Milan S. Ďurica

Priblížime sa Európe našimi vysokými školami?

Niekoľko pripomienok k pripravovanej novele zákona č. 131/2002 o vysokých školách.

Blížiaci sa vstup Slovenskej republiky do Európskej únie vyžaduje nespočetné úpravy a zmeny doteraz platných textov rozličných noriem spoločenského diania, počnúc legislatívou, nariadeniami, ale aj vnútornými predpismi najmä štátnych inštitúcií. Treba preto privítať pripravovanú novelizáciu zákona o vysokých školách, aj keď ide o zákon, ktorý bol schválený iba pred nemnohými mesiacmi, čo sa vychyľuje z legislatívnej praxe normálnych európskych zákonodarných orgánov. Ako vysokoškolský učiteľ, ktorý pôsobil počas celého aktívneho obdobia svojho života (spolu takmer päťdesiat rokov) na cirkevných a hlavne na štátnych vysokých školách v štátoch, ktoré sú zakladateľmi Európskej únie, pokladám si za povinnosť vysloviť niekoľko pripomienok k tejto pripravovanej novele.

Ad: § 2, (4) a (5), § 12, (1), d, § 53, (1), § 54, (10), § 56 (5), § 109a
Na týchto miestach sa hovorí o „druhom stupni doktorských študijných programov“ a o „treťom stupni doktorandských študijných programov“.
Táto terminológia – nekriticky prevzatá z cudzích študijných programov krajín, ktoré nikdy nepoznali európsku tisícročnú kultúrnu tradíciu, zakotvenú v grécko-latinských jazykových komunikačných bohatstvách – naznačuje, že dnes na Slovensku ktosi má záujem zoslabiť, alebo úplne preťať tieto európske tradície. V citovaných výrazoch sa totiž odráža absolútna neznalosť elementárnej gramatiky latinského jazyka:
Výrazom DOKTOR (doctor) sa totiž od počiatkov univerzitných inštitúcií – teda už takmer tisíc rokov – označovala a doposiaľ označuje osoba, ktorá absolvovala kompletné študijné programy danej fakulty a po rigoróznych skúškach a splnení ďalších zákonom stanovených podmienok bola platnou vedeckou autoritou vyhlásená za kompetentnú vykonávať povolania, pre ktoré zákon predpisuje takéto vzdelanie.
Latinská gramatická forma DOKTORAND (doctorandus) je participium passivum (gerundivum), teda slovesné prídavné meno, ktoré v pasívnej forme vyjadruje stav možnosti alebo nutnosti niečo prijať, získať, dosiahnuť.
Slovom: z gramatického hľadiska je to tak, ako keby sme niekoho náležite pripravili na krst, potom ho aj pokrstili a vyhlásili za kresťana (baptizatus), a následne mu uložili príkaz alebo možnosť pokračovať v príprave na prijatie krstu (baptizandus). Protirečenie je tu jasné.
Aj titul, ktorý sa touto formou štúdia dosiahne, – PhD – je nezmyselný duplikát titulu PhDr., nekriticky okopírovaný z amerického školského systému, kde sa PhDr. nepoužíva, ale kde skratka „D“ zodpovedá európskemu „Dr.“ (Iba v Nemecku sa v určitom období používalo „D“ namiesto „Dr.“ na označenie luteránskeho doktora teológie.) V Taliansku „D.“ pred menom sa používa ako skratka pre Don (katolícky kňaz), a na juhu sa tak tituluje šéf mafistickej „rodiny“.
Logika a ohľad na európske formy akademických titulov by vyžadovali pri navrhovanej štruktúre vysokoškolských študijných programov ich úspešné zakončenie hodnotiť historicky tradovanými titulmi bakalár (Bcr.), magister (Mgr.) a doktor (Dr.) s eventuálnym skráteným označením odboru, čo sa však v členských štátoch Európskej únie robí iba na diplomoch, ale nie v bežnej občianskej praxi.
Podobnou logickou nedôslednosťou je titul DOCTOR SCIENTIARUM – (§ 12, l) – lebo už od prvých počiatkov univerzitných inštitúcií vzdelanci cítili potrebu presného označenia vedných odborov. Stredovekým univerzitám stačilo rozlišovať medzi právnickými a umeleckými vedami (facultas iuristarum, facultas artistarum). S postupným vývojom vedeckých disciplín sa potom tvorili nové fakulty, ktoré udeľovali vždy presnejšie diferencované tituly: doktor obidvoch práv (rímskeho i kanonického) – iuris utriusque doctor (JUDr.), doktor lekárskych vied – medicinae universae doctor (MUDr.), doktor teologických vied – (sacrae) theologiae doctor (ThDr.), doktor filosofických vied – philosophiae doctor (PdDr.), doktor prírodných vied – rerum naturalium doctor RNDr., novšie doktor politických vied – scientiarum politicarum doctor (Sc. pol. Dr.) a podobné. Preto pri dnes jestvujúcich nespočetných vedných odboroch, z ktorých plne ovládať aj iba jeden je neraz nad fyzické možnosti a sily jednej osoby, titul Doctor scientiarum (DrSc.), – teda doktor vied, bez presnejšieho určenia, o aké vedy a o koľko vied ide! – nemá naozaj žiaden zrozumiteľný obsah.
Vo všetkých kultúrnych krajinách sa akademické tituly používaju iba pred menom osoby. (Jedine v USA ich udávajú po mene, ale v tomto prípade sa pred meno nekladie nijaký akademický titul.) Iba my sa nevieme odtrhnúť od socialistickej mánie vylepovania titulov okolo mena, ktorým neblahý režim sa asi snažil kompenzovať nedôstojné platy intelektuálnych pracovníkov. To však v kultúrnych krajinách vzbudzuje u polovzdelancov trocha závisti, ale u vážnych intelektuálov iba sútrpný úsmev.
Ak SR vstúpi v nasledujúcom roku do Európskej únie, tak tento zákon bude musieť byť znovu novelizovaný. (Napríklad: prečo uvádzať a kodifikovať skratku MDDr. pre zubných lekárov, keď sa takáto nikde v Európe nepoužíva, a v Rakúsku a v Nemecku skratka DDr. označuje osobu, ktorá dosiahla dva doktorské tituly?) V programoch EÚ je zrejmá tendencia zjednotiť vysokoškolské štúdiá a ich výsledky.
Má NR SR naozaj ambíciu vojsť do lexikónu svetových rekordov počtom novelizovania krátko predtým odsúhlasených a promulgovaných zákonov?

Ad § 77, (4):
Text zákona o vysokých školách by mal byť redigovaný v príkladne správnej slovenčine.
Spomenutý paragraf obsahuje: „... v prípade, že sa jedná o funkciu profesora...“ ( dvakrát!)
Slovák sa jedná na trhu, najmä keď kupuje živý tovar. Text zákona na tomto mieste vyžaduje:
„...v prípade, že ide o funkciu....“
Okrem týchto pripomienok skôr formálneho charakteru nachádzam v novelizovanom návrhu zákona aj niekoľko noriem, ktoré sa v demokratických vysokoškolských systémoch už dávno prekonali, lebo sú nezlúčiteľné s podstatnou autonómiou demokratickej vysokej školy a pripomínajú niekdajšie autoritatívne systémy. Napríklad:

Ad: § 9, c)
ktorý ustanovuje, že Akademický senát „volí kandidáta na rektora“.
a § 10, (2) „Rektora vymenúva a odvoláva na návrh akademického senátu verejnej školy prezident Slovenskej republiky.“
Na všetkých univerzitách, na ktorých som v zahraničí pôsobil, zákony ukladajú slobodnú voľbu rektora všetkými členmi akademickej obce. Svoju kandidátku na funkciu rektora môže podať každý riadny profesor univerzity, ktorý vyhlási svoj program a ním získava hlasy akademickej obce. Volí sa celkom podobným spôsobom, ako sa volia poslanci do zákonodarného snemu: všeobecným rovným, priamym a tajným hlasovaním oprávnených voličov. Nikto nemá právo obmedzovať počet kandidátov, ani meniť výsledok demokraticky uskutočnených tajných priamych volieb.
Kandidát, ktorý dosiahne zákonom predpísanú väčšinu hlasov, je na mieste zvolený a po zverejnení zápisnice kontrolnej komisie je vyhlásený za rektora. Nijaká iná štátna funkcia nemá právo ani schvaľovať, ani meniť volebný výsledok demokratickej voľby. Tak to vyžaduje autonómia vysokých škôl v demokratickom systéme.

Ad: § 10 (10)
„Rektor určuje plat dekanov fakúlt, ktoré tvoria súčasť verejnej vysokej školy.“
Táto norma je v demokratických štátoch až neuveriteľná. Platy profesorov a učiteľov všetkých stupňov sú regulované podrobným zákonom o štátnej službe a tvoria neporušiteľné právo každej osoby, ktorá vykonáva túto službu. Počnúc asistentom, cez docentov, až po riadnych profesorov, dekanov a rektorov zákon presne určuje výšku platu u každého z nich podľa ustálených kritérií, ktorými sú jedine dosiahnuté profesionálne tituly, počet odpracovaných rokov a dosiahnutých stupňov kariéry. Ani rektor, ani dekan, slovom nikto z univerzitného prostredia nemá aboslútne nijaký vplyv na ich platy. Tie si každý vyberá v Národnej banke, alebo poverí túto banku, aby mu poukázala plat na jeho osobný účet v banke, ktorú si sám vyberie. Aj toto prispieva k tomu, že vysokoškolský profesor vo svojich finančných veciach nijako nezávisí od osôb, ktoré práve vykonávajú vedúce funkcie na univerzite, a preto je úplne slobodný vo vykonávaní svojho povolania.

Ad: § 27, (5) a 28, (2)
„Dekana vymenúva a odvoláva na návrh akademického senátu fakulty rektor.“
O tejto norme platí, čo sme povedali k predošlému paragrafu o rektorovi. Tak ako rektora aj dekana fakulty volí celá akademická obec fakulty všeobecným rovným, priamym a tajným hlasovaním. Kandidáta na funkciu dekana preto nikto nevymenúva, každý profesor môže na ňu kandidovať a dekanom sa stane ten, ktorý dostal zákonom predpísanú väčšinu hlasov. Na platy vyučujúcich nemá dekan absolútne nijaký vplyv. To je vec štátu, ktorého sú funkcionármi a ktorý ich priamo platí.

Ad: § 72 (5)
(1)Vysokoškolského učiteľa môže rektor alebo dekan, ak je vysokoškolský učiteľ zaradený na fakulte, uvoľniť na primerané obdobie z plnenia pedagogických úloh a umožniť mu, aby sa venoval iba vedeckej práci alebo umeleckej práci. Týmto nie sú dotknuté ustanovenia osobitných predpisov o odmeňovaní zamestnancov.2)
Vo viacerých európskych štátoch vysokoškolský zákon dáva každému profesorovi a docentovi právo v každom desaťročí služby na jeden semester, prípadne na jeden akademický rok, venovať sa výlučne výskumu vo svojom odbore, najmä v zahraničí, alebo vo vzdialenych archívoch, špecializovaných labóratóriách a pod. Uplatňovanie tohto práva nie je podmienené vôľou rektora alebo dekana, lebo to ľahko môže zapríčiniť nevôľu odmietnutých a podozrenie z favorizovania osôb, ktoré sú zvlášť blízke alebo viazané rektorovi alebo dekanovi, teda určitý druh korupcie. V praxi jedinou podmienkou je, aby kandidát včas oznámil dekanovi, kedy si mieni uplatniť toto právo, a aby s ním dohodol časové termíny tohto „sabatického“ semestra alebo roka s ohľadom na didaktické potreby fakulty. Takéto riešenie v zásade predíde prípadným nevraživostiam a „zlej krvi“ v učiteľskom zbore.
Čo ma však najviac prekvapilo: V tomto dosť obsiahlom návrhu novelizovaného zákona sa nenachádza prísna norma, platná prakticky vo všetkých európskych štátoch, ktorá ustanovuje, že vysokoškolský učiteľ akéhokoľvek stupňa prv, než by mohol nastúpiť do svojej funkcie, musí predložiť dokument o svojom stálom bydlisku v sídle patričnej vysokej školy. Ak dokáže, že vlastní byt alebo dom v obci, vzdialenej najviac 12 km od sídla vysokej školy, môže mu táto odsúhlasiť dočasnú výnimku, ale vždy iba na jeden akademický rok. Ide totiž o to, že vysokoškolský učiteľ sa nepovažuje iba za padagóga, ktorý si odprednáša určitý počet hodín, ale má povinnosť pravidelne sa zúčastňovať na všetkých akademických podujatiach vysokej školy, byť k dispozícii študentom a hlavne venovať sa aj vedeckému výskumu, ktorý sa normálne koná v sídle vysokej školy, v jej odborných knižniciach, laboratóriach a pod. Každoročne musí predložiť rektorátu školy konkrétne výsledky svojich štúdií s presným udaním publikovaných vedeckých prác, aktívnych účastí na vedeckých kongresoch doma i v zahraničí alebo na kolektívnych výskumných projektoch. Toto všetko viaže vysokoškolského učiteľa nielen materiálne na sídlo školy, ale na permanentné zdokonaľovanie svojej osobnej profesionálnej úrovne a tým aj celkovej vedeckej i didaktickej úrovne svojej školy. Má to aj čisto ekonomický dosah. Ak stovky učiteľov, ktorí dochádzajú prednášať aj na 50 či 100 kilometrové vzdialenosti, čo u nás nie je príliš výnimočné, musia týždenne prejazdiť aj 10 a viac hodín, to znamená pre národnú ekonomiku ročne stratu mnoho tisíc hodín kvalifikovaných pracovníkov, ktoré sú pre ich odborný výkon úplne stratené.
Chápem, že pri finančnom hodnotení práce vysokoškolských učiteľov, aké súčasne platí v našom štáte, ide prakticky o holú nemožnosť, lebo aj profesor má právo založiť si rodinu a navyše aj na adekvátny výkon svojej funkcie (zahraničná literatúra, účasť na medzinárodných kongresoch, atď.) musí počítať s vysokými výdavkami. Súčasné platy, ktoré v porovnaní s platmi v EÚ možno skôr považovať za almužnu, mu to však nedovolia. Preto si musí hľadať iné pramene príjmov, čo iste neprispieva k skvalitňovaniu škôl. (Na porovnanie konkrétny príklad: Keď som bol v roku 1967 pozvaný pracovať ako asistent na talianskej štátnej univerzite, môj začiatočnícky mesačný plat bol 80 000 talianskych lír (priemerná mzda bola asi 50 000 lír); ale môj šéf, riaditeľ inštitútu, čo zodpovedá približne nášmu vedúcemu katedry, ako riadny profesor s vyše 20 rokmi služby dostával asi 500 000 lír. To bola vtedy cena menšieho auta.) Kultúrne štáty majú svoju skúsenosť, že do vedy a kultúry treba prioritne investovať, lebo sú to najplodnejšie investície pre celý národ a jeho štát, ktorých návratnosť je vysoká a bezpečná nielen po duchovnej, ale aj po ekonomickej stránke.