Teodor Križka

Z listov Miriam

Keď náhle básnik ústa otvorí
a spieva s vtákmi, povedz, Miriam,
komu to hádže perly pokory?
Anjelom? Bohu? Lotrom? Sviniam?

A ešte povedz: Keď mu krváca
dlaň, lebo dvíhal žrde zástav
stratených v poli, rúha sa?
Je hrdina? Či iba veľa chľastal?

Prvý sem prišiel a hľa, posledný
odchádza z boja, šabľu spúšťa.
Mamička Miriam, povedz mi,
kde skloní hlavu? V tŕní húštia?

Vari sú viera, česť a odvaha
len toľko hodné, aby skapal
pod plotom vyzlečený donaha?
Či viac je hoden svätý zápal?

Ukáž mu tvár či zrnkom ruženca
dotkni sa líca, pokyň lístím,
že po smrti sa ľudia nezmenšia,
len priradia sa k Božím čistým.

Až zomrie básnik (hoci zrodený
pre večný život zánik prečká),
bozkaj ho na tvár miesto odmeny,
zatlač mu za nás ťažké viečka.