Mikuláš Sedlák

K náčrtu štátnej doktríny SR a našej súčasnosti

SR už 13 rokov tápe na púti transformácie ako zblúdené deti v neznámom teréne. Tie aspoň vedia, čo chcú, t. j. nájsť útočisko, hoci nepoznajú cestu, ako sa k nemu dostať. Naša spoločnosť a ekonomika nemajú cieľ ani itinerár.
SR si nevypracovala také profilové dokumenty, v ktorých by sa naskicovala tvárnosť slovenskej spoločnosti a ekonomiky (doktrína, systém hospodárstva a pod.), ale ani nevytýčila ekonomické a sociálne ciele, aké chceme dosiahnuť, a postupy, ktoré by nás mohli k nim doviesť (napr. vízia, stratégia, dlhodobý a strednodobý plán atď.).
Súdobí tzv. praktickí politici môžu proti ich potrebe namietať, na čo by im boli. Mnohým z nich stačia štyri roky na to, aby sa obohatili, resp. aby si pripravili lepšie miestečká pre budúcnosť. A národné záujmy? Čo tam po nich. Tie sú na konci snaženia.
Tézy štátnej doktríny SR, ktoré vypracoval Prof. Ábel Kráľ a dotváral po rokovaniach s rozličnými osobnosťami, sú preto mimoriadne závažným činom. Aj keď je to už trochu oneskorená lastovička, nič nie je stratené a netreba sa toho podnetu vzdať.
Na náčrt štátnej doktríny sa pozeráme ako na otvorený dokument. Preto nie všetko, čo obsahuje, je jednoznačné, pričom niektoré premisy pravdepodobne vyžadujú určité korektúry.
V tomto príspevku sa sústredím na tri koncepčné východiská či stránky štátnej doktríny, pri ktorých sa pokúsim poukázať na terajší prístup k ich uplatňovaniu v našej spoločnosti.
1. Po tisícročnej porobe Slovákov, o ktorej sa nedávno vyjadril istý náš politilóg ako o mýte a o historicky nesprávnom tvrdení, a po skončení koloniálneho postavenia Slovenska a po snahe o presadenie jednotného československého národa v bývalom Česko-Slovensku sa konečne zrodil slovenský štát, Slovenská republika. Po niekoľkých rokoch jej existencie sa však vynára pochybovačnosť o tom, či sú ešte v našej republike hegemónom Slováci. Neraz sa zdá, že sme sa premenili na republiku národností, keď jedna z nich preberá liace osudu štátu, pritom slovenskí politici jej v tom blahosklonne sekundujú. Takých dôkazov je nadostač. Na dokreslenie stačí uviesť zákon o zahraničných Maďaroch, postoj k trase, kadiaľ má viesť diaľnica zo západu na východ a podobne. Natíska sa potom otázka, sme my Slováci ozaj takí poddajní a či ľahostajní, že nás kadekto zneužíva? Na čo vlastne čakáme? Snáď na to, že nás prebudia Sitnianski rytieri?
2. Významnou podmienkou bytia SR ako svojprávneho štátneho útvaru je okrem iného jeho hodnotová orientácia, t. j. na akých hodnotách má táto spoločnosť spočívať.
Či sa niekomu páči alebo nie, Slovákom a občanom Európy je rozhodne vzdialený hodnotový rebríček „divokého západu“, uprednostňujúci bezbrehý individualizmus, bezduchú honbu za peniazmi a bohatstvom ako aj absolutizáciu zisku. Prehnaná dravosť v tomto smere je vždy na úkor niekoho iného.
USA už r. 1898 vstúpili do boja o nové rozdelenie sveta vojnou so Španielskom v záujme získať Kubu a Filipíny, čím sa rozpútala prvá imperialistická vojna. Že tento „ľudský prístup“ trvá dodnes, svedčí o tom nedávna invázia do Iraku a jeho okupácia, ktorej cieľom je ropa. Už dnes sú potvrdené dohady, že z vojny v Iraku získali najviac nadnárodné petrochemické koncerny.
Môže byť preto pre nás duchovným vzorom štát, o ktorom svetoznámy spisovateľ Norman Mailer napísal, že je to krajina s demokraciou „škrtenou imperialistickými sprisahancami“, alebo že ide o arogantnú superveľmoc…?“
Je pre nás na zamyslenie i to, že občania Veľkej Británie, ktorej vláda koketuje s USA, zaujali negatívny postoj k účasti svojej krajiny vo vojne v Iraku a voči ich podpore USA. O ich postoji k nej je výrečná i skutočnosť, že v rámci rebríčka „100 najhorších Britov“, o ktorom hlasovalo začiatkom mája t. r. tisíc divákov televíznej stanice Channel 4, obsadil prvé miesto, t. j. ako najmenej obľúbený Brit, terajší premiér Tony Blair.
Aké „dojímavé“ je správanie niektorých našich politikov, ktorí nie tak dávno počas tvrdej normalizácie „vyrástli“ na jej krídlach, boli neochvejnými zástancami Varšavskej zmluvy a velebili vrcholných predstaviteľov vedúcej okupačnej veľmoci Česko-Slovenska, pritom dnes v rámci svojej „transformácie“ sa prekonávajú v poklonkovaní prezidentovi USA.
Slovenská republika nemá čo zakrývať, že svojimi koreňmi je skutočným európskym štátom a že je založená na kresťanskej podstate. Môžeme sa hrdiť, že patríme k tzv. starej Európe, hoci ani táto nebola a nie je bez prešľapov a škrabancov, a nie k tzv. novej Európe, ktorá by chcela ešte viac implantovať do nášho života cudzie vzory a javy, deformujúce pravé ľudské hodnoty. Už aj tak sa k nám „presťahovalo“ v posledných rokoch nemálo mravnej špiny.
Fakt, že Slovensko má kresťanský základ, potvrdzuje taktiež 84% občanov hlásiacich sa ku kresťanským cirkvám.
Rešpektovanie kresťanských hodnôt v štáte neznamená, že sa majú do spoločnosti zavádzať religiózne praktiky či obrady, alebo že sa má presadzovať náboženský fundamentalizmus. Svetská moc musí byť oddelená od cirkevnej moci. To nevylučuje ich vzájomnú koexistenciu. Tento stav nebráni tomu, aby sa cirkvi vyjadrovali k svetským témam, predovšetkým k takým, ako je otázka vojny a mieru, zdravotníctva, sociálnej starostlivosti o občanov, výchovy a pod. Majú sa zaujímať nielen o rozvoj ducha, ale aj materiálne blaho ľudí. K posledne menovanej skupine otázok sa, bohužiaľ, správajú zavše nevšímavo, keď zaujímajú postavenie mŕtveho chrobáka, hoci by mali k tomu čo povedať.
V tejto súvislosti možno vysloviť presvedčenie, že vysoko prevažujúca časť kresťanských hodnôt má charakter všeobecných ľudských noriem, ktoré platia v zásade aj v tradíciách nám vzdialených a v rozličných nekresťanských náboženstvách. Amartia Sen, profesor a nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu, ktorý je pôvodom Ind, v prednáške prednesenej v Tokiu 28. júna 2000 na tému ľudská istota sa zameral na také všeľudské otázky, ako je zdravie, mier, tolerancia, kvalita života, ľudská dôstojnosť, spravodlivosť a solidarita, čiže na požiadavky, ktorým venuje veľkú pozornosť Svätý Otec.
3. Počas uplynulých 13 rokov postupovala slovenská ekonomika slimačím tempom s priemerným ročným rastom 0,5%, čo znamená za celé obdobie približne 8% rastu. Tento bezpríkladný plazivý vývoj ovplyvnil negatívne doterajší vývin a súčasný stav životnej úrovne občanov, ktorá je v úbohom stave. Priemerná mesačná reálna mzda je o 12,7% nižšia ako r. 1990. Starobné dôchodky poklesli za ten čas dokonca o 25%. Zato naše tzv. mediálne celebrity (skôr celerity) sa honosia horibilnými príjmami.
Za žalostnou úrovňou ekonomiky SR sa skrýva uplatňovanie deštrukčného modelu ekonomickej transformácie, t. j. spôsobu jej uskutočňovania bez ladu a skladu, ktorý umožnil rozkrádanie spoločného majetku občanov a bezpracné obohacovanie sa hŕstky vyvolencov, a nie cieľavedomé rozvíjanie hospodárskych aktivít krajiny a jej plynulý rozvoj. Navyše, predošlá a staronová vláda si osvojila a realizuje politiku stúpencov liberálneho trhu, ktorým sú cudzie také postuláty ako spravodlivosť, pravda a solidarita, čím zbavujú trhové hospodárstvo sociálnej a morálnej podstaty.
Liberálna trhová filozofia málokedy prináša pozitívne ekonomické efekty. Je však jednoznačne preukázané, že má negatívne dôsledky pre sociálnu oblasť. V podmienkach „deregulácie“, ktorá v USA a vo Veľkej Británii dosiahla najvyššiu popularitu koncom 70. a v 80. rokov minulého storočia a ktorá sa pokladala za prejav rozhodujúceho obratu k voľnému trhu a obchodu od vládnych zásahov, začalo stále viac dochádzať k postupnému prehlbovaniu nerovnosti v príjmoch občanov. Takáto hospodárska politika býv. ministerskej predsedníčky Veľkej Británie Margarety Thatcherovej bola určite dôvodom, že v rámci spomínaného rebríčka „100 najhorších Britov“ vyniesla jej od krajanov tretie miesto.
Pokiaľ ide o koncepciu trhu, vystihuje ju Robert B. Reich, profesor Harvardskej univerzity, ktorý sa stal v januári 1993 ministrom práce Clintonovej vlády, v knihe Dielo národov. Napísal: „Myšlienka voľného trhu, ktorý by sa neovplyvňoval zákonmi a politickými rozhodnutiami, je čistou fantáziou. Trh je ľudským výtvorom, meniacim sa súborom názorov o právach a zodpovednostiach jednotlivca. Čo je moje? Čo je tvoje? Čo je naše?… Každý štát si formuje a zhromažďuje odpovede na tieto otázky a vzniká tak jeho vlastná verzia trhu.
Rôzne štáty odpovedali na tieto otázky v rôznych dobách odlišne. Odpovede budú závisieť od hodnôt, ktoré spoločnosť vyznáva, od dôrazu, ktorý kladie na solidaritu, prosperitu, tradíciu, zbožnosť atď. V moderných štátoch je vláda hlavnou agentúrou, prostredníctvom ktorej spoločnosť rozvažuje, definuje a presadzuje normy, ktoré organizujú trh“ (str.210-211).
Pre Slovenskú republiku môže byť zárukou jej budúceho rozvoja ako civilizovaného štátu s prosperujúcou ekonomikou, ktorá zabezpečí všeobecný blahobyt občanov, to, aby sa vytvoril a realizoval model trhového hospodárstva, v ktorom bude vládnuť symbióza týchto atribútov, t. j. racionality, resp. efektívnosti, etiky, sociálnosti a ekologickosti. Hoci je zložité dosiahnuť ich ideálne zladenie, predsa môže postupne vzniknúť životaschopný ekonomický model, ktorý prinesie svoje ovocie. Pri tomto má rozhodujúcu pozíciu trh, ten však musí byť pod kontrolou štátu, ktorý plní svoju subsidiárnu úlohu.
V tejto súvislosti stojí na zamyslenie názor, ktorý vyslovil Oystein Dahle, niekdajší šéf spoločnosti Exxon pre Nórsko v Severnom mori: „Socializmus sa zrútil, pretože nedovolil trhu povedať ekonomickú pravdu. Kapitalizmus sa môže zrútiť, keď nedovolí trhu povedať pravdu o ekológii“. K tomu treba pridať, že sa to môže stať i vtedy, keď trh nebude rešpektovať sociálne aspekty a morálne kritériá.