OSN ako ho nepoéznáme

"Zelené" NATO

(Pokračovanie z 11. a 12. čísla)
Z prejavu Winstona Churchilla o "železnej opone" 16. marca 1946 vo Fultone (Missouri, USA) vznikla v priebehu niekoľkých rokov hustá reťaz nadnárodných inštitúcií, ktorých cieľom bolo: zničenie národnej suverenity členských štátov; nastolenie nadnárodného poriadku nulového ekonomického rastu, zníženie svetovej populácie!
Z Marshallovho plánu sa zrodila Organizácia pre európsku ekonomickú spoluprácu (OCEE), z ktorej následne vznikla OCSE (Organizácia pre spoluprácu a ekonomický rozvoj).
Na vojenskom fronte Brusselská zmluva z roku 1948 dala život Western Union Defence Organisation (WUDO). O rok nato sa táto rozšírila do vojenských organizácií North Atlantic Treaty Organisation (NATO); zmluva bola podpísaná v apríli 1949 ako obranný vojenský pakt medzi národmi Severnej Ameriky a západnej Európy, bez akéhokoľvek aspektu nadnárodnej civilnej vlády.
Už v máji 1951 boli založené ekonomické a finančné rady NATO, ktoré mali spolupracovať s OCSE. Niekoľko mesiacov nato Severoamerická rada, ministerský orgán NATO, založila Dočasný výbor rady (TCC) na zosilnenie "nevojenskej spolupráce". Výkonní riaditelia TCC boli traja "apoštoli" nadnárodnosti: Averell Harrimann (dlhoročný nasledovník eugenetickej doktríny nacizmu a syn spoločníka Khun a Loeb, banky, ktorá financovala Ruskú revolúciu); Jean Monnet (ópiový exfinančník v Šanghaji, generálny sekretár pripojený k Spoločenstvu národov, spoločník v špekuláciách banky Khun a Loeb a bankárov Rotschilda, Lazarda a Morgana a európsky federalista) a sir Edwin Plowden z Veľkej Británie.
Následne vznikla Komisia troch ministrov zahraničných vecí na hlbšie preskúmanie nevojenskej spolupráce NATO. Troma ministrami boli: Talian Gaetano Martino, Nór Harald Lange a Kanaďan Lester Pearson.
Správa skoncipovaná Komisiou troch ministrov sa zakladala na neuveriteľných záveroch: "Základný historický fakt dneška je, že národný štát (...) je neprimeraný vývoju či dokonca prežitiu v nukleárnom období."!
Na doplnenie týchto nadnárodných inštitúcií Atlantický kongres (konferencia poslancov NATO) navrhol vytvorenie "mysliteľne", ktorá vznikla roku 1961. Jej prvým šéfom sa stal aristokrat Henry Cabot Lodge, známy aj ako jeden z architektov hrôz vietnamskej vojny, zatiaľ čo jedným z najvýznamnejších funkcionárov inštitútu bol exriaditeľ FIAT-u Aurelio Peccei, ktorý spolu s generálnym riaditeľom OCSE Alexandrom Kingom založil po niekoľkých rokoch povestný Rímsky klub!
Roku 1969 na pôde NATO vznikla dokonca významná organizácia pre životné prostredie Výbor pre problémy modernej spoločnosti (CSSM), ktorému predsedal istý Russel Train, jeden z najvyšších funkcionárov WWF. To isté NATO predstavilo výbor týmito slovami: "Aliancia (NATO), oveľa viac ako obyčajná vojenská organizácia, má štatút a históriu, ktoré ju predurčujú na rozsiahlu rôznorodosť úloh (...). Prežitie ľudskej spoločnosti, ako ju poznáme, možno prežitie človeka ako druhu, je ohrozené novým faktorom: rýchlym zhoršovaním sa stavu ekologického systému na planéte (...) svetová ekologická kríza (...) má tri základné zložky: urbanizáciu, ktorá je dnes všeobecným fenoménom, demografickú explóziu a škodlivý vplyv ľudských technológií na fyzické a spoločensko-kultúrne prostredie."
Mohlo to byť jasnejšie? NATO tak ohlásilo, že má troch základných nepriateľov: mestá, ľudí a technológiu!
Zatiaľ sa Výbor na výzvu modernej spoločnosti prezentoval v časopise NATO týmito slovami: "Projekt CSSM je vytvorený sieťou medzinárodných špecialistov najvyššej úrovne (...). Využíva diplomatické štruktúry, masovokomunikačné prostriedky, vlastné protokoly a protokoly NATO na svoju administratívnu a logistickú činnosť (...)!"
Na jednom zo strategických zasadnutí NATO, ktoré sa konalo v apríli 1978 v Bruseli, Peccei v správe, ktorá bola neskôr vydaná knižne (Sto strán budúcnosti) navrhol spôsob, ako vytvoriť potrebné konflikty na zničenie inštitúcie národného štátu: "formovanie dobrovoľných skupín obyvateľov (...), ktoré budú vznikať všade ako protilátky pre chorý organizmus"! A pokračuje hovoriac: "Tieto skupiny vzniknú ako nepočetné, narodia sa a rozšíria všade s rôznymi účelmi ako: Hnutie za mier, za oslobodenie žien, obhajcovia menšín, na kontrolu pôrodnosti, hnutia za národné oslobodenie, obhajcovia občianskych slobôd a ľudských práv, apoštoli technológií s ľudskou tvárou a humanizácie pracovných miest, sociálni pracovníci a aktivisti za sociálnu zmenu, priatelia prírody a zvierat, obhajcovia spotrebiteľov, nenásilní oponenti, strategickí odporcovia, apod. (...) Jedného dňa bude nevyhnutné nájsť prostriedky na upevnenie ich rozptýlených síl a riadiť ich prostredníctvom strategických účelov!"
Nikto na tomto strategickom zasadnutí NATO nezdvihol hlas proti tomu, čo Peccei navrhol!
Medzi tvorcami tohto "zeleného NATO" sa vynímala postava Henryho Kossingera. Roku 1969, keď predložil neochotným spojencom Nixonov návrh vzniku "zeleného NATO", nejestvovalo ešte žiadne ekologické hnutie.
Po páde Berlínskeho múru sa v dňoch 5. a 6. júla v Londýne uskutočnilo vrcholné stretnutie hláv štátov NATO, stretnutie, ktoré bolo verejnosti prezentované ako "koniec studenej vojny". V pozadí týchto kľúčových slov o reštrukturalizácii NATO, potrebe základných zmien strategického a charakteru a rozčlenenia síl, sa skrývala rozhodujúca skutočnosť, verejnosti iba málo predstavovaná: v skutočnosti sa hovorilo o využití NATO ako výsadného žandára na intervenovanie v Afrike, na Strednom Východe a v Ázii na trestné výpravy, ktoré sa v žargóne aliancie nazývajú "výpravou mimo centrály". Záverečné komuniké londýnskeho zasadnutia bolo vyhýbavé, no povaha rozhovorov presakovala následne z poznámok: os globálneho konfliktu sa posunula z osi Západ-Východ na os Sever proti Juhu, kde demografická explózia predstavuje novú hrozbu a destabilizujúci prvok! "Demografický problém sa mení z miesta na miesto," tvrdil starý anglický generál. "Celý palestínsky problém je problémom demografickým, ktorý vedie k novým konfliktom (...) V Afrike je nadmiera populácie. Produkuje sa príliš málo jedla pre populáciu v stálom prírastku. (...) Etiópia, Kongo, západné pobrežie Afriky (...), problém, že nemáme dostatočné mechanizmy, aby sme niečo vykonali. Musíme pripraviť mechanizmy na zasiahnutie do situácií "mimo centrály". "Nové konflikty budú medzi Severom a Juhom pre demografickú dynamiku" vysvetlil zmocnenec Interaction Council po návrate zo svojej cesty po Afrike. Enrico Jacchia, taliansky poradca NATO, ubezpečil, že táto prestavba bude najväčšou starosťou pre plánovačov NATO, ktorí zamýšľajú vytvoriť multinárodné mobilné sily, "rýchle a flexibilné", schopné plavby "každým smerom".


"Každé "horúce" miesto na svete, podľa poslednej analýzy, je výsledkom neúspechu demografickej politiky. (...) El Salvador je príkladom, v ktorom náš neúspech znížiť populáciu účinnými programami postavil základy krízy národnej bezpečnosti. (...) Tu je jediný cieľ našej práce: my musíme znížiť úroveň populácie. Buď vlády budú nasledovať naše rady, alebo dôjde k hrôzam, k akým došlo v El Salvadore, v Iráne či v Bejrúte."
(Thomas Ferguson, zodpovedný za Latinsko-americkú sekciu v Office of Population Affairs)

Nenávisť voči človeku!

No nevyhnutný predpoklad na bezvýhradné prijatie programov genocídy "mondialistických" kruhov je nenávisť voči človeku, nenávisť voči jeho dôstojnosti, nenávisť voči jeho právu danému Bohom množiť sa a zaľudňovať zem!
Počas 6. a 7. apríla 1968 sa tridsať osôb stretlo pri Akadémii dei Lincei v Ríme-Farnesine, aby si vymenili svoje názory na veľké problémy planéty. Stretnutie sponzorované Nadáciou Agnelli sa zakladalo na osobnosti Alexandra Kinga a generálneho riaditeľa OCSE a Aurelia Pecceiho, mysliteľa NATO, a naznačilo vznik Rímskeho klubu.
Už raz spomínaná teória genocídy od Bertranda Russella bola onedlho odhalená v myšlienkach celej myriady kultúrnych nadácií, hnutí, skupín a klubov jasnej maltusiánskej inšpirácie, v ktorých bol Rímsky klub pulzujúcim centrom, teda: "Ekologické hnutie a Strany zelených predstavujú kľúč (na pochode) k moci. Rímsky klub vytvoril tieto strany!" tvrdil Maurice Guernier, viceprezident Rímskeho klubu, zatiaľ čo prezident Peccei jasnejšie vysvetlil náplň nového klubu vyhlásiac: "Musíme rozvinúť programy vzdelávania pre mladých, posmeliť nedôveru voči fyzickým vedám, poľutovaniahodné ľudské schopnosti a nenávisť voči národnému štátu (...), pretože tieto intelektuálne názory sú predpokladom pre pochopenie vážnych problémov demografickej explózie a obmedzenosti zdrojov."
Ekologická nenávisť voči človeku už nenachádzala hranice: človek sa stal rakovinou, omylom, obludou, zvrátenou existenciou, od ktorého sa nahlas vyžaduje drastické zníženie jeho počtu na planéte!
Tieto kľúčové slová vypustil ten istý slobodomurár Peccei, ktorý vo svojej biografii začína slovami: "Právo dať narodiť sa nie je absolútnym právom!" A vo svojej knihe Cento pagine per l’avvenire (Sto strán budúcnosti) píše: "Čo je Homo sapiens? Vrcholné dielo prírody alebo chyba, ktorá prešla pri nedbalej kontrole?" A o niečo ďalej: "Sme vystavení otázke, či vzhľadom na vznešený chod evolúcie Homo sapiens nepredstavuje vykoľajený fenomén (...), ambiciózny pokus, ktorý nedopadol dobre, omyl výroby (ktorý bude vyradený alebo nejakým spôsobom opravený)". A dodáva: "Je namieste opýtať sa, či (...) sme sa nestali generáciou príšer." O niečo ďalej: "Okrem hmyzu sú vzácne druhy, ktoré sa množia spôsobom takým divokým a slepým, je to množenie, ktoré nemôže byť definované inak, ako rakovinové." V rozhovore pre taliansky denník La Reppublica 31. decembra 1980 Peccei vyhlásil: "Ľudia žijú na planéte ako červíky v zdochline." O ďalej: "Tí starí, na čo sú tu ešte? Musíme prehodnotiť smrť!" V inom rozhovore v roku 1974 o skutkoch kanibalizmu, ktoré sa stali medzi spolucestujúcimi leteckého nešťastia, Aurelio Peccei usúdil: "Boli to skutky ľudskej kreativity.!
Brázda nenávisti voči človeku bola vyoraná a vplyvní predstavitelia ekologických formácií sa nebránili vyhláseniu ohavnosti tejto rakovinovej existencie.
Princ Filip z Anglicka, slobodomurár vyššej hodnosti a medzinárodný prezident WWF, sa pýšil svojím opovrhnutím voči ľudstvu, vyhlásiac: "Ak by som sa mal ešte raz narodiť, páčilo by sa mi byť smrtonosným vírusom, aby som mohol prispieť k vyriešeniu problému preľudnenosti."
V Amerike David Foreman, jeden zo šéfov ekologickej asociácie Deep Ecology (Hlboká ekológia), napísal v časopise Earth First, že: "Ľudstvo predstavuje nádor na živom svete", a na margo vírusu AIDS: "AIDS nie je prekliatím, mal by byť vítaný ako prirodzená pomoc na zmenšenie zaľudnenia planéty!"
Nórsky filozof Arne Naess, zakladateľ hnutia zelených Deep Ecology, počas jednej debaty sa zveril, že: "Z ekologického hľadiska AIDS môže byť hodnotený ako dobrá vec. Na ľudí sa pozerá ako na hlupákov, ak to povedia verejne, no rozšírenie AIDS pomáha redukcii ľudstva a ekológia vidí jeho dobrodenie."
Iná ekologička, Ann Thorfyová v rovnakom časopise napísala: "Ako radikálni ochrancovia životného prostredia sa domnievame, že AIDS nie je problémom, ale nevyhnutným riešením. Parafrázujúc Voltaira - ak by táto epidémia nejestvovala, ochrancovia životného prostredia by ju museli vymyslieť!"
Konrad Lorenz, považovaný zelenými na celom svete za ich duchovného otca, vo svojom poslednom rozhovore, napísanom dvoma známymi ekológmi, povedal: "Proti preľudnenosti ľudstvo nepodniklo nič rozumné. Preto by bolo potrebné do určitej miery sympatizovať s AIDS, ktorý by mohol značne zničiť ľudstvo a zabrániť mu v ďalšom nebezpečnom podnikaní!"
Toto všetko sa dialo v súlade s Právami človeka vyhlásenými OSN!
Po týchto Právach človeka OSN vydala Práva zvierat! Dňa 27. januára 1978 v Bruseli UNESCO oznámilo celému svetu Všeobecnú deklaráciu práv zvierat, zhrnutú do 14 článkov.
"Všetky zvieratá sa rodia rovné pokiaľ ide o život a majú rovnaké právo na existenciu," vyhlasuje prvý článok a potom v nasledujúcich článkoch, počnúc právom zvieraťa na slobodu, život v jeho prirodzenom prostredí, obmedzenie doby a intenzity práce, cez právo na vhodnú stravu, na oddych a právo, aby sa nestalo objektom akýchkoľvek pokusov, či už medicínskych alebo vedeckých, až po článok 13, v ktorom sa dočítame: "S mŕtvym zvieraťom musí byť zaobchádzané s úctou."
Pre zosnulých ľudí však ekologička a komunistka Laura Contiová navrhuje: "Najprijateľnejšou alternatívou (na pochovávanie mŕtvych) by bolo vytvorenie špeciálnych konzerv pre mačky a psov, v ktorých by ľudské mäso tvorilo určité percento z mäsa iných zvierat." Ten istý článok 13 tvrdí, že "Násilné scény, v ktorých zvieratá sú obeťami, musia byť zakázané v kinách a v televízii." Nie je ťažké si predstaviť, čo by sa stalo vo filmovom priemysle, ak by ľudské bytosti mohli požívať rovnaké právo!
Článok 14 sa končí týmito slovami: "Práva zvieraťa musia byť zakotvené v legislatíve ako práva človeka"!
Hneď po ochrane zvierat sa zdvihol "animalizmus" s jeho rôznorodými asociáciami, inštitútmi a medzinárodnými organizáciami, v ktorých ich teoretici a vodcovia lepšie vysvetľujú nezaobalenými slovami, ako musí byť skutočne intenzívne zrovnoprávnenie práv človeka a práv zvieraťa, na ktoré vyzýva UNESCO.
Ingrid Newkirková, vedúca jednej z najostrieľanejších organizácií na ochranu práv zvierat People for Ethical Treatment of Animals vyhlásila: "Nemyslím si, že ľudské bytosti by mali mať právo na život. Je to zvrhnuté ponímanie nadradených. Myš je rovná ako prasaťu, tak psovi, či dieťaťu."
Peter Singer, autor biblie animalistov Animal Liberation v inom svojom diele Praktická etika z roku 1979 na margo vraždenia detí navrhol zákon, ktorý "popiera plné zákonité právo na život novorodencom" aspoň mesiac po narodení.
Na frašku Práv človeka vyhlásených OSN sa pripájajú Práva zvieraťa, ciele však ostávajú rovnaké: nenávisť voči človeku a vyľudnenie planéty!
Na uskutočnenie tohto satanského programu vyhubenia však nepostačovalo, aby bol šírený alebo propagovaný iba súkromnými inštitúciami, aj keď medzinárodnými: musel byť oficiálne prijatý ako vonkajšia politika národa dôverne spojeného so svetovými genocídnymi plánmi, národa, stáleho člena Rady bezpečnosti Spojených národov a hlavného financovateľa celého rozpočtu OSN - Spojenými štátmi americkými!

"Memorandum 200": genocída sa stáva americkou zahraničnou politikou

Roku 1965 prezident USA Johnson vyhlásil, že päť dolárov investovaných do kontroly populácie má rovnakú cenu ako 100 dolárov vložených do rozvoja ekonomiky; Nixon 18. júla 1969 v posolstve Kongresu národov podčiarkol: "Veríme, že Spojené národy (...) musia prevziať iniciatívu na účinkovanie proti nárastu svetovej populácie. Spojené štáty naplno spolupracujú na ich programoch s týmto cieľom. (...) Mocne na mňa zapôsobila sila najnovšej správy vypracovanej skupinou odborníkov asociácie Spojených národov, ktorej predsedá John Davidson Rockefeller III."
Roku 1970 Nixonova administratíva vydáva nariadenie, v ktorom žiada sériu štúdií na zmenšenie svetovej populácie.
Dňa 24. apríla 1974 bol publikovaný s podpisom Henryho Kissingera "National Security Study Memorandum 200", ktoré bolo adresované okrem iných aj americkému prezidentovi Geraldovi Fordovi, ministrom obrany, poľnohospodárstva, riaditeľovi CIA a správcom AID (Agency for International Development). Memorandum je "(...) štúdia o dopade nárastu svetovej populácie na americké zahraničné strategické záujmy (...) a objasňuje politické a ekonomické následky nárastu populácie, viac než (týkajúce sa) ekologické, sociologické či aspekty inej povahy."
Dňa 16. októbra 1975 bolo Memorandum zaslané prezidentovi Fordovi spolu s dôvernými odporúčaniami Henryho Kissingera, ktorý povzbudzoval prezidenta, aby prijal rozhodnutie o nevyhnutnosti "primátu Spojených štátov v záležitostiach týkajúcich sa svetovej populácie".
Tento cynický dokument, ktorý otvorene uznáva existenčný vzťah medzi politicko-ekonomicko-vojenskou silou jedného národa a jeho demografickým nárastom, ľstivo navrhuje vyhladenie celých národov ako jediné riešenie na dosiahnutie udržania amerických výhod v obchode so strategickými materiálmi v priemyselnej oblasti a zachovanie americkej vojenskej nadvlády. Demografický nárast v týchto krajinách je označovaný ako najhorší nepriateľ, ktorého treba rozhodne poraziť všetkými prostriedkami! Štúdia podčiarkuje nebezpečenstvo, ktoré predstavuje rastúca politická a strategická úloha najľudnatejších národov planéty na politickej scéne, a poskytuje zoznam týchto krajín, ktorým Spojené štáty musia venovať osobitnú pozornosť, ako sú: India, Bangladéš, Pakistan, Nigéria, Mexiko, Indonézia, Brazília, Filipíny, Thajsko, Egypt, Turecko, Etiópia a Kolumbia.
Za vysokú cenu ekonomickej pomoci, nevyhnutnej na zvýšenie poľnohospodárskej produkcie v ľudnatých krajinách, bola ponúknutá táto alternatíva: "séria prírodných katastrof s dôsledkami na úrode môže zmeniť niektoré z týchto rozvíjajúcich sa krajín na vzory klasického maltuzianizmu s biedou, ktorá by mohla zasiahnuť milióny osôb."
Správa, hoci historicky uznala, že národy v industralizačnej fáze sú sprevádzané neopísateľným nárastom populácie: "... ich obyvateľstvo vo všeobecnosti znáša rýchle obdobie demografického nárastu (...) adekvátneho relatívnej ľahkosti uplatnenia lekárskej politiky, ktorá stanovuje znižovanie úmrtnosti, zatiaľ čo miera prírastku zostane vysoká", nástojí na politike vyľudnenia, ospravedlňujúc ju týmito slovami: "z pohľadu amerických záujmov, obmedzenie dopytu potravy zo strany rozvojových krajín (podmienené obmedzením demografického nárastu) je výhodné (pretože toto) obmedzuje ich požiadavky na ekonomickú pomoc, zatiaľ čo neotupuje obchodnú výmenu."
Memorandum uvádza "problém odporu rozvojových národov voči programom znižovania populácie" obsiahnutým vo World Population Conference Plan Action predstavenom na Svetovej konferencii o populácii v Bukurešti v auguste 1974, oplakávajúc päť hrozných útokov: Alžírska za podpory rôznych afrických krajín, Argentíny podporovanej Uruguajom, Brazíliou, Peru a v obmedzenejšej miere ostatnými latinsko-americkými krajinami, skupiny štátov z východnej Európy (okrem Rumunska), Čínskej ľudovej republiky a Svätej stolice. Memorandum podčiarkuje nevyhnutnosť použitia nátlaku zo strany vlád a jej vedúcich predstaviteľov jemne a účinne s cieľom podkopať tieto názory a tento odpor, ponúkajúc aj spoluprácu s americkou vládou pre organizácie OSN, ako WHO (Svetová zdravotnícka organizácia), UNFPA (Populačný fond), Svetová banka a UNICEF, a iné aktivity, ktoré zahŕňajú aj plánovanie rodičovstva.
Ďalšia direktíva Memoranda žiada, aby sa Spojené štáty zaoberali programami udomácnenia tejto mienky potlačenia a zníženia populácie v rozvojových krajinách, ktoré sa mali konať v sídle Spojených národov v New Yorku a boli by adresované ministrom a ďalším zúčastneným vládnym predstaviteľom, zodpovedným politikom a ostatným neoficiálnym vedúcim predstaviteľom, ktorí majú určitý vplyv na verejnú mienku.
V štúdii je predvídaná aj úloha Svetovej banky, ktorá so svojimi zdrojmi a úzkou spoluprácou s kanceláriami OSN ako AID (Agency for International Development) a UNFPA (Populačný fond) by mal s účinnosťou podporiť prijatie antidemografických politík u zodpovedných v rozvojových krajinách.
Po tom, ako Memorandum určilo nebezpečenstvo istých ľudnatých krajín bohatých na nerastné suroviny, v budúcnosti "schopných podstúpiť demografickú expanziu", ukazuje línie úsilia na presvedčenie týchto národov prijať radikálnu zmenu mentality a nastolenie modelu malej rodiny a spoločnosti s nízkou pôrodnosťou.
Dokument predkladá prezidentovi Spojených štátov a ministrovi zahraničia problém nárastu obyvateľstva ako záležitosť vysokej dôležitosti, odporúčajúc im strategický cieľ drastického zníženia miery plodnosti v treťom svete.
Nič nebolo vylúčené na dosiahnutie želaných výsledkov: bolo odporučené uskutočniť kontraceptívnu technológiu, sterilizáciu, potrat, obmedzenia pre obyvateľov a politických vodcov, bola dokonca navrhnutá potreba agitácie prostredníctvom satelitného prenosu do sveta. Toto všetko - odporúča sa - musí byť uskutočňované jemným spôsobom bez rizika vzbudenia protichodných reakcií voliac si cestu agitácie poukazujúcej viac na dobrodenie zníženia populácie, slobody osobnej voľby, zdravotníckej starostlivosti a ekonomického rozvoja v najchudobnejších krajinách ako na negatívne stránky.
Ak by toto všetko neprestalo, mohlo by dôjsť k tomu, že ekonomická a potravinová pomoc bude podmienená angažovanosťou poukázanou v žiadanej krajine, v oblasti zníženia celkovej miery plodnosti!
Dokument sa napokon končí krátkym rozborom rasových, etnických, kultúrnych a náboženských hľadísk, ktoré môžu prinášať politické konflikty a revolúcie. Osobitným spôsobom, tam, kde hustota obyvateľstva nie je relevantná, bude skúmaná schopnosť destabilizovať na rôznom stupni demografický nárast v rôznych etnických skupinách: "Teda, rozdielnosti v miere nárastu týchto populácií môžu mať rozhodujúcu úlohu vo vyvolávaní politických zmien a konfliktov tam, kde hustota obyvateľstva, preľudnenie, o ktorom sa hovorí, by bolo menej významné."
Dňa 26. novembra 1975 politické odporúčania Memoranda 200 spolu s odporúčaniami predloženými Kissingerom boli prijaté americkou administratívou. Vyľudnenie celých národov na zemi tak začalo byť súčasťou zahraničnej politiky Spojených štátov. Tento dokument podpísal a uviedol do platnosti predseda Rady národnej bezpečnosti a dôverný priateľ Kissingera Brent Scowcroft. Zakrátko nato Kissinger vytvoril Office of Population Affairs pri štátnom oddelení a Ad Hoc Group on Population Policy pri Rade národnej bezpečnosti, aby uviedli do činnosti genocídnu politiku predstavenú v Memorande 200.
Prvým pokusom týchto nových inštitúcií bola občianska vojna v Libanone!

"Projekt 80-te roky":
kontrolovaný rozpad svetovej ekonomiky

"Ľudstvo má dojem, že nadišiel okamih žiadať od mocných tohto sveta akt vodcovstva. Chce, aby niekto (...) vystúpil ponad potýčky a viedol ho cez situácie, v ktorých sa musí orientovať, jasne povediac, aká je cena, pot, obete a hádam aj slzy a krv, ktorou musí zaplatiť za to, aby vyšlo zo súčasnej zlej situácie."
(A. Peccei, exprezident Rímskeho klubu)

Odpoveďou mocných tohto sveta na otázku aktu vodcovstva bol "Projekt pre 80-te roky", čiže "kontrolovaný rozpad svetovej ekonomiky", spustený Radou zahraničných vzťahov (CFR), neštátnou americkou inštitúciou so slobodomurárskou pečaťou, ktorá kontrolovala celú Carterovu administratívu.
Tento projekt pod kuratelou exministra zahraničných vecí Cyrusa Vancea, ktorý sa zavŕšil roku 1979 predstavením dobrých 30 zväzkov, bol označený ako: "Najväčšia snaha jednotlivca za posledných 55 rokov histórie. (...) jeho zámerom je určiť spôsob, ktorým by svetové tendencie mohli byť nasmerované k osobitnému a želanému budúcemu cieľu." Tieto zväzky sa bezprostredne stali "bibliou" Carterovej administratívy, ktorá bola z veľkej časti tvorená členmi Trilaterálnej komisie.
O rok neskôr s hojnou finančnou podporou Rockefellerovej, Fordovej, Mellonovej a Thyssenovej nadácie boli úradne ustanovené sekcie pre Projekt pre 80-roky a vytvorené študijné skupiny na preskúmanie osobitných oblastí.
Predložená stratégia bola rozčlenená do nasledujúcich bezprostredných cieľov:
1. Nastolenie ekonomického režimu kontrolovaného rozpadu na svetovej scéne.
2. Nastolenie v každej oblasti v rozvojovej fáze "kambodžský" alebo "iránsky" model na zničenie miest.
3. Obnovenie dávneho sveta, koloniálny štýl s doktrínou obmedzenej suverenity.
4. Vytvorenie aliancie medzi Čínou a Západom na uskutočnenie tohto plánu v rozvíjajúcich sa krajinách.
5. Prinútiť Sovietsky zväz vybrať si medzi zmluvou o obmedzení vedeckého a technologického rozvoja a termonukleárnou vojnou.
6. Rozvíjať "alternatívne politiky" na dosiahnutie strategických cieľov.
7. Riadiť americkú zahraničnú politiku s cieľom prinucovania ostatných národov vybrať si medzi týmito "alternatívnymi politikami".
Strategické ciele "projektu 80-tych rokov" sa nezakladali na konflikte medzi kapitalizmom a socializmom, alebo tým medzi Západom a Východom, ale na vojne medzi Severom a Juhom, medzi krajinami bohatými a chudobnými.
Preto Richard Ullman, jeden z vedúcich lídrov projektu nastolil problém: "politické a ekonomické vzťahy medzi bohatými krajinami a chudobnými, ako sa zdá, ostanú ústrednou témou medzinárodného jednania v bližšie neurčenej budúcnosti. Projekt 80-tych rokov venoval osobitnú pozornosť možným a želaným riešeniam týchto vzťahov (...)"
Keď Aurelio Peccei nariadil prvý model Rímskeho klubu, bolo to iba na vytvorenie "nových koncepcií" a "nových politických stratégií". Po tom, ako vložil tieto myšlienky do správy "hranice rozvoja", Rímsky klub pokročil do ďalšej fázy. V tejto novej etape dosiahol svoj druhý cieľ, ktorým bolo zavedenie maltusiánskych princípov v politike jednotlivých štátov. Projekt 80-tych rokov sa nachádzal v tejto prostrednej fáze osobitných štúdií v očakávaní nových štúdií - ktoré viac objasnia skutočný cieľ "želaných a možných riešení": genocídu! -, a ktoré by mohli byť zakončené vytvorením nových inštitúcií, schopných plánovať túto genocídu na svetovej scéne!

"Global 2 000":
svetové plánovanie genocídy

"Demografi verejne deklarujú, že do roku 2 000 nadbytočná’ populácia približne dvoch miliárd sa pričlení k tej, ktorá zaplavuje naše dni."
(A. Peccei, exprezident Rímskeho klubu)

Dňa 24. júla 1980 v Bielom dome boli uverejnené s podpisom vtedajšieho prezidenta Jimmiho Cartera výsledky trojročného štúdia o globálnych zdrojoch nazvané: The Global 2 000 - Report to the President". Správa s dobrými 1 600 stranami bola nariadená v roku 1977 a týkala sa štrnástich kancelárií a ministerstiev americkej vlády, stovky zahraničných poradcov, či už v USA alebo v zvyšku sveta, a tisícky pracovníkov. Pod vedením ministra zahraničných vecí Cyrusa Vancea a poradcu pre bezpečnosť Zbigniewa Brzezinského a za koordinácie Gerardom Barneym bol šéfom projektu Gerard Barney, člen Rímskeho klubu a Ad Hoc Group on Population Policy Henryho Kissingera.
Správa Global 2 000 začína takto: "Ak bude pokračovať súčasná tendencia demografického a ekonomického rozvoja, svet v roku 2 000 bude väčšmi zaľudnený, menej ekologicky vyrovnaný a väčšmi zraniteľný deštrukciou ako svet, v ktorom žijeme dnes. Už teraz môžeme predvídať vážne problémy, ktoré vyplývajú zo zaľudnenosti, pre prírodné zdroje a životné prostredie."
Potenciálnym čitateľom Globalu 2 000 boli čiernou farbou označené body, ktoré by si mali prečítať, aby si utvorili predstavu o "podstatných líniách". Po menej ako 60 stranách vchádza do povedomia fakt, že produkcia potravín do roku 2 000 nebude postačovať na pokrytie potrieb v Ázii, na Juhu, na Strednom východe a v afrických rozvojových krajinách. Ďalej sa dočítame, že cena ropy sa zvýši a menej rozvinuté krajiny sa ocitnú v stále rastúcich ťažkostiach, aby pokryli svoju energetickú spotrebu. Dôsledkom toho bude hlad a choroby, ktoré si vyžiadajú životy čoraz väčšieho počtu detí a novorodencov. Odporúča sa preto rozšírenie kontroly pôrodnosti a zavedenie stredovekých technológií v Treťom svete, význam energetického šetrenia , zníženie svetovej populácie aspoň o dve miliardy do roku 2 000!
Úplná svojvoľnosť v záveroch správy je aj vo vyjadreniach samotných autorov, keď vyhlasujú, že: "Pracovný tím Globalu 2 000 a veľké množstvo poradcov dospeli k záveru na základe prezentovaných svetových modelov, že je nemožné pripisovať pravdepodobnosť niektorým predpovediam zakladajúcim sa na špecifických faktoch (ktoré sú obsiahnuté) v predchádzajúcich kapitolách."
Správa Global 2 000 nie je teda ničím iným ako politickým vyhlásením genocídnych plánov, podľa ktorej rozvojové krajiny bez industrializácie by mali aspoň znížiť alebo obmedziť svoju ľudnatosť!
V júli 1980 minister zahraničných vecí Spojených štátov Edmund Muskie prijal Global 2 000 ako oficiálnu politiku Cartrovej administratívy! Odvtedy správa Global 2 000 bola považovaná za plán na plnenie a bola rozpracovaná do detailov osobitnou skupinou pod vedením Nicka Yosta. Ako pôvodná správa aj dokument na realizáciu projektu, nazvaný "Global Future - Time Act" (Globálna budúcnosť - je čas konať) bol koncipovaný pomocou mnohých mimovládnych organizmov, medzi ktorými bol aj WWF (Svetový fond prírody) a Rada na ochranu prírodných zdrojov, financovaná Davidom Rockefellerom.
Nick Yost, vedúci tejto činnosti a hlavný zodpovedný za realizáciu správy, sa v jednom rozhovore vyjadril nasledovne: "Na svete bude príliš veľa ľudí. Musíme znížiť populáciu aspoň o dve miliardy ľudí do konca tohto storočia!"
David Barnhizer z Rady na ochranu prírodných zdrojov, ktorý spolupracoval na výskume, vyhlásil, že: "Naše zdroje sú dané a ohraničené (...) Každý rozvoj Tretieho sveta musí byť vyvážený úpadkom v rozvinutej oblasti. Ak sa to neuskutoční s rozumným plánovaním, prebehne to cez vojny a nedostatok. No musí to byť tak!"
Cez Office of Population Affairs a z Ad Hoc Group on Population Policy, vytvorených Kissingerom, je americká zahraničná politika riadená tým, kto je presvedčený, že genocída celých národov predstavuje vysokú prioritu americkej zahraničnej politiky!
Thomas Ferguson, zodpovedný za latinsko-americkú sekciu Office of Population Affairs, v rozhovore z 20. februára 1981 deklaroval: "Každé horúce miesto na svete, podľa poslednej analýzy, je výsledkom neúspechu demografickej politiky. (...) El Salvador je príkladom, kde náš neúspech znížiť populáciu účinnými programami, postavil základy krízy národnej bezpečnosti. (...) Tu je jediný cieľ našej práce: musíme znížiť úroveň populácie. Buď vlády budú nasledovať naše rady, alebo dôjde k hrôzam, k akým došlo v El Salvadore, v Iráne či v Bejrúte. (...) Pozrite sa na Vietnam, aj toto územie bolo preľudnené. (...) Mysleli sme si, že vojna zníži zaľudnenosť, no mýlili sme sa! Na jej efektívne a rýchle zníženie sa musia zapojiť všetci muži do tejto vojny a musí sa zabiť značný počet žien v plodnom veku. (...) V El Salvadore bolo zabitých málo mužov a nedostatočný počet žien na to, aby sa dosiahli dobré výsledky v ľudnatosti. Ak by sa vojna predĺžila o 30 alebo 40 rokov, mohlo by to mať aký-taký výsledok! (...) Rýchlejším spôsobom na redukciu populácie je teda buď bieda ako v Afrike, alebo choroby ako za čias morovej epidémie."
Ďalší "odborník" z Office of Population Affairs William Paddock vyhlásil: "Správa Global 2 000 je úžasný dokument. (...) teraz potrebujeme USA 2 000, Floridu 2 000 a New York 2 000, pre každý štát, aby sme mohli začať s plánovaním situácií, ktorým budeme musieť čeliť. Každá jedna krajina na svete je preľudnená, no niektoré viac ako iné. (...) zakrátko budeme svedkami drastickej redukcie populácie. K tomu nejako dôjde. Jedným zo štyroch rytierov z Apokalypsy, či lepšie povedané piatym, je bomba (atómová). To sa nebude môcť uskutočniť bez bolesti a bez utrpenia (...)"!
Harlan Cleveland, medzinárodný exprezident Ústavu Aspen po tom, ako zablahoželal autorom Globalu 2 000, že venovali vážnu pozornosť jeho predpokladom o politickej nestabilite v krajinách Tretieho sveta, v jednom rozhovore vyhlásil: "Bola tu katastrofa v El Salvadore, katastrofa v Libanone, rozsiahla pohroma v Kambodži. Nešťastia v ďalších sto krajinách; avšak nepodarilo sa im zaznamenať oceniteľný výsledok pokiaľ ide o nárast svetovej populácie. No aj keby tieto katastrofy zasiahli sto "Kambodží", a mohli by vyhladiť tretinu populácie, bola by to pre demografov slasť! Nie je nepravdepodobné, že bude ďalší "El Salvador" v ľudnatejších krajinách ako India, Bangladéš, Pakistan. To sú národy, ktoré by mali skutočne značne pristúpiť k redukcii obyvateľstva."
Správa Global 2 000 inšpirovala roku 1980 v USA Population Policy Act, zákon, ktorý nulový demografický prírastok učinil štátnym zákonom! Republikán Richard Ottinger, ktorý predstavil návrh zákona, vyložil svoje vízie takto: "Preľudnenosť je problém národnej bezpečnosti. Dopyt po potravinách je vyšší ako produkcia; takže prijmeme rozhodnutia, podobné ako tie Božie, kto bude žiť a kto zomrie. Nie je dosť potravy pre tých, čo zomierajú od hladu a my musíme rozhodnúť, či musia zomrieť milióny Afričanov, Aziatov či Latinoameričanov! Môže dôjsť k hocičomu, ako v prípade vojny v El Salvadore. Musíme vstúpiť do týchto krajín a všetkých vymiesť preč (...). Budeme na strane diktátorov a problém obyvateľstva sa vyrieši vo vojne!"
Aj medzi vojakmi sa našiel niekto, kto dokázal oceniť genocídne závery správy Global 2 000. Generál Maxwell Taylor, vrchný veliteľ amerických ozbrojených síl počas vojny vo Vietname, v rozhovore po tom, ako vychválil správu, poskytol voľný priechod svojim pocitom: "Tretí svet je oblasťou najväčšej nestability, v prvom rade pre prílišný demografický nárast v týchto častiach sveta. Prečo nezlepšiť tieto podmienky? Môžeme pomôcť komukoľvek! Nemáme záruky, že nasýtime sami seba v budúcich 10 - 20 rokoch, nieto ešte ďalšie krajiny. Musíme odlíšiť tie krajiny, ktoré oplývajú zdrojmi pre náš život a rozšíriť na ne našu ochranu. (...) A čo môžeme povedať o ostatných krajinách? Nech sa zariadia sami! Môžeme poradiť vojnu ako prostriedok na kontrolu zaľudnenosti? Nie je to delikátny spôsob, ako riešiť túto otázku..., no v skutočnosti to zodpovedá pravde. Tieto spustošené krajiny ešte ani nezačnú prekračovať svoje hranice s túžobnou vidinou potravy, začne sa vojna a ľudia sa masovo pozabíjajú, aby sa mohli nejako nasýtiť."