Augustín Marián Húska

Vznik štátu (13)

Spomína Augustín Marián Húska, účastník politických rokovaní o slovensko-českom vyrovnaní

(Pokračovanie z predchádzajúceho čísla)
Akokoľvek bola výchova, vzdelanie a dovtedajšia pracovná kariéra Václava Klausa a Vladimíra Mečiara rozdielna, predsa vedeli už od prvých chvíľ deväťdesiatych rokov XX. storočia zodpovedne nájsť vzťah, vzájomne sa akceptovať a vážiť.
Václav Klaus nebol celkom ”dieťaťom pražskej jari 1968” a ani sa nezúčastnil viditeľného disentu (napríklad v Charte 77), ale rýchlo získal v ponovembrovom vývoji možnosť predrať sa k špici novo sa rodiacej českej politickej elity. V českom Občianskom fóre preukázal nielen odbornú kvalifikáciu pre organizáciu začínajúcej ekonomickej transformácie, ale preukázal aj veľkú obratnosť pri organizovaní dominačnej politickej sily po ”rozchode” Občianskeho fóra, a to ako vedúci zakladateľ Občianskej demokratickej strany v Čechách. Klaus sa v rozpätí necelého roka predral na špicu pragmatických politikov v Čechách a samozrejme ráznosťou a politickým lavírovaním vysoko prevažoval politické panoptikum bývalých disidentov, z ktorých mnohí boli manipulovaní inštrukciami ŠTB ešte z čias totality.
Klaus bol ešte za totality mnohoročný presvedčený zástanca obnovenia plnohodnotnej trhovej ekonomiky. Nepoužíval počas totality disidentský slovník, ani sa nevystavoval priamej paľbe normalizačného režimu, lebo svoju trhovú propagáciu vedel zaodieť do vedeckého habitu ekonomických teórií. Ale po novembri 1989 rýchlo zmenil slovník a hlavne ho spolitizoval, zaujal síce veľmi radikálny neoliberalistický postoj, ale jeho konania boli výrazne pragmatické, chrániace českú ekonomiku a české záujmy v jej prvej transformačnej fáze. Nebol to politický meteorit a do verejného odborného povedomia sa dostával ako ekonomický teoretik už dlho pred novembrovými udalosťami. Už pred novembrom patril k trojici podporovateľov reformy (W. Komárek Zeman a Klaus), ale uchovával si svoje autonómne modifikované názory. Ak Komárek v celku správne tušil, že trhová transformácia by sa nemala uponáhľať a mala by byť aspoň 10 ročným procesom, Klaus bol za očividne rýchlejší priebeh. Klaus nezostával v závoze za Komárkom a dokázal si nájsť priestor pre svoju vedeckú a čiastočne i pedagogickú cestu aj v podmienkach totality a urobil veľa v českom prostredí už pred osemdesiatym deviatym rokom pre ”trhovú osvetu” cez propagovanie západných ekonomických teórií na rôznych dobrovoľných vedecko-aplikačných seminároch a konferenciách. Nebol to z jeho strany formalizovaný disent, ale celkom určite bol jedným z dôležitých ohnísk ideovotvorných pohybov v Čechách. Napokon aj Václav Klaus bol po šesťdesiatom ôsmom roku ”normalizovaný” a zachránil ho ”uzemnený post” ďaleko od mocenskej štruktúry.
Vladimír Mečiar bol naopak zväzácky búrlivák pokusu o dubčekovskú reformu režimu, tvrdo sa angažoval tesne pred a po auguste 1968 v slovenskom mládežníckom prostredí a niesol tvrdé osobné dôsledky tohto angažovania sa, vyhodili ho z vysokej školy a bol nasadený do ”výroby”. Po najtvrdších obdobiach normalizácie našiel si však podmienky pre diaľkové doštudovanie Právnickej fakulty a pre celkom uznávanú úspešnú prax podnikovo-hospodárskeho právnika na slovenskom vidieku. Vladimír Mečiar bol v ponovembrovom období každým cólom dominatívnym bojovníkom - ašpirantom vodcovskej pozície, ktorý veľmi dbal na svoju prestíž vyjednávacieho prvenstva, ale na túto vyjednávaciu strategickú rolu aj mal. Napriek tomu, že mu bolo vlastné určité - povedal by som - podvedomé pohŕdanie vedeckými typmi, predsa veľmi rýchlo si vyvinul úctu k takému vedecko-pedagogickému typu, ako bol Klaus. Mečiar využíval svoje pamäťové dispozície a zrejme už v období politickej totality sa veľa sebavzdelával. Mal prečítané úctyhodné, i keď neselektované množstvo rozmanitej literatúry a jeho ostrá kombinatorická pamäť mu dovoľovala pracovať rýchlo a nachádzať riešenia aj argumenty na potvrdenie vlastných postojov a argumenty proti svojim odporcom. Počas prvých dvoch rokov po ”zamatovej revolúcii” sa doslova ”raketovo” rozvinul na najsilnejšiu politickú osobnosť na Slovensku. O dobrú hlavu prevyšoval všetkých ostatných domácich politikov, takže mnohí v závisti boli ochotní sa spolčiť proti nemu. Vedel osloviť jednoduchých ľudí, vedel okolo seba šíriť až euforickú nádej a istotu, že s ním sa dajú dosiahnuť všetky tie ciele, ktoré dovtedy boli iba emancipačným zakríknutým snom. Bol nielen najlepším slovenským stratégom, ale aj hybkým taktikom s potrebnou dávkou drsnosti a keď nebolo vyhnutia, tak aj úskočnosti. Mal zrejme už zo svojho detského prostredia návyky, že v zápase môže si pomáhať trikmi, tobôž keď videl, že aj jeho protipartneri neodvrhnú úskok a trik. Mal však snahu nezaplieniť si svoje vzťahy s Klausom ako s vedúcou figúrou českého rokovacieho prostredia.
Ukázal sa ako človek so závratnou vývojaschopnosťou, ale niekedy sa nechal viesť pudovými pocitmi najmä v oblasti moci. Diktoval sebe aj svojmu okoliu horúčkovitú usilovnosť a príčinlivosť. Je pochopiteľné, že v tomto tempe často siahal na pokraj svojich psycho-fyzických rezerv a že sa mu prihodili aj neúspechy a s nimi spojené úzkostné napäťové stavy. Veľmi rýchlo sa však vedel po krátkej oddychovej pauze vrátiť do ruchu zápasu politických záujmov. Samozrejme, ako rodený bojovník ťažko si priznával chyby i porážky. Často až nadmerne veril svojim inak výborným inštinktom a spoliehal sa na to, že dokáže vykľučkovať z každej situácie. Vyjednávanie často chápal ako určitú licitačnú hru a nikdy v rokovaniach nestratil sebadôveru a istotu. Niektoré licitačné ťahy sa mu samozrejme nemohli vždy podariť, ale súčtovo bol stále s plusovým saldom.
Vedel, že príhodná situácia možností zmien sa kráti a vlastne čas nás súri k horúčkovitému jednaniu. Toho si neboli vedomí všetci ostatní slovenskí politici. Bolo treba kuť železo, kým je horúce - inými slovami - bolo treba dosiahnuť čo najviac v čase čo najkratšom, kým ešte nie sú stabilizované ani domáce ani veľmocenské pomery. To viedlo k tomu, že často prepínal a že mal občas problémy so svojou výbušnou povahou a zrejme s určitou ”horúčkovitou” predispozíciou, ktorá je skoro vždy prítomná v ambicióznych ľuďoch. Osobne som sa však spoliehal na to, že kým mu jeho telesný fond slúži, tak vo vyjednávaniach nikdy nedal najavo ani paniku, ani zneistenie. Myslím si, že sme - všetci členovia slovenského rokovacieho tímu - snažili sa nekomplikovať situáciu.
Ja som si doslova metodicky ukladal ako prísnu zásadu asistovať predsedovi vyjednávacej delegácie a myslím, že aspoň v období najintenzívnejších rokovaní s českými partnermi svoje ambície striehli na uzde aj Kováč a Kňažko. Moja pamäť mi hovorí, že počas rokovaní s Čechmi nevyskytli sa viditeľné rozpory v slovenskej delegácii. Slovenská delegácia doslova vystupovala ako monolit. Dokonca si myslím, že skôr jednotliví členovia českej delegácie sa niekedy cítili tiesnení mentorsko-tútorskými poznámkami Václava Klausa. Nebolo to tak vidieť na sebakontrolujúcom sa J. Zielencovi, ani na J. Kovářovi, ale občas a najmä na M. Mackovi a čiastočne na P. Čermákovi. Pokiaľ ide o nepravidelne prizývaných členov českej delegácie (F. Houška, I. Kočárník a J.Stráský), utkvelo mi v pamäti, že najďalej v ochote prekonať mŕtvy bod a opustiť federatívnu kazajku otvorene zašiel I. Kočárník. Zrejme on v spolupráci s Tošovským najviac urobili diskrétnych a tajných príprav na odlúčenie sa od Slovenska.
J. Strásky bol hybký, rozhľadený právnik i administrátor a zároveň uvážlivý vyjednávač. Zrejme tiež bol dobre oboznámený s tajným dokumentom Pitthartovej vlády na ”krízový” scenár separácie. V českej delegácii bola väčšia názorová diferenciácia hlavne v detailoch a tušil som, že všetkých členov trocha spútaval vodcovský duch Klausa. Vrcholové tímy však museli v oboch táboroch uznávať kľúčovú rozhodovaciu pozíciu aj Mečiara aj Klausa. Na vrcholok štátnosti museli v prvom rade vystúpiť dvaja šéfovia oboch ”zdolávacích tímov”.
Je fakt, že sa politické cesty slovenských vyjednávačov neskôr veľmi vzájomne vzdialili a odcudzili. Ale pokiaľ ide o rokovacie výkony, výkon Mečiara bol nespornou jedničkou s hviezdičkou, no aj výkony členov delegácie asistujúcich hlave, ktorá viedla vyjednávania, nemali žiadny podstatný kaz a zaslúžia si absolutórium. Je smutným a tragickým faktom, že neskoršie spolčovanie sa Kováča a Kňažka so silami, ktoré stále oponovali štátotvornej ceste Slovenska, nemôžu ospravedlniť tým, že ”prekukli” Mečiara. Jednoducho je fakt, že ani Kováč, ani Kňažko nie sú ani svätci ani politickí mystici. Tak ako je slaboduché robiť z Mečiara diabla, takisto je slaboduché robiť z Kováča a Kňažka svätcov či dokonca anjelov. Mali poriadne veľké ambície a politické ašpirácie, no počas rokovaní sa seriózne kontrolovali. Jednoducho im chutila moc a keď neskôr zistili, že na svoje vyššie ašpirácie dostanú ”požehnanie” a podporu z vonkajšieho silového poľa, tak sa ”zbratali” s pôvodnými odporcami slovenskej štátnosti.
Ostáva faktom, že som si nikdy túto cestu protimečiarovského odboja nezvolil predovšetkým práve preto, že si myslím, že Mečiar bol dostatočne ”oderuschopný” voči manierom bývalých dominátorov a že jeho neskorší politickí protivníci by nikdy nedosiahli zavŕšenie slovenskej štátnosti tak pokojne, tak kultivovane, tak efektívne i efektne. Moje predstavy o hodnotovom systéme mi nedovolili, aby som zobral na seba rolu politického dezertéra. Spomínam si, že som trikrát mal príležitosť v štúdiu ORF vo Viedni a raz na jednej konferencii diskutovať s Prof. Lendvayom (známym politickým komentátorom v Rakúsku) a všade som obhajoval legitimitu i demokratickosť pôsobenia Mečiara ako štátnika a premiéra. Pri poslednom stretnutí Lendvay utrúsil ironickú poznámku: ”Herr Huska sie sind treue geblieben bis zum bittere Ende”. Pritakal som, lebo ”ostať verný slovenskému štátnemu údelu” treba aj vtedy, keď sú neprajné okolnosti. Napokon, nie sme verní okolnostiam, ktoré sa budú vždy striedať - raz priaznivé a raz menej priaznivé, - ale existencia národnej štátnosti musí ostať vždy na vrchole hodnotového rebríčka vlastenca. Všetci, čo sme ”treli” lavice politického života Slovenska, sme vymeniteľní a nahraditeľní, ale v novodobej histórii slovenskej štátnosti ostane faktom, že členovia slovenskej politickej delegácie na rokovaniach v roku 1992 ostávajú všetci ako ”otcovia zakladatelia”, ostáva historickou pravdou aj to, že sa o obe rovné štátnosti zaslúžili predovšetkým predsedovia Mečiar a Klaus a že podaktorí z nás ”neostali verní” svojmu štátotvornému politickému bloku. Tie prvé zásluhy všetkých sú nespochybniteľné.
Kňažko bol výborný herec a ja jeho dispozície som si zo začiatku trocha idealizoval preto, lebo sa mi páčilo jeho ”sonórne” vystupovanie na námestiach ako tribúna ”zamatovej revolúcie” na Slovensku. Až neskôr som lepšie poznal aj jeho vodcovské limity. Postupne som pochopil, že Kňažko naozaj s chuťou hral rolu kľúčového tribúna - a hral ju vynikajúco v prvom štádiu ponovembrového vývoja -, ale nebola to nič inšie, iba vynikajúca hra. Tak ako v hereckom živote bral na seba postavy ”kladných hrdinov”, nezaváhal hrať s vervou aj postavy ”záporných hrdinov”. Kňažko si právom cenil svoje herecké schopnosti, ale nemal v sebe systematickú pracovnú vôľu a zdalo sa mi, že vyjednávacie maratóny ho trocha aj nudili. Okrem toho vo svojom správaní sa nemohol celkom potlačiť určité výrazné bohémske črty. Jednoducho mal vnútorné dispozície vynikajúceho umelca, ale lopotivá drina koordinácie v chaose porevolučnej situácie mu nijako nevyhovovala.
Kňažko by sa nikdy nevedel prinútiť, aby naštudoval všetky prejednávané materiály, ako to robil v rokoch 1989-1985 Mečiar. Kňažko sa tak dobre vžil do ”zápornej roly”, že hanobil trvale najsilnejšiu politickú stranu, ktorú spoluzakladal ako teroristickú organizáciu a neváhal ”demontovať” verejnú kultúru, ktorú viac rokov ”riadil” a výsledok je taký, že v roku 2002 opúšťa rezort slovenskej kultúry v stave rozpadu a degradácie. Aj taká je logika zlomového vývoja politickej orientácie. Myslím si však, že Kňažkovi - so zreteľom na jeho postoje v období rokovaní r. 1992 - patrí miesto medzi otcami zakladateľmi.
Kováč bol uvážlivý pragmatický systematik, ale už svojou podstatou nebol bojovník a za každých okolností volil buď ústupové lavírovanie, alebo sa stiahol do mlčiacej, či pritakajúcej ulity. Zrejme jeho lavírovačné návyky v prednovembrovom vývoji a jeho snaha získať obnovenie členstva v strane počas tvrdej konsolidácie (1970-1980) sa mu stali druhou prirodzenosťou. Kováč v akomsi sebaospravedlňujúcom ošiali sám seba profiloval ako ”mesiáša” chrániaceho Slovensko pred Mečiarom.
Ak si Kováč myslí, že očistil Slovensko, tak treba povedať že pomohol etablovať sa politikom, ktorým štátne záujmy Slovenska nie sú prioritou. Kováč sa aj po ukončení svojho prezidentovania usilovne zúčastňuje na všetkých celebračných recepciách, ale tí, ktorým pomáhal k politickému etablovaniu sa, ním pohŕdajú a ani ho pri pri privítaní oficiálnych hostí nespomenú, hoci ako exprezident by na to mal mať protokolárne právo.
Treba však objektívne priznať, že v čase politických rokovaní r. 1992 Kováč lojálne obhajoval slovenské štátotvorné záujmy. Jeho zlomový vývoj je iróniou osudu a jeho spolčenie s odporcami štátnosti bolo asi vynútené tým, že sa stal rukojemníkom cudzích záujmov. Kováč určite si udržuje svoju vnútornú ospravedlniteľnosť za to, že konal tak ako konal, ale musí sám cítiť, že účasťou na rozbití Mečiarovej vlády začiatkom roku 1994 a počas prezidentovania a faktom, že vždy bojoval proti Mečiarovej vláde, nezlepšil slovenskú situáciu, ale naopak, prispel ku klientelisticko-lobistickému a korupčno-tunelárskemu úpadku Slovenska.
Ak sa nesporne prihodili za Mečiarovej vlády privatizačné prehmaty alebo neregulárnosti, tak pomečiarovské vyše trojnásobné privatizačné tunelovanie a pauperizácia štátu bazárovým rozpredajom strategického potenciálu štátu je mnohonásobne vyššie a hrozivejšie. Ako jediný uvediem nasledovný príklad: Slovenská sporiteľna ako najväčšia slovenská banka bola r. 2001 oddĺžená štátom o 35 miliárd a potom predaná zahraničnej banke za 17 miliárd, pričom spravovala 100 až 150 miliardový úložkový kapitál. Štát len na tejto absurdnej klientelistickej operácii prišiel najmenej o 50 miliárd. A to je len jeden jediný príklad z mnohých. Takýto bazárový predaj samozrejme vytvára mafiánske provízie pre tých, ktorí bazárové predaje umožnili.
Neregulárnosti za Mečiarovej vlády sú v porovnaní s týmto detskými hrami. To uvádzam iba preto, lebo Kováč a ďalší zbehovia zo štátotvorného tábora ospravedlňujú svoje počiny tým, že chceli Slovensko uchrániť pred ”zlom mečiarizmu”. Nuž pomáhali príchodu oveľa nebezpečnejšieho zla klientelizmu, rodinkárstva a korumpácie. Zastavili prorastové rozvíjanie slovenskej ekonomiky, zmrazili investície do infarštruktúry a zbavili slovenskú ekonomiku nielen celého stgratigického potenciálu, ale zmnohonásobili zadĺženosť štátu.