Emília Hrabovcová

Životný princíp ludskej spolocnosti

Prezentácia knihy Relazioni internazionali giuridiche bilaterali tra la Santa Sede e gli Stati: esperienze e prospettive. Libreria Editrice Vaticana 2003.

Velký pápež a diplomat 20. storocia Pius XII. charakterizoval cirkev ako životný princíp ludskej spolocnosti. Pontifex, ktorý vo svojich verejných prejavoch opätovne zdôraznoval „legitímnu a zdravú laickost štátu“ týmto výrokom nijako nesledoval nostalgickú ambíciu vrátit sa do prekonaného obdobia politického konfesionalizmu ci rekonštruovat cirkevnú plenitudo potestatis, ale hutným spôsobom vyjadril niektoré základné fakty dejinného a sociálneho bytia spolocnosti. Po prvé hlbokú dvetisícrocnú súvztažnost štátu a cirkvi, ktorá rozhodujúcim spôsobom spoluformovala tvárnost európskych svetských inštitúcií a ich hodnotové základy, a po druhé skutocnost, že základným priesecníkom oboch je ludská osoba, ktorá je súcasne clenom obidvoch spolocenstiev a základným cielom ich snažení. Hoci prvé stretnutie medzi cirkvou a svetom sa teda deje v hlbke ludskej bytosti – vo vnútri jej svedomia, neznamená to, že zostáva obmedzené na tento intímny priestor individuálneho vnútorného života. Naopak, cirkev od pociatku zdôraznovala, že na plnenie svojho základného náboženského poslania ohlasovat evanjelium všetkým národom a viest slobodné a rozumné ludské osobnosti na ceste k vecnému cielu potrebuje slobodu pôsobenia v priestore verejnom.
Duchovná a svetská moc sa teda v priebehu dvetisícrocných dejín krestanskej Európy stretávali a prelínali v najrôznejších rovinách ludskej existencie, a tak cirkev a štát od najstarších dôb hladali spôsob, ako upravit vzájomný vztah a vymedzit onen priestor verejnosti, ktorý im v duchu evanjeliovej zásady: dajte cisárovi, co je cisárove a Bohu, co je Božie legitímne prislúchal. Cirkev s poukazom na to, že vlastní všetky prostriedky nevyhnutné na uskutocnenie svojho poslania, vlastní právny poriadok a prostredníctvom Svätej stolice aj schopnost vstupovat do medzinárodnoprávnych vztahov, pre seba od pociatku vindikovala autonómiu od politickej moci pri plnení svojej náboženskej misie a cestou pápežskej diplomacie uzatvárala zmluvné vztahy so štátmi, ktoré jej túto slobodu a autonómiu mali garantovat. Obsah, forma i názvy týchto zmlúv sa v priebehu historického vývoja rôznili, v závislosti od politických a sociálnych daností a právnych, filozofických, teologických a ekleziologických premís, na ktorých boli postavené. Zo strany štátu boli po niekolko storocí podmienené predstavou o absolútnej suverenite štátu (vrchnosti), ktorý si nárokoval plnost autority nielen in temporalibus, ale aj in spiritualibus. Cirkev na túto výzvu odpovedala teoretickou – v praxi neuplatnitelnou - právnou zásadou, ktorá ratione finis postulovala superioritu cirkvi nad štátom a od štátnej moci ocakávala privilegovanú ochranu. V konkordátoch, ktoré uzatvárala, jej síce štát poskytoval rôzne koncesie, ba i privilégiá, nechal si však za ne draho zaplatit právom ingerencie do cirkevných záležitostí.
Pocnúc náukou o štáte velkého Leva XIII. však cirkev vykrocila na cestu emancipácie spod nie nezainteresovanej ochrany štátov a postupne vypracovala koncepciu jasného rozlíšenia – nie odluky – prirodzeného a nadprirodzeného poriadku, cirkvi a jednotlivých štátnych foriem. Tento proces vyvrcholil pastorálnou konštitúciou II. vatikánskeho koncilu Gaudium et spes, ktorá podciarkla nezávislost a samosprávu cirkvi a politického spolocenstva v rámci ich sfér pôsobenia, ale i potrebu ich vzájomnej harmónie, pretože obe stoja v službe duchovného a materiálneho dobra toho istého cloveka a slúžia všeobecnému blahu.
I väcšina štátov západnej a južnej Európy prešla v priebehu druhej polovice 20. storocia vnútorným ústavným vývojom, ktorý upevnil ich demokratický charakter a v jeho rámci i zásadu náboženskej slobody a zakotvil rezignáciu na kompetencné zásahy do cirkevných záležitostí, také typické pre ich bojovne liberálnych predchodcov. Tento umiernene sekulárny postoj však zväcša nebol chápaný ako náboženská indiferencia, ktorá by popierala najvlastnejšie duchovné korene spolocnosti a v konecnom dôsledku bola štátnym ateizmom, ako ho pomenoval podsekretár Svätej stolice pre styky so štátmi Pietro Parolin, ale ako konfesná neutralita, ktorá neprivileguje, ale rešpektuje náboženskú slobodu ako demokratické právo a uznáva nezastupitelnú duchovnú, morálnu a sociálnu službu, ktorú cirkev spolocnosti poskytuje.
Výsledkom týchto posunov bola nová kvalita medzinárodných zmlúv medzi Svätou stolicou a štátmi, vychádzajúcich nie z katalógu vzájomných koncesií a privilégií, ale z premisy obojstrannej slobody a autonómie dvoch suverénnych partnerov v rámci vlastnej sféry pôsobenia a zo zásady náboženskej slobody ako fundamentálneho ludského práva. Cirkev však trvala a trvá na tom, aby toto právo nebolo redukované na sféru súkromia jednotlivcov, a tak nepriamo zatlácané do úzadia domácich kuchýn a príležitostného folklóru, ale uplatnované v jeho trojitej celistvosti: v dimenzii individuálnej, sociálnej a inštitucionálnej.
Z metamorfóz tohto vývoja vztahov medzi Svätou stolicou a štátmi zostalo Slovensko na dlhý cas vylúcené. Napriek tomu, že náboženstvo a cirkev boli tradicne základnými duchovnými piliermi v tisícrocných slovenských dejinách, náboženská identita rozhodujúcim spôsobom spoluutvárala aj identitu národnú a cirkev, resp. cirkvi boli po dlhé storocia jedným z mála priestorov, v ktorých mohla slovenskost existovat a rozvíjat sa. Napokon i napriek tomu, že v moderných dejinách slovenského katolicizmu a moderných myšlienkových prúdení národa všeobecne úplne absentovala protirímska resp. protipápežská tendencia, taká charakteristická pre mnohé národnoemancipacné hnutia susedných národov a pápež, resp. Svätá stolica boli naopak tradicne vnímaní ako duchovná opora slovenských národných snažení. Absencia vlastnej štátnosti a rozsiahle štátocirkevnícke nároky štátov, ktorých bolo súcastou, však Slovensku neumožnovali, aby vstupovalo do priameho kontaktu s hlavou katolíckej cirkvi a v súlade so svojimi potrebami upravovalo svoje cirkevné záležitosti. Naopak, štáty, ku ktorým náležalo si dobre uvedomovali, akou velkou oporou bola pápežská autorita a jej rozhodnutia svedciace o úcte voci správne chápanej národnej identite a tradícii pre duchovný život a v konecnom dôsledku nepriamo i pre národnú emancipáciu Slovákov a robili zväcša všetko preto, aby ich priamy kontakt s najvyššou hlavou katolíckej cirkvi zamedzili. Tak napríklad v júni 1909, krátko po tragických udalostiach v Cernovej a v pohnutom období vrcholiaceho odnárodnovacieho tlaku sa slovenský katolícky poslanec Ferko Skycák vedno s niekolkými delegátmi redakcie Ludových novín vydal do Ríma, aby informoval Svätú stolicu o situácii na Slovensku. Táto v porovnaní s prevratnými udalostami vtedajšej medzinárodnej politiky úplne marginálna iniciatíva dokázala zalarmovat najvyššie rakúsko-uhorské miesta. Samotný minister zahranicných vecí inštruoval svojho velvyslanca pri Svätej stolici grófa Szécsenyiho, aby okamžite kontaktoval kardinála štátneho sekretára Merryho del Valu a akýmkolvek spôsobom zabránil prijatiu Skycákovej delegácie vo Vatikáne. Zainteresovaní diplomati necítili ani najmenšie zábrany, aby o nic netušiacom Skycákovi podali tie najnepriaznivejšie, a pravda, úplne neopodstatnené referencie. Nie inak dopadlo 27 slovensko-amerických knazov, ktorí sa v roku 1903 obrátili memorandom o cirkevnej situácii v Uhorsku Hungary exposed na apoštolského delegáta vo Washingtone Mons. Falconia so žiadostou, aby ho odovzdal Sv. Otcovi. Vedúci c. k. velvyslanectva vo Washingtone, barón Giskra, ked sa mu nepodarilo zabránit odovzdaniu pamätného spisu, reagoval protimemorandom, v ktorom slovenských knazov predstavil ako prívržencov „buricských, socialistických, anarchistických a iných ideí“. Takýchto príkladov by sa dalo z rôznych období a rôznych politických konštelácií, v ktorých Slovensku v jeho dejinách prichodilo žit, uviest množstvo. K týmto nepriaznivým okolnostiam napokon pribudla na štyri a pol desatrocia i skutocnost, že sa Slovensko vedno s dalšími krajinami strednej a východnej Európy z rozhodnutia velmocí ocitlo pod vládou deklarovane ateistického režimu, ktorý po prvýkrát v dejinách neuznal ani len praktickú sociálnu užitocnost cirkvi a na svoje ideologické zástavy napísal program jej úplného znicenia. Až rozpad komunistického systému umožnil týmto krajinám, aby opät nadviazali diplomatické styky s najstarším suverénom na svete a zacali rokovania o zmluvnej úprave vzájomných vztahov. Ich zásadným cielom bolo vyriešit prípadné v minulosti nahromadené napätia, normatívnym spôsobom, ktorý je nadradený jednostranným legislatívnym aktom štátu delimitovat vzájomné kompetencie, urcit právny status cirkvi voci štátu a spolocnosti a položit základy budúcej kooperácie v oblastiach spolocného záujmu. Po znovunadobudnutí štátnej nezávislosti mohla i Slovenská republika opätovne vstúpit do priameho kontaktu so Svätou stolicou a na prahu tretieho tisícrocia, v októbri 2000, v podobe Základnej zmluvy s nou po prvýkrát vo svojich dejinách uzatvorit medzinárodnoprávny zmluvný vztah.
Ked v júni 1979 pápež „z dalekej neznámej krajiny“ po prvý raz od svojho zvolenia navštívil svoju polskú vlast, aby pocas devätdnovej púte rozhodujúcim spôsobom inicioval proces rekonštituovania duchovnej jednoty krestanskej Európy, prihovoril sa svojim posluchácom v starobylom Hnezdne svätodušnou homíliou, v ktorej si položil otázku, ci ho Duch Svätý nepriviedol aj preto na pápežský stolec, aby „naucil Cirkev rozumiet jazykom, ktoré ešte vždy znejú cudzo ušiam zvyknutým na francúzsky, anglický a keltský jazyk“. V duchu tohto odkazu zaznel v Ríme v decembri 2001 i slovenský jazyk a zaskvel sa slovenský génius. Prvé výrocie podpísania Základnej zmluvy sa stalo príležitostou, aby Ministerstvo zahranicných vecí Slovenskej republiky, Pápežský východný ústav a Velvyslanectvo Slovenskej republiky pri Svätej stolici usporiadali medzinárodnú konferenciu, prvú svojho druhu vôbec, venovanú medzinárodným bilaterálnym zmluvným vztahom Svätej stolice so štátmi. Dejiskom konferencie sa stala dôstojná Aula magna Pápežského východného ústavu, inštitúcie, založenej pápežom Benediktom XV. v prelomovom roku 1917 okrem iného s úlohou pripravit osobnosti schopné viest dialóg s krestanským východom a v ktorej od pociatku pôsobilo viacero popredných slovenských ucencov. Na tomto mieste na vrchole Eskvilínskeho pahorka však i z iného hladiska pozoruhodne pôsobí genius loci: Iba niekolko krokov od neho v starobylej bazilike Santa Maria Maggiore pápež Hadrián II. na Vianoce 867 požehnal liturgické texty, prinesené do Ríma sv. Cyrilom a Metodom, v blízkom gréckom kláštore sv. Praxédy obaja bratia bývali a v kostole, ktorý stál na mieste dnešnej svätyne sv. Antona opáta, patriacej kolégiu Russicu a priamo susediacej s východným ústavom, sv. Cyril a Metod a ich spolocníci slúžili v Ríme prvé sv. omše v starom slovenskom liturgickom jazyku.
Výsledky konferencie, ktorá pracovala od poobedia 12. decembra do neskorého vecera 13. decembra 2001, mohli vdaka iniciatíve vtedajšieho velvyslanca pri Svätej stolici Mariána Servátku, ktorý bol od pociatku spiritus rector podujatia a vdaka editorskému úsiliu Cyrila Vasila, dekana fakulty kanonického práva na Pápežskom východnom ústave a Marka Šmída, radcu Velvyslanectva Slovenskej republiky pri Svätej stolici, uzriet svetlo sveta i v knižnej podobe. V tvrdej šitej väzbe s tradicne dokonalou vonkajšou úpravou, teda v podobe, ktorá je i po formálnej stránke reprezentatívnou, ich vydalo prestížne vatikánske vydavatelstvo Libreria Editrice Vaticana ako 17. zväzok druhej sekcie svojej edície „Atti e Documenti“ a zároven prvú slovenskú publikáciu, ktorá v tejto edícii kedy vyšla. 360-stranový zborník má popri pozdravoch dovedna 33 príspevkov, ktoré sú napísané, zodpovedajúc dvojjazycnému charakteru konferencie, v anglickom alebo v talianskom jazyku.
Cielom konferencie bolo širokospektrálne zachytit problematiku bilaterálnych zmluvných vztahov Svätej stolice so štátmi tak z hladiska teoretických východísk v oblasti medzinárodného, kanonického i civilného konfesného práva, ako i z hladiska ich historickej a filozofickej genézy a zaradenia do aktuálneho kontextu zahranicnej a vnútornej politiky. V popredí stála výmena poznatkov medzi štátmi strednej a východnej Európy, teda štátmi, ktoré donedávna tvorili súcast komunistického východného bloku, o aktuálnom stave ich medzinárodnoprávnych vztahov so Svätou stolicou a o stave vztahov medzi štátom a cirkvou, výmena skúseností z prípravy, uzatvárania a uplatnovania medzinárodných zmlúv so Svätou stolicou a sprostredkovanie informácií o vzájomných postojoch, ocakávaniach a perspektívach dalšieho vývoja tak v krajinách, ktoré už uzatvorili zmluvy so Svätou stolicou, ako i v štátoch, ktoré doposial takúto základnu vzájomných vztahov nemajú. V súlade s týmto širokým záberom konferencie sa na nej zúcastnila pestrá paleta úcastníkov, od najvyšších zástupcov diplomacie Svätej stolice a Slovenskej republiky cez šéfov a clenov diplomatických misií akreditovaných pri Svätej stolici, až po akademických odborníkov z popredných európskych univerzít.
Konferenciu a následne i z nej vyšlú publikáciu možno obsahovo rozdelit do troch castí. Prvú – úvodnú otvára pozdravný telegram pápeža Jána Pavla II., ktorý už roky s osobitnou pozornostou sleduje formovanie vzájomných vztahov medzi Svätou stolicou a štátmi strednej a východnej Európy a ktorý v pozdrave vyjadril nádej, že konferencia prispeje ku vyjasneniu skutocnej podstaty a cielov pápežskej diplomacie a ku kooperácii v službe duchovných hodnôt, ktoré sú nevyhnutné pre autentickú obnovu spolocnosti a rozvoj globálnej kultúry, spravodlivosti, solidarity a mieru. Slová, ktoré v kontexte najnovších európskych ústavnoprávnych diskusií nadobúdajú novú aktualitu. Prezident Slovenskej republiky Rudolf Šuster zase vo svojom telegrame zdôraznil, že Základná zmluva, ktorú Slovenská republika v závere druhého tisícrocia podpísala so Svätou stolicou nie je iba obycajným medzinárodným dokumentom, akých je mnoho, ale historickým mílnikom, za ktorým stoja obete a intelektuálne dielo bezpocetných ludí za vieru a duchovné a kultúrne hodnoty, ktoré spájajú obe strany.
Druhá cast publikácie spocíva z niekolkých zásadných teoretických právnych, filozofickoprávnych, teologických a politicko-diplomatických úvah, ktoré objasnujú charakter, podstatu a ciele medzinárodných zmlúv uzatváraných so Svätou stolicou. Sekretár Svätej stolice pre styky so štátmi, ludovo „minister zahranicia“, Jean-Louis Tauran, sa zamyslel nad historickou genézou a úlohami diplomacie Svätej stolice, ktorá ako diplomacia sui generis bola a zostáva nezriedka predmetom neporozumenia alebo vedomého skreslenia. Klasickou ilustráciou, žiada sa mi dodat, je smutnoznáma Stalinova otázka, kolko divízií má pápež. Diplomacia Svätej stolice, pokracuje Tauran, nie je v službách štátu, nemá mocenské ambície a nezrodila sa z existencie teritoriálnej suverenity pápežov nad ich historicky rôznorodým svetským panstvom, ale primárne z duchovnej suverenity hlavy univerzálnej katolíckej cirkvi a jej cielom je obrana autentickej náboženskej slobody, duchovných hodnôt a ich autonómie a neodcudzitelnej dôstojnosti ludskej osoby, ktorá predchádza a presahuje práva spolocnosti a štátu. Jej misia spocíva predovšetkým na morálnych princípoch, aby sa tak – vyjadrené slovami dnešného pápeža – stala „hlasom, na ktorý caká ludské svedomie“. Jedným zo spôsobov, akým pápežská diplomacia plní svoju misiu sú medzinárodné zmluvy, ktorými si cirkev pre seba nevindikuje privilégiá, ale ktorými dvaja suverénni partneri prijímajú právne záväzky slúžiace všeobecnému blahu. V tomto súvise sa opät žiada dodat, že i zdanlivo nevinné verbálne oznacenie „vatikánska diplomacia“ namiesto korektného „diplomacia Svätej stolice“ je v skutocnosti popretím univerzálnej duchovnej misie pápeža a jeho redukcia na suveréna malického štátika na vatikánskom vršku. Osobitne jasne sa táto tendencia prejavila pocas prípravy Záverecného dokumentu Helsinskej konferencie v roku 1975, kedy zástupca Svätej stolice na naliehanie nielen z východu nemal sediet pri tabulke Svätá stolica, ale Vatikán.
Minister zahranicných vecí Slovenskej republiky Eduard Kukan vo svojom príspevku nacrtol krátky prierez vztahov medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou od jej vzniku roku 1993 a genézu a nosné princípy Základnej zmluvy. Minister osobitne zdôraznil, že absencia zmluvného vztahu so Svätou stolicou protirecila ústavnému prihláseniu sa Slovenskej republiky k cyrilo-metodskému dedicstvu a pozitívna morálna formácia obcanov, ktorú dostávajú od cirkvi je vo fundamentálnom štátnom záujme, pretože vytvára nevyhnutný predpoklad pre fungovanie právneho štátu a spolocnosti.
Predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. František Tondra poukázal na velké doktrinálne zmeny, ktoré zaznamenalo cirkevné hodnotenie konkordátov od obdobia II. vatikánskeho koncilu a krátko opísal konkrétne iniciatívy biskupov Slovenska, ktoré majú spolupripravit prijatie ciastkových zmlúv, predvídaných Základnou zmluvou. Otec biskup Tondra napokon otvorene poukázal aj na psychologické tažkosti casti obyvatelstva s prijatím bilaterálnej zmluvy a ich prícinu videl v štyroch desatrociach proticirkevných vplyvov a úplnej absencie stykov so Svätou stolicou i v jednostrannej orientácii masmédií.
Východiskom pre nasledujúce teoretickoprávne úvahy sa stal obsažný príspevok rektora Trnavskej univerzity Petra Blaha, ktorý pomocou inštrumentária právnej vedy definoval základné pojmy v relacnom vztahu cirkvi a štátu. Z obsahovej i rozsahovej stránky nosný charakter mali príspevky profesora štátneho konfesného práva na pápežskej rímskej univerzite Svätého kríža, José Martína de Agar a profesora kanonického práva na Katolíckej univerzite v polskom Lubline, Józefa Krukowského. Martín de Agar, jeden z najuznávanejších odborníkov v oblasti konkordátneho práva, vydavatel a komentátor najnovšej zbierky konkordátov a v tomto zmysle pokracovatel velkého Angela Mercatiho, vo svojej rozsiahlej komparatívnej štúdii porovnal charakter a obsah medzinárodných zmlúv, ktoré za posledného poldruha desatrocia uzatvorili štáty strednej a východnej Európy so Svätou stolicou. Martín de Agar vyšiel z konštatovania, že kontraktuálne vztahy natolko prirodzene zodpovedajú ludskej povahe, že už od nepamäti tvorili bázu medziludských vztahov, ba i Boh sám svoj vztah s ludstvom definoval formou zmluvy. Aj cirkev vstupovala do dialógu s inými ludskými organizáciami a inštitúciami, osobitne politickými, v ktorých lone vykonávala svoju náboženskú misiu. Moderné konkordáty uzatvárané medzi Svätou stolicou a štátmi sa vo všeobecných crtách vzájomne podobajú, pretože jedna zmluvná stránka zostáva identická a ich ciele a matéria v mnohom koincidujú. Zároven však odrážajú rôzny historický a politický vývoj, závisia od nadobudnutia národnej nezávislosti a štátnosti a jej ústavných foriem, odzrkadlujú rôzny stav interkonfesionálneho dialógu a pohladov na demokraciu v jednotlivých krajinách, ktorý ovplyvnuje formu zmluvných vztahov so Svätou stolicou a ich nápln. Profesor Martín vo svojom príspevku systematicky a podrobne analyzuje podobnosti a odlišnosti preambúl a dispozicných ustanovení jednotlivých zmlúv, ktoré za obdobie od pádu komunistického bloku uzatvorili so Svätou stolicou Estónsko, Chorvátsko, Kazachstan, Litva, Lotyšsko, Madarsko, nové nemecké spolkové krajiny, Polsko, Slovensko a Slovinsko. Osobitnú pozornost venuje zásadným právnym otázkam, najmä zakotveniu právnej osobnosti cirkvi, resp. štátu a rôznym aspektom uplatnenia práva na náboženskú slobodu, dalej otázkam manželským, školským a kultúrnym a pôsobeniu cirkvi v ozbrojených zložkách a charitatívnych organizáciách. V súvislosti s citlivou otázkou ekonomickou, hlavne s reštitúciami cirkevných majetkov v minulosti cirkvi vyvlastnených, profesor Martín zdôraznuje, že pokial sa tieto otázky stali predmetom zmlúv, Svätá stolica sa nepostavila na neuskutocnitelné stanovisko integrálnej nápravy všetkých skutocne utrpených krívd, ale hladala riešenie, ktoré by bolo v súlade s reálnymi možnostami a potrebami a s konkrétnou ekonomickou a sociálnou situáciou v tej ktorej krajine. Tento postup, ako konštatuje Martín de Agar, odráža zásadný postoj cirkvi k medzinárodným zmluvám, ktorý nehladá privilégiá, ale optimálne podmienky pre náboženskú misiu.
Teoretickú sekciu knižky uzatvára príspevok Jozefa Krukowského, ktorý v rozsiahlom referáte analyzuje otázku verejnoprávnej suverenity Svätej stolice v medzinárodných vztahoch, jej atribútov – predovšetkým ius legationis a ius tractationis – a jej dvojitej kompetencie: kompetencie ad intra, to jest vo vztahu ku lokálnej cirkvi a vykonávanej na základe kanonického práva, a kompetencie ad extra, to jest vo vztahu ku príslušnej štátnej autorite, na základe príslušných medzinárodných právnych noriem. V dalšom texte systematicky študuje problémy, ktoré vznikajú v priebehu diskusií o úprave vztahov medzi štátom a cirkvou formou konkordátu, ktorý chápe v širšom zmysle slova ako akúkolvek medzinárodnú bilaterálnu zmluvu so Svätou stolicou. Tieto problémy majú podla Krukowského tak politický ako právny charakter a možno ich zoradit do troch kategórií: Po prvé problémy, ktoré sa vztahujú na motívy a odôvodnenie stipulácie konkordátu. Sem patria zásadné axiologické premisy, najmä uznanie osobitnej roly katolíckej cirkvi pre život národa a náboženskej slobody ako ludského práva, ale i následky, ktoré z týchto premís vyplývajú pre právny systém štátu a pre vztahy k ostatným konfesiám. Do druhej kategórie Krukowski zaraduje konkrétne meritórne otázky, ktoré zmluva upravuje, a napokon do tretej formálnu stránku stipulácie konkordátov. Z hladiska perspektív dalšieho vývoja konkordátov považuje Krukowski za najzávažnejšie problémy nie právneho alebo politického, ale ideologického charakteru, vyplývajúce buě z tradície cézaropapizmu, ktorá pretrváva vo východnej Európe, alebo z radikálneho západoeurópskeho liberalizmu, ktorý sa usiluje zatlacit cirkev a náboženstvo do najužšej súkromnej sféry. Profesor Krukowski na záver zdôraznuje, že uzavretie konkordátu nemá diskriminacný charakter ani voci ostatným cirkvám a náboženským spolocnostiam ani voci neveriacim, ale naopak podporný, pretože zakotvuje širokú paletu garancií náboženskej slobody, ktoré sa zásadne vztahujú na všetky konfesie, stimuluje následné uzatvorenie parakonkordátnych zmlúv i s ostatnými cirkvami a právnou a politickou stabilizáciou vztahov medzi cirkvou a štátom posilnuje pluralistickú demokratickú spolocnost.
V tretej, rozsahom najobsiahlejšej casti publikácie nasleduje pestrá paleta príspevkov ilustrujúcich aktuálny stav a dalšie perspektívy vývoja vztahov medzi štátom a cirkvou resp. štátom a Svätou stolicou v krajinách strednej a východnej Európy vrátane nových spolkových krajín Nemecka, v Kazachstane ako prvej ázijskej postsovietskej republike, ktorá uzatvorila zmluvu so Svätou stolicou, v Argentíne, Taiwane a napokon v Taliansku, ktorého konkordátna novela z roku 1984, ako prvá sa explicitne odvolávajúca na premisy koncilovej konštitúcie Gaudium et spes, mala v mnohom ohlade modelový charakter. Pred ocami citatela sa tu otvára bohatá mozaika rôznorodých národných situácií. Autori príspevkov najprv opisujú historické korene vzájomných vztahov, zástoj pápežov pri upevnení národnej identity a štátnosti, nezakrývajú však ani prípadné napätia a problémy, podmienené historickým vývojom a osobitnou konfesionálnou situáciou v ich krajinách, napríklad v Rusku alebo v Ceskej republike. Hlavná cast jednotlivých národných príspevkov však nie je orientovaná do minulosti, ale predkladá analýzu aktuálneho stavu štátneho konfesného práva, medzinárodných bilaterálnych vztahov, tažísk politickej diskusie a perspektív dalšieho vývoja.
Pocetne najsilnejšie zastúpené i obsahovo najpestrejšie sú slovenské príspevky. Patrí k nim analýza právneho stavu vztahov medzi cirkvou a štátom a opis schvalovacieho procesu v Národnej rade Slovenskej republiky z pera Jána Jurana, resp. Michaely Moravcíkovej, ale i všeobecnejšie zamyslenia nad uplatnovaním ludských práv v bilaterálnych medzinárodných vztahoch, v ktorých ako zmluvná strana vystupuje Svätá stolica od Tibora Hajdu, nad filozofickou dimenziou vztahu medzi spirituálnou a temporálnou mocou od Jozefa Michalova a nad charakterom a hranicami vzájomného prenikania štátneho a kanonického práva ako dôsledku existencie bilaterálnych zmluvných vztahov od editorov zborníka Marka Šmída a Cyrila Vasila. Anton Neuwirth, ktorý ako velvyslanec v rokoch 1994-1998 zastupoval Slovensko pri Svätej stolici, pripomenul popri právnej a diplomatickej aj ludskú dimenziu konkordátov, ktorých „konkrétnym kontrahentom“ je clovek vo svojej dvojitej vlastnosti obcana štátu a clena cirkvi. Zmluvné strany konkordátu musia preto vychádzat zo zásady harmonizácie vzájomných požiadaviek a ocakávaní, aby zabránili vzniku protirecení vo svedomí jednotlivcov.
Napokon nacim spomenút dve historické štúdie, ktoré zaradujú bilaterálne vztahy Slovenska a Svätej stolice do širšieho historicko-genetického kontextu 20. storocia. Autorka tohto clánku prispela statou Slovensko a Svätá stolica 1918-1938. Analyzuje v nom obdobie, ktoré Slovensku prinieslo mnohé národné a demokratické slobody, ale i mohutnú sekularizacnú vlnu a centralizacný tlak unitaristického štátu. Tieto protichodné aspekty sa prejavili i v cirkevnej oblasti: Bola síce poslovencená cirkevná administrácia, menovaní slovenskí biskupi a apoštolskí administrátori a Modom vivendi získaný aj príslub úpravy diecéznych hraníc v súlade s hranicami štátnymi, konecné doriešenie otvorených otázok, osobitne utvorenie cirkevnej provincie, však po celé obdobie stroskotávalo nielen na odpore Madarska, ale i na opakujúcich sa konfliktoch medzi Prahou a Vatikánom, na nejasných formuláciách niektorých ustanovení Modu vivendi a na nedôvere alebo priam odpore pražskej vlády voci slovenskej cirkevnej provincii, v ktorej videli zárodok obávanej politickej autonómie Slovenska.
No a napokon Jozef Rydlo sa vo svojej stati venuje historicky málo známej a dosial nespracovanej otázke vztahov prvej Slovenskej republiky k Svätej stolici v pohnutých rokoch 1939-1945 a úsiliu slovenskej diplomacie o uzatvoreniu konkordátu, ktorému nakoniec z rôznych dôvodov, okrem iného pre neusporiadané vojnové pomery, otvorenú otázku hraníc a politický tlak z Berlína, nebol dopriaty úspech.
Slovenská veda a slovenská diplomacia prehovorili v Ríme kompetentným spôsobom a dali vznik podujatiu a publikácii, ktoré svojím významom daleko presahujú nevelké rozmery našej krajiny. Zostáva iba dúfat, že po tomto kroku bude niekedy nasledovat i krok druhý, ktorý podobne, ako to už ukázali Chorvátsko, Madarsko, Rumunsko a dalšie štáty, spracuje históriu vztahov medzi Slovenskom a Svätou stolicou. Históriu, ktorá ako to naznacil vo svojom úvodnom príspevku zborníka Marián Servátka, je históriou, ktorá sa nezacala roku 2000 alebo 1993, ale pred dvanástimi storociami.