Ján Szelepcsényi

Verejné blaho: Zabudnutá hodnota spoločenského života.

Slovenský parlament, presnejšie – volení zástupcovia ľudu vyprodukovali za prvé desaťročie svojej existencie riešenia a produkty, o ktorých sme si neraz pomysleli, že sú svojou nedokonalosťou priam neprekonateľné. Pravda, mýliť sa je ľudské, a ak sa niečo zbabre pre veľký nával práce a krátke termíny, je to do konca aj ospravedlniteľné. A tak sme tieto omyly komentovali skôr blahosklonnými úsmevmi, než rozhorčením.
No posledný produkt nášho parlamentu v podobe novely zákona č. 315/1996 o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov, ktorou sa nariaďuje povinné „zimné obutie“ všetkých motorových vozidiel v čase od 15. novembra do 15. marca, nemá v dejinách slovenského parlamentarizmu obdobu. Nemám zbierku kuriozít z činnosti svetových parlamentov, ale vôbec by ma neprekvapilo, ak by nejaká hĺbková štúdia ukázala, že aféra s povinným používaním zimných pneumatík na Slovensku je ojedinelá priam v globálnom merítku.
Upozorniť na lobbystické pozadie zákona je zbytočné. Jednak si ho vie každý občan domyslieť, jednak sa mu nikto nevie a nemôže ubrániť. Jediná obrana proti lobbyzmu je filter vo svedomí poslancov. Ak je ten deravý, prejde parlamentom čokoľvek. Aj zákon, ktorý väčšine držiteľov motorového vozidla vytiahne z vrecka v tomto roku početných zvýšení cien a daní, ktorými sme „oslávili“ desiate výročie samostatnosti, najmenej 10 tisíc korún. Tým, čo majú nákladné autá alebo majiteľom prepravných firiem dokonca milióny!
Zákony toho typu, ktoré sa vzťahujú na bezpečnosť a zdravie, majú vždy zelenú. Možno pri nich počítať s najmenším odporom „postihnutých“, rozumej – zákonom zregulovaných subjektov. A ak sa zmôžu na nejaký odpor, ľahko ich možno „uzemniť“ argumentmi o bezpečnosti a zdraví, teda o tom, že zákonodarca myslel pri prijímaní tohto zdrvujúceho nariadenia na „bytostné záujmy občanov“.
Keď je už reč o bezpečnosti a ochrane zdravia, nože sa pozrime bližšie práve na tento aspekt zákona. Nie je mi známe, že by návrh zákona doprevádzala dôvodová správa, v ktorej by sa analyzoval počet dopravných nehôd a ich vzťah ku kvalite a druhu dezénu.
Nie som odborník na pneumatiky, preto sa ako laik spoľahnem na informácie uvedené na webových stránkach renomovaných výrobcov pneumatík všetkého druhu a určenia. Tam som sa dočítal, že stanovenie príčinnej súvislosti medzi dezénom a nekontrolovaným pohybom vozidla, ktorý vyústil do nehody, je mimoriadne náročné.
Zimná pneumatika sa správa odlišne pri teplotách pod a nad 7 stupňov C. Jej zvýšená priľnavosť k povrchu sa uplatní len pri teplotách pod 7 st. C. Nie je nijakou zriedkavosťou, že na južnom a západnom Slovensku vystúpia denné teploty v zimných mesiacoch aj nad 10 st. V pracovnom režime nad 7 st. je pneumatika stále mäkšia, takže pri prudkom brzdení sa pneumatika začne po povrchu vozovky kĺzať. Konečným efektom je rýchle zodratie plášťa pneumatiky. Protektorovanie výrobcovia neodporúčajú, pretože tie isté okolnosti môžu spôsobiť za jazdy náhle odlúpnutie nanesenej vrstvy...
Iným problémom je starnutie zimných pneumatík. Renomovaná zahraničná firma, ktorá patrí medzi najväčších výrobcov pneumatík na svete, uvádza ich životnosť len 4 roky! Zdôvodňuje to tým, že z pneumatiky sa uvoľňujú prímesi, ktoré určujú jej fyzikálne vlastnosti. Novú pneumatiku, skladovanú u predajcu, chráni pred týmto javom jemný voskový film. Pravda, pri jazde sa film zoderie a prímesi sa začnú uvoľňovať – bez ohľadu na to, či na pneumatike jazdíme, alebo ju skladujeme v garáži. Fyzikálne vlastnosti zmesi, z ktorej je pneumatika vyrobená, sa zmenia do takej miery, že po štyroch rokoch – napriek tomu, že sme na pneumatikách najazdili hoci len pár stoviek kilometrov – sa stávajú pre nás bezpečnostným rizikom a neostáva nič iné, len si kúpiť novú sadu...
Predstava sporivých slovenských vodičov, že si kúpia jednu sadu zimných pneumatík a tie im vydržia až kým sa nezoderie dezén, je nereálna, ba vlastne protizákonná! Pneumatika môže byť nepoužiteľná napriek tomu, že dezén zodpovedá všetkým normám.
Kvalita každej pneumatiky, teda aj zimnej, je daná hĺbkou dezénu. Akonáhle je táto hĺbka menšia ako 4 mm, k čomu sa možno pri mäkkosti materiálu pomerne rýchlo „prepracovať“, pneumatika prestáva plniť svoju funkciu. Na druhej strane – hlboký dezén s veľkou silou vymršťuje posypový materiál na vozidlá pohybujúce sa vzadu. Čo znamená v zimne rozbité predné sklo – nehovoriac už o nákladoch na jeho výmenu – netreba nikomu hovoriť!
Niet sa čo diviť, že nie všetky európske krajiny zaviedli povinné používanie zimných pneumatík. Dokonca ani taká hornatá zem ako Rakúsko nepredpisuje svojím vodičom, ako riešiť tento zložitý problém, ktorý sa komplikuje klimatickými zmenami, a teda aj tým, že niekedy sa zima vôbec nepodobá zime... Mnohovravný je aj postoj Fínov, ktorí predpisujú používanie zimných pneumatík len od 1. decembra do 15. februára. A to sú od nás o tisícku kilometrov severnejšie!
Aby žatva nedostatkov tohto zákona bola úplná, je treba pripomenúť pneumatiky, ktoré sú výrobcom a teda aj technickými skúšobňami deklarované ako celoročné! Hovorí prijatý zákon, kam zaraďuje tento typ pneumatík – medzi povolené alebo zakázané? Nie.
Ak išlo strane ANO a jej snaživému poslancovi Jirkovi Malchárkovi o zviditeľnenie, podarilo sa mu to dokonale. Asi tak, ako Smeru a jeho predsedovi Ficovi sa jediným bilboardom priblížiť jeho intelektuálny názor na vstup Slovenska do EÚ; stačilo naň vytrčiť niekoľko holých zadkov. Dobre si pamätáme, ako pán Fico pri každej príležitosti národu i médiám vysvetľoval, „čo chcel básnik povedať“; nasledoval ho aj pán poslanec Malchárek, keď vzápätí ratoval, čo sa len dalo.
Jeho postup možno pripodobniť k postupu jedného moravského pyromana, ktorý zakladal požiare len preto, že sa rád zúčastňoval zásahov miestneho dobrovoľného hasičského zboru. Podobne aj pán Malchárek; len čo zákon prešiel parlamentom (ktorý bol pri jeho schvaľovaní duchom skôr na Riviére ako v zasadacej sieni), už aj intervenoval u policajného riaditeľa, aby najbližšiu zimu dopravná polícia dodržiavanie zákona nekontrolovala, alebo jeho porušenie „trestala“ iba pokarhaním. Ľudia, ktorí nevedeli, že zákon je z jeho „dielne“, boli priam rozclivení, ako obetavo sa snaží napraviť to, čo pokazil – parlament. Ešte že nás má kto chrániť, mi povedal jeden – očividne menej informovaný občan!
Neviem, ako sa k tejto zriedkavej intervencii postavil policajný riaditeľ, ale isté je to, že predkladateľ zákona týmito aktivitami nepriamo potvrdil, že podsunul snemovni paškvil, ktorý neobstojí ani odborne, ani ľudsky.
Je známe, že chudobná a schudobnelá časť obyvateľstva Slovenska využíva značne opotrebované autá nie z nejakej sadomasochistickej záľuby, či z nedostatku zmyslu pre modernú techniku, ale preto, že na lepšie nemá a nikdy ani mať nebude. Tieto autá sa snaží udržať v pojazdnom a technicky akceptovateľnom stave len preto, že lokálne trate sa rušia, počet vlakových a autobusových spojov sa obmedzuje a doprava zdražela. Ak títo slovenskí chudáci, ktorých sú státisíce, budú musieť tieto autá kvôli „obutiu“ odstaviť, nedostanú sa do práce, k lekárovi, neodvezú dieťa do školy (ktorá bude možno ešte vzdialenejšia, ako doposiaľ).
Pravda, ako ukázali reakcie dopravcov, aj pre nich má táto novela likvidačný dopad. U vozidiel s väčším počtom náprav (a teda aj kolies) môže stáť „zimné prezúvanie“ 80 – 120 tisíc korún, ktoré nikto tak ľahko z rukáva nevytrasie. U dopravných podnikov s veľkým autoparkom tieto náklady narastú na desiatky miliónov korún! A ak platia odporúčania výrobcov, tento radostný úkon budú musieť zopakovať každé štyri roky!
Kto to zaplatí? Isteže, občan, cestujúca verejnosť. Tento drobný žartík, ktorý mal vliať „trochu života“ do ospalého trhu s pneumatikami, môže „rozhýbať“ spoločnosť viac, ako zdraženie piva!
Možno, že akcia s týmto zákonom bola premyslenou marketingovou operáciou, ktorou si ANO chcelo urobiť „očko“ u výrobcov a predajcov pneumatík a zároveň „zabodovať“ u radových občanov.
Načo sú nám také zákony? Nanič! Nič neriešia, všetko komplikujú a navyše kompromitujú parlament, ktorý po schválení celého radu cenových a daňových opatrení prijal zákon, ktorý má skôr znaky sadistickej svojvôle, páchanej na občanovi, než znaky systémového riešenia nejakého vážneho správneho, spoločenského alebo sociálneho problému. Stojí za povšimnutie, že náš parlament tak urobil krátko po tom, čo významné medzinárodné hospodárske a menové organizácie upozornili vládu SR, že existenčná záťaž, ktorej je vystavené obyvateľstvo SR, dosahuje krajnú hranicu a ľahko sa môže stať, že ju ľudia neunesú.
Pravda, takéto správanie zákonodarnej a výkonnej moci – napriek tomu, že ju varujú renomované zahraničné inštitúcie a napriek tomu, že nemôže nepočuť úprimné stonanie ožobračeného národa, ktorého väčšina sa očividne pohybuje v pásme, hraničiacom so všeobecnou biedou a núdzou – to všetko oprávňuje aj k ďalšej otázke: načo je nám parlament, ktorý schvaľuje také zákony, načo nám je vláda, ktorá nedokáže zaštopkať diery v rozpočte úsporami na (svojich) verejných výdavkoch, ale iba zvýšením daní?
Ľudí nemožno nasýtiť prestížnymi výsledkami, ani ubytovať v hlavnom stane NATO. Národ nemožno utešiť otvorenými hranicami. Spoločnosti nemôžeme dať perspektívu, keď jej budeme nahovárať, že očividné prehry sú naštartovaním reformy, alebo že zabíjanie nenarodených detí je víťazstvo slobody a demokracie...
Niekto si povie – jeden zbabraný legislatívny akt a také ďalekosiahle zovšeobecnenia a závery! Má pravdu. Ale takýchto zákonov by mal náš parlament do nášho vstupu do EÚ prijať ešte niekoľko desiatok. Budú lepšie?
Jeden zbabraný zákon je pri takomto veľkom štátotvornom diele, na akom pracuje každý parlament, iba kvapkou v mori. Len – čo ak táto kvapka bola tou poslednou? „Odskáče“ si to Malchárek za ANO, alebo ANO za celú koalíciu, alebo vláda za parlament, ak náhodou parlament konečne objaví svoju zodpovednosť?
Alebo si to odskáče – tak ako toľko razy v starých dejinách, ako aj v novších časoch – národ, spoločnosť, prostý občan, ktorý pomaly nevie, ktorým smerom skôr spínať ruky – či k Bohu, alebo k vláde. Ešte nevie, že k vláde by sa zbytočne modlil, lebo tá je momentálne zaneprázdnená rozširovaním ôk na sociálnej sieti. Tuším, že sa v nich zachytia už len tí, čo sedia na invalidnom vozíku. Kto sa na vlastných dotiahne ku kontajneru, ešte stále má šancu „vlastnými rukami a iniciatívou“ si prilepšiť...
Dobre to vystihol jeden prispievateľ súkromnej rozhlasovej stanice, ktorý na Malchárkovej novele kritizoval, prečo neurobila u dôchodcov výnimku. Dôchodcom by podľa názoru prispievateľa zákon nemal nariadiť používanie zimných pneumatík, ale naopak nariadiť používanie pneumatík s ideálne vyhladeným povrchom! Takáto novela by priniesla mnohonásobný úžitok: zarobili by si firmy, ktoré by na starých pneumatikách za miery poplatok zbrusovali pozostatky dezénu, ubudlo by áut a, samozrejme, aj sociálna poisťovňa by ušetrila na dôchodkoch... Ako vidieť, do ľudovej tvorivosti prenikol čierny humor...
Treba sa naučiť opäť myslieť v dimenziách verejného blaha. Škoda, že sa tento pojem z každodenného politického slovníka prakticky vytratil, lebo vystihuje právo radového občana na dôstojný život; nie na blahobyt, luxus, ale na taký životný štandard, ktorý by neurážal jeho dôstojnosť. A ktorý by zaväzoval každú vládu a každý parlament k istému typu uvažovania a k istému typu správania!
Otázka konzervatívcom aj liberálom: je to málo, alebo priveľa? Kto z vás je schopný toto minimum zabezpečiť? Ten, kto sa hodnoverne zaviaže k splneniu takého programu, bude mať šance v najbližších voľbách – prezidentských aj poslaneckých do Európskeho parlamentu, ktoré sa budú konať už o rok.
Otvorenou ostala len otázka, či sa niektoré z týchto volieb spoja aj s voľbami do nášho domáceho parlamentu. Zdá sa, že ju odpovie ANO, ktoré potrebuje preskupenie mocenských síl na slovenskej politickej scéne. Problém odpočúvania, novela interrupčného zákona, novela zákona o prevádzke na cestných komunikáciách, konflikt s KDH a nekonečné táranie o slobode, liberalizme, reformách a rovnosti šancí sú nástroje, ktorými toto útočné komando chce ovládnuť s pomocou svojich mediálnych nástrojov slovenskú politickú scénu.
Pre úplnosť treba dodať – len čo sa im to podarí, nahradia vo svojej rétorike slobodu poriadkom, liberalizmus úctou k tradičným hodnotám, reformy treťou cestou a právo ženy slobodne rozhodovať o živote svojho nenarodeného dieťaťa úvahami o demografických problémoch slovenského národa. Argumentačná výzbroj tohto tímu, ktorého opodstatnením je namiesto verejného blaha blaho jeho šéfa, je prakticky neobmedzená, pretože strane a ľuďom bez identity sa hodí akákoľvek názorová výbava. A tú bude meniť podľa potreby.