Milan S. Ďurica

Potrebujeme legalizovať najnemravnejšiu korupciu?

V posledných týždňoch sa v médiách pretriasa chystaný návrh zákona o „korunnom svedkovi“ alebo „chránenom“ či „utajenom svedkovi“. Už sama neistota v pomenovaní tohto nového inštitútu v slovenskom práve poukazuje na jeho absolútnu novotu. Ide tu o inštitút známy v procesuálnom práve vo Veľkej Británii a v právnom systéme Spojených štátov amerických. Nepoznalo ho rímske, ani germánske právo a následne ani právne systémy európskych štátov. V nemeckom jazyku sa pod zloženinou „Kronzeuge“ doposiaľ rozumie iba hlavný svedok, ktorého výpoveď pred súdom poskytuje najjasnejší a najúplnejší dôkaz na usvedčenie obžalovaného z predmetného zločinu. Taliansky a francúzsky jazyk nemajú vôbec adekvátny právny výraz pre tento pojem. Iba v posledných desaťročiach, keď sa niektoré európske národy a štáty začali pretekať v napodobňovaní všetkého, čo tvorí americký životný štýl a spoločenské zriadenie, začali uvádzať do svojho právneho systému aj túto novotu.
Ide v podstate o to, že zákon umožní obžalovanému (hlavne z najťažších zločinov, ako sériové alebo hromadné vraždy, teroristické akcie s následkami enormných materiálnych škôd, ohrozenia verejného poriadku a pod.), ktorý sa počas súdneho procesu alebo aj po svojom odsúdení prizná k zločinom, za ktoré je obžalovaný, a ponúkne svoje svedectvo ako dôkaz viny ostatných zúčastnených na vykonaní týchto zločinov, že súd mu môže podstatne znížiť zákonom určený trest, ba môže ho aj úplne oslobodiť od zákonom stanoveného alebo aj platným rozsudkom vymeraného trestu. Ale takýto zločinec podľa nepísaných zákonov rozličných zločineckých združení je považovaný za zradcu hodného smrti. Preto uzavrie so súdnou autoritou zmluvu, ktorou mu táto zaručuje bezpečnosť a ochranu, zmenu bydliska i osobnej identity (dostane falošné osobné dokumenty) a spravidla aj trvalú finančnú podporu.
Takéto zaobchádzanie zákona so zločincom sa protiví najzákladnejšej požiadavke spravodlivosti, lebo ho priam navádza na ďalší nemravný čin nie vždy kontrolovateľnej účelovej svedeckej výpovede na vlastný prospech a na škodu iných, ktorú zákon nielenže nezakazuje, ale priam odmeňuje nepochopiteľnými výsadami. Preto tu možno hovoriť o najnemravnejšej, zákonom legalizovanej korupcii.
Pre ohodnotenie takéhoto zákona nám môže poslúžiť dlhoročná skúsenosť napríklad v talianskom súdnictve, kde už v roku 1982 parlament schválil „zákon kajúcnikov“ (legge dei pentiti). Cieľom predkladateľov zákona bolo obmedziť a podľa možnosti vykynožiť činnosť organizovaných zločineckých spoločenstiev mafistickej povahy. V bežnej praxi sa tam takí „kajúci“ zločinci označujú eufemisticky ako „spolupracovníci spravodlivosti“. Podľa nedávnych výskumov bývalého talianskeho senátora Dr. Nina Di Mattea a kriminológa Francesa Bruna uplatňovanie tohto zákona dovolilo už 1 105 ťažkým zločincom prakticky sa vyhnúť zaslúženému trestu. Napriek tomu, že sú medzi nimi zločinci, ktorí sa priznali aj k početným vraždám ¦ od dvadsaťpäť až k vyše sto v jednotlivých prípadoch (takýchto menujú dvoch) ¦ a dovedna sa priznali k 867 vraždám, vo väzení si odsedeli v priemere iba 24 dní, ba niektorí z nich sa vôbec nedostali do väzenia. Na slobode si žije 153 z týchto vrahov. Sú to väčšinou najnebezpečnejší zločinci, z ktorých mnohí aj po získaní privilégií „spolupracovníkov spravodlivosti“ sa opäť dopustili vrážd a iných zločinov. Ináč po toľkých rokoch tejto súdnej praxe mafie veselo pokračujú vo svojej zločineckej agende, na ktorej sa v podstate nič nezmenilo.
Ako teda možno spojiť takýto zákon s podobne absurdnou zásadou „tri razy a dosť“, to by nám mali vysvetliť navrhovatelia tohto zákona, ktorý sa protiví všetkým normám mravného konania, vžitých právnych systémov i ľudovej múdrosti. Mravný zákon totiž nepripúšťa, aby sa mravne zlým činom podmieňovalo dajaké osobné či spoločenské dobro. Právne systémy vyžadujú, aby súd pozorne preskúmal vierohodnosť svedka najmä ak ide o vážne zločiny, za ktoré trestný zákon určuje vysoké tresty. Ako možno dôverovať svedectvu človeka, ktorý má ma svedomí celý rad zločinov, až do stovky vykonaných vrážd? Veď už stará ľudová múdrosť hovorí, že „nebude zo psa slanina, ani z vlka baranina“.
Okrem toho treba vziať do úvahy aj finančný dopad tohto zákona. V Taliansku títo „spolupracovníci spravodlivosti“ stoja štát každý rok okolo sto miliónov eur (približne štyri miliardy slovenských korún). Lebo štát musí vydržiavať a chrániť nielen osoby spomenutých 1 105 „spolupracovníkov spravodlivosti“, ale aj ich rodiny, teda spolu vyše 3 800 osôb. Na každého z nich pripadá štátu výdavok takmer tri milióny slovenských korún ročne. Je Slovenská republika taká bohatá, že si môže dovoliť mrhať peniaze svojich daňových poplatníkov na podobné nehoráznosti?
Obzerať sa po svete a po zrelom uvážení aj osvojiť si niečo pozitívne od iných je celkom normálne a može byť aj veľmi užitočné. Ale nekriticky kopírovať zákony a preberať právne inštitúty od štátov s inými historickými koreňmi, s iným právnym poriadkom, s celkom odlišným spoločenským zriadením a s neporovnateľnými hospodárskymi, politickými a mocenskými pomermi a hlavne s veľmi odlišným mravným a právnym cítením drvivej väčšiny obyvateľstva, poukazuje na nedostatok kultúrnej i etickej zrelosti a môže zapríčiniť národu a štátu nedozerné a ťažko napraviteľné škody.
Videant consules! (Nech o tom zodpovedne uvažujú naši zákonodarcovia.)