Teodor Križka

Keď plačem

Keď plačem nad klíčiacim zrnkom,
nad tvárnosťou mračien,
kde sťahovavé vtáky
završujú ďalšie manévre;
keď nad podenkou v tráve
usedavo plačem,
že odchádza,
že na mňa jediného
celkom zanevrie;

keď sa mi z očí rinú slzy,
a nie od chladného vetra,
lež od dojatia
nad úchvatným rysím útokom;
keď plačem,
pretože ma plaču neušetria
ani len suché trávy,
krásne napokon;

keď mimovoľne plačem
ako pred ikonou
nad hladinami jazier,
ktoré zrkadlia
tvár tak zrozumiteľne
nazývanú domov,
vznešenú,v akoby ju práve múdrosť napadla;

keď plačem
pred stúleným telom netopiera
v jaskynnej stene,
pred mesiacom, ktorý narastá,
a môj plač nekončí
a vôbec nepopiera,
že nie je plačom z úzkosti,
no plačom od šťastia –

z čoho to vlastne načieram,
ak len nie z požehnaných minút,
až zo dna milosti!?
Ó, smutné, ponuré
oči!
Aj ja by som chcel takto trvať,
ako ony plynúť
po lúke plnej sirôtok,
čo ústi v azúre.