Augustín Marián Húska

Vznik štátu (14)

(Pokračovanie z predchádzajúceho čísla)
Dva razy ako prizvaní sa zúčastnili na rokovaniach aj Filkus, Gašparovič, Laluha a Moravčík. Ich vystupovanie bolo uvážlivé a lojálne. Kvôli poriadku uvádzam, že neskôr aj Filkus aj Gašparovič a Moravčík sa zúčastňovali pri rokovaniach štátnych orgánov v štádiu prípravy zániku federatívnej nadstavby. Filkus bol dobrý odborník a solídny vyjednávač, ale vnútorne nebol celkom presvedčený o priamom, razantnom vývoji k štátnosti oboch republík. Treba povedať, že Filkus korektne obhajoval neskôr záujmy pri delení federácie, ale nešiel pri vyjednávaní lepších podmienok až ”na doraz”. Zrejme videl, že českí partneri sú vo výhodnejšej štartovacej pozícií. Filkus bol v HZDS predsedom Rady, ale nebol výkonným podpredsedom, na politických rokovaniach sa ako prizvaný zúčastnil len dva razy.
Gašparovič zastával vo federácii funkciu generálneho prokurátora a v tom čase nemohol byť registrovaný v žiadnej politickej organizácii, do politického života vstúpil až vtedy, keď ho v Prahe havlovská kamarila zbavila funkcie generálneho prokurátora. Bol však uvedomelý vlastenec, i keď to nedával prehnane najavo. Počas prípravy víťazných volieb sa Gašparovič už plne zapojil do politickej práce v HZDS a veľa urobil pre raketový štart HZDS na politické kolbište. Bol to ambiciózny a chytrý človek, ktorý neskôr pri dopracúvaní rozdelenia federácie účinne pôsobil a bol to človek s veľkým takticko-operačným zázemím. Mečiar s Gašparovičom sa vzájomne podporovali, ale ako ambíciózni ľudia niekedy sa názorovo rivalizovali. Pri prejednávaniach s českými partnermi však Gašparovič lojálne podporoval predsedu slovenskej delegácie. Neskôr sa stalo, že po vzniku SR, keď sa dostali Mečiar a Gašparovič do najvyšších funkcií (Mečiar ako predseda vlády a Gašparovič ako predseda parlamentu) sa prihodili medzi nimi názorové rozdielnosti už aj preto, že vedomí si svojej vysokej a rastúcej popularity sa niekedy nechali viesť inštinktom demonštrovania svojich ašpirácií. Treba však povedať, že Gašparovič nikdy neprestúpil horný limit obľúbenosti Mečiara a ani nemal tie vôľové a hlavne exekutívno-organizačné vlastnosti, aké mal Mečiar. Gašparovič je dobrý znalec trestného práva a celej technológie zákonodarného procesu. Pozaďové sily sa občas pokúsili rozohrať napätie a nedôveru medzi Mečiarom a Gašparovičom, ale nazdávam sa, že Gašparovič bol si v tých časoch vedomý exekutívnych predností Mečiara a rizík, ktoré by vznikli pre mladý štát v prípade konfliktu medzi predsedom parlamentu a predsedom vlády. Napriek občasnému ”chlapeniu sa” v osobnom styku v zásade vyvinuli medzi sebou pomerne korektnú deľbu práce, keď sa Gašparovič staral o chod parlamentu a Mečiar o chod vlády a štátu. Dokiaľ som bol vo vedení HZDS, strážil som, aby nedošlo k zreťazeniu ašpiračných konfliktov medzi Mečiarom a Gašparovičom. Gašparovič je asi spoločenskejší, vie lepšie vychádzať s novinármi a vie sa komunikatívne pohybovať aj v cudzích vodách, ale v rokoch 1990 až 1995 sa nemohol ani priblížiť k exekutívnej výkonnosti a ani k vodcovskej charizme Mečiara. Gašparovičova popularita bola dlhodobo vysoká, ale nikdy nedosiahla viac ako tretinu Mečiarovej popularity, alebo najviac ak polovicu. Istotne by bolo prospešnejšie, keby Mečiar mal viac Gašparovičovej taktickej trpezlivosti, a keby Gašparovič mal viac pracovného nasadenia z obdobia Mečiarovho vrcholu v rokoch 1990 až 1996.
Gašparovič pri všetkých svojích vodcovských ambíciách nikdy nemal tú charizmu ako Mečiar. Obidvaja sú ľudia rozumejúci moci a sú ctižiadostiví i schopní politici, ale jeden má väčšie znalosti a schopnosti v zákonodarstve a druhý väčšie znalosti a schopnosti v exekutíve. Robil som veľa pre to, aby sa obaja nesprávali ako dva kohúty. Pomáhal som udržovať medzi nimi kooperačnú súčinnosť. Myslím, že obaja udržovali medzi sebou hradný mier až do roku 2002. Pri výbere kandidátky na voľby v roku 2002 však stratil Mečiar potrebnú dávku trpezlivosti a pre Slovensko sa rozhorel ašpiračný duel medzi Gašparovičom a Mečiarom. Obávam sa, že tento konflikt poškodzuje Slovensko. Realita života je taká, že reálnych politikov treba brať so všetkými ich danosťami. Veľmi ľutujem, že teraz, keď už nepôsobím vo vysokej politike, rozhorel sa osobný konflikt Mačiara a Gašparoviča tak, že spôsobil oslabenie štátotvorných síl. Samotný fakt, že HZDS pokleslo pod 20-percentnú hladinu a Gašparovičova trucorganizovaná strana HZD sa nedostala do parlamentu, je veľkým mementom. Za najpovážlivejšie však považujem vyhlásenie Gašparovičovho volebného lídra Sarvaša, že hlavný cieľ - pokles sily HZDS o 10 % sa dosiahol. Ak je toto hlavný cieľ, tak si musí spytovať svoje svedomie aj trucovité HZD. Osobné ambície sú legitímne, ale vždy musia sa podriadiť štátnym záujmom.
Moravčík bol dva razy prizvaný ako právny odborník. Treba povedať, že ako právny odborník bol dobrý partner, ale v zásade nikdy nebola v ňom iskra zápalistého bojovníka a politika. Pravdepodobne bol asi z minulosti zraniteľný a vydierateľný, a preto po určitom váhaní prešiel na protimečiarovskú stranu. Zrejme jeho predchádzajúce kompromisy so starým režimom ho robili ľahko ”zlomiteľným”. Myslím si, že v podstate nebol využiteľný v predných líniách zápasu o štátnosť, i keď ako erudovaný právnik na to odborne ”mal”.
Ivan Laluha nebol priamo funkcionárom v ústredí HZDS, ale ako človek poznajúci slovenské problémy a ako človek Dubčeka bol za takú emancipáciu Slovenska, ktorá by nedosiahla štátnosť. Treba však povedať, že patril k tým v HZDS, ktorí sa po zorientovaní pridali ku ”konfederačnému smeru” v HZDS. Musím s úprimnou radosťou uznať, že sa nám s Hvezdoňom Kočtúchom uľavilo, keď na programovom sneme HZDS prešiel Laluha jasne na našu konfederatívnu platformu. Mečiar sám na sneme nevstúpil do ideového zápasu tých, ktorí v HZDS chceli dosiahnuť slovenskú štátnosť, s tými, ktorých by uspokojili aj menšie české ústupky. Pokiaľ ide o moju osobu, v hnutí som angažovane pracoval na tom, aby sa HZDS jednoznačne prihlásilo k najprogresívnejšej časti programu VPN, t. j. k pevnej požiadavke na dosiahnutie medzinárodnoprávnej subjektivity Slovenska. Iba takéto riešenie umožňovalo Slovensku, aby zasadlo za európsky stôl národov ako suverénny štátny partner. Veľa sme pri presvedčovaní váhajúcich urobili spoločne s Kočtúchom a myslím, že priklonenie sa Laluhu ku ”konfederalistom” pomohlo získať aj tých členov HZDS, ktorí sa orientovali podľa postupu ”Obrody”, ktorú viedol Laluha ako ”združernie dubčekovských reformátorov”.
HZDS od prvopočiatku vzniklo ako výraz emancipačných snáh, ale zahrnovalo aj vrstvy, ktoré sa na základe ”odstrašujúceho” pôsobenia idey Slovenského štátu z vojnových rokov (1939-1945) obávali štátotvorných dôsledkov. Tak sme postupne spolu s Hvezdoňom Kočtúchom a Romanom Zelenayom začali kryštalizovať v HZDS jadro, ktoré sa odhodlalo prekonať unitárny princíp zaručujúci štátotvorné zacementovanie dominácie silnejšieho českého partnera a začali sme propagovať princíp nesprostredkovanej súčinnosti dvoch štátov, a to buď na úniovom, alebo konfederačnom princípe. Pracovali sme na popularizovaní idey ”medzinárodnoprávnej subjektivity” Slovenska, ktorú sme dostali už do volebného programu VPN roku 1990. Tento princíp sa nám však podarilo presadiť do programových cieľov HZDS aj vďaka tomu, že všade pribúdalo tých, ktorí snívali aj o samostatnej slovenskej ceste.
Musím tiež zdôrazniť, že jasný hlas národovcov - zahraničných Slovákov nás povzbudil. Boli sme veľmi radi, že radikalizmus zahraničných Slovákov zobúdzal na Slovensku štátotvorné povedomie, ale vedeli sme, že slovný radikalizmus a najmä nediferencovaný a nekritický postoj k prvému vojnovému a okyptenému Slovenskému štátu nebol realistickou cestou k samostatnosti. Najmä niektoré slovné radikálničenie v niektorých kruhoch kanadských Slovákov a ich pánisovskej domácej mutácie neumožňovali uskutočniť vznik slovenskej štátnosti rokovaním s českými partnermi. Bez nájdenia dohody s Čechmi nebola nádej na obnovenie slovenskej štátnosti. Tento progresívny cieľ – ponúknuť českým partnerom rovné partnerstvo odstránením federálnej nadstavby - sa ukázal ako najlepší a najefektívnejší, pretože postupne spájal ľudí a umožňoval im prekonávanie provinčného syndrómu. Ponuka na úniu, alebo konfederáciu bola aj lakmusovým papierikom pre tých, ktorých horizont vývoja nikdy neprevýšil provinčný rámec. Myslím si, že Laluha zdieľal určité Dubčekove princípy pomalších emancipačných krokov. Jeho neskoršie politické vajatanie však nikdy nesiahlo k otvorenému zápasu proti HZDS a jeho štátotvornej ceste. Okrem toho, najmä v prvom období konsolidovania novozaloženého hnutia, bol na čele ”poslaneckého klubu HZDS” a snažil sa využiť svoju dobrú taktizačnú úroveň na homogenizovanie HZDS. Ivan Laluha bol dobrým politickým radcom Dubčeka a odviedol veľmi solídnu prácu aj ako poslanec federálneho zhromaždenia za HZDS. Veľmi dobrý vplyv na Ivana Laluhu mal vždy vlastenecky orientovaný profesor Hvezdoň Kočtúch a dá sa povedať, že Laluha až do predčasnej smrti Kočtúcha politicky nelavíroval, i keď zrejme bol sústavne vystavený tlaku čechoslovakisticky orientovaných sociálnych demokratov a erozívnemu vplyvu tzv. vnútorného disentu v HZDS, a to hlavne vplyvu Kováča , ktorý sa vmanévroval do pozície Mečiarovej alternácie. Treba však uznať, že Laluha sa nedal priamo zlákať do politického disentu proti slovenskému štátnotvornemu bloku.
Na slovenské provinčné podmienky mal Mečiar mimoriadne vysokú schopnosť odolávať tlakom a tak rýchlo prerástol servilné okolie a stal sa doslova štátotvorným politikom. Mečiar sa stal v poslednej dekáde dvadsiateho storočia najcharizmatickejšou osobnosťou Slovenska. Ostatní slovenskí politici v provinčných pomeroch zďaleka nemali tak vyvinutý cit pre rodiacu sa štátnu moc, ako ho mal práve tento človek z Ladomierskej Viesky. Práve s týmto vysokým citom pre štátnu moc veľmi rýchlo a ”za pochodu” pochopil, že treba využiť jedinečnú príležitosť na dosiahnutie štátnosti, najmä keď postupne vysondoval, že česká politická reprezentácia už došla k oportunistickému presvedčeniu, že im Slovensko môže byť príťažou pri ich rýchlej euro-atlantickej orientácii. Vedel, že mestská societa bola vždy viac vystavená tlaku proti štátotvorným snahám než vidiek. Mestá boli oveľa viac spracované ideológiou vonkajších záujmov a nemali ten stupeň vlastenectva a národovectva, aký mal slovenský vidiek. Mečiar s ohľadom na túto skutočnosť sa celkom prirodzene a možno aj podvedome profiloval na vedúcu osobnosť slovenského vidieka. Som presvedčený, že bolo v inteligenčných silách Mečiara, aby rovnako ako pochopil túžby vidieka, začal výrazne rezonovať aj potrebami mestských spoločenstiev a zároveň aby mestskému obyvateľstvu pomohol sa lepšie orientovať v chaose nastávajúceho konzumného ošiaľu. Ale zostáva faktom, že na prácu prehlbovania slovenského povedomia najmä Bratislavy a Košíc jednoducho nebolo času.
Ak niečo Mečiarovi chýbalo, tak cit a často aj trpezlivosť pre novú informatickú a masmediálnu situáciu a pre hľadanie náročného, ale dosiahnuteľného lepšieho komunikovania so žurnalistickou obcou. Žurnalistická obec vo svojej väčšine bola najprv (v dobách ”budovania socializmu”) nekriticky ústretová k ”Východu” a po ”zamatovej” zmene sa vo svojej väčšine stala nekriticky ústretová voči ”Západu”. Práve preto nemožno neskoršie Mečiarove problémy s väčšinou žurnalistickej obce spájať len s jeho schopnosťami a dispozičnými možnosťami. Žurnalisti sa väčšinovo vždy profilovali vo veľmocenskom silovom poli, vždy boli viac ”hovorcami” vonkajších záujmov, lebo chceli byť pre istotu na strane víťazov - v období studenej vojny sa zaliečali Moskve a Prahe a teraz sa zaliečali mocným kruhom zo Západu a zo zotrvačnosti aj z Prahy. Vo svojej väčšine nepobadali, že žurnalizmus má byť aj obhajcom záujmov vlastného k štátnosti dozrievajúceho národa. Ak predtým bola určujúca optika ”proletárskeho internacionalizmu”, teraz sa im stala určujúcou optika ”kapitalistického kozmopolitizmu”. Slovensko ako malý geopolitický priestor oveľa výraznejšie začalo znova rezonovať siločiarami cudzích záujmov. Žurnalizmus slovenskej spoločnosti by mal vo svojej väčšine pomáhať tejto spoločnosti uskutočňovať kritickú sebareflexiu - kritické bytie, ale bohužiaľ, stal sa nekritickým oslavovateľom vonkajších vzorov a tvrdým kritikom národných emancipačných snáh. Žurnalisti, ktorí často nekriticky oslavovali proletársky inetrnacionalizmus, sa opreteky stali vychvaľovačmi vonkajších - pre zmenu - západných vzorov.
Mečiar ako prebojúvateľ vlastných slovenských záujmov musel sa veľmi rýchlo stať ”lovnou zverou” transformovaného (a teda vonkajšej moci posluhujúceho) žurnalizmu. Tak došlo k rýchlemu diabolizovaniu osobnosti Mečiara v obraze väčšiny domácich médií (o zahraničných médiách už ani nehovoriac). Treba mať neustále na pamäti, že Západ mal v celom európskom priestore - vrátane nášho stredoeurópskeho priestoru - vyvinutú a celé desaťročia fungujúcu základnú štruktúru na vedenie ”psychologickej studenej vojny”. Zrútenie sa vychodného bloku bolo však také prekvapujúce, že zrejme spravodajské štruktúry Západu prepadli určitému bezstarostnému triumfalizmu a teda neboli už v takom strehu ako počas studenej vojny. Tento stav bezstarostnosti bol priaznivý aj pre novoašpirujúcich národných politikov v bývalých vazalských krajinách, teda aj pre Mečiara. Preto Mečiar mal najmä v období jeho prvého ministrovania (ako minister vnútra Čičovej ponovembrovej vlády) relatívne priateľské vzťahy so žurnalistami, a preto ani jeho ”obranný reflex voči žurnalizmu” ešte ho nezväzoval. Totiž v rokoch 1990 až 1993 ešte obranný reflex voči stále agresívnejším masmédiám nebol v Mečiarovi tak zafixovaný a vedel byť trpezlivý aj voči rastúcej zvedavosti žurnalistov. Neskôr - v snahe vyhnúť sa rastúcemu masmediálnemu pohonu - však Mečiar postupne v dôsledku negatívnych skúseností prešiel do spomínaného stŕpnutého obranného reflexu a k určitému vyhýbaniu sa tým žurnalistom, ktorí boli na neho nasadení, alebo ktorí si v nových masmediálnych centrálach chceli vyslúžiť záslužné ostrohy pri znepokojovaní Mečiara. Netreba zabúdať, že určité provokačné znepokojovanie môže zmenšiť sústredenosť politika na prácu.
(Pokračovanie v budúcom čísle)