Ján Szelepcsényi

Potrebuje viera nové diecézy?

Katolícka cirkev a územné usporiadanie Slovenska

Na Slovensku sa majú reorganizovať katolícke diecézy... Majú sa prerozdeliť farnosti, duchovní a veriaci, vytýčiť nové hranice, zriadiť nové biskupské stolce... Skrátka otras, po ktorom by neostal ani kameň na kameni, alebo ani jediný biskup v nezmennej diecéze!
Slovenská verejnosť a veriaci Katolíckej cirkvi sa o pripravovaných zmenách diecéz dozvedeli z kompetentných cirkevných prameňov prostredníctvom tlačovej správy, ktorú vydala Tlačová kancelária KBS po 44. plenárnom zasadnutí Konferencie biskupov Slovenska v Spišskej kapitule v dňoch 17. a 18. marca t. r.
K zmenám územnosprávnej organizácie Katolíckej cirkvi na Slovensku došlo v jej viac ako tisícstoročných dejinách len tri razy. Zriedkavosť povyšuje tieto udalosti na výnimočné, ich dôsledky na historické.

Diecéza – základná jednotka duchovného života Katolíckej cirkvi
Každá ľudská činnosť musí mať nejaký organizačný základ, ktorý sa viaže na istý priestor a na niekoho, kto v ňom smie alebo má rozhodovať. Tieto otázky sa riešia územnosprávnym členením cirkevnej provincie na jej základné jednotky – diecézy. Názory Cirkvi na otázky, súvisiace s územnosprávnym delením sa vyvíjali po celú dobu jej existencie.
Pri zriaďovaní, delení alebo rušení diecéz sa Cirkev pridržiavala týchto piatich zásad:
Po prvé, ak mala nejakú diecézu rozdeliť, musel pre to existovať dostatočný dôvod (causa justa). Bolo nevyhnutné, aby sa preukázala potreba, alebo aspoň užitočnosť rozdelenia.
Ďalším dôvodom pre rozdelenie bol a naďalej ostáva úžitok, ktorý by rozdelenie diecézy znamenal pre vieru (incrementum cultus divini).
Druhou podmienkou bola vhodnosť miesta (locu congruis). Bolo nevyhnutné, aby v novovytvorenej diecéze bolo mesto, ktoré sa hodilo ako sídlo biskupa.
Tretím hľadiskom bol majetkový aspekt: či je k dispozícii primeraný majetok (dos congrua). Biskup by mal mať k dispozícii dostatok prostriedkov potrebných pre vlastné živobytie a pre duchovných, ktorí budú zamestnaní v generálnej administrácii diecézy, pre zriadenie katedrálneho chrámu, pre výdavky spojené s obradmi a bohoslužbami, a pre správu diecézy.
Po štvrté, pri rozdelení diecézy sa vo všeobecnosti požadoval súhlas súčasného ordinária, zastávajúceho úrad diecézneho biskupa. No pápež nebol povinný brať ohľad na túto podmienku. Ján XXII uzákonil, že pápež má právo rozdeliť diecézu napriek nesúhlasu biskupa (c. 5, Extrav. common., De praebendis, III, 2). V skutočnosti však pápež sa vždy poradil s arcibiskupom a všetkými biskupmi cirkevnej provincie, v ktorej sa príslušná diecéza, navrhovaná na rozdelenie, nachádzala. – Pravda, neraz sa diecéza rozdelila na žiadosť samotného diecézneho biskupa.
Po piate, súhlas občianskej autority sa teoreticky nevyžadoval; vyžadovanie súhlasu by bolo v rozpore so zásadou odlišnosti a vzájomnej nezávislosti cirkevnej a občianskej autority. V praxi sa však ustálilo pravidlo, že hranice diecézy by mali byť – pokiaľ je to len možné – totožné s hranicami občianskych územnosprávnych celkov.
Je pochopiteľné, že II. vatikánsky koncil venoval problematike územnosprávneho členenia cirkevných provincií mimoriadnu a rozsiahlu pozornosť. Závery koncilu k tejto otázke však netvoria súčasť osobitného koncilového dokumentu, ale konciloví otcovia ich včlenili do dekrétu Christus Dominus, ktorý sa zaoberá pastorálnou službou biskupa v cirkevnom spoločenstve.
Z dekrétu jednoznačne vyplýva, že diecéza nie je administratívna jednotka, ktorej hlavným cieľom je vymedzenie správy cirkevných záležitostí, ale je to “časť Božieho ľudu, ktorá sa zveruje do pastorálnej starostlivosti biskupa za spolupráce duchovenstva, vytvárajúc tak partikulárnu cirkev, oddanú svojmu arcipastierovi”. Teda už pri vymedzení samotného pojmu diecézy dominuje pastorácia, učiteľská a svätiteľská úloha Cirkvi. Preto aj pri tvorbe, reorganizácii a zániku diecéz musí byť v popredí hľadisko religiozity veriacich, ktorá predstavuje jednak východziu podmienku, jednak cieľ pastorácie.

Nepriaznivý vývoj religiozity
Religiozita (od lat. religio - náboženstvo), náboženskosť je všeobecný sklon človeka uctievať Boha, bohov či iné objekty, ktorý vedie k vytváraniu náboženstva alebo akoby náboženského útvaru. Zo sociologického hľadiska religiozita predstavuje vo všeobecnosti prítomnosť náboženstva v populácii. Miera religiozity sa zisťuje sociologickými metódami.
Pri hodnotení vierovyznania, či náboženskej príslušnosti k niektorej Cirkvi je potrebné citlivo rozlišovať medzi deklaratívnou náboženskou príslušnosťou a vlastnou religiozitou, ktorou sa navonok – v správaní, i dovnútra – v myslení a cítení manifestuje viera človeka, spojená s príslušnosťou k cirkevnému spoločenstvu.
V súčasnosti prevláda na Slovensku u kresťanov akási eufória z výsledkov posledného sčítania ľudu, podľa ktorých počet občanov, ktorí sa hlásia k niektorej z kresťanských cirkví, stúpol zo 72,6 % na 83,5 % (u katolíkov je to vzostup zo 60,4 % na 68,9 %, teda o 8 a pol percenta). Tieto čísla môžu viesť k mylnému dojmu, že viera zapustila v slovenskom národe pevnejšie korene. Mnohé pozorovania nás však vedú skôr k záveru, že opak je pravdou.
Svedčí o tom rad výskumov, ktoré mali za cieľ preskúmať mieru integrácie veriacich s učením cirkvi a samotnou cirkevnou inštitúciou. Výskumy potvrdili, že viera slovenských ľudí bola vystavená po II. svetovej vojne početným tlakom, ktoré pôsobili v neprospech väzieb veriacich s učením Cirkvi a samotnou Cirkvou. Urbanizácia, oslabovanie tradícií a zmeny v životnom štýle spôsobili na jednej strane nárast počtu občanov bez vyznania a na druhej strane zvyšovali percento tých, ktorých vierovyznanie malo skôr deklaratívny charakter. Na základe niekoľkých kvalifikovaných vedeckých výskumov možno usudzovať, že úprimne verí v Boha len 50 % obyvateľov Slovenska.
Robiť za tejto situácie akékoľvek presuny, ktoré by narúšali identitu sídla, integritu veriaceho s jeho cirkevným spoločenstvom (zmena diecéznej príslušnosti), intimitu vzťahu so sídelným biskupstvom a spoločenstvom, ktoré sa formovalo po desaťročia ba stáročia v procese života a modlitby, znamená veľké riziko, ktoré môže vyústiť v ďalšie oslabovanie viery a úbytok veriacich.

Postoj občanov a veriacich k zmenám
Ľudia – občania, či veriaci – vždy chcú vedieť, čo im nejaká zmena, reforma prinesie. Pokúsil sa niekto zistiť ich očakávania, ich túžby aj obavy?
Slovensko má za sebou viac ako desaťročie zmien zásadného významu. Zmenil sa politický a spoločenský systém, štátoprávne usporiadanie, územno-správne členenie a majetkové vzťahy. Dopad týchto zmien bol na väčšinu obyvateľstva natoľko záporný, že dnes ani nevieme plne vyhodnotiť kvalitatívne dôsledky týchto zmien v duchovnej a politickej oblasti. Radový občan má pocit, že slobodu prejavu, právo podieľať sa na rozhodovaní demokratických štruktúr musí zaplatiť zhoršením sociálnych podmienok, ktoré vníma ako ohrozenie svojej vlastnej existencie.
Rezervovaný prístup občanov k reformám potvrdzujú aj výsledky výskumu Inštitútu pre verejné otázky (IVO), ktorý uskutočnili roku 2001 v rámci projektu “Decentralizácia a reforma verejnej správy”. Len 30 % respondentov bolo presvedčených, že reforma prispeje k ľahšiemu, efektívnejšiemu riešeniu problémov miest a obcí, podľa 38 % sa nič nezmení a ďalších 12 % považovalo dopady reformy na riešenie problémov negatívne. Pätina respondentov sa nevedela k otázke vyjadriť. Niekto by mohol usudzovať, že 30 % pozitívne pristupujúcich občanov je dobrým východiskom. Skôr je treba rátať s tým, že dnes po naštartovaní rôznych reforiem ľudia majú s reformami skôr horšie ako lepšie skúsenosti. To vystupňovalo ich nedôverčivosť voči akýmkoľvek reformným krokom ktorejkoľvek inštitúcie.
Z citovaného prieskumu IVO jednoznačne vyplynulo, že ľudí nezaujíma politický dosah reformy, ale “jej konkrétny prínos v každodennom živote”. Z toho vyplýva, že veriaci zrejme nebudú nazerať na zmenu územno-správneho členenia slovenskej cirkevnej provincie ako na akt, ktorými sa riešia vnútorné problémy cirkevnej administrácie, ale ako na zmenu, ktorá sa premietne do života každého cirkevného spoločenstva. Budú hľadať jej prínos a pri formovaní svojich očakávaní budú veľmi pochybovační. Nedôvera občana voči zmenám sa môže premietnuť do záporných zmien jeho religiozity.

Úbytok celospoločenského vplyvu Cirkvi
Katolícka cirkev a jej predstavitelia majú a musia mať istý celospoločenský vplyv. V súčasnosti – bez ohľadu na výsledky sčítania ľudu – je medzi mocou miestnych predstaviteľov a mocou predstaviteľov Cirkvi – tak, ako to vnímajú občania – veľký odstup. Zatiaľ čo primátor má najväčšiu moc podľa 63 % respondentov, kňaz, farár, biskup ju má len podľa 18 % respondentov.
Sila lokálnej cirkvi závisí od veľkosti sídiel. Zatiaľ čo v obciach do 5 tis. obyvateľov je vplyv cirkvi na treťom mieste v obciach nad 5 tisíc obyvateľov ustupuje miestnym podnikateľom a predstaviteľom štátnej správy. To znamená, že reforma územno-správneho členenia slovenskej cirkevnej provincie by v konečnom dôsledku mohla celkom spretŕhať už aj tak oslabené zväzky diecéznych biskupov s miestnymi pomermi a ich vplyv na dianie v mestách a regiónoch.

Sídelná identita
Každá diecéza má svoje radosti i starosti, úspechy i ťažkosti – v svetskom i duchovnom živote. Každá diecéza podľa svojich špecifických daností i v závislosti od osobnosti duchovných a biskupa pristupuje k riešeniu týchto problémov v istom slede (priority) a pomocou istých metód (štýl práce). Tieto priority, metódy a duchovný potenciál biskupov a duchovných, ale aj obce veriacich spoluvytvárajú istý program, ktorý je zdrojom riešení, alebo aspoň nádejí, že sa riešenia nájdu. Akonáhle sa takéto spoločenstvo, zrodené v zápase o duchovné i materiálne bytie, rozbije, ľudia zneistejú.
Význam týchto činiteľov potvrdil výskum IVO z r. 2001, v ktorom sa o. i. skúmala sídelná identita. Tento znak autori výskumu definovali ako “pocit spolupatričnosti a hrdosti na miesto, v ktorom človek žije”. Výsledky dokazujú, že až u dvoch tretín respondentov je zdrojom sídelnej identity predovšetkým kontinent (Európa) a obec – mesto, v ktorom žijú. Po týchto prvkoch nasleduje región (kraj), ktorý je zdrojom hrdosti u 3/5 respondentov, a až potom nasleduje okres a Slovensko.
To oprávňuje k vysloveniu hypotézy, že diecéza, farnosť a príslušnosť k všeobecnej Katolíckej cirkvi majú u veriacich rovnako významnú funkciu, ako príslušnosť k miestu. Vynútené zmeny v tejto sídelnej identite, ktoré by sa udiali bez súhlasu veriacich, môžu rušivo zasiahnuť do vzťahu veriacich a Cirkvi.

Súlad svetského a cirkevného členenia
Z koncilových diskusií aj doterajšej praxe Cirkvi je jasné, že tam, kde je to možné, je vhodné, aby hranice diecéz opisovali hranice územnosprávnych celkov štátu. Pokiaľ Katolícka cirkev nemá osobitný dôvod, pre ktorý by chcela ignorovať hranice dnešných VÚC, potom je súčasné úsilie o revíziu hraníc cirkevných diecéz vyslovene kontraproduktívne.
Je jasné, že politické územno-právne členenie Slovenska ešte stále nie je definitívne zavŕšené. Je veľmi pravdepodobné, že sa otázka počtu VUC znovu otvorí (viď prísľub premiéra svojim spolurodákom!), pretože je celý rad prirodzených celkov (napr. oblasť Spiša), ktoré boli nesprávnym vymedzením hraníc rozdelené medzi dva územnosprávne celky.
To nie sú jediné zmeny, ktoré prebehnú vo verejnej správe. Pripravuje sa zrušenie okresných úradov, ich transformácia na špecializovanú štátnu správu, prerozdelenie kompetencií medzi štátnu správu a samosprávu nie je ukončené – to všetko sú fakty, ktoré nateraz znemožňujú riadiť sa územnosprávnym členením štátu a prispôsobiť mu nové územné členenie slovenskej cirkevnej provincie.

Postoj verejnosti a svetských autorít
V posledných týždňoch vstúpilo do hry niekoľko nových faktorov – komplikujúcich vzťahy štátu a Cirkvi. Novela interrupčného zákona, otázka vyučovania náboženstva, príprava čiastkových zmlúv s Vatikánom a nejasnosti okolo práva Cirkvi angažovať sa v spoločenských a politických otázkach spôsobili, že niektoré politické strany a ústredné médiá vnútili verejnosti otázku “odluky štátu a Cirkvi”, čo je eufemistický výraz pre prerušenie financovania cirkví štátom. A verejnosť, napriek svojej kresťanskej orientácii, nedokáže účinne obhájiť záujmy Cirkvi, pretože jednak nemá vstup do médií, jednak je médiami manipulovaná.
Vlastná odluka Cirkvi a štátu sa uskutočnila už dávno – v okamžiku, keď zákonodarstvo sekulárneho štátu vylúčilo akýkoľvek formálne garantovaný vplyv Cirkvi na veci verejné, na politiku. Neformálny vplyv, ktorý Cirkev uplatňuje napr. výzvami na nápravu verejných mravov, alebo na väčšiu sociálnu spravodlivosť, nemôže Cirkvi nikto odoprieť, pretože by to znamenalo v porovnaní so všetkými verejnoprávnymi organizáciami a občianskymi iniciatívami jednoznačnú diskrimináciu; obral by ju o slobodu prejavu a o právo angažovať sa vo verejných záležitostiach, zaručené ústavou.
Je prirodzené, že v čase veľkej materiálnej núdze obyvateľstva a v čase obmedzovania verejných výdavkov na zdravotníctvo a školstvo verejnosť veľmi citlivo vníma akékoľvek výdavky – najmä ak početné médiá a ctižiadostiví politici neustále upozorňujú na finančné dotácie vyplácané cirkvám.

Veriaci laici: aktéri alebo pozorovatelia?
Pastorálna konštitúcia II. vatikánskeho koncilu Gaudium et spes jasne definovala názor koncilových otcov na úlohu laikov. Stojí za to pripomenúť aspoň niekoľko výrokov tohto dokumentu: “... Od kňazov nech laici čakajú svetlo a duchovnú silu. Ale nech si [laici] nemyslia, že ich duchovní pastieri majú vždy také vedomosti, že sú schopní alebo povolaní mať po ruke konkrétne riešenie každého, čo ako zložitého problému. Nech skôr oni sami vezmú na seba patričnú zodpovednosť vo svetle kresťanskej múdrosti, s úctivou pozornosťou voči učeniu Cirkvi”. (Gaudium et spes, can. 43)
V tomto duchu vyznieva aj pastiersky list biskupov Slovenska k duchovnej príprave na tretiu návštevu Sv. Otca na Slovensku. “Treba sa nám plnšie stotožňovať s Cirkvou a intenzívnejšie sa podieľať na jej živote i poslaní, ktoré uskutočňuje vo svete,” hovorí sa v liste slovenských biskupov. V čase príprav na vzácnu návštevu, v období vážnych rozhodnutí a v atmosfére plnej žlči a nevraživosti si Cirkev uvedomuje veľkosť svojho tela a potrebu jeho vnútornej integrácie.
Žiaľ, spôsob, akým sa pripravovala revízia diecéznych hraníc, nebol predchnutý týmto vedomím spolupatričnosti biskupov a veriacich. Spôsob, akým bola laická verejnosť informovaná o tomto zámere, mal skôr charakter úniku informácií, než úprimného úsilia odovzdať laikom patričnú “zodpovednosť vo svetle kresťanskej múdrosti”, ako to odporúča pastorálna konštitúcia Gaudium et spes. Ani raz sme nepočuli, ani nečítali stanovisko niektorej z pastorálnych rád, ktoré existujú (alebo by mali existovať) pri jednotlivých diecézach, ani raz sme nesledovali na stránkach tlače výmenu názorov na problém, ktorý patrí medzi najcitlivejšie v správe cirkevných a duchovných záležitostí...
Je viac ako potrebné uskutočniť medzi veriacimi prieskum, zameraný na vnímanie jednotlivých alternatív územnosprávneho členenia slovenskej cirkevnej provincie laickou verejnosťou. Prieskum by umožnil vyhodnotiť mieru rizika, ktoré podstupuje Katolícka cirkev v oblasti vzťahu duchovenstva a veriacich, atakovaného mnohými rušivými momentmi vo vývoji domácej i svetovej Cirkvi.

Záver
Desať rokov po páde komunistického režimu Cirkev natoľko usporiadala svoje záležitosti, že stále viac sa môže, ba musí venovať človeku. Stav spoločenských mravov, hodnotová dezorientácia politického systému i spoločnosti, nezvládnutá transformácia spoločenských vzťahov a pomerov, spoločenské neduhy a pokles verejných aj individuálnych mravov na doposiaľ nevídanú úroveň si vyžadujú od Cirkvi, aby všetky svoje sily venovala záchrane človeka a spoločnosti. Nemôže si dovoliť trieštiť svoje sily medzi naliehavé pastoračné úlohy a novú circumskripciu diecéz. V tomto časovom aj psychologickom tlaku by do rozhodnutí ľahko mohli prekĺznuť chyby s fatálnymi dôsledkami.
Rozdelenie veľkej Bratislavsko-trnavskej diecézy na dve diecézy, pričom Bratislava by sa stala sídlom (arci)biskupa, verejnosť určite prijme ako rozhodnutie, ktoré má svoje opodstatnenie a ktoré napomôže Cirkvi plniť jej mnohostranné povinnosti.
U ostatných zámerov je nielen otázkou úžitku, ale otázkou nevyhnutnosti ešte raz zvážiť všetky alternatívy, prehodnotiť ich (aj s prihliadnutím na stanovisko veriacich laikov) a uviesť ich do súladu s územnosprávnym členením Slovenska, ktoré určite podstúpi ďalšiu etapu. Potom sa výrazne zvýši pravdepodobnosť, že zvolené riešenie bude aj dobré, aj trvanlivé.