Ján Švidroň

Európa sa zjednocuje na báze existujúcich štátov

Prof. JUDr. Jaroslav Chovanec, CSc.
Ústava Slovenskej republiky – základný zákon štátu
Bratislava, Procom, 2002, 615 strán

Politické strany a ich sympatizanti, najmä tí, ktorí nepovažovali za potrebné zavŕšiť štátotvorný proces slovenského národa, by dnes mali vysvetliť Slovákom, čo by sa bolo stalo, keby sme do EÚ vstupovali ako prívesok Česka. Koľko Slovákov by rokovalo o našej budúcnosti? A bolo by to ich Československo, za ktorým tak nostalgicky plačú, v EÚ silnejšie? Nebude silnejšie zastúpená Stredná Európa, ak ju budú reprezentovať zástupcovia štyroch, a nie iba troch krajín? Áno, bude si to vyžadovať vyššiu mieru vzájomnej empatie a kultivovanie schopnosti kooperovať. Bude to koniec hegemoniálnej politiky kohokoľvek – Česka, Maďarska, Rakúska či Poľska. Inak sa stredoeurópska politika rozbije na záujmoch iných mocných krajín a v konečnom dôsledku na to doplatíme všetci. Ale veď všetko je o vzájomnej úcte a rešpekte, tobôž vysoká a najmä medzinárodná politika.
Práve náš vstup do EÚ ako samostatného štátu ukáže význam epochálneho činu – vzniku Slovenskej republiky pred 10 rokmi. A tomuto činu predchádzal iný epochálny čin – vznik samostatnej slovenskej cirkevnej provincie pred 25 rokmi. Kto odpovie na otázku, čo by bolo zo Slovenska, keby slovenskí katolíci v EÚ podliehali jurisdikcii Ostrihomu?
Vštepujme si preto do pamäti, že národ existuje ako kultúrny fenomén, ale musí existovať aj ako fenomén politický. Existenciu národa ako politického fenoménu umocňuje jeho právne zakotvenie, deklarovanie jeho suverenity – v ústave štátu. Štát, to je kolektívne bohatstvo národa a všetkých jeho obyvateľov, ktorí uznávajú právo národa na sebaurčenie. Budujme teda naše právne povedomie, najnovšie aj prostredníctvom knihy Prof. Jaroslava Chovanca Ústava Slovenskej republiky – základný zákon štátu.
Redakcia

Slovenská republika sa nerodila ľahko. V roku 2004 sa stane členom Európskej únie. Prestane v nej znovu existovať?
Otázka ponúka podnet pre celé spektrum štátoprávnych, ale aj všeobecne vlastivedných i čisto sociálnych úvah. V európskom meradle sa práve diskutuje o otázkach Ústavy Európy. Treba ju, keď Európu tvoria štáty, z ktorých každý má svoju vlastnú národnú ústavu a navzájom spolupracujú v rámci zmluvných vzťahov uzavieraných medzi štátmi v rovine medzinárodného verejného práva?
Nastoľuje sa aj celý rad ďalších otázok podnecujúcich obozretnosť národného spoločenstva, ktoré si vyše tisícročným úsilím a obeťami mnohých generácií predkov len pred desaťročím po druhýkrát presadilo svoj štát pod medzinárodne uznaným názvom Slovenská republika – bez krviprelievania pri jeho vzniku, čo je celkom ojedinelý jav v celej histórii ľudstva:
Chce Európa smerovať ku konfederatívnemu alebo k federatívnemu zväzku? Konfederácia nepredpokladá „Ústavu konfederácie“. Vznikne teda z geograficky známej Európy („starého kontinentu“) vnútorne decentralizovaný, avšak navonok unitárny štát – povedzme ako Spojené štáty americké? Členské štáty USA sú totiž z hľadiska medzinárodného verejného (medzištátneho) práva „štátmi“ iba v úvodzovkách. Predsa však to nie sú iba „regióny“ bez akejkoľvek štátoprávnej tradície v zmysle napríklad „karpatského euroregiónu“; pojmu, ktorý sa objavil hneď po roku 1989 (práve tak náhle a umelo, ako napríklad aj „program PHARE“ – skratka, ktorá pôvodne a doslovne znamená program pomoci „pre rekonštrukciu Poľska a Maďarska“ – nie však podľa názvu aj pre rekonštrukciu Slovenska! ba ani len Česka!). Tzv. „karpatský euroregión“ je bez akejkoľvek štátoprávnej tradície na historickom území Slovenskej republiky, určenom medzinárodnými zmluvami, podpísanými po prvej svetovej vojne vtedajšími svetovými mocnosťami. Pacta sunt servanda...
Je tu teda očividne podstatný rozdiel medzi zamýšľanými novými „európskymi regiónmi“ (ktoré historickým národom strednej Európy ktosi-odkiaľsi-akosi „nalinkováva“ – pričom kto vlastne a na základe akej legitimity, to nevedno) a americkými štátmi Konfederácie i Únie, z ktorých spojenia po krvavej občianskej vojne v poslednej tretine 19. storočia vznikli Spojené štáty americké. Totiž napriek tomu, že v americkej občianskej vojne zvíťazila severná Únia a Spojené štáty americké sa z hľadiska medzinárodného verejného práva stali unitárnym štátom, v rovine vnútroštátneho práva má štátoprávna tradícia jednotlivých „štátov“ (vrátane štátov predtým proti severnej Únii bojujúcej južnej Konfederácie) a ich vlastné platné právo, kultivované generáciami domácich právnikov na každom z historických území štátov dnes združených v USA, základný význam pre demokratickú existenciu celých Spojených štátov amerických. Význam ústav jednotlivých štátov USA a na nich spočívajúce ich vlastné právne poriadky je – jednoducho povedané – veľmi veľký a nikto si nemôže dovoliť ho nerešpektovať (v súlade s federálnou ústavou USA) bez toho, aby to malo nedohľadné následky pre celú federáciu. Štát Louisiana v USA si dokonca aj v angloamerickom právnom systéme „common law“ až po dnešok zachoval podstatne odlišnú (kontinentálnoeurópsku, francúzsku) identitu svojho právneho systému na báze „droit civil“ – podobne ako aj veľká frankofónna provincia Quebec v Kanade.
Aké poučenie v zmysle historia magistra vitae chcem týmito úvahami uviesť? Samozrejme, v prvom rade treba pripomenúť, že v ústave ako svojom „základnom zákone“ každé štátne organizované spoločenstvo najvýraznejšie prejavuje svoju štátoprávnu identitu a štátotvorné schopnosti. Aký je teda štát, o ktorého „základnom zákone“ pojednáva uvedená kniha Jaroslava Chovanca?
Václav Klaus medzi prvými po roku 1989 liberalisticky tvrdo zdôraznil, že každý sa má starať predovšetkým sám o seba. Zaiste, len silný môže podľa potreby pomáhať aj slabším, ktorí to potrebujú... Avšak je ľudsky správne najskôr umelo vytvoriť armádu ľudí postrádajúcich základné životné potreby neprimeranými ekonomickými a sociálnymi reformami, napríklad tzv. „šokovou terapiou“ (nepochybne aj za výdatnej účasti informovaných podvodníkov rozmanitej proveniencie a z rôznych kruhov) a potom „takto splodeným“ núdznym ľuďom – či už ich nazveme žobrákmi, bezdomovcami, alebo hoci aj literárno-umelecky „bruchom Paríža“ – ponúkať sociálnu pomoc v tých najkurióznejších „vonkajších prejavoch“? Najmä tiež propagáciou ľudsky nedôstojnej a obe strany ponižujúcej možnosti žobrania (o ktorom iba Boh vie, kto na ňom vlastne skutočne „profituje“ – parazituje; je to presne ako s prostitúciou, o ktorej sa nezodpovedne a zľahčujúco až humorne tvrdí, že ide iba o „najstaršie remeslo“, hoci to je zjavný nezmysel, dlhodobo však účelovo živený), akoby išlo o tú najprirodzenejšiu a večnú črtu každého ľudského spolužitia? Veď postarať sa o naozaj skutočne strádajúcich ľudí, ktorí si nemôžu pomôcť vlastnými silami, patrí predovšetkým medzi základné sociálne funkcie každého civilizovaného štátu, nie „darcovi almužny“ (často iba na upokojenie jeho vlastného zlého svedomia). Veď o čom sú základné práva a slobody zakotvené i v Ústave Slovenskej republiky, najmä hospodárske a sociálne práva?
Druhou stránkou mince pomoci ľuďom v sociálnej núdzi, ktorá patrí k základným funkciám sociálneho štátu – a takým je podľa svojej Ústavy aj Slovenská republika – je však zásada pripomenutá nedávno na jednej našej medzinárodnej právnickej konferencii múdrym a rozvážnym, starším a životne skúsenejším českým kolegom: „Nehýčkat slabochy!“
Pred krátkym časom som bol dokonca aj priamym svedkom toho, ako renomovaný americký profesor práva nad kŕdľom detí žobrajúcich v uliciach indickej Agry svojej indickej kolegyni (takisto profesorke práva) riekol: „Dávanie žobrákom podporuje biedu. Mnohí si zvyknú z toho žiť bez ďalšieho vlastného úsilia. To neprospieva ani im ani ekonomike štátu.“ Ale aj môj indický sprievodca – civilným povolaním učiteľ – mi dal najavo, že som neurobil dobre, keď som od ponúkajúceho dievčatka kúpil pohľadnicu, pretože „práve teraz mala byť v škole, a nie tu predávať pohľadnice“. Aj časopis na pomoc bezdomovcom (s ktorým sa možno stretnúť nie iba napríklad na uliciach Londýna, kde sa časopis toho druhu údajne po prvýkrát objavil) pôsobí už skôr ako medzinárodne franšízovo organizovaná alternatívna distribučná sieť časopisov než ako konkurencia katolíckej charite či armáde spásy, ktoré vznikli zo skutočne humánnych pohnútok – pomáhať ľuďom v sociálnej núdzi (pritom ako často boli mediálne zosmiešňované).
Čo majú tieto úvahy spoločné s uvedenou knihou Jaroslava Chovanca? Veľmi veľa a dokonca v najpodstatnejších ústavnoprávnych otázkach. Kniha popredného ústavného právnika poskytuje komplexný a podrobný pohľad na štátotvornú identitu Slovákov od najstarších čias až po najnovší výklad platného znenia Ústavy Slovenskej republiky Ústavným súdom Slovenskej republiky. Predovšetkým každý slovenský učiteľ by mal poznať históriu a súčasnosť štátotvorného úsilia svojich predkov i súčasníkov, ak má do týchto otázok presvedčivo uvádzať svojich žiakov a študentov. Médiá so zahraničným ekonomickým pozadím pôsobiace na Slovensku v poslednom desaťročí cieľavedome podrývali štátotvorné sebavedomie Slovákov. Nejednému učiteľovi slovenského jazyka, slovenských dejín alebo občianskej výchovy nie je ľahko, keď sleduje, ako jeho študentov a žiakov síce zaujíma všeličo, avšak to, čo je podstatou našich vlastných koreňov – jemne povedané – obchádza.
V zahanbujúco biednych ekonomických podmienkach súčasného slovenského školstva by nejeden z nás už dávno bol rezignoval, ak by si nepripomínal svetlejšie vzory predovšetkým aj spomedzi svojich vlastných učiteľov a nepociťoval zodpovednosť za to, čo bude so Slovenskom a slovenským národom ďalej, po vstupe do Európskej únie. Rozplynie sa stáročné jazykové, kultúrne a štátotvorné úsilie našich predkov pod tlakom europeizácie a globalizácie v neidentifikovateľnej mase „európanstva“, či dokonca „sveta“? Môže taký malý národ odolať takým veľkým tlakom?
Nie som pesimista. Rozhodne môže, avšak nesmie si dať vziať svoju jazykovú, kultúrnu a štátotvornú identitu, keď už nedokázal udržať si reálnu moc nad svojou ekonomickou podstatou. Jedinou možnou cestou k záchrane pred zánikom je poznanie vlastných dejín, vlastných koreňov a jeho kontinuálne ďalšie zveľaďovanie a odovzdávanie ďalším generáciám prostredníctvom regulárneho pedagogického procesu – slovenského školstva.
Práve preto treba byť vďačný Jaroslavovi Chovancovi za jeho najnovšiu syntetizujúcu prácu. Kniha úctyhodného rozsahu vôbec nie je určená len ústavnoprávnym špecialistom, ale mala by byť k dispozícii aj učiteľom slovenských dejín a občianskej výchovy na každej našej základnej a strednej škole, o knižniciach vysokých škôl nehovoriac. Osobitne treba knihu odporučiť najmä študujúcej mládeži práva, histórie, politológie, ekonómie i právnikom- advokátom, komerčným právnikom a najmä legislatívcom, poslancom NR SR a miestnych zastupiteľstiev-samospráv. Systematicky usporiadané informácie a bohatá bibliografická dokumentácia k problematike slovenskej štátnosti od najstarších čias až po súčasnosť totiž jednoznačne ukazujú štátotvornú silu Slovákov a potvrdzujú opodstatnenosť štátotvorného sebavedomia všetkých tých, ktorí sa zaslúžili o to, že Slovenská republika vstúpi do Európskej únie ako samostatný štát s vlastnou ústavou, čo je základný identifikačný znak všestranne zrelého národného spoločenstva.