Peter Kubica

Zabudnuté svetlo

Chlieb

...že ostali sme žiť na svojej zemi, chlebe,
za to nech vďaka Bohu i, pán prezident, tebe.
Martin Záhorský: Odkaz a testament

Dievčatko sedelo na medzi a usedavo plakalo. Zaplátané šaty, ktoré malo na sebe, už dávno stratili svoju farbu. Malými päsťami si objalo kolená a ťažko dýchalo.
„Som hladná,“ zašepkalo si dievča len tak, pre seba. Vzlyk sa mu vydral pomedzi stisnuté pery. „Keby ma len mamenka neboli prichytili v komore. Naozaj som si chcela len privoňať k tomu chlebíku, ktorý napiekli na nedeľu.“ Do rukáva si utrelo slzy, aby sa mohlo rozhliadnuť dookola. Bálo sa, že by ho niekto počul. „Mamenka sa zmenili. Už nie sú taká láskavá ako kedysi.“
Kedysi? Kedy to bolo? Nie pred týždňom, mesiacom, ba ani nie pred rokom. Trvalo to celé štyri roky. Vtedy sa začala písať smutná história železničiara Imra.
„Tak čo, Imro, povedz nám, kto sú najväčší nepriatelia Slovákov?“ podpichovali ho chlapi v depe. Poznali jeho povahu i názory. Otca mu maďaróni vyhodili zo škôl, nedali mu doštudovať, pretože bol podľa nich pansláv. A po osemnástom sa toho v ich rodine veľa nezlepšilo. Opäť boli kdesi naboku. Naboku od všetkého diania. Imrovi sa zdalo, že sa všetko deje mimo neho. To, čo bolo dohodnuté v osemnástom roku, vôbec neplatí.
Vedel, že by mal radšej mlčať, pretože k továrnikovi Štětinovi, ktorý mal veľký vplyv na železnici, sa jeho odpoveď určite donesie. Imro ale jednoducho nedokázal mlčať. Veď či nato sa jeho dedo ručil celým majetkom, či preto obetoval jeho otec školy, aby sa zase krčil ako maličký Slováčik kdesi v kúte a aby prosil o nejakú omrvinku vo vlastnom štáte od cudzieho?
„Čechoslováci a maďaróni!“ zamrmlal si popod nos. Kým mu skončila služba, už ho čakalo na stole rekomando. Prepustený. Toto jediné slovo mu zničilo celý svet. Šesť hladných krkov čakalo každý týždeň na peniaze, ktoré zarobil. A bolo im to málo, pretože sa snažil pomáhať aj staručkým rodičom. A teraz toto.
Každý by čakal, že Imro v tejto ťažkej chvíli oľutuje svoje slová a že sa vyberie s prosíkom k továrnikovi. Nestalo sa tak, ba dokonca si aj popiskoval akúsi melódiu kráčajúc domov. Pred plotom z prútia mu už nebolo tak veselo. Každým krokom naňho doliehala ťažoba prázdnych žalúdkov vlastných detí. Čím ich nakŕmi? Kde si zarobí nejakú tú korunku?
Žena neplakala. Bola zvyknutá na nepriazeň života. Už keď si brala Imra vedela, že to nebude ľahký život. Nikdy jej však krivo nepovedal, ani zlostným pohľadom sa o ňu neoprel. Nebol priveľmi zhovorčivý, až na jednu tému. Staroslovenská ríša a Pribina. To bol jeho život. Človek by si povedal - obyčajný železničiar. Železničiar, ktorý však nielenže vedel čítať, ale on čítal rôzne historické spisy. Z nich čerpal silu. Mnohé chvíle z jeho súčasného života nachádzal v dávnych vekoch. Aj po každej biednej dobe nastal čas rozkvetu. A práve v to dúfal Imro deň čo deň.
Dievčatko už celkom prestalo vzlykať. Vstalo a zahľadelo sa do slnka, až kým ho nezačali páliť oči.
„Húsky, húsky, húsatá, kde je tráva zasiata?“ zvolalo dievča, pretože si všimlo, že sa mu húsky roztratili po lúke. Hodnú chvíľu jej trvalo, kým ich pozháňalo späť. Okrem kravky to bola jediná poživeň bývalého železničiara Imra. Pretĺkal sa životom, ako sa dalo. No nekradol, ani nežobral. To bolo pod jeho úroveň, ako hovorieval susedom v nedeľu, idúc z kostola domov. Pod úroveň potomka Pribinovho rodu.
V jedno ráno sa v Imrovom domci diali veci celkom iné ako zvyčajne. Chystal sa s celou rodinou do mesta. Všetci sa snažili vyzerať čo najlepšie, veď do mesta chodievali tri alebo štyrikrát do roka. Dnešný deň je výnimočný tým, že sa v meste konala akási slávnosť. Žena nie vždy rozumela svojmu mužovi, ale nesťažovala sa, ba ani neprotirečila. Keď raz rozhodol, tak to bude tak. Aj keď by radšej utekala na to ich malé políčko, aby skontrolovala švábku.
„Sused, kam sa to chystáte?“ kričí zvedavá vdova spoza plota.
„Do mesta,“ zvolajú natešene deti. Otec sa len pousmial a vykročil. Nech by bolo hociako ťažko, cestu do Ružomberka by si neodoprel. Veď dnes tam bude rečniť i celebrovať svätú omšu Hlinkov nástupca. Veril tejto strane a rád by ju podporoval, no nemohol jej venovať nič viac, než svoju účasť na ich zhromaždeniach. Aspoň na tých, ktoré sa konali na Liptove. A samozrejme, nielen vlastnú účasť, ale účasť celej rodiny. Bol zvedavý na toho muža. Veľa o ňom počul. Vraj bol tŕňom v päte mnohým v tomto štáte. Tak je to dobre, pomyslel si, páni musia vedieť, že tu žijú Slováci, a nie hocijaká zberba. Pri tomto poslednom slove si Imro musel odpľuť, pretože sa mu už dostalo aj takých urážok za to, že sa vypytoval v dvadsiatom ôsmom, ako to bude s vyrovnaním oboch národov.
Prišli do mesta medzi prvými. Schodiská ešte neboli preplnené, a tak deti po nich šantili. Imro si privinul k sebe svoju ženu, ktorá síce nebola zvyknutá na toľkú nežnosť, ale potešila sa jej. Cítila, že sa tu dejú veľké veci. Prstom akoby sa dotkli dejín, o ktorých sa budú učiť mnohé generácie ich potomkov. Tak jej to aspoň vysvetľoval muž. Rada ho počúvala, keď rozprával.
Na námestí bolo malé pódium, na ktorom sa práve schádzali rečníci. Imro si hneď všimol muža, ktorý spomedzi nich vyčnieval. Nie svojou výškou, či mohutnou postavou. Nebolo to ani nápadným oblečením. Až keď sa priblížili k pódiu, všimol si črty jeho tváre. Pohľad spravodlivý, nie plný zlosti, tak ako boli ľudia zvyknutí pri ostatných politických rečníkoch. Z očí mu žiarila dobrota. Imrovi sa zazdalo, akoby sa ten muž zahľadel na jeho dcérku. Pocítil na chrbte až zimomriavky. Tak sa zahanbil, že prišli takí otrhaní, a to rovno až pod pódium. No bol zvedavý a chcel vidieť i počuť čo najviac. Ten muž v reverende pohládzal svojím pohľadom všetkých prichádzajúcich.
Prejavy sa striedali s potleskom počúvajúcich. Občas sa spomedzi nich ozval piskot, avšak bol taký osamotený, že hneď aj prestal. Ani si presne nepamätal, čo sa rozprávalo, ale ako sa to rozprávalo. Veril, dôveroval týmto ľuďom. Preblesklo mu hlavou, že by rád zveril týmto ľuďom do rúk svoju rodinu i maličký statok. Tušil, že by sa mu oň dobre postarali. Najmä ten hlavný rečník, ktorý rozprával.
Postavy zavalitej, krátke vystrihané vlasy. Pevné pery sa vzdúvali, akoby na ochranu proti slovným búrkam nepriateľov. Nech sa ho z publika hocikto hocičo pýtal, na všetko mal odpoveď. A ľudia cítili, že tie odpovede idú zo srdca. Nie sú to nabifľované poučky alebo nič nehovoriace frázy. Bola to reč jednoduchého ľudu. Rozprával takým jazykom, akému rozumeli všetci. Nebolo však všetko, čo povedal, milé a medové. Aj Imrom to chvíľami zatriaslo. Slováci sa darmo sťažujú na neprávosti, keď ich sami páchajú. Na sebe, na svojej rodine aj na svojom statku. Človek musí byť dobrý hospodár doma aj vo svojom zamestnaní. To preto, aby sa náš národ vymanil z područe iných, aby bol vyspelý a nezávislý. Len tak dokáže prežiť aj v tých najťažších časoch.
Prešlo pár zím a malá chalúpka sa ešte zmenšila. Vyzerala chudobnejšie ako kedy predtým. Aj okná sa zdali akési drobulinké. Len hlad detí sa ustavične zväčšoval. Nepomohla ho zahnať kukuričná kaša, ani švábka. Hlad a bezradnosť sa každým dňom zväčšovali, na úkor rodičov i detí. Otec už nekráčal tak rezko ako kedysi. V jedno ráno sa predsa len poobliekal trochu rýchlejšie. Ani statok však nenakŕmil. Len čo nakukli prvé lúče do izby, už ho nebolo. Deti sa márne mamky vypytovali, kam išli apko. Bála sa čo i len pomyslieť na to, čo sa malo udiať.
„Dé-tí! Dé-tí!“ znelo podvečer z diaľky a deti naozaj ustrnuli. Akoby sa aj čas zastavil. Nechápali, prečo ich otec tak kričí a prečo sa smeje. Jeho rozžiarené oči už na diaľku zvestovali novinky. „Deti moje,“ vyslovil a na chvíľu zmĺkol. Slzy sa mu totiž začali tlačiť do očí, a to ho vyrušovalo pri rozprávaní. „Deti moje, budeme mať chlieb. Náš pán prezident mi dali prácu. Zamestnali ma naspäť u železnice.“ Žena stála vo dverách domu, prežehnala sa, keď začula muža hovoriť.
„Náš pán prezident sa o nás postarali,“ vzdychla si, svet sa jej celý zatočil, až sa musela pridržať steny, aby sa nezosunula na zem.