešil, že ju o krátky čas chytím do ruky opäť. Tak som knihu o sv. Pavlovi čítal asi desaťkrát, najviac zo všetkých kníh. …Sv. Pavol sa stal nedostižným vzorom môjho života navždy ". Asi len veľmi málo kníh by našlo na svojej púti do mysle čitateľa takéto krásne a lichotivé ohodnotenie. Celá generácia kňazov v čase totalitného útlaku duchovne vyrastala na tejto skvelej asi päťstostránkovej monografie prof. Holznera, keď bolo ťažko dostať sa k dielu podobných kvalít. Logicky sa vynára otázka, či by nebolo vhodné a užitočné uskutočniť reedíciu tohto diela na pôde SSV, kde v roku 1940 bolo vydané, pretože nič nestratilo na svojej aktuálnosti.
Po prečítaní rozhovorov zostáva človek v údive nad jestvovaním a poznaním celej genézy tzv. Knižnice viery, ktorú otec kardinál vytváral za veľmi ťažkých podmienok ako tajný biskup, doslova v montérkach, keď ho zaiste kvárila únava fyzicky ťažko pracujúceho človeka a naviac neustále sledovaného všemocnou ŠtB. V čase pochmúrneho nástupu moci diktatúry proletariátu a ideologického tlaku ateizmu mnohí vtedajší študenti by boli radi uvítali jeho licenciátnu prácu ,,Filozofické základy dialektického materializmu", keď museli tvrdo zápasiť o svoj kresťanský svetonázor proti riave poloprávd a výslovných lží, ktoré sa vtedy doslova valili na dušu mladého človeka. Knižku otec kardinál napísal ešte počas štúdií , predvídajúc realitu blízkej budúcnosti, ale informácia o nej sa už k adresátovi, dychtivému po pravde, pochopiteľne, nedostala a tak si každý pomáhal ako mohol a vedel uvedomujúc si určitú nepripravenosť na riešenie takých otázok.
V otázke 24 bola nadhodený problém ,,Cirkevných dejín" od Dr. J. Špirka, profesora cirkevných dejín v Spišskej kapitule. Z odpovede vyplýva, že vydanie dvoch zväzkov Cirkevných dejín bolo v čase prvej Slovenskej republiky prvoradou kultúrnou udalosťou, i napriek kritike voči niektorým názorom a formuláciám Dr. Špirka. Otec kardinál sa najmä stotožnil s kritickou recenziou P. J. Jurovského, SJ vo veci jezuitskej rehole a jej zrušenia (r. 1773), kde autor dejín sa dopustil mnoho chýb a omylov v hodnotení tejto rehole. Tie napokon sám Dr. J. Špirko uznal a chcel v nasledujúcom vydaní opraviť. Ale vzhľadom na situáciu po vojne už k tomu nedošlo. V tejto súvislosti treba poznamenať, že jestvovanie takého diela sa ukázalo ako veľmi potrebné a užitočné vzhľadom na nasledujúce udalosti, keď najmä mladá kresťanská inteligencia, vystavená spomínanému ideologickému tlaku, mala možnosť čerpať z historického diela, ktoré otvorene a objektívne hovorí aj o tienistých stránkach dejín Cirkvi, ktorá je Božou ustanovizňou, ale spravovanou hriešnymi a omylnými ľuďmi, čím sa taká literatúra stala nástrojom správnej ideovej orientácie v čase, keď sa na Cirkev sypali len samé obvinenia. Domnievam sa, že Cirkevné dejiny od prof. Špirka i napriek nedostatkom a niektorým chybným interpretáciám, vytýkaným zo strany obhajcov apologetického smeru spracovania cirkevných dejín, splnili svoju úlohu.
Ešte by bolo možné veľa pozitívneho uviesť na margo vydania tejto vzácnej knihy. Otec kardinál na str. 57 v ,,Rozhovoroch" vyslovil prianie, že by mohlo byť o jeho knihách viac recenzií a úvah. Nech aj toto veľmi krátke zamyslenie nad jeho skvelým dielom je malým, i keď trochu oneskoreným naplnením jeho oprávneného želania.