MARIÁN KLENKO

TRI OTÁZKY NÁBOŽENSKÉHO ŽIVOTA

Cirkvám a náboženským spoločnostiam patrí nezastupiteľné miesto v každom demokratickom štáte. Posledné vnútropolitické udalosti sa však nedotýkajú len verejného života, ale zasahujú i náboženské presvedčenie jednotlivcov. Predovšetkým ide o tri okruhy problémov. Otázku umelého ukončenia tehotenstva, prípravu zmluvy o výchove a vzdelávaní medzi Slovenskou republikou a Vatikánom a problematiku takzvanej odluky cirkvi od štátu. Každý z týchto tematických okruhov má svoje odborné špecifiká. To, že sa stávajú predmetom polemík v tesnom slede za sebou, je skôr dôsledkom politických kalkulácií, ako uváženého rozhodnutia straníckych autorít.
V prípade umelého ukončenia (“prerušenia”) tehotenstva nejde o problém vo svojej podstate, ale predmetom sporu je vyhláška, podľa ktorej môže tehotná žena podstúpiť zákrok interrupcie, pokiaľ je plod vážne geneticky poškodený. V minulom volebnom období napadla súlad spomínanej vyhlášky s Ústavou SR skupina poslancov a keďže Ústavný súd v tejto veci nerozhodol, problém sa preniesol do ďalšieho funkčného obdobia. Liberálna Aliancia nového občana tak prišla s legislatívnym návrhom, ktorý zabezpečí výkon interrupcií v prípade závažného genetického porušenia plodu, ak by Ústavný súd rozhodol o nesúlade spomínanej vyhlášky so základným dokumentom štátu. S touto legislatívnou úpravou vyjadrili zásadný nesúhlas predstavitelia Kresťanskodemokratického hnutia, ktorí obvinili ANO z porušenia koaličnej dohody.
Vnútrokoaličnej kríze predchádzali viaceré konflikty medzi ANO a KDH. Predstavitelia oboch (menších) koaličných strán si veľmi dobre uvedomujú, že politický subjekt, ktorý bude v prezentovaných sporoch ťahať za kratší koniec povrazu, stratí sympatie časti svojich voličov. Odhliadnuc od mocenských súvislostí, ktoré sú v úzadí, v spore o legálnosť interrupcií vystupuje niekoľko názorových skupín, reprezentujúcich vlastný hodnotový postoj.
Podľa priamych odporcov umelého ukončenia tehotenstva je život hodný ochrany od počiatku a pripisujú mu rovnaké práva ako narodenému človeku. Ak sa partneri, respektíve žena rozhodne pre interrupciu, hovoria o vražde. Svoju predstavu o začiatku života považujú za univerzálnu a teda platnú pre príslušníkov všetkých náboženských spoločností, vrátane ateistov. Ochrana života má zaručiť zákaz interrupcií, prípadne podstatné obmedzenie ich vykonávania.
Podľa druhej názorovej skupiny právo na život nemožno nadraďovať nad právo ženy na slobodné rozhodnutie. Dvojica, respektíve žena, ktorá sa rozhodne podstúpiť interrupciu, nemôže byť obmedzovaná vo vlastnom rozhodnutí. Spoločnosť preto musí prijať takú legislatívnu normu, ktorá jej sprístupní daný zákrok bez ďalších trestno-právnych a zdravotných rizík.
Podľa ďalšej názorovej skupiny, interrupcie predstavujú neželaný a všeobecne škodlivý jav, ale ich obmedzenie nemožno vynucovať zákonom. Obmedzovanie interrupcií na minimum vidia v realizácii osvetových programov, vysvetľovacej kampani a vytváraním priaznivých ekonomických a sociálnych podmienok bez priameho zákazu interrupcií.
Veriaci sú tak konfrontovaní so závažným etickými problémami a jeho riešením v duchu živého prijímania evanjelia. Namieste je preto zmiernenie umelo vyhrotenej situácie. Priami odporcovia interrupcií by si mali položiť otázku, či bude slovenská spoločnosť skutočne kresťanskejšia, ak jedno spoločenstvo ľudí nanúti svoju víziu inej názorovej skupine formou zákona. Zástancovia interrupcií by zase mali zodpovedať otázku, či je správne a pravdivé hovoriť o ľudskom živote až po narodení. Všetci by sa však mali zamyslieť nad tým, aké sú skutočné životné (ekonomické a sociálne) podmienky na Slovensku. Problematika interrupcií nie je založená na vzťahu medzi cirkvami a politikmi, ktorí prijímajú formálne pravidlá spolunažívania rôznych názorových skupín, ale ide o vzťah medzi človekom, Cirkvou a Bohom. Kresťan neodmieta interrupcie, lebo takú možnosť stanovuje zákon, ale preto, že umelé ukončenie tehotenstva je v rozpore s hodnotovo-normatívnym systémom kresťanstva.
Spory okolo interrupčného zákona vyvolali povrchné diskusie o odluke cirkvi od štátu. V skutočnosti sa jedná o zavedenie akejsi cirkevnej dane, ktorá by zabezpečila spolufinancovanie cirkví zo strany veriacich. Možnosti cirkevných predstaviteľov ovplyvňovať svetskú moc a presadiť vlastné záujmy sú výrazne obmedzené, pričom ich návrhy majú šancu uspieť len v takom prípade, ak si nájdu pozitívnu odozvu u predstaviteľov výkonnej moci a v zákonodarnom zbore. Hovoriť o audite cirkevného majetku znamená prehliadať skutočnosť, že v minulosti jej bol násilne odobratý, nehovoriac o stave, v akom ho zanechali bývalí užívatelia. Možnosti využitia tohto majetku na komerčné účely sú minimálne.
Od zavedenia princípu, na základe ktorého sa budú veriaci podieľať na priamom spolufinancovaní cirkví, autori predkladaného návrhu zrejme očakávajú, že sa k tejto povinnosti prihlási menej osôb ako pri poslednom sčítaní obyvateľstva, keď svoju náboženskú identitu deklarovala absolútna väčšina obyvateľov Slovenska. Z tohto hľadiska nejde o odluku cirkvi od štátu, ale o pokus narušiť ustálené väzby medzi časťou veriacich a cirkvou. Tému takzvanej odluky cirkvi od štátu donedávna otvárala Strana demokratickej ľavice. Dnes túto tému rozvíja Smer Róberta Fica, ktorý nachádza pochopenie u komunistov a liberálov.
Na rozdiel od diskusie okolo odluky cirkvi od štátu zmluva medzi Slovenskou republikou a Vatikánom o výchove a vzdelávaní má celkom jasné kontúry. V danej chvíli nie je dôležité, či ju musí schvaľovať vláda alebo je nevyhnutný súhlas parlamentu, ale v prvom rade sa jedná o samotný obsah zmluvy. Z politických kruhov ako aj zo strany niektorých ďalších verejne známych osobností sa objavili úvahy o tom, že sa tým zavádza nová štátna ideológia. Údajnú katolizáciu štátu má spôsobiť zavedenie výučby náboženstva na základných školách, ktoré je dnes voliteľným predmetom a jeho výučba závisí od záujmu žiakov a rodičov na danej škole. Zmluva v tomto ohľade neprináša oproti doterajšiemu stavu zásadné rozdiely. Dieťa si môže vybrať, či chce navštevovať hodiny náboženstva alebo etickej výchovy. Odporcovia zmluvy sú však rovnako povrchní aj pri ďalšej argumentácii. Podľa nich sa dieťa nebude rozhodovať samo, ale budú zaň rozhodovať rodičia. Obchádzajú pritom skutočnosť, že rodinné prostredie zohráva v procese socializácie primárnu úlohu a že rodičia o náboženskej orientácii dieťaťa rozhodujú aj v prípade, ak sa rozhodne navštevovať hodiny náboženstva v neskoršom veku. Rodičia často rozhodujú za dieťa počas celej jeho školskej dochádzky, neraz v menej dôležitých veciach ako náboženská identita, pre ktorú sa človek rozhoduje samostatne len v ojedinelých prípadoch. Príklon ľudskej bytosti k určitému vierovyznaniu nie je iba vecou subjektívneho prežívania, ale dôležitú úlohu pri tom zohráva komunita, v ktorej vyrastá.
Témy, ktoré sa dotýkajú náboženstva a viery, vyvolali spoločenské napätie skôr pre možnú rekonštrukciu vlády ako závažnosť otázok, ktoré sú s nimi spojené. Napätie v spoločnosti nevyvoláva dôstojnú atmosféru pred pripravovanou návštevou Svätého Otca. Ján Pavol II. navštívi Slovensko po tretí raz. Skutočnosť, že opätovne prichádza na Slovensko, svedčí o záujme a vzťahu Svätej stolice k slovenským veriacim. V prípade, ak Svätý Otec navštívi Slovensko aj po štvrtý raz, bolo by správne, aby neprišiel do krajiny, ktorá sa riadi výhradne princípmi liberalizmu, ale v ktorej nie je núdza o príklady živej viery.