Karol Petrovský

Stará inštitúcia mladého štátu

V druhej polovici 19. storočia sa Turčiansky Svätý Martin stal strediskom politického, národného a kultúrneho diania slovenského národa. V dňoch 6. – 7. 6. 1861 sa tu konalo národné zhromaždenie, na ktorom predstavitelia nášho verejného života prijali Memorandum národa slovenského, obsahujúce štátoprávne, politické a kultúrne požiadavky Slovákov. Bolo to vlastne ich prvé vystúpenie po pohnutých meruôsmych rokoch. Týmto aktom sa začala najvýznamnejšia éra v dejinách mesta, trvajúca niekoľko desaťročí. Asi to bol osud, ktorý chcel aby sa “hlavným” mestom Slovenska v 19. storočí nestalo väčšie historické mesto, ale župné mestečko v Turci. Nemalo veľké katedrály ani paláce, malo iba dva kostoly, župný dom, mestský dom a dvojobločné domky. A malo predovšetkým srdce zapálené pre veci národa, čo bolo viac ako akákoľvek skvostná gotická či renesančná architektúra.
Starý Turčiansky Svätý Martin bol predovšetkým mestom matičným. Matica slovenská (MS) nevznikla bez predchodcov, bez tradície. V národnom a sociálnom zápase Slovákov bolo viac pokusov o vytvorenie spolkov a spoločností, ktoré by pestovali kultúru, jazyk a literatúru národa, ale ani jeden nebol schválený a skôr či neskôr zanikol. Bezprostredným ideovým predchodcom MS bol spolok Tatrín, ktorý vznikol v r. 1844 v Liptovskom Svätom Mikuláši. Snahy o založenie MS môžeme sledovať už od 30. rokov devätnásteho storočia, neboli však úspešné. Keď Slováci v r. 1861 predložili vo forme Memoranda svoj nový národný program, idea založenia slovenského kultúrneho spolku stála v popredí ich požiadaviek. Pod martinskými lipami ustanovili prípravný matičný výbor (Ján Francisci, Ján Gotčár, Ján Palárik a Viliam Pauliny-Tóth). Počínal si iniciatívne, veď už v auguste 1861 predložil stanovy MS Uhorskej miestodržiteľskej rade na schválenie. Úrady však matičné stanovy neodobrili a až po zohľadnení pripomienok ich napokon cisár František Jozef I. dňa 21. 8. 1862 potvrdil. Nastala záverečná etapa príprav založenia MS, získavala sa najmä materiálna a duchovná podpora národne uvedomelých kruhov.
Dňa 4. 11. 1862 priniesli Pešťbudínske vedomosti Ohlásenie Slovenskej Matice, kde prípravný výbor vyzýval Slovákov, aby sa stali členmi nádejného celonárodného spolku a aby ho čo najviac podporili peniazmi, rozličnými zbierkami i priazňou. Na založenie MS už dávnejšie testamentálne venoval evanjelický farár Natan Petian základinu 8 tisíc zlatých. Ján Čipka, brezniansky mešťan a štedrý mecén národných podujatí, na memorandovom zhromaždení daroval na ten istý účel tisíc zlatých. Pravda, medzi Slovákmi nebolo veľa takých majetných a pritom dobrotivých ľudí. Vďačne však daroval chudobný ľud, hoci sám nemal veľa na rozdávanie.

Pomník minulosti, základ budúcnosti
Už pred prvým matičným zhromaždením bolo známe, že predsednícke miesto v Matici príjme Štefan Moyses. Keď sa 3. 8. 1863 viezol tento katolícky biskup zo svojej svätokrížskej rezidencie do Martina, obyvatelia obcí a mestečiek pozdĺž cesty mu pripravili veľké ovácie. V Martine, pred slávobránou, ktorú navrhol maliar Jozef Božetech Klemens, ho v mene celého národa vítalo predstavenstvo mesta, mešťania a ev. superintendent Karol Kuzmány. V slávnostnej reči zdôraznil, že Štefan Moyses ide vykonať “skutok rozhraničný pre celú históriu tohto národa: pomník minulosti - základ budúcnosti”. Nemýlil sa, história mu dala za pravdu. Po tomto uvítaní nastalo volanie na slávu Štefanovi Moysesovi, ktorý sa odobral na katolícku faru, aby sa tam s ďalšími dejateľmi poradil o nastávajúcom zakladajúcom matičnom zhromaždení. Večer bol Martin slávnostne osvetlený a sviatočnú náladu umocňovali vatry na okolitých vrchoch, slávnostné bohoslužby v oboch kostoloch a najmä veľký počet prítomných, ktorých martinčania ochotne ubytovali a pohostili vo svojich príbytkoch. Nebol to jediný príklad martinskej pohostinnosti.
Štvrtého augusta 1863, práve v roku, keď Slováci slávili tisícročné jubileum príchodu slovanských vierozvestov sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, svitol významný deň nášho národa. Slávnosť začala bohoslužbami v oboch kostoloch. Nasledovalo pamätné zhromaždenie na námestí pred stoličným domom, kde sa zrodila MS. Znamenalo začiatok slovenskej nadkonfesionálnej jednoty v národných a kultúrnych otázkach. Zišlo sa viac ako päť tisíc ľudí. Po úvodnej reči podžupana Šimona Némeša Ján Francisci privítal prítomných a prečítal správu “o konaniach výboru a o imaní a stave MS”. Zhromaždenie na ňu živo reagovalo, najmä keď vytiahol matičné stanovy a nazval ich zlatou bulou, priepustným listom k slobode a občianskym diplomom. Vzápätí nasledovala pamätná reč Štefana Moysesa. Hovoril o tom, že “nad blaho národa nie je mu nič svätejšieho” . Najpamätnejšie sú však slová, ktoré vyriekol až neskôr: “Ktokoľvek s národom slovenským poctivo zmýšľa, tomu na udržaní, upevnení a rozkvete MS záležať musí”. Po vystúpeniach ďalších rečníkov napokon zvolili matičný výbor. Prvým predsedom sa stal biskup Štefan Moyses a podpredsedom superintendent Karol Kuzmány. Výber ďalších členov výboru (spomeňme tajomníkov Pavla Mudroňa a Michala Chrásteka a pokladníka Tomáša Červeňa) podmieňovala najmä konfesionálna príslušnosť, zásluhy o národ a vo veľkej miere aj vôľa obetovať sa preň.
Zrodila sa tak moysesovsko-kuzmányovská tradícia, symbol jednoty národa, tolerancie a vznik moderného ekumenizmu. Takto ju vnímali u nás viacerí dejatelia. S. H. Vajanský to vyjadril nasledovne: ”Moyses - Kuzmány. Magna ingenia conveniut - veľkí duchovia sa zbližujú, i keď ich delí čas, priestor, konfesia. Dve bratské srdcia, dve súrodé duše, dva kongeniálne umy, ale jedna veľká vôľa, jedna šľachetná snaha, jeden svätý ideál: vymanenie slovenského národa spod jarma duchovného, hmotného, národného, vyvedenie nášho národa z faraónovho Egypta”.
Na založenie MS sa zbieral celý národ. Keď nebolo dosť financií na stavbu matičnej budovy, slovenskí národovci požiadali o pomoc ľud. A ten ukázal veľkú morálnu silu. Zbieracie hárky - Knižtičky pre grajciarové zbierky na Dom MS, ktoré sa uchovali, podávajú krásne svedectvo o tom, čo vtedy dokázala vôľa jednoduchých ľudí. Dávali zväčša z mála - málo. Obetavosť darcov ilustruje zaujímavým príkladom Michal Eliáš, keď uvádza, že: “99 obyvateľov Hýb - nádeníkov, ovčiarov, murárov, roľníkov a remeselníkov - zozbieralo spolu 7 zlatých a 78 grajciarov (asi 16 Sk), alebo že slovenské devy osemkrát obetovali po jednom grajciari”. Koľko asi bolo týchto darcov, aby sa zozbieralo vyše 70 tisíc zlatých? Vďaka zbierke už dva roky po založení MS dňa 6. 8. 1865 slávnostne otvorili Národnú svetlicu, z ktorej dostavbou potom vznikol Dom MS.

Prítomná v rozmanitých kultúrnych činoch
V dobe, pre slovenský národ veľmi ťažkej, bola MS prvým celonárodným spolkom v regionálnom i konfesionálnom zmysle, spájajúcim Slovákov bez rozdielu politickej a náboženskej príslušnosti. Podporovala vedeckú a kultúrnu činnosť, literatúru, umenie a rozvíjala širokú vzdelávaciu a ľudovýchovnú aktivitu medzi ľudom. Bez štátnej podpory, postavená na spolkovom základe, získavala prostriedky na činnosť z príspevkov členov a z darov roduverných. Inštitucionálnu zložku sa snažila budovať vo forme vydavateľstva a vedeckých odborov. Hoci ich vrchnosť nepovolila, činnosťou aspoň čiastočne suplovali prácu inštitúcií, ktoré už slobodné národy dávno mali. O rozvoj vedy, organizovanej v Matici sa pričinili naši významní vzdelanci, bádatelia, literáti a umelci Pavol Dobšinský, Michal Miloslav Hodža, Martin Hattala, Jozef Ľudovít Holuby, Samo Chalupka, Jozef Božetech Klemens, Dionýz Štúr, Jonáš Záborský, Gustáv Kazimír Zechenter a mnohí iní. Výsledky matičného snaženia sa odzrkadľujú v prvom vedeckom časopise u nás - Letopise MS, ktorý prinášal články z histórie, filozofie, jazykovedy, literatúry, folkloristiky a prírodných vied.
MS sústredila slovenské tvorivé sily a položila základy našej národnej vedy, múzejníctva, archívnictva, knihovníctva, bibliografie a vydavateľskej i osvetovej činnosti. Hoci v neľahkých podmienkach nemohla naplno realizovať edičnú činnosť, predsa vydala 42 kníh a ďalších 40 menších tlačí literárneho, osvetového, vedeckého i školského obsahu. Vlastnú zberateľskú činnosť orientovala na zhromažďovanie a uchovávanie tlačených, rukopisných, obrazových, archeologických, prírodovedných, umeleckopriemyselných, vecných a iných pamiatok z dejín Slovenska a Slovákov. K prioritám zberateľských aktivít patrilo budovanie knižnice. Jej základom sa stali knižné zbierky Martina Hamuljaka a Michala Rešetku.
Veľkou zásluhou MS bolo ustálenie slovenskej spisovnej reči a pravopisného úzu. MS sa prihlásila k Hattalovej Mluvnici jazyka slovenského a rozhodným spôsobom usmerňovala jeho spisovný úzus. V duchu všeľudskej a slovanskej vzájomnosti sa kontaktovala so spolkami i vzdelancami slovanských národov, a tak upevňovala slovianofilské tradície v povedomí nášho ľudu. Vďaka širokej spolupráci s českými kultúrnymi inštitúciami sa podarilo zblížiť oba bratské národy. Napriek rozličným obmedzeniam - najmä finančným sa snažila starať aj o hmotné povznesenie nášho národa. Poskytovala štipendiá študentom a pôžičky jednotlivcom i obciam (napr. v r. 1863 vyhorelým oravským dedinám Medzibrodiu a Žaškovu) a podporovala umelcov i slovenské gymnázia.
Keď sa Turčiansky Svätý Martin v poslednej tretine 19. storočia postavil na čelo národného života na Slovensku prešli sem mnohí dejatelia, ktorí budovali národné ustanovizne i spolky, peňažné ústavy a priemyselné podniky. Veľkým prínosom bol príchod Viliama Paulinyho-Tótha, ktorý sa stal jednou z čelných postáv národného hnutia. V srdci Turca vykonával funkciu podpredsedu MS, tri roky poslanca na uhorskom sneme, redaktora Letopisu MS, predsedu Patronátu slovenského gymnázia a stál pri zrode Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, Živeny a Sporiteľne. Ako dôstojný nástupca Karola Kuzmányho, ktorý vlastne viedol MS až pokým neodišiel do večnosti, svojou odbornosťou a organizačnými schopnosťami, v spolupráci najmä s Jánom Franciscim a Frankom Víťazoslavom Sasinkom, výrazne oživil matičnú činnosť.
Pri absencii politických orgánov MS predstavovala nielen centrum národného života Slovákov, ale aj nositeľku a symbol ich národnej svojbytnosti. Bola, slovami Vajanského: “všetkým na čo sa mohol zavesiť národný cit, národné povedomie, národná hrdosť a nádej”. Preto jej likvidácia po 12 rokoch účinkovania, ku ktorému siahla vládnuca moc v r. 1975, sa negatívne dotkla väčšiny Slovákov. V tomto smutnom roku bol už národ bez MS a bez jedinej strednej školy, ktoré odchovali novú roduvernú generáciu. Táto vystriedala v boji o národné práva obrodenecké pokolenie.
Naši dejatelia sa po viacerých neúspešných pokusoch (napr. Ján Francisci a Pavol Mudroň r. 1896 a Franko Kabina r. 1910) presvedčili, že MS nie je možné oživiť. Bolo dobré, že sa okolo MS a tiež po zastavení jej činnosti zrodili ďalšie spolky a spoločenstvá, noviny a časopisy, kníhtlačiareň, sporiteľňa i politická strana, ktoré v istom zmysle kráčali v matičných šľapajach. Andrejovi Kmeťovi sa podarilo vymôcť povolenie založiť Muzeálnu slovenskú spoločnosť, ktorá vznikla r. 1893. Bola to práve ona, ktorá v mnohom nahrádzala činnosť neexistujúcej MS.

Vzkriesená vítam vzkriesený národ
Rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik Česko-Slovenského štátu priniesol oveľa lepšie podmienky pre rozvoj národného a kultúrneho života Slovákov. Jedným z najväčších výdobytkov bolo, že sa slovenčina stala štátnym jazykom a používala sa v úradoch i školách, odkiaľ bola predtým vylúčená. Po vzniku ČSR trvalo niekoľko mesiacov, kým mohla “vzkriesená MS privítať vzkriesený národ”. Úradne bolo obnovenie MS stanovené nariadením ministra pre správu Slovenska Vavra Šrobára, zo dňa 1. 1. 1919. Na prvom valnom zhromaždení MS, 5. 8. 1919, sa vyslovila potreba nadviazať na matičný program z r. 1863-75. Zhromaždenie schválilo stanovy a zvolilo čelných predstaviteľov inštitúcie - predsedov Matúša Dulu, Pavla Országha-Hviezdoslava, Františka Richarda Osvalda a Vavra Šrobára, správcov Jozefa Škultétyho a Jaroslava Vlčka, tajomníka Štefana Krčméryho a ďalších členov výboru.
Živým spojivom medzi starou a oživotvorenou Maticou sa stal všadebol Jozef Škultéty, ktorý stačil písať, organizovať kultúru, učiť na univerzite, i napoludnie si trochu pospať a navečer sa poprechádzať v malebnom okolí Martina. Škultétyho život, skromný v prijímaní ale bohatý v dávaní a dielo nesporne formovala doba, v ktorej ho vytváral. Jeho próza, preklady, historické, jazykovedné, literárnohistorické, literárnokritické i diskusné články, štúdie a knihy patria k tomu najlepšiemu, čo naša kultúra zanechala. Zrelosť Jozefa Škultétyho a mladosť Štefana Krčméryho, ktorý spolu s húževnatosťou dostal od Múz nadanie a od Boha rozhľad i spoločenskú príťažlivosť, sa vhodne dopĺňali pri plnení náročných úloh. Vďaka činnosti tohto tandemu sa obnovená MS organizačne dobudovala a stala sa opätovne dôstojnou celonárodnou inštitúciou. Slovensko na prahu Česko-Slovenska potrebovalo nutne oživiť vedu, kultúru, osvetu, literatúru a umenie. Tento cieľ sa napĺňal už v lepších podmienkach, na pôde budovy MS z r. 1926, ktorá nahradila predchádzajúce sídlo inštitúcie, čo bolo odpredané štátu.
MS činnosťou svojich vedeckých odborov položila základy modernej vedy u nás. Vedecké odbory mali mimoriadne zásluhy najmä v úsilí o čistotu slovenčiny, o rozkvet krásnej literatúry, o výskum histórie Slovákov, o zachovávanie, skúmanie a zveľaďovanie slovenského ľudového umenia, slovenskej piesne a umeleckých pamiatok. Zbieral sa folklór, nakrúcali sa výborné filmy (Karel Plicka: Zem spieva, Po horách - po dolách). Bádateľské výsledky vedcov sa verne odrážajú v Zborníku MS a aj v samostatných dielach, ktoré vychádzali v edícii spisov vedných odborov. Matičné vedecké odbory vlastne suplovali činnosť akadémie a umeleckých zväzov.
Vydavateľská činnosť MS bola vždy úzko spätá s jej primárnymi úlohami, zámermi, cieľmi a pôsobením. “MS ako šíriteľka slovenského slova, slovenskej literatúry, ako vydavateľka dobrej knihy s peknou slovenčinou hlboko vošla do vedomia ľudí rôznych spoločenských vrstiev a politických orientácií” (Peter Liba). Kultúrna verejnosť rada prijala výjdenie Vlčkových Dejín slovenskej literatúry, Riznerovej monumentálnej Bibliografie písomníctva slovenského, edície Diela slovenských spisovateľov (napr. zobranné spisy Hviezdoslava a Kukučína) a Polívkovho päťzväzkového Súpisu slovenských rozprávok. Matičné vydania boli jadrom slovenskej krásnej literatúry i literatúry populárnej, vedeckej, mládežníckej a prekladovej.
Pre osvetovú činnosť na Slovensku mali veľký význam miestne odbory MS. Vykonali kus záslužnej kultúrno-osvetovej práce v oblasti vzdelávania, vlastivednej činnosti a ochotnícko-umeleckej tvorivosti. V záujme ich organizačného riadenia a usmerňovania MS založila pridružené organizačné centrá - Ústredie slovenských ochotníckych divadiel (vzniklo v r. 1922 ako centrum metodickej práce ochotníckeho divadelníctva u nás) a neskôr aj Zväz speváckych zborov.

Spor o Pravidlá
V r. 1922 obnovila MS Slovenské pohľady, ktoré prešli aj do jej vydavateľskej pôsobnosti. Krčméryho Pohľady, podobne ako Hurbanove, Vajanského a Škultétyho, stáli na národno-obrannom princípe. Naši kultúrni dejatelia museli zvádzať boje so stúpencami čechoslovakizmu. Vynaložili veľa energie na dokazovanie práva nášho národa na vlastnú reč a literatúru. Asimilačný tlak na slovenčinu sa zreteľne prejavil najmä na vydaní matičných Pravidiel slovenského pravopisu, pod redakciou Václava Vážneho r. 1931, ktoré boli najmä v lexikálnej oblasti silne bohemizujúce. Vydané pravidlá vyvolali veľkú nevôľu u našich kultúrnych dejateľov i širokej verejnosti. Iba skupinka intelektuálov, zoskupených okolo časopisu Prúdy, orgánu hlasistov a česká inteligencia, ktorá pôsobila v úradoch, školách a redakciách pročesky orientovaných periodík, prijala Pravidlá so súhlasom.
Na čelo boja za identitu spisovnej slovenčiny sa postavili také autority ako Jozef Škultéty, Andrej Hlinka a Martin Rázus. Bohemizáciu slovenčiny veľmi odmietali jazykovedci Anton Jánošík, Ferdinand Šteller-Šteliar a Anton Augustín Baník, ktorý vypracoval Návrh Literárneho odboru Spolku svätého Vojtecha na opravu pravidiel slovenského spisovného jazyka. Za samobytnosť slovenčiny sa zasadzovali viacerí spisovatelia, medziinými Jozef Cíger Hronský a Ján Smrek. Majster slova r. 1931 uverejnil v Eláne úvodník, kde kritizoval Pravidlá, lebo: “obrátili na ruby stovky slov, ktoré v ničom nebolo treba reformovať, tým menej deformovať”. Vrodenú úctu k rodnému jazyku prejavil nielen v tomto publicistickom vystúpení, ale aj v celom svojom diele.
Rozsiahle polemiky okolo Pravidiel slovenského pravopisu sa napokon skončili až známym valným zhromaždením MS dňa 12. 5. 1932, kde sa za podpory politikov Andreja Hlinku a Martina Rázusa výrazne presadili stúpenci matičného úzusu na čele s Henrichom Bartekom. Podľa uznesenia výboru mali sa vydať nové Pravidlá, ktoré by zachovali “čistotu a rýdzosť slovenskej reči”. Boj o túto čistotu jazyka následne prevzal na seba nový časopis Slovenská reč, ktorý vznikol z bojov o náš pravopis. Víťazstvo v boji o spisovnú slovenčinu proti čechoslovakistickým jazykovým pokusom rozhodlo o ceste vývinu nášho jazyka a o ďalšom smerovaní inštitúcie, čo malo pre vývoj Slovenska ďalekosiahly význam.
V 30. a 40. rokoch sa MS prezentovala novým modelom svojej práce: “ako vedeckej a kultúrno-osvetovej inštitúcie s rozsiahlou vydavateľskou činnosťou, zo zisku ktorej sa v prvom rade dotuje vedecká práca” (Tomáš Winkler). Veľký podiel na tom mal vedecký tajomník a neskôr správca Jozef Cíger Hronský. Bol výborným organizátorom a manažérom matičnej práce. Podporovateľov našiel najmä v Jozefovi Cincíkovi, Kolomanovi Geraldinim, Štefanovi Gráfovi, Františkovi Hrušovskom a Stanislavovi Mečiarovi. MS bola centrom nášho kultúrneho života - najväčším slovenským vydavateľstvom, národnou knižnicou, literárnym archívom a založila novú tlačiareň - Neografiu, ktorá sa premenila v najmodernejšie a najvýkonnejšie centrum vtedajšej slovenskej polygrafie.
Po r. 1945 MS stratila časť vysokého intelektuálneho potenciálu, pretože niektorí jej predstavitelia z obavy pred nastupujúcou mocenskou garnitúrou emigrovali. V prvých povojnových rokoch sa mnohostranná matičná činnosť na báze spolkovej rozvíjala do šírky i hĺbky predtým nevídaných dimenzií. Základom “bohatstva” MS bola vydavateľská činnosť. Sústredili sa tam ilustrátori a redaktori veľkých kvalít. Vydavateľstvo MS nielenže nepotrebovalo dotácie, ale naopak z jeho finančného vkladu prakticky žila celá matičná práca. Po februári 1948 sa začala matičná činnosť obmedzovať. Znárodnením Neografie prišla MS o svoju hospodársku základňu. V r. 1949-53 politické orgány zlikvidovali matičné vedecké odbory a členskú základňu. Spôsobilo to odchod vysokých intelektuálnych kapacít (Ján Boor, Ján Dekan, Ivan Kusý, Andrej Melicherčík, Karol Rosenbaum, Ján Tibenský) do Bratislavy. Ďalšie pracovné činnosti MS prešli do Osvetového ústredia, Ústredia ľudovej umeleckej tvorivosti, samostatných vydavateľstiev a iných organizácií.

Zoštátnenie Matice
V r. 1954 prijala SNR zákon, ktorým bola Matica zoštátnená a ustanovená ako národná knižnica a knihovedný ústav. Zákon výrazne obmedzil pôsobenie inštitúcie v celoslovenskom meradle, na druhej strane ju však zachránil pred zánikom. Rok 1954 znamenal prelom v organizačnom zmysle: dovtedy sa MS prejavovala najmä ako vedecko-osvetovo-vydavateľská inštitúcia, potom bola hlavne zbierkotvornou organizáciou. Hlavnou matičnou úlohou sa vtedy stala ochrana, sprístupňovanie a bibliografické zaznamenávanie tlačených, rukopisných, hudobných a obrazových dokumentov našej národnej kultúry.
Napĺňanie zákona sa však nezaobišlo bez problémov. MS sa o funkciu národnej knižnice vlastne delila s Univerzitnou knižnicou a jej Literárny archív sa snažili včleniť do Štátneho slovenského archívu. Množili sa hlasy, ktoré spochybňovali umiestnenie MS v Martine. Na matičnú prácu výrazne pôsobili politické pomery na Slovensku. Boli to ťažké roky, poznačené totalitnými tlakmi a stálymi politickými previerkami. V súvislosti s nimi museli na konci 50. rokov odísť zo svojich funkcií viacerí odborníci - napríklad Anton Augustín Baník, iní boli z matičných služieb prepustení. Z postu správcu MS vtedy odišiel Ján Marták, stojaci na jej čele už od konca 2. svetovej vojny.
Zmĺknutie “usmernenej” MS z päťdesiatych rokov sa naraz v jubilejnom roku matičnej storočnice 1963 premenilo vo vzbĺknutie. Vyslovil sa o tom s obdivom Pavol Vongrej, keď napísal: “Storočnica Matice sa stáva storočnicou slovenského národa, stáva sa príhovorom k tomuto národu a prvou jeho veľkou rehabilitáciou”. Odvtedy sa začal kvalitatívny i kvantitatívny rast MS. Oslavy vyzneli dôstojne. Na Hostihore položili základný kameň tretej matičnej budovy, dokončili ju v r. 1975. Zvyšovala sa politická prestíž inštitúcie. Ukázalo sa, že MS je v očiach verejnosti naďalej symbolom národa, a že tento ťažko nesie obmedzovanie jej kultúrnych a spoločenských aktivít. Priliehavo to vyjadril Alexander Matuška, keď zdôraznil, že napriek istým peripetiám vývinu MS, “to, čo vložila do nášho života, presahuje to, čo vybrala. Ako náhrada za parlament, akadémie a školy bola centrom a orgánom národného života. Predstavovala priestor, kde sa organizoval náš kultúrny život. Nie náhodou bola tŕňom v oku. Išla nevšímavo povedľa nového, ale zjednocovala a sústreďovala, držala kontinuitu. Pravá povaha jej vkladu by vysvitla, keby sme sa pokúsili predstaviť si samých seba bez nej”.
Rok 1968 sa javil veľmi sľubne. Na južnom Slovensku spontánne obnovovali matičné miestne odbory. Augustové slávnosti v Martine boli zreteľným prejavom prebudeného národa. Zákon o Matici slovenskej zrušil tvrdé opatrenia 50. rokov. Ján Marták sa opäť ujal funkcie. Národná inštitúcia oživila svoju členskú základňu a jej počet presiahol stotisíc členov. Ale po sovietskej okupácii padla aj táto veľká nádej. Napriek negatívnym zásahom vládnuceho režimu do činnosti MS, jej inštitučná zložka zaznamenala rozvoj. Pod predsedníctvom Vladimíra Mináča matičná práca v oblasti knihovníctva, bibliografie, biografie, literárneho múzejníctva a archívníctva sa rozvíjala na veľmi vysokej profesionálnej úrovni.

Na novej ceste
Prelom rokov 1989 - 90 znamenal aj celonárodné vzkriesenie Matice. Znova sa spontánne obnovilo matičné hnutie a vzápätí si zvolilo svoje spolkové orgány. Od r. 1990 je predsedom MS Jozef Markuš. Veľký rozmach členstva podnietil prijatie dvoch zákonov NR SR o MS. Zákony umožnili vyvíjať širokú činnosť inštitučnej zložky a členskej základne s miestnymi a záujmovými odbormi, Domami MS a regionálnymi pracoviskami. Oživená MS sa hneď vložila do obnovy základných národných a ľudských práv Slovákov s výhľadom ich suverénneho a nezávislého postavenia vo svojom vlastnom štáte. Vznik samostatnej Slovenskej republiky bol pre MS zavŕšením dlhej etapy boja o slovenskú národnú identitu a začiatkom nového úsilia o upevnenie slovenskej svojbytnosti. Zásadné odštátnenie MS štát potvrdil aj vrátením časti majetku, o ktorý v 50. rokoch prišla - a. s. Neografia, domy v Čadci a Bratislave. MS založila aj viaceré nadácie, fondy, zbierku na Národný poklad SR a zrodila sa tiež tradícia udeľovania prestížnych cien Nadácie MS.
Za posledné desaťročia do konca dvadsiateho storočia sa z MS vybudovalo silné vedecko-dokumentačné pracovisko - kultúrnodokumentačný trust - národná knižnica, národná bibliografia, ústredný literárny archív, literárne múzeum, národná biografia, pracovisko pre Slovákov v zahraničí i vydavateľstvo. Docielilo sa to spojením síl a umu erudovaných, pre vec našej kultúry zapálených bádateľov, ako Michal Eliáš, Juraj Chovan, Michal Kocák, Michal A. Kováč, Miloš Kovačka, Peter Maruniak, Augustín Maťovčík, Imrich Sedlák, Pavol Vongrej, Tomáš Winkler a ďalších. Na prelome 20. a 21. storočia sa postavenie MS znovu mení. Prijatím zmeny zákona o MS v spojitosti s platnosťou knižničného zákona sa jej pôsobnosť zužuje. Časť kompetencií prešla do Slovenskej národnej knižnice. MS však stále účinne slúži a hodlá slúžiť našej spoločnej veci: pestovať slovenského ducha, slovenskú kultúru a kultúrnosť na prospech Slovenskej republiky a jej občanov.
Toto všetko čo si pripomíname, nie je len prachom zapadnutá história. Časť vedcov, literátov a publicistov tvrdí, že dejiny sa opakujú. Časť sa zasa stavia proti tomuto tvrdeniu. Nech je tak, alebo onak, jedno je isté, temer sa opakujú situácie, ku ktorým sa veľkí duchovia v slovenskej minulosti vyslovovali. Mnohé ich slová sú akoby šité aj na dobu, v ktorej žijeme. Dnes sa žiada znova oprášiť niektoré slová zo Stanov Matice slovenskej. Spomína sa tam: “v členoch slovenského národa mravnú a umnú vzdelanosť budiť a utvrdzovať...” a ďalej “hmotnému dobrobytu slovenského národa napomáhať a na vzdelaní pracovať!” Aspoň toľkoto nám treba naliehavo si nielen pripomenúť, ale aj aplikovať na dnešok.
Použitá literatúra: Eliáš, M. - Šarluška, V.: Národná svetlica. Martin 1988? Winkler, T.: Vrastanie do času - Rozprávanie o Matici slovenskej. Martin 1992.