Ján Chryzostom Korec

Sociálne problémy nemožno riešiť zabíjaním detí!

Sviatok svätých Cyrila a Metoda je sviatok života – pre nás na Slovensku, pre iné slovanské národy, ba teraz i pre Európu a cez Cirkev i pre svet. To sme vyjadrili v základnej modlitbe tejto sv. omše: „Prosíme ťa, pomáhaj nám, aby sme verne zachovávali dedičstvo otcov, statočne vyznávali svoju vieru a podľa nej aj žili.“
Život podľa viery zahŕňa všetko – pravdu, spravodlivosť, starosť o spoločné dobro, hlbokú úctu k vlastnému životu: k životu iných, úctu k manželstvu a rodine, láske k deťom i lásku k národu. A život podľa viery zahŕňa aj dôveru a nádej. Toto všetko je vyjadrené v Evanjeliu, ktoré ohlasuje Cirkev, toto je zahrnuté v Desatore, ktoré Cirkev bráni ako jediný dôstojný program života.
Toto všetko poznal a vierou prežíval svätý Konštantín - Cyril, keď pred odchodom do večnosti vyslovil túto modlitbu: „Pane, Bože, ...ktorý si všetko jestvujúce z nebytia v bytie priviedol ... vyslyš moju modlitbu a zachovaj verné Ti stádo, nad ktorým si ustanovil mňa nehodného sluhu svojho. Zbav ho pohanskej zloby tých, čo vyslovujú proti Tebe rúhanie... zveľaď Cirkev svoju množstvom, všetkých spoj do jednoty, učiň ho ľudom znamenitým, jednomyseľným v pravej viere a správnom vyznávaní... Tých, ktorých si mi dal, ako tvojich odovzdávam Tebe. Spravuj ich svojou mocnou pravicou.“
Táto modlitba sprevádzala zo storočia na storočie našich predkov, raz výraznejšie, raz pritlmenejšie, pretože úcta k svätým Cyrilovi a Metodovi nemohla dozrieť tak, ako sa prejavila úcta k národným svätým u tých, ktorí mali svoj vlastný štát. My sme žili vernosťou Bohu a jeho príkazom, vernosťou Kristovi a jeho Cirkvi. Žili sme pod ochranou Božou. Cirkev rozosievala po celom Slovensku, zo storočia na storočie svoje chrámy, ktoré sa stávali dielňami ducha, dielňami svedomia a dôstojného ľudského života. V týchto chrámoch zaznievali slovenské modlitby a spevy a slovenský výklad evanjelia, pravdy a tajomstva viery. A chrámy zjednocovali náš ľud v kresťanskom spoločenstve viery v Cirkvi od čias svätých Cyrila a Metoda, Gorazda. Takýto je letmý pohľad na prítomnosť a pôsobenie Cirkvi v našich dejinách.
V súčasnosti nás na Slovensku prekvapujú útoky na Cirkev v niektorých masmédiách – v tlači i v televíziách. Niektoré denníky priam programovo uverejňujú deň čo deň články proti Cirkvi, niektoré televízie vysielajú proticirkevné, ba protikresťanské a protináboženské programy. Každá zámienka je niektorým ľuďom dobrá na to, aby zaútočili na Cirkev. Robia to často nemnohí, tí istí ľudia, ktorí píšu a ukazujú sa na obrazovke. V poslednom čase si niektoré denníky uľahčujú útoky proti Cirkvi tým, že zaviedli tzv. „Odkazovač“, v ktorom uverejňujú tzv. listy čitateľov pod názvami „Nie viera, ale zdravý rozum“, „Cirkev riadi štát“, „Cirkevná demagógia“ a podobné, no namiesto plného mena sa zbabelo uvádza ako autor „Vlado, Poprad“, „Juro z Banskej Bystrice“, „Iveta z Trenčína“ alebo jednoducho „Čitateľ“.
To je náramné zjednodušenie. My sme pred novembrom tiež vyjadrovali svoje názory otvorenými listami, vyjadrovali sme kritické poznámky, ale ja som sa podpísal vždy plným menom, aj keď ma za to predvolávali 30-krát na políciu, keď mi uvoľňovali skrutky na kolese auta a keď sa mi znova a znova pokúšali vlámať alebo rovno vlámali do bytu v Petržalke.
Cirkev sa pričinila o získanie slobody najmä priamosťou a statočnosťou mladých, študentov pod vedením kňazov. Dnes niektorí oslobodení útočia na Cirkev často, bohužiaľ, podľa nás nečestne, bez rizika a pre veci, v ktorých Cirkev bráni a ohlasuje pravdu a spravodlivosť a bráni život.
V týchto dňoch som pozeral a počúval časť priameho televízneho prenosu z nášho parlamentu v súvislosti so zákonom o potratoch. S úžasom som pozeral a počúval poslanca NR SR, ktorý vyhlásil kresťanstvo za najhanebnejšie náboženstvo a Cirkev za najhanebnejšiu inštitúciu. Takéto surové slová nezazneli, aspoň podľa mňa, v slovenskom parlamente nikdy ani pred novembrom. Tento muž pozbieral útoky na Cirkev asi z niektorých primitívnych brožúrok, v ktorých sa kedysi napríklad písalo, že cirkevní otcovia rozhodli až v 5. storočí o tom, či bol Kristus zviera alebo človek, lebo vraj predtým mal meno Baránok Boží. Taká bola úroveň, akú niekto znova zaniesol do slovenského parlamentu v SR. Aj takéto zvolené inteligencie máme v slovenskom parlamente v slobodnej Slovenskej republike. Keby sme sa tak mohli opýtať tohto poslanca!
Ľudia takejto úrovne vytýkajú Cirkvi, že zasahuje do vecí verejných a že chce ovplyvňovať život v národe a v štáte. Sv. Metod hneď na počiatku našich národných dejín zostavil pre potreby štátu právny Kódex „Zakon sudnyj ljudem“. Z právnických spisov sv. Metoda je známe aj tzv. „Napomenutie vladárom“. – Áno, Cirkev zasahovala aj do vecí verejných, napríklad súdnych. Hovorila napríklad, že právoplatným svedkom pred súdom nemôže byť ten, kto vie o danej veci len z počutia, aj keby to bol župan. Tým chránila aj najchudobnejšieho človeka. Tak Cirkev pomáhala rozvíjať aj na našom Slovensku od začiatku našich dejín civilizovaný, kultúrny a zdravý morálny život. Cirkev chráni spoločnosť a národ aj dnes a bráni tým dôstojný život nás všetkých v závažných veciach.
Takýchto vecí sa objavilo v našom živote na Slovensku viac a možno o nich hovoriť aj pokojne. Jednou z týchto vecí je otázka tzv. potratu. Cirkev je povolaná hlásať pravdu evanjelia ako pravdu života: „Iďte a učte všetky národy... učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ –

Cirkev dostala poverenie a príkaz od toho, ktorý je s ňou po všetky dni až do skončenia sveta. Cirkev dostala príkaz nie od nejakého parlamentu, lež dostala Boží príkaz ohlasovať úctu a ochranu života, jej povinnosťou je hlásať aj „NEZABIJEŠ!“ Preto sa Cirkev ujíma aj práva nenarodených detí. Nik nemá právo zabíjať alebo dať zabíjať nenarodené deti! To, čomu sa dnes hovorí umelé prerušenie tehotenstva alebo potrat, to je po slovensky zabitie dieťaťa!

Žena, ktorá sa rozhodne dať si urobiť potrat, nerozhoduje, ako sa dnes donekonečna dôvodí, o svojom tele – rozhoduje o dieťati, ktoré je už samostatnou bytosťou a má sa narodiť. Všetky argumenty o slobode ženy v tejto veci sú nepravdivé. Keby si moja matka, keď som sa mal ja narodiť, bola dala urobiť potrat, nebola by rozhodla o svojom tele – o mne by bola rozhodovala. Ja by som sa nebol narodil. Mňa by bola moja matka dala zabiť a ja by som tu dnes nestál na Nitrianskej Kalvárii.
Taká je pravda, ktorú ohlasuje Cirkev. Keby ktorákoľvek matka kohokoľvek z Vás, milí priatelia, sa bola rozhodla pred vaším narodením dať si urobiť potrat, vy by ste sa neboli narodili, vás by bola dala zabiť, vy by ste tu dnes nestáli a nepremýšľali. Toto hovorí Cirkev, keď bráni život nenarodených.
Dnes sa hovorí o geneticky poškodených deťoch. Je to veľmi problematická vec. Mal som návštevu vzácnych ľudí. Dotkli sme sa aj otázky potratov. Inžinier v najlepších rokoch, päťdesiatnik, povedal toto: „Čakali sme v rodine dvojičky. Lekári presviedčali moju manželku, aby si dala urobiť potrat, lebo deti budú geneticky poškodené.“ Manželia sa radili, odolali a odmietli. A inžinier dodal: „Dnes sme šťastní, že máme dve krásne 18-ročné dcéry!“
Cirkev bráni pravdu, bráni spravodlivosť, bráni život. Bráni aj život nenarodených. Veď potraty sú dnes priam pohromou. Od uvoľneného potratového zákona bolo na Slovensku zabitých niekoľko stotisíc detí. To je otrasný cintorín! Na Slovensku a v iných krajinách Európy je už viac pohrebov ako narodených. Svätý Otec Ján Pavol II., ktorý roky a roky vyzýva národy postaviť sa proti kultúre smrti, postaviť sa za kultúru života, hovorí: „Národ, ktorý si zabíja deti, nemá budúcnosť!“ Aj na Slovensku sa už rodí omnoho menej detí a budeme nuloví.

Nedávno sme čítali, že ochranári prírody podali trestné oznámenie na podlých ľudí, ktorí zničili hniezda a nakladené vajíčka chránených vtákov. Aj nakladené vajíčka... Predpokladá sa, že zničili nielen vajíčka, ale že vo vajíčkach zničili aj dravých vtákov. Aké je to otrasné: Máme chránené vtáky, nemáme chránené deti!...

Ak Cirkev bráni život, aj život nenarodených, niektorí ľudia na ňu útočia. No Cirkev si plní si svoju povinnosť, plní si svoju svätú povinnosť. My veriaci sme radi a sme šťastní, že je tu Cirkev a že má odvahu hovoriť pravdu a brániť spravodlivosť. Áno, aj spravodlivosť.
Cirkev vie, že mnohé manželstvá a rodiny majú dnes aj na Slovensku sociálne problémy, aby uživili deti. Tieto problémy však nemôžeme riešiť zabíjaním detí, lež sociálnou spravodlivosťou. Je potrebné zvyšovať zamestnanosť, treba ešte prísnejšie zabezpečiť, aby sa nerozkrádali stámilióny najmä verejných peňazí, je potrebné umožňovať väčší rozvoj hospodárskeho života, ako radia odborníci pre naše spoločné dobro.
Cirkev v tomto všetkom nie je včerajšia – je vekovitá. U nás na Slovensku žije a pôsobí už 1150 rokov. Mala veľkých synov a dobré matky. Veriacimi mužmi boli Martin Rázus i Andrej Hlinka, veriaci bol Hviezdoslav, Sládkovič, veriacimi boli zakladatelia Matice slovenskej Moyses a Kuzmány, synom Cirkvi bol básnik Ján Hollý i Anton Bernolák. Cirkev mala na Slovensku univerzity v Trnave i v Košiciach, evanjelici mali Prešovskú akadémiu. Cirkev mala Majstra Pavla z Levoče s jeho slávnym oltárom. Keď ideme ešte hlbšie do dejín, už po roku 1450 mala Cirkev na Slovensku Academiu Istropolitanu, mala kláštory, ktoré sa starali o duchovný a mravný život národa i o rozvoj denného života – kláštory, pospájané s celou Európou v Taliansku, Nemecku, vo Francúzsku a inde – a učili našich ľudí predovšetkým žiť životom ducha, podľa svedomia, ale učili našich ľudí aj obrábať pôdu, štepiť ovocné stromy, učili našich ľudí novým remeslám a spoločnosť učili zdravému sociálnemu cíteniu. Cirkev chránila najmä chudobných tým, že každý siedmy deň, každá nedeľa bola dňom pokoja a oddychu a nijaký zemepán nesmel nútiť poddaných, aby v ten deň pracovali. Okrem nedieľ to platilo navyše aj o ďalších 20-30 sviatkoch do roka. Toto všetko robila Cirkev aj na Slovensku. A preto Cirkev si nemusí pýtať povolenie od nijakého jednotlivého človeka, či by sa smela a mohla vyjadrovať o živote na Slovensku. Cirkev je tu dlhšie než všetky iné organizácie.

Slovensko žilo tisíc rokov s Cirkvou. To by sme si mali uvedomovať my, veriaci. Aj naši verejní činitelia, vzdelanci, učitelia i spisovatelia. A mali by si to uvedomovať aj tí, ktorí na Cirkev útočia a pritom ani nevedia, na akú vekovitú ustanovizeň útočia – Cirkev po stáročia aj pre nich zachraňovala slovenskú domovinu. Toto všetko robila Cirkev na Slovensku 1150 rokov našich dlhých dejín. Od prvého chrámu tu v Nitre, Pribinovho kostolíka z roku 828/9 a od prvej diecézy, ktorá bola založená tu v Nitre, pre celú strednú a východnú Európu, 100 rokov pred Pražskou diecézou, i Ostrihomskou diecézou. A ako povedal Svätý Otec – aj pred Krakovom. Táto Cirkev je stále živá a my žijeme v nej.

Cirkev je viac než spoločenská organizácia s nejakými náboženskými cieľmi. Vieme, že poslanie a pôsobenie Cirkvi nie je len otázkou čisto ľudskej cieľavedomosti, lež je v najvlastnejšom zmysle slova otázkou Božského, Božieho poverenia, otázkou viery. Jej činnosť vyrastá z Evanjelia a z jeho podstaty – z Ježiša Krista, ktorý povedal: „Iďte a učte všetky národy...“
Ľudia okolo nás hľadia možno na Cirkev rozlične, jedni ľahostajne, druhí azda s výčitkami, iní na ňu útočia a obviňujú ju, niektorí ju i hania... Niečo z týchto postojov možno pôsobí aj na nás... Možno chvíľami aj my zaváhame alebo zapochybujeme, keď vidíme niekedy aj my viac azda nedostatky, ktoré sú, žiaľ, aj v Cirkvi, než vidíme požehnanie Cirkvi, možno ju viac kritizujeme, než jej pomáhame... Ale to všetko preto, že Cirkev dobre nepoznáme a že nežijeme s ňou... Ak by sme mali Cirkev naozaj radi a ak by sme ju považovali naozaj za svoju, i keby sme videli skutočne jej chyby, malo by nás to viesť k ešte väčšej vernosti, aby sme jej pomáhali.

Keď je vlasť ohrozená zvonka alebo zvnútra, ten, kto ju ma rád, ju neodsúdi. Nezriekne sa jej, ale urobí všetko, aby vlasť zachránil! Ak máme Cirkev radi preto, že bola a je požehnaním, ešte vernejší by sme mali byť voči nej, keď je ohrozená nedostatkami! Taký je postoj vojaka k vlasti, taký je postoj syna k matke!

Najprv by sme mali Cirkev poznať. Ako hlboko musel chápať Cirkev sv. Pavol, keď písal so zanietením Timotejovi, ako si treba počínať „v dome Božom, ktorým je Cirkev Boha živého, stĺp a základ pravdy“!? (l Tim 3,15). Mali by sme chápať Cirkev čo najplnšie a hlboko. Konštitúcia „Lumen gentium“ nám umožňuje vidieť Cirkev v jej prekrásnej plnosti.
Ak Cirkev chápeme, mali by sme s ňou cítiť a žiť, mali by sme ju mať radi ako svoju osobnú a našu spoločnú Cirkev, ako Matku, ktorá sa stará o naše životy, stmeľuje nás do Božej rodiny a posväcuje zem. Nielenže by sme sa nemali o Cirkvi vyjadrovať ľahostajne alebo neúctivo – mali by sme jej byť oddaní i v najskrytejších myšlienkach! Mali by sme jej stáť po boku vo všetkých jej protestoch proti zlovôli sveta, proti trúfalosti jej protivníkov, ktorí každý jej čin a každé jej slovo vysvetľujú po zlom. Mali by sme vedieť brániť Cirkev proti tým, ktorí ju napádajú, hoci ešte možno nič nevykonali pre dobro národa a sveta, čo by odôvodňovalo ich pýchu a trúfalosť.
Nemerajme Cirkev len meradlami tejto zeme, čo by nám nepriatelia radi nanútili. Nehanbime sa za Cirkev, keď je niekedy zdržanlivá, a keď sa nedočkavcom zdá, že by sa mala náhliť. Diabol sa náhli. Cirkev sa vo vážnych veciach náhliť ani nemôže – nemôže bežať s módou.
Cirkev je naša, ale je predovšetkým Kristova. Ježiš nám vyznačil cestu, po ktorej máme ísť. Touto cestou je On sám prítomný medzi nami cez Cirkev, aj v Slovenskej republike. Inej cesty niet. Ostatné je len neprehľadná húština – dohady, návrhy, pokusy, teórie, dobrodružstvá, bez pevnej miery a bez posledného zmyslu. Vezmite si rad-radom názory na život, vezmime si filozofie absurdností života či teórie teroristov, vezmite si protichodné systémy sociálne, zmätené chápanie kultúry, umenia a výchovy a pozorujte neistoty, nejasnosti a protirečenia, ku ktorým vedú. Jedni chcú vychovať nadčloveka, druhí otroka... A takmer všetci chcú vládnuť a podnikajú experiment za experimentom... Milí veriaci, my sme to už skúsili.
Ak ľudia odmietnu Boha, stratia mieru, ktorou by merali dobro a zlo. Keď nieto Boha, ťažko určiť, kto to má určiť, čo je dobro a čo zlo. Potom sa ani nečudujeme, že tí, ktorí odmietli Boha, kráčajú cestou-necestou a predkladajú nám najnemožnejšie programy pre život.
Cirkev v základných veciach netápe, ani neexperimentuje – je „stĺpom pravdy“ (1 Tm 3,15). Pozná pravdu o človekovi, o jeho živote a poslaní, pretože pozná človeka cez Boha a v Bohu, z ktorého mysle, srdca a rúk všetko vzišlo a všetko sa ním udržuje. Preto Cirkev je v podstatných veciach našou istotou a ponúka istotu. Ponúka nielen teórie a idey, lež rozdáva život a silu. Toto obdivujeme na terajšom Svätom Otcovi, ktorá aj vo svojom vysokom veku sa takmer zdiera v službe Cirkvi, a v službe človeku.
Cirkev vysvetľuje i zmysel našich najhlbších želaní – a ten nespočíva v nijakej konkrétnej veci tejto zeme. Naše potreby a túžby prekračujú všetky hranice vecí a sveta a sú roztvorené pre Nekonečno. Človek ani v poznaní, ale ani vo vôli, v túžbe po dobrách nepríde k bodu, kde by si musel povedať, že viac poznávať nemusí. Ani nemôže, to by si musel povedať, že viac nemôže ani chcieť. Aj poznanie aj vôľa človeka sú roztvorené pre Nekonečno. Cirkev to vie, pretože nie je len inštitúciou tejto zeme, ani nevznikla z rozhodnutia ľudí, ba nevznikla ani z dohovoru veriacich v Krista, či dohovorom miestnych spoločenstiev viery. Cirkev chápala seba samu od začiatku ako Božiu ustanovizeň. Zrodila sa z Osoby a činnosti Ježiša Krista, Syna človeka a Syna Božieho, najmä z jeho smrti a vzkriesenia. A ten povedal apoštolom: „Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam Vás ...“
Vieme si toto všetko oceniť? Niektorí si myslia, že sa zaobídu bez Cirkvi ... Hľadajú si náhrady. Ale ani priateľstvo, ani láska, ani nijaké spoločenské skupiny nemôžu nahradiť Cirkev. Nenahradí ju ani umenie, ani filozofia, ani vedecký výskum... To sú len čiastkové ponuky čiastkových darov. Cirkev jediná nám ponúka všetko podstatné. Jej dary obohacujú život tejto zeme a siahajú až do večnosti.
Moderná spoločnosť, žiaľ, aj na našom Slovensku, sa cez niektorých ľudí a cez niektoré hnutia dostáva na povážlivú naklonenú ľadovú plochu. A klesá stále hlbšie. Sebavedomie, odveké pokušenie, že človek sám je pánom života a sveta, rozožiera zdravý život. Neresti sa vyhlasujú za zdravie, najnemožnejšie lži sa vyhlasujú za vedu, hriech sa nazýva pokrokom, cnosť za spiatočníctvo a za temný stredovek sa vyhlasujú mnohé pozitívne veci, z ktorých národ žije a žil po stáročia. Čierne sa bez ostychu vyhlasuje za biele. Vymýšľajú sa hladké slová pre drsné veci. Zabitie nenarodeného dieťaťa sa nazve prerušením tehotenstva, zabitie starých ľudí sa zas nazve eutanáziou. Spoločnosť sa zbavuje príťaže a vylepšuje si ekonomiku. Tým, že zabíja deti a na programe je aj zabíjanie starých ľudí. Nacizmus šiel ešte ďalej a zabíjal plynom aj dospelých, ktorých pokladal pre seba za menejcenných a za príťaž. A to bola už naplno hrôza.
Je čas zamyslieť sa a je čas zastaviť sa. Veľký spisovateľ F. M. Dostojevskij v románe „Diablom posadnutí“ zobrazil programy anarchistov, ktorí chcú budovať život bez Boha. Programy, ako ich naznačil, sú otrasné. Jeden z anarchistov prehlasuje: „Urobím taký čin, taký zločin, že si ľudia budú nad ním tisíc rokov odpľúvať.“ Dostojevský potom zhŕňa: „Ak sa raz vybuduje nejaká ľudská spoločnosť bez Boha, vznikne taká tma a čosi tak neotesané, že sa celá stavba zrúti pod ťarchou ľudského preklínania.“

Dve stavby bez Boha sa už za našich čias a za našej účasti zrútili – za nacizmu a za komunizmu. Zrútili sa pod ťarchou ľudského preklínania. Stálo to milióny životov a nesmierne mnoho utrpenia. Zabudla na to Európa a svet!? A chcel by sa niekto v Európe a u nás na Slovensku pokúsiť o ďalšiu takúto stavbu spoločnosti bez Boha?

Sme tu na to, aby sme videli pravdu, aby sme hovorili pravdu a aby sme budovali život na pravde. Aj na pravde modlitby, ktorú nám pripomína sviatok svätých Cyrila a Metoda: Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane! Ale nielen zachovaj. Pomáhaj nám, aby sme aj vlastnými silami dokázali toto dedičstvo zdravo a s odvahou rozvíjať.

Táto homília kardinála Jána Chryzostoma Korca odznela v rámci slávnostnej bohoslužby na Kalvárii v Nitre v sobotu 5. júla 2003 – v deň sviatku sv. Cyrila a Metoda