Richard Kitta

Stopár do neba

Všetky kvety
Špehoval som jedného. Postaršieho. Kupoval kvety. Nie tak ako my.
Pýtal si ružu. Ružovú. Neplatil. Pýtal si ďalšiu. Červenú. Neplatil.
Pýtal si biele klinčeky. Tulipány. Každý jeden narcis. A ešte také exotické.
Neviem aké. Platil ako keď sa nemáš kam ponáhľať a v náručí máš
všetky kvety. Nahol sa ponad pult. Podal ich späť. Dievčaťu.
Alebo kvetinárke jeho života. Všetky. Po tom odišiel.

Stopár do neba
Medzi Rožňavou a Košicami, pri ceste, sedela drobná postava. Išiel som rýchlo,
povedzme takých stodvadsať. Tá postava začala postávať a voľne mávať rukami.
Prudko som zabrzdil. Nedokázal som ju rozoznať od rozlietaného cestného prachu.
Galantne som otvoril dvere spolujazdca. Až teraz som si tú postavu lepšie všimol.
„Kam to bude?“ Na hladinu ticha kvapli jej slová: „Do neba“. Ostal po nás iba
rozlietaný cestný prach.

O číslo menšie
Dostal svoje telo. Celkom nové, také súmerné. Vyzeralo na pravú jemnú kožu. Žiadna
pofidérna imitácia. Nosil ho dennodenne a každý mu ho závidel. Malo iba jednu skrytú
chybu. Bolo o číslo menšie. Tlačilo ho od prvej chvíle, čo si ho
obliekol. Darmo si myslel, že časom povolí. Iba čo spod neho vytŕčala duša. A mnohí
to ochotne zneužili. Jedného večera to už nevydržal a nečakane sa vyzliekol. Dostal
svoje telo. Chcel rásť. Zavesil ho na vešiak a viac si ho neobliekol.

Osobný pätolízač
Odpozoroval to od môjho priateľa – strážneho anjela. Myslel si, že je to sväté strážiť ma,
byť mojím dozorcom aj väzňom. Chodiť za mnou všade, úplne všade. Byť v každom mojom slove. Lepiť sa mi na päty a lízať ich. Myslel si, že môj strážny anjel je ortodoxný kazateľ mravov, stal sa preto ich dôsledným kaziteľom. Dávať mi neslušné návrhy v obale
z prirodzenosti človeka. To je jeho štýl. Nanešťastie je mi stále v pätách. A kráčať s oslintanými nohami je veľmi nepríjemná vec. Čo s ním urobím? Asi to, čo so strážnym anjelom. Nič. Považujem však za veľmi dôležité vedieť o týchto dvoch.

Púpavec
Postretol ma starký. Zdravil ma šedinami. Rástli mu zo šedej kôry smerom von. Až tam k jarnému slnku. Milý bol namôjdušu. A ja z detinskej roztopaše: fúúú! Fúkol som tam, kde to spraví každé dieťa. Rovno do páperovej hlavy. Starkým len myklo. Bol tesne pred smrťou. Odrazu ho belavé padáčiky opúšťali bez rozlúčky. Ďakoval mi slovami: „Nech si letia, zalietam si spolu s nimi!“ Fúúú! Nešetril som starkého a rozprášil ho v jarnom slnku.

Negatívna
Moje oko si ťa znovu odfotilo.V hlave ešte mám tvoj prvý negatív. Už ich tam mám celú zbierku. Celú kolekciu černobielej teba. Si vo mne jednoducho negatívna. Naozaj...nič pozitívne. Škoda, že niet toho, kto by prizabil celé toto trápenie, kto by tie negatívy z mojej hlavy vyvolal.

Niečo o lupeňoch
Jeho víla bola pravá, rumančeková. Zalieval ju a ochraňoval vo veciach lásky. Lupene mala ešte bojazlivé. Tešil sa z jej krehkosti. Skôr ako doblúznilo leto, zastal nad ním nepriestreľný
mrak. Nemohol inak. Začal jej vytrhávať lupeň po lupeni. Mal ju rád – nemala ho rada. Mala
ho rada – nemal ju rád. Mal ju rád – mala ho rada. Nemal ju rád – nemala ho rada. Ostala z nej nahá stonka. Hore bez. Prišla zima a krátke, ale smutné dnenie.

Niečo o chápadlách
Tá žena mala veľa chápadiel. Ale krátkych. Chápala nimi iba veci týkajúce sa jej osoby.
Akonáhle som sa k nej priblížil s inou myšlienkou, nedokázala ma objať. Nemala pre mňa
ani jedno z tých jej chápadiel. Trvalo mi rok, kým mi pre ňu narástlo chápadlo. Ale potom to z nás všetko opadlo.

Dve lásky
Prvá z nich je ľahká a priezračná. Jednoduchá a často nepochopiteľne šťastná. Druhá z nich
je neodolateľná a ťaživá. Roztúžená a jednosmerná. Prvá dá všetko, vzdá sa všetkého, pre
iného aj seba samej. Tá druhá zviaže a vlečie, nepovediac kam. Zomieram ako dobrovoľný otrok. Milujem dve lásky dvoma láskami.

Buď ticho
Povedala mi: „Buď už konečne ticho.“ Chcel som byť kvôli nej aspoň sekundu to ticho, ale
nedarilo sa mi byť niečím iným ako uvravenou človečinou. Vynadala mi. Som hlúpo hlučný a plný nepredvídateľných povahových zmien. Povedal som jej: „Veru, rád by som, no neviem,
ako sa stať tichom a zostať nažive.“

Mýľme sa
Je to viac než ľudské. Pamätáš si, ako sme sa do seba po prvýkrát pomýlili? Odvtedy chodíme
totálne pomýlení. Dohodli sme si piknik pri rieke a každý z nás prišiel na jej opačný breh.
Alebo sme sa tam čakali o štvrtej, lenže ja teba ráno a ty mňa poobede. Niekedy sa pomýlime
práve vtedy, keď si namýšľame, že sa už nikdy nepomýlime. Vtedy sme niekto iní. Kým ťa
mýlim a ty mýliš mňa, zostávame svoji.

Klietka
Krčil sa v pivnici a pracoval na svojej klietke. Zvnútra. Mal krtie očká a nos bez citov. Uši od
buchotania zachlpateli a prsty od oleja vymäkli. Keď sa niekto pri ňom pristavil, bez otázky mu odpovedal: „Toto nie je pre kanárika.“ Matky od neho odháňali svoje deti, že vraj je to sused blázon. V pivnici bolo horúco. Spod nákovy odlietali Haileyho kométy a osvetľovali steny miestnosti. Ne-deti v tom videli iba obyčajné trieskanie kladivom. Keď bola klietka hotová, klietkotvorca ostal v nej. Nástroje a nity vyhodil cez mreže von, a spokojne si ľahol. Už dosiahol na svoj sen. Klietka bez zámku, bez pokušenia dostať sa z nej. Susedia sa chodili naňho pozerať. Neposlušné deti mu hádzali cukríky. Odvtedy sa všetci chtiac-nechtiac ocitli za mrežami klietky.

Dokonané
Z Domu vychádzalo svetlo do priestoru tmy okolo Domu. Čudný chrám. Načo sú mu okná,
veď zvonku sem neprenikne ani vlások hviezdneho slnka? Načo sú, keď sú nevidiace, zamurované tmou dňa? Vošiel som dovnútra. Pochopil som toto: Od oltára sa naťahovali dva akoby halogénové lúče priamo do tých vysokých okien a preliezali nimi ako nekončiace ruky do vonkajšej temnoty. Svetlo von je podľa svetla dnu. Hviezdne slnko nezaváži. Až svetlom je dokonané.
Zz pripravovanej zbierky básní v próze Obojživelník