Peter Žitňan

Hor sa Maďar, vlasť ťa volá !

Ján Ščibran
Popis prechodu frontu cez Borský Svätý Jur v apríli 1945

Prvým príznakom príchodu frontu bol chýr, ktorý prišiel do dediny na šibačku na veľkonočný pondelok, že Nemci chytajú mladých chlapcov. Tak sme šibačku nechali tak a každý sa schovával, kde sa dalo. O krátko nato sa zhromaždili majitelia koní aj s koňmi asi 4 kilometre za dedinou, v lesoch, lebo sa báli, že Rusi im ich poberú. Aj tak ich všetky nezachránili. Rusi ich totiž aj tam našli a čo pekné kone, všetky pobrali, takže hodne gazdov prišlo domov len so štránkom či retiazkou v ruke. O niekoľko dní sme počuli streľbu z lesov. Bolo popoludnie, už skoro navečer. A keďže som bol zvedavý, vyšiel som za humná a pozeral na lesy, asi 2-3 kilometre od dediny smerom na Malé Karpaty. Naraz som zbadal ako kozáci na koňoch prebiehali cez čistinu smerom na Kuklov a Šaštín a na kraji lesov, odkiaľ mali dobrý výhľad na cestu, ostali. Odtiaľ ostreľovali Nemcov, ktorí utekali zo Šaštína smerom na Jur a na rakúsku stranu. Ako som stál na ulici, naraz sa dovalil od Šaštína jeden Nemec na koni a pýtal sa ma, kade vedie cesta do Kútov a do Rakúska. Ja som mu vysvetlil, on kopol do koňa a klusal do dediny. Ostal som tam stáť a tu vidím, ako idú do dediny traja Nemci s plnou poľnou. Z prvých domov (bývali sme na konci dediny smerom od Šaštína) boli ľudia tiež vystrčení na ulici a dívali sa. Ako ich zbadali Nemci, začali na nich zúriť, takže ľudia radšej vbehli do dvora. Keď som to videl, schoval som sa aj ja a len cez drevenú bránu som kukal na nich ako prechádzajú po chodníku. Bol to veľmi zvláštny pohľad – ich tváre prezrádzali zúfalstvo, vyzerali ako dravá zver. Len čo prešli, vyšiel som znova na ulicu a počul som streľbu od Šaštína, ako z toho lesa Rusi ostreľovali hradskú. Bol som vtedy ešte slobodný a moji rodičia a ostatní naši dvorania – keď z toho lesa začali lietať mínometné gule – sa utiahli pod múr domu. Bola to ozajstná kanonáda. Keď sa zotmelo, zase som stál na ulici a všetko sledoval. Zrazu som v šere zbadal, ako prichádza nejaký vojak na koni, po kraji hradskej. Išiel potichu, aby nebuchotal, bola to rozviedka. Vedel som, že je to Rus. Pýtal sa ma, čo to stojí v záhradke a či tu nie sú Germáni. Odpovedal som mu, že to „ničevó“, že to je len stromček obalený papierom. Potom otočil koňa a po kamennej ceste sa dal cvalom späť. Netrvalo dlho a naraz bola plná ulica kozákov, aj do nášho dvora ich vošlo ale dvadsať. Kone si pouväzovali na záhradky a išli zháňať pre kone potravu. Susedovi, ktorý mal na povale uložené seno pre dobytok, tam za chvíľu veľa nezostalo. Všetko mu zniesli alebo zhádzali dolu, takže prišiel za mnou s plačom. Vedel, že viem po rusky, tak ma prosil, aby som ich odohnal. No ale Rusi behali ľudom kde-kade po povalách a nosili koňom zrno. Môjmu otcovi kázali, aby kone napojil. Vtom sme zbadali nad dedinou veľkú žiaru. Niekto na ulici hovoril, že pri tehelni horia stodoly. Bolo ich tam asi dvanásť, jedna z nich bola naša, takže otec tam hneď začal utekať. Mňa ale napadlo, že som tam videl Rusa na stráži, tak som za otcom pobehol a dohonil ho. Zabránil som mu, aby išiel ďalej. Bola totiž už tma a Rus na stráži by si mohol myslieť, že to Germán uteká a odstreliť ho. Keď mali kone dokŕmené, prišli k nám do izby a pýtali „kušať“. Moja mama im dala na misu oškvarkov a chleba a všetci jedli z misy. Ako sa najedli, pozvaľovali sa krížom-krážom na zem a tak aj zaspali. Iba jeden, nejaký seržant chcel ísť na posteľ mojej matky, tak som mu po rusky povedal, že to nedovolím, lebo je to moja matka. Najprv sa začal hnevať, ale keď videl, že si stojím na svojom, ľahol si na drevenú lavicu. Ráno, keď vstali, každý utekal na koňa. Otec im otvoril bránu a jak im ju držal, jeden z nich, ktorý bol bez čiapky sa prihol k nemu, strhol mu šiltovku a odbehol preč. Potom sme sa išli pozrieť na tie zhorené stodoly. Naša našťastie nezhorela, lebo bola v strede, len ohnivé iskry na ňu fŕkali. Tie susedné ale Nemci poliali benzínom a zapálili, takže zhoreli.

Čo bolo ale horšie, mal som vtedy prísť o život. Môj starší brat bol už ženatý v obci a volal ma k nim, lebo mali doma už dva dni Rusov a nevedeli sa ich zbaviť. Museli im dávať jesť, pijatiku nosiť a ešte im aj zle robili, hoci tam boli aj dôstojníci. Tak som tam prišiel a začať som im po rusky dohovárať. Naraz sa ma jeden opýtal, že odkiaľ viem po rusky. Tak som mu hovoril, že som sa v škole naučil. Začali si medzi sebou niečo hovoriť a potom mi povedali, že som bojoval s Germánmi v Rusku. Ale už som im neveril, lebo som zbadal, že ma chcú odstreliť, tak som radšej utiekol preč. Na tretí deň prišiel k našim rodičom ruský kozák, že sa chce „obritviť“, aby som mu požičal, s čím sa s otcom holíme. Tak som mu vyhovel, ale potom zrazu pýtal pre oficierov „kurky“. Keďže my sme nemali, musel som s ním ísť po dvoroch hľadať. Asi o tri-štyri domy ďalej bolo na dvore veľa sliepok. Vytiahol z pošvy šabľu a začal ich kosiť. Koľko ich zobral si už nepamätám, ale dotyčná gazdiná sa na mňa dlho hnevala, že som ho k ním priviedol. Ja som tomu ale nebol na vine. O chvíľu prišiel ďalší Rus, aby som mu poradil ženu na sex. On sa voľakde dozvedel, že tu taká žena je. Ja som počítal, ktorá to asi bude, a tak som mu zďaleka ukázal jeden dom a hneď som zmizol, aby sa nik nedozvedel, že ja som ho tam poslal. Asi tri kilometre od dediny bol hájovňa v lese. Nikoho nebolo vtedy doma, len 72-ročná starenka a aj tú Rusi znásilnili.
Ale zas našli sa medzi nimi aj dobrí ľudia. V našej škole bola záchytná nemocnica, sem dovážali priamo z frontu ranených. Furmana robil jeden postarší pán, tak cez 50 rokov. Jeden raz som prišiel domov a naraz tam vidím tento jeho voz. Tak som sa s ním porozprával a potom asi 4-5 dní automaticky chodil k nám s vozom do dvora, hneď ako vyložil v tej škole ranených. Bol to človek veľmi dobrý a rozumný. Raz v noci ale neprišiel, tak som mu potom hovoril, prečo nezabúchal a neišiel dnu. A on hovorí, že nás nechcel budiť. Bolo to v nedeľu odpoludnia, bol u nás v izbe, tak sme sa všeličo rozprávali. Moja mama dala na stôl pečenú bábovku a ja som mal na sebe normálny oblek oblečený. A on naraz medzi rečou hovorí, že keď budeme patriť pod Rusov, tak to „pirožné“ (bábovku) na stole mať nebudeme a na mňa ukázal, že ani to „paľtó“ (oblek) mať nebudem. A veru v Rusku to tak naozaj bolo. Sám som to na vlastné oči mal možnosť vidieť – len samý prešivák... To bol človek ešte zo starej generácie, zo starých ľudí, ktorí boli dobrí, a nie z boľševíkov.
V tom čase sme v našej obci mali predsedu, ktorý sa sám zvolil. Keď prišiel front, bol silný komunista a hneď začal napomáhať Rusom. Chodil s nimi aj po dedine a nás mladých - asi tridsiatich - vyhnali na opravu mostov medzi Brodským a Lanžhotom. Už vtedy tu bola hlavná cesta, čo spojovala Bratislavu s Prahou. Táto viedla cez bažinatý a listnatý les a bolo tam asi šesť mostov, čo Nemci vyhodili do vzduchu. Nás civilov z okolitých dedín nahnali tieto mosty opravovať. Keď Rusi dobýjali Lanžhot, od Brodského pred riekou Moravou mali kaťuše s ktorými pálili, takže rakety nám lietali nad hlavou. Nemohli ho ale nijako dobyť, obec bola zabarikádovaná. Cesta v lese bolo zaplavená vodou a okrem toho na ňu Nemci naváľali stromov, aby sa tade nedalo dobre prechádzať. Rusi však tade vozili svojich ranených ako sa dalo, aj krížom po zváľaných stromoch. My sme na to kukali z cesty - bolo vidieť a počuť tie obrovské stony ranených. Hoci niektorí boli aj v perinách, ale tie vozy na stromoch strašne nadskakovali.
Dievčence z našej aj z druhých obcí zas vyháňali do Kútov na stanicu vykladať a skladať muníciu z vagónov. Samozrejme, pod dozorom ruských bodákov. Cez našu obec hnali Rusi z lesov nemeckých zajatcov a jeden z nich bol ranený, asi do nôh, takže sa len tak vliekol pozadu za ostatnými. Ten Rus ho popoháňal, ale keď videl, že tento nemôže, nahnal ho do jednej záhrady a tam za živým plotom ho odstrelil. Toto som videl na vlastné oči. Potom šiel ďalej za ostatnými zajatcami.
Jeden večer, na konci dediny od Šaštína nás „končanov“ stálo viacej za posledným domom a počúvali sme, kde v lesoch sa ešte strieľa. Naraz sme len nad hlavami počuli preletieť malé lietadlo, dvojplošník, bol to „kukuruznik“. Nadletel nad dedinu a len sme počuli výbuch – na druhom konci dediny hodil niekoľko bômb na obytné domy, mali tam porozbíjané strechy. Ako som ale už predtým toto lietadlo poznal, zhadzovalo len asi 2 kg bomby.
Keď front už prešiel, chodil ten samozvaný richtár, čo som ho spomínal, po dedine s ruským vojakom. Ľudí, ktorí mali kravské poťahy, vyhnali za dedinu, kde si museli naložiť muníciu v bednách na vozy. Bol som medzi nimi aj ja a môj birmovný otec. Túto skupinu hnali cez pontónový most cez Moravu do Rakúska. V rakúskych lesoch vyložili, ale chytila ich tam noc. Museli nocovať vonku, lenže do toho prišiel ešte dážď, chladno bolo, a keď sa ráno vracali domov, všetci veľmi premokli. Otec dostal silný zápal pľúc a netrvalo pol roka a umrel. Ja som bol hnaný do Lanžhota a odtiaľ do Kostíc a Tvrdoníc, lenže jedna z kráv sa otlačila na nohu. Tak som išiel za Rusom, čo nás viedol a povedal som mu, že ďalej nemôžem kvôli krave. Prišiel, pozrel a dal tým druhým furmanom príkaz, aby mi pomohli muníciu preložiť na ich vozy. Bol som veľmi rád – obrátil som kravy a šiel domov, kam som prišiel až v noci.
Istý Jozef Mračna, vyštudovaný inžinier, mal cez vojnu v našej obci kúpený dom, ale väčšinou žil v Bratislave. Bol to už starší, vysokoštudovaný človek, za slovenského štátu bol veľvyslancom. Keď mal prísť front, bol práve aj s manželkou u nás. Ale naraz ten náš „richtár“ zobral so sebou Rusa a Mračnu zradil. O niekoľko hodín ho odviezli nevedno kam. Ostala po ňom len manželka Nemka a viac sa o ňom nikto nič nedozvedel, ani tá manželka, ktorá u nás aj zomrela.

Keď bol front už niekde pod Brnom a Nemci pri úteku vyhodili železničný most z Breclavi na Rakúsko, preto Rusi chceli vedľa neho postaviť most provizórny. Tak chodili k nám do obce, aj do okolitých obcí a zháňali chlapov. Z mojej obce sa ich nazháňalo asi 20, aj ja som bol medzi nimi. Museli sme si pobrať nejaké jedlo a pešo, pod bajonetom ísť na miesto, čo bolo asi 27 km. Tam nás už bolo nazháňaných z viacerých obcí – niečo z Kuklova, zo Sekúl, z Čárov a neviem z ktorých ešte. Krompáče, lopaty a stravu sme si museli zobrať so sebou. Prišli sme tam poobede a pracovali až do večera. Večer nás Rusi viedli do Breclavi a ubytovali v činžiakoch po utečených nemeckých rodinách. V bytoch bol normálne nábytok, zariadenie, len to bolo všetko prekutané Rusmi, čo hľadali cennosti. Tak sem sme chodili na nocľah asi štyri dni. Spali sme kde sa dalo, ale najviac na zemi vedľa seba. Z tých činžiakov bol ohradený taký malý láger, strážený ruskými automatčíkmi. Skoro ráno nás pozháňali a asi 5-6 km sme museli šlapať k tomu mostu. Raňajky žiadne, len čo sme mali so sebou. Obed žiadny, večera žiadna a do mesta nás nepustili. Len robiť a robiť. Akurát jeden z našej obce tam priniesol šunku a na štvrtý deň nám ešte niečo dával. Tak sa chlapi rozhodli, že sa obrátime na tú stráž. Ja som vedel po rusky, tak vyslali mňa, aby som to išiel s nimi vyjednať. Chceli sme len, aby nás pustili, lebo sme nemali čo jesť. Tá stráž ma poslala za vysokým dôstojníkom, aby som od neho doniesol bumažku. Než som to povolenie vybavil, chlapi odišli do lágru a čakali ma. Bumažku som priniesol a dal ju strážnemu. Ten mi povedal, že chlapi z mojej obce môžu nastúpiť na dvor do radov, že ich prepustí. Nuž čo ale keď sa to ostatní chlapi dozvedeli, že my odchádzame, tak sa ich zoradilo dva razy toľko, čo nás bolo pôvodne, a to aj takí, čo som ich vôbec nepoznal, z druhých dedín. Išiel som za strážnym na bráne, aby nás pustil. Aj tak spravil. Už sa pomaly zvečerievalo a my sme šlapali domov. Každý išiel svojou cestou, chlapi pomaly odbočovali do svojich dedín. My sme dorazili domov tesne pred polnocou. O pár rokov, keď prišla taká chvíľka a zišiel som sa s niektorými, čo tam boli, buď v hostinci alebo niekde na ulici - vždy ma oslovili: „Šani, pamätáš, keď si nás oslobodil na tej Morave od tých Rusov?“ Moja odpoveď bola: Čoby som sa nepamätal... Tak to boli moje zážitky z prechodu frontu.