Teodor Križka

Náš boh EÚ

Už roky naznačuje Kultúra, že so vzťahom súčasného sveta ku kresťanom a obzvlášť ku kresťanom hlásiacim sa ku Katolíckej cirkvi to nie je vôbec ružové. Pád komunizmu, ktorý by sa neodohral bez obety práve kresťanov, osobitne poľských a slovenských, osobnosť pápeža Jána Pavla II. nevynímajúc, neznamenal automatické uznanie práva kresťanstva na ochranu a rozvoj národných tradícií, teda na účasť pri formovaní človeka a tvárnení modernej spoločnosti.
Hneď po novembrových udalostiach roku 1989 nevznikla ako prvá kresťanská politická strana, ale akési amorfné VPN, v ktorom kresťanov zastupovalo veľmi málo postáv, zato tábor budúcich stúpencov „liberalizmu“ tam hojne ukazoval svoje trénované svaly. Počul som aj takú informáciu, že podmienkou zahraničného uznania nášho slovenského kresťanského disentu bolo, aby po zániku komunistického systému neašpiroval na vznik silnej kresťanskej (katolíckej) politickej strany... Či je to pravda alebo nie, neviem, aj keď táto téza zaznela z veľmi autoritatívnych úst. Skutočnosť však poukazuje aj na takúto možnosť. Veď výsledok pociťujeme v každodennej realite.
Slovenskí kresťania sú v drvivej väčšine jednoduchí, nemajetní, prípadne málo majetní občania, ale ich politický reprezentant tvrdošijne obhajuje asociálne prvky, liberálny trhový mechanizmus, platené vysokoškolské štúdium, nevidí a nepočuje o fakticky štátom regulovanej a riadenej kolektívnej eutanázii chorých a starých ľudí atď. Toto všetko nemôže zastrieť ani naoko nekompromisný zápas o tzv. interrupčný zákon, ktorý ochranu počatého života nezabezpečuje ani zďaleka podľa kresťanskej morálky. Ľudský život je hoden ochrany vždy a všade, za každých okolností, jedno či máme na mysli počatý, ešte nenarodený život, alebo život dospelého či starého človeka. Zabíjame nielen rukami lekára pri interrupčnom zákroku, ktorý je desivý, nedôstojný človeka, ale aj vysielaním tzv. mierových vojenských misií, podporou nevynútených vojenských operácií (ozaj, ospravedlnil sa premiér národu za bezvýhradnú podporu americkej agresie voči Iraku, ktorá sa každým dňom viac a viac premieňa na debakel?), likvidovaním sociálnej a zdravotníckej starostlivosti atď. Povedzme si to už konečne, aby sme sa omylom nepovažovali za hrdinov, ak sa obmedzujeme len na boj za jeden zákon!
Pestovať kultúru života proti kultúre smrti znamená vychovávať človeka k láske, aby život prijímal ako dar v každej situácii, v bohatstve i v chudobe, v mieri a prosperite i v spoločenskom úpadku a vojne, aby rešpektoval právo na slobodu svedomia príslušníkov iných kultúr, aby nevnímal kresťanstvo iba výlučne v európskych kultúrnych rozmeroch, (západo)eurocentricky, ale v jednote rozmanitostí, ktorá je bohatstvo každého skutočného, univerzálne (nie kozmopolitne) mysliaceho kresťana.
Naši politickí reprezentanti bezvýhradne podporovali vstup do EÚ, ktorej návrh ústavy ignoruje (dnes je jasné, že zámerne) kresťanské korene európskej civilizácie a vytvára tak predpoklady na marginalizáciu kresťanstva, ba v budúcnosti aj na čosi horšie. Nakoniec, avizovaná odluka cirkvi od štátu, ktorá je reálna v budúcom parlamente, ak sa včas nespamätáme a nezredukujeme nárast demagógie voči kresťanstvu, ktorú chŕlia médiá a už aj populistickí politici, nie je bez určitých európskych mocenských sympatií a ambícií. Propagátori EÚ argumentovali jednotným kultúrnym priestorom, kam patríme, ba dokonca ekonomickými záujmami krajiny. Uprednostnili tak mamon, a to ešte mamon iluzórny, pred Bohom. Poklonili sa zlatému teľaťu. A to mnohí z nich kritizovali naše klasické „Za Boha a národ“ bez toho, aby si ho aspoň prispôsobili na nové podmienky „Za Boha a EÚ“.
Alebo sa im už EÚ stala bohom?