Milan S. Ďurica

Európska únia bez Boha a bez kresťanstva?

Stalo sa to práve na sviatok sv. Antona, jedného z univerzálnych svätých Katolíckej cirkvi, ktorého úcta je asi najrozšírenejšia vo všetkých kútoch Európy. Už vyše sedemsto rokov totiž priťahuje k jeho slávnemu hrobu v Padove státisíce, ba milióny kresťanských pútnikov všetkých vyznaní. Ba osobne som zažil až málo uveriteľný prípad, keď sa mi raz 13. júna v bazilike sv. Antona prihovoril muž, ktorý mi po krátkom rozhovore po nemecky povedal: “Viete, ja som žid, ale k svätému Antonovi ma čosi tak priťahuje, že keď prídem do Talianska, vždy sa ho usilujem navštíviť tu v jeho bazilike v Padove.” Svätý Anton sa narodil v portugalskom Lisabone. Vstúpil najprv do rádu kanonikov sv. Augustína, ale po kňazskej vysviacke prešiel do rehole sv. Františka z Assisi, aby sa venoval misiám v Afrike. Ako vynikajúci kazateľ pôsobil potom v dnešnom Francúzsku a neskôr aj v talianskej Padove. Hoci zomrel pomerne mladý, získal si nielen povesť svätosti, ale po jej kanonickom potvrdení aj titul Učiteľa Cirkvi. Slovom typický občan Európy 13. storočia. Hlboko v Boha veriaci kresťan, ktorý sa cítil doma v Lisabone, v Paríži, aj v Padove, teda kdekoľvek v kresťanskej Európe.
Nuž a práve na 772 výročie smrti tohto veľkého Európana súčasní tvorcovia poslednými racionalistickými a protikresťanskými storočiami rozbitej a často vnútorne znepriatelenej Európy po dlhých diskusiách schválili pre ňu návrh Konventu o budúcnosti Európy na základný dokument povahy medzinárodnej zmluvy, čosi ako budúcu Ústavu. Predsedom Konventu je bývalý prezident Francúzskej republiky (1974-1981) Valéry Giscard d´Estaing. Ako úvodné motto do preambuly uviedli citát z diela starogréckeho historiografa Tukydida (460-396 pred Kr.) Dejiny peloponézskej vojny:
Naša ústava sa volá demokracia, pretože moc nie je v rukách nejakej menšiny,
ale v rukách všetkého ľudu. (II., 37)
Vlastný text preambuly konštatuje, že obyvatelia európskeho kontinentu, ktorí doň vošli postupnými vlnami od samých počiatkov ľudstva, postupne rozvinuli hodnoty, ktoré sú základom humanizmu: rovnosť ľudských bytostí, sloboda, úcta rozumu. Potom doslovne pokračuje:
Inšpirujúc sa kultúrnym, náboženským a humanistickým dedičstvom Európy, živeným spočiatku gréckou a rímskou kultúrou, poznačeným duchovným vzletom, ktorý prešiel Európou a je stále prítomný v jej dedičstve, a následne filozofickými prúdeniami osvietenského storočia, ktoré zakotvili do života spoločnosti jej vnímanie centrálnej funkcie ľudskej osobnosti, jej nenarušiteľných a neodcudziteľných práv; ...
a takto ďalej, spolu vyše 200 slovami, ktoré záverom vyslovujú aj osobitnú vďaku členom Európskeho konventu za to, že vypracovali túto Ústavu. (Vec úplne nezvyklá v podobných vážnych a slávnostných dokumentoch, tobôž ešte medzinárodnej povahy.)
Z pozorného prečítania tohto textu, ale aj z rozsiahlej kritiky, ktorá sa zjavila vo veľkej časti európskych médií vyplýva:
1. Autori tohto návrhu Ústavy - teda Európsky konvent - sa škrupulózne vyhli spomenutiu Boha, ktorý je najvyššou duchovnou hodnotou pre vyše 80 % obyvateľov Európy a v ktorého mene sa cez posledné dve tisícročia nielen duchovne formovala európska spločnosť, ale vyše tisíc rokov od neho odvádzali svoju moc aj všetky legálne hlavy európskych štátov, a svoju identitu všetky národné spoločenstvá európskeho priestoru.
2. Podobne sa text preambuly vyhýba čo i len spomenúť kresťanstvo, ktoré malo najpodstatnejšiu zásluhu na zachovaní aj ním samým zvýrazneného gréckeho a rímskeho kultúrneho dedičstva po páde Rímskej ríše, a svojím duchovným obsahom bolo jedným z najúčinnejších faktorov vzniku európskeho spoločenstva národov a ich štátnych zriadení.

Autori tohto návrhu Ústavy EÚ ignorovali všetky prejavy kultúrnych, politických i náboženských predstaviteľov, nevynímajúc všeobecne uznávanú najvyššiu duchovnú autoritu pápeža Jána Pavla II., mnohých katolíckych biskupov a predstaviteľov kresťanských cirkví, ale aj viacerých členských štátov EÚ, a odsúhlasili text preambuly, ktorý je v krikľavej protive tak s dvetisícročnými dejinami, ako aj s nimi vytvorenými duchovnými hodnotami európskych národov. Nečudo teda, že to vyvolalo negatívnu reakciu nielen v kresťanských, ale aj vo viacerých laicistických kruhoch, ktorých hovorcovia poukazujú na neuveriteľne falošnú, ideológiou zreteľnej menšiny európskeho obyvateľstva podmienenú interpretáciu európskych dejín a na evidentné protirečenia, ktoré tento text obsahuje. Neuvedomili si ani to, že takýmto postupom konajú v hrubom protirečení už aj s nimi samými vybratým úvodným mottom od Tukydida, ktorý jasne odsudzuje “moc v rukách nejakej menšiny” ako nezlúčiteľnú s ústavou demokracie.
Tak taliansky podpredseda zoskupenia Ľudových strán v Európskom parlamente Antonio Tajani vyhlásil: “Myslím, že tu ide o určitý predsudok. Francúzsky. Chápem, že keby šlo o krátku preambulu v niekoľkých riadkoch, mohla by stačiť aj zmienka o náboženstvách. Ale v takom bezhraničnom ľaptaní, v ktorom sa prechádza od Tukydida až po storočie osvietenstva, nie je možné, aby sa vylúčila spomienka na kresťanstvo. Ak Voltaire mohol študovať, bolo to vďaka benediktínskym mníchom, ktorí vo svojich kláštoroch prepisovali klasikov, či nie? Tak prečo potom vystrihnúť z dejín celých sedem storočí? Vidíte, práve tu sa prejavuje predsudok, ktorý nemôžem prijať. A to aj preto, lebo myslím, že drvivá väčšina občanov Európy má bližší vzťah k Ježišovi, ako ku gréckemu filozofovi...”
Francúzsky historik Emmanuel Le Roy Ladurie neváhal použiť tvrdé slová kritiky: “Je to na posmech. Hej, v tejto otázke Valéry Giscard d´Estaing zaujal stanovisko hodné absolútneho výsmechu. (...) Je predsa evidentné, že Európa je viazaná na kresťanstvo, ba vo svojich počiatkoch sa identifikuje s kresťanstvom.” Potom vytiahol z peňaženky 20-eurovú bankovku a pokračoval: “Pozrite, tu je znázornené okno gotickej katedrály. Dúfajme, že Giscard d´Estaing ho nenechá odstrániť a nahradiť dajakým bezvýznamným motívom.”
Člen Francúzskej akadémie Jean-Marie Rouart zaujal zásadné stanovisko: “Nesmieme pokračovať v abuzívnom oponovaní laicity proti kresťanstvu. Odluka Cirkvi od štátu, teda štátnej moci od náboženstva nemôže vymazať dejiny, váhu tradície a cítenia. Vo svojom genetickom dedičstve má Francúzsko náboženské prvky, ktoré nás poznačili oveľa viac, než si to predstavujeme.”
Tvrdý ľavičiar, kedysi nadšenec za Che Guevaru, Régis Débray je v tejto otázke celkom radikálny: “Bezpochyby, nespomenúť kresťanstvo je opravdivé falšovanie dejín. Je zlá tá laicita, ktorá sa stavia proti katolicizmu. Je to zastaraná debata, už dávno prekonaná.” On však odmieta aj celú ideu Konventu: “Je to umelý výtvor, ktorý nemá nijaký vzťah k realite. Ako hovorí Evanjelium: Nechajte, nech mŕtvi pochovajú svojich mŕtvych.” Ba je veľmi skeptický aj voči Európe: “Priateľ môj, Európa nejestvuje! Je to geograficko-ekonomický priestor, ktorý však nie je subjektom dejín. A nikdy z toho nebude politický subjekt. Či azda Giscard d´Estaing má niečo spoločné s Thomasom Jeffersonom?
Zaujímavý je aj postoj , ktorý prejavil popredný politický komentátor a editorialista Bernard Guetta (Express a Radio France-Nanterre): “Vidím, že v preambule je osvietenstvo a chýba tam kresťanstvo. Ja ako nekajúcny ateista hovorím, že mi to nevyhovuje: je to urážka rozumu. Nespomenúť kresťanské dedičstvo Európy znamená poprieť historickú zrejmosť.”
Na Slovensku sme počuli varovný hlas najvyššej morálnej autority nášho katolíckeho spoločenstva, keď sídelný biskup najstaršieho slovenského biskupstva kardinál Ján Chryzostom Korec v nedávnom rozhovore vyhlásil: “Je to výzva pre národy, aj pre Cirkev. Vieme, koľko problémov sa už vynorilo pri charakterizovaní morálnej a kultúrnej tváre budúcej Európy. Niektorí totiž odmietli čo len zmienku o kresťanskej tradícii európskych národov. Akoby zjednotená Európa mala stratiť pamäť. Európska únia nebude určite raj. Ten bol na zemi len raz, potom boli skôr babylonské veže. Dúfajme, že EÚ bude triezva a že aj my ju budeme môcť spolutvoriť a spolubudovať.”
Taliansky odborník v európskom práve, profesor Ugo Draetta z Katolíckej univerzity v Miláne vyslovil viaceré pripomienky k celému dokumentu. Návrh na Ústavu EÚ totiž obsahuje celú lavínu noriem, ktorých počet - 461 článkov - prevyšuje všetky známe ústavy. Aj veľmi rozsiahla Ústava Talianskej republiky obsahuje 139 článkov, kým Ústava Spojených štátov amerických ich má iba 26. Naša slovenská je tiež mnohovravná so svojimi 156 článkami, zatiaľ čo prvej Slovenskej republike stačilo 103 paragrafov. Prof. Draetta poukazuje hlavne na to, že tento text z prísne právneho stanoviska nemožno pokladať za ústavu. “Videl som štáty bez ústavy, ako napríklad Anglicko, nikdy však som nevidel ústavy bez štátov. A štát Európa zatiaľ neexistuje.” (Vidno, že ani taký odborník európskeho práva nevzal na vedomie prípad súčasnej slovenskej Ústavy, ktorá bola schválená prv, než vznikla Slovenská republika.) Preto definuje tento text ako “soft law” (mäkký zákon), niečo podobné ako je Deklarácia práv človeka. “Nemožno ho porovnávať s Filadelfským konventom, ktorý dal právny základ novému štátnemu subjektu Spojených štátov amerických.”
A mohli by sme pokračovať s citovaním podobných reakcií takmer vo všetkých európskych štátoch. V našich slovenských médiách - ako sme už na to zvyknutí - okrem suchých správ o poslušnom vyjadrení bezvýhradného súhlasu zo strany našich ústavných činiteľov, nenachádzame nijaký kritický ohlas, nijaké výhrady, ba ani len vážnu diskusiu o takejto mimoriadne vážnej otázke našej budúcnosti. Správame sa celkom podobne, ba ešte nečinnejšie, ako sa správali naši prechodcovia v rokoch 1918-1920. Už vtedy vo svojom prvom pastierskom liste nový spišský biskup Ján Vojtaššák napomínal: “Kým veriaci ako rozviazané snopy stáli, v ten čas neverci sa vo všeliakých protináboženských spolkoch združili, spojenými silami zrobili útok na Cirkev, svojou tlačou na posmech obracajú články viery, falšujú dejiny. Akože čeliť tejto skazonosnej práci? Ak neveriaci a nepriatelia našej Cirkvi bojujú proti pravde a spravodlivosti šíkmi svojich spoločností, tým istým spôsobom treba pracovať aj nám.” Neináč to bolo v rokoch 1938-1939, aj potom v rokoch 1945-1948, ale aj v rokoch 1968-1970, alebo aj teraz v rokoch 1990-1993. V úplnom protirečení s podstatou demokracie, ktorú všetci jazykom omáľajú, necháme sa ovládať minoritnými oligarchiami - ktoré už Aristoteles definoval ako nemorálne aristokracie - často aj duchovne, spoločensky, etnicky či ideologicky cudzími tradičným historickým hodnotám nášho národa, ktoré sa potom úspešne snažia podľa svojho podmieňovať aj vývoj nášho štátneho zriadenia a jeho budúcnosti. Na pasivitu vo vzťahu k verejnému životu náš národ už veľa ráz v dejinách doplatil žalostnými a dlho trvajúcimi následkami. Ak sa ani teraz nezobudíme k nevyhnutnej aktivite na vnútoronom i na medzinárodnom európskom poli, naše budúce generácie budú nás môcť oprávnene preklínať a padne na nás aj prísny súd národných dejín.
Náš vstup do Európskej únie je už potenciálnou a časovo definovanou skutočnosťou. Nechceme a prakticky ani nemôžeme na tom nič meniť.
Ale nikto nám nebráni, a podľa proklamovaných zásad ani to nemôže robiť, aby sme o našej budúcnosti v EÚ slobodne diskutovali. Aby sme si čo najjasnejšie uvedomili, čo nás v tomto novom veľkom spoločenstve očakáva, v čom a za akých podmienok budeme skutočne zvýhodňovaní, čo tým teda získame. Ale podobne si musíme uvedomiť aj to, na aké ťažkosti tam narazíme ako pomerne malý národ a veľmi mladý a k tomu aj vlastnou vinou ekonomicky nebezpečne vyčerpaný štát. Koľko slobody sa nám tam zaručuje, aby sme si zachovali svoju identitu historicky sekulárneho rovnoprávneho národa a jeho duchovné dedičstvo, ktorého podstatnou a nevymazateľnou zložkou je práve aj kresťanstvo. Ako to návrh na Ústavu EÚ očividne dokazuje, vo vedení EÚ prevládajú protikresťanské ideológie z dedičstva francúzskej revolúcie a osvietenského racionalizmu, ktorých aktívnymi nositeľmi sú mnohé verejné, ale najmä tajné spoločnosti tak západnej, ako aj východnej proveniencie. Marx-leninistický materializmus a hedonistický, podobne ateistický konzumizmus majú v podstate tie isté ciele: odstrániť z ľudskej spoločnosti vieru v Boha, zjavené náboženstvá a nimi spoluvytvorené národné spoločenstvá. Iba slepí nevidia, ako sa s približovaním formálneho vstupu do EÚ aj na Slovensku udomácňujú filiálne bunky týchto protináboženských a protinárodných spoločenstiev a ako nimi vybratí agenti prenikajú do životných orgánov nášho štátu. V takejto situácii pohodlná, alebo aj bojazlivá pasivita môže hraničiť s národnou a duchovnou samovraždou. Aj v tomto nás kardinál J. Ch. Korec otcovsky napomína: “ My zakriknuto prijímame ešte aj útoky na podstatné veci kresťanstva. Za takýchto okolností neprichádza do úvahy kresťanský a sociálny štát. (...) Nevieme si tvoriť správny názor na veci a udalosti a ak ho aj máme, nevieme ho presadzovať do života. Nevieme byť jednotní, a to ani vo veľmi vážnych morálnych, spoločenských či národných a štátnych veciach. Naša spoločnosť je zatiaľ príliš roztrieštená. To neznamená, že radím, aby sme kapitulovali. Skôr, aby sme sa prebudili ako veriaci i ako občania. (...) Niektorým ľuďom možno vo veci EÚ stačí myšlienka organizačnej jednoty európskych národov: spoločné zákony, spoločné miery a váhy, rovnaké normy výroby či rovnaké ceny. Tento pohľad je plytký, až to bolí. (...) V mnohých oblastiach sme už v blúdení a blúznení prekročili hranice zdravého rozumu. Dostojevský v románe Diablom posadnutí napísal o anarchistoch toto: Ak sa raz vybuduje nejaká ľudská spoločnosť bez Boha, vznikne taká tma a čosi tak neotesané, že sa celá stavba zrúti pod ťarchou ľudského preklínania.”
Preto: Občania, Slováci, kresťania, katolíci - zobuďme sa!
V mnohom ohľade je naozaj päť minút pred dvanástou. Ale konať sa ešte dá a je to životne dôležité. Preto konajme!