Natália Rolková

Vzkriesená kriesila národ

(Matica slovenská v rokoch 1919-1939)

Do druhého obdobia svojho pôsobenia vstupovala Matica slovenská po štátnopolitickom prevrate v roku 1918. Zanikla Rakúsko-Uhorská monarchia a na základe úspešnej povojnovej diplomacie došlo k vzniku nového útvaru - Česko-Slovenskej republiky. Okrem budovania štátu malo byť najakútnejšou úlohou zabezpečenie plynulej transformácie na demokratický režim. Vavro Šrobár ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska vydal už 1. januára 1919 dekrét, ktorým obnovoval Maticu slovenskú, zatvorenú maďarskými úradmi v roku 1875. Ďalšími dokumentmi nariaďoval vrátenie jej zhabaného majetku, ktorý sa zdĺhavo delimitoval z vlastníctva maďarizačných spolkov pôsobiacich na Slovensku.
V auguste 1919 Matica slovenská opätovne vstúpila do kultúrno-spoločenského života Slovákov. Svojím transparentom s nápisom Vzkriesená vítam vzkriesený národ ich pozdravovala už pri svojom oživotvorujúcom valnom zhromaždení. Jej očakávanie v tomto období bolo jednoznačné: slobodný priestor na plnohodnotný rozvoj slovenského národa v rámci spoločného štátu Slovákov a Čechov. Desaťročia dusený slovenský národný a kultúrno-duchovný život v rámci maďarizačnou politikou poznačeného Uhorska mal v novej situácii nadobudnúť nový rozmer podnecovaný štátnou politikou. Zo zaznávaných obyvateľov „Félvidéku“ sa mal stať štátotvorný národ so všetkými atribútmi a možnosťami vlastného rozvoja, ktoré k takémuto označeniu patria.
Pozvoľný čechoslovakizujúci trend šíriaci sa najmä po prijatí Ústavy Česko-Slovenskej republiky (29. februára 1920) postupne aj vo vrcholných orgánoch spoločného štátu však už po niekoľkých mesiacoch matičného života odhaľoval latentné riziká, ktoré pri vzniku Česko-Slovenska predstavitelia Slovákov zanedbali. Romantizujúce predstavy čoskoro nahrádzalo vytriezvenie a opätovná príprava na strastiplný zápas o elementárne národné práva. Hoci nové spoločensko-politické pomery rozhodne ponúkali oveľa širší manévrovací priestor a tiež nespochybniteľný kvalitatívny vzrast mnohých oblastí slovenského života, nový štátny útvar sa zdráhal v plnej miere poskytnúť jednému zo svojich národov to, čo úplne prirodzene a programovo poskytoval tomu druhému. Naopak. Pripojenie Slovenska a Slovákov k Česka vnímal do istej miery ako rozšírenie životného priestoru českého národa a ako posilnenie jeho pozície v medzinárodnopolitickom zápase o vlastné záujmy a ciele.
Pôvodná predstava časti česko-slovenskej politickej elity o Matici slovenskej bola teda taká, že bude fungovať ako výsostne apolitická kultúrna a osvetová inštitúcia pracujúca v intenciách štátnej politiky a ideológie. Zároveň však existovala vízia MS ako prostredia vhodného na prezentáciu „československého bratstva a jednoty“, ktoré sa v konečnom dôsledku môže stať bázou pre skutočné národné splynutie Slovákov a Čechov. V tomto období však koncepcia jednotného „československého národa“ bola politickým programom, ktorý až postupne prechádzal do fundamentálneho stanoviska voči Slovákom ako etnicky nesamostatnej súčasti širšieho národa. Politický čechoslovakizmus sa tak menil na etnický, oveľa zásadnejší a oveľa nebezpečnejší, vyvolávajúci prirodzené národoobranné protireakcie na slovenskej strane.
Cieľom pozornosti, ktorú štát spočiatku venoval Matici slovenskej, bolo na jednej strane význam MS v národnom živote Slovákov znásobiť a na strane druhej ju istým spôsobom poštátniť, podriadiť svojim záujmom a kontrole. Tieto dva faktory mohli následne prispievať k bezbolestnému presadzovaniu zámerov Prahy na Slovensku, ktoré by slovenská verejnosť prostredníctvom dôveryhodnej a tradičnej inštitúcie akceptovala.
Prvé mesiace matičného pôsobenia poznačila všeobecná radosť z oslobodenia sa spod maďarskej nadvlády. Víťazilo prosté uspokojenie z toho, že Slováci prežili a nádej v to, že sa konečne stanú akceptovaným národom. K tomu sa pridružila okázalo deklarovaná podpora Matici slovenskej z česko-slovenských oficiálnych kruhov, ktoré dokonca vo zvolenom výbore MS zastupovali ministri pražskej vlády. Neuvažovalo sa o možnej tendencii opätovného odnárodňovania Slovákov. Preto sa aj prvotné počiny predstaviteľov MS týkali viac budovania jej vnútorného života a štruktúr. Nadšenie z možnosti slobodnej práce v oblasti ľudovýchovy, kultúry a osvety ju etablovali v rozmeroch, kde ju od počiatku chceli oficiálne kruhy vidieť. Matica slovenská nadväzovala preto styky predovšetkým s organizáciami a inštitúciami zameranými podobne (Slovenská muzeálna spoločnosť, Spolok Sv. Vojtecha, Slovenská liga, Tranoscius, Živena, Sokol, Česko-Slovenský červený kríž...).
Hoci si Matica slovenská a jej predstavitelia jednoznačne uvedomovali historické poslanie i zodpovednosť tejto ustanovizne voči slovenskému národu, ukolísaní pozitívnou zmenou a prísľubom „svetlejšej budúcnosti“ si do veľkej miery nechali zvonku nanútiť predstavu o jej budúcom postavení. Dobrovoľne prechádzali na čisto kultúrno-duchovnú bázu svojej existencie. Dôsledné zvýrazňovanie apolitickosti Matice slovenskej častokrát vyznievalo alibisticky. Spočiatku ani len nepociťovali potrebu povýšiť Maticu slovenskú na reprezentantku slovenského národa, ktorá práve v týchto časoch absentovala (už 8. januára 1919, čiže v tesnom slede po obnovení MS, zrušil Vavro Šrobár svojím dekrétom Slovenskú národnú radu), a teda MS neposkytla ani bázu na vyjadrovanie sa k životne dôležitým otázkam budúceho spoločenského či hospodárskeho smerovania. Odťahovaním sa od aktuálnych problémov slovensko-českých vzťahov sa akoby v danej chvíli vzdala bez boja a ponechala slovenský národ osamotený.
Výraznú úlohu však Matica slovenská v tomto čase nepochybne zohrala. Jej práca sa fakticky odvíjala od §4 Stanov MS, ktoré určovali činnosť ústredia MS vo viacerých smeroch: Pestovať vedy a umenia a popularizovať vedeckú prácu, hmotne a mravne podporovať slovenských učencov, umelcov a slovenskú študujúcu mládež, organizovať ľudí, aby sa zdvíhala vzdelanostná úroveň, vydávať a zaobstarávať vydávanie vedeckých a umeleckých diel. K tejto základnej činnosti pridávala i pomoc pri organizovaní akcií významných pre slovenský národný život. Takými boli aj slávnostné a spomienkové podujatia, starostlivosť o pomníky a pamätníky, o rodné domy významných slovenských osobností a podobne. Jej všestranná, širokoorientovaná činnosť dokázala v krátkom čase opätovne prebudiť na Slovensku kultúrny a vedecký život. Zaslúžila sa o zozbieranie a záchranu mnohých knižných a archívnych fondov, výstavbou pomníkov slovenských dejateľov prispievala k postupnému upevňovaniu historického a národného vedomia Slovákov.
Vďaka spravovaniu jej zverených základín a majetkov mohla z následných výnosov financovať výstupy jednotlivcov i vlastné spoločenské podujatia. Peňažnými podporami dokázala zabezpečiť slovenských spisovateľov, ktorým i sama vydávala ich tvorbu (sčasti aj zásluhou amerických Slovákov, ktorí jej v roku 1920 darovali kompletné tlačiarenské zariadenie). Prerozdeľovanie prostriedkov a vypisovanie súbehov sa dialo po odporúčaní Správy MS na zasadnutiach výboru, ktoré sa takto podobali zasadnutiam správnych rád nadácií. Rozdiel bol však v tom, že MS v danom čase ostávala jedinou inštitúciu na Slovensku, ktorá takéto „sponzorstvo“ v duchovnej a národnej oblasti poskytovala.
Najvýznamnejším počinom Matice slovenskej v tomto období bolo dozaista konštituovanie vedeckých odborov (pôvodné - historický, literárno-historický, jazykový, národopisný a umelecký, sa postupne rozrástli na konečných jedenásť, keď pribudli pedagogický, prírodovedný, psychologický, filozofický, sociologický a umelecký sa rozdelil na hudobný a výtvarný; takýto stav bol aktuálny pred ich zrušením v roku 1948). Sasinkove matičné Letopisy z 19. storočia si našli svoje pokračovanie na pôde Matice slovenskej v Zborníkoch MS (prvý vyšiel v roku 1923; vedecké odbory MS už vtedy evidovali 120 členov). Vedecké odbory svojou odbornou prácou postupne vytvárali duchovnú konštrukciu i výplň slovenskej etnicity. Z jednotlivých čriepkov spájali mozaiku slovenského národného života. Matica slovenská sa stala základňou postupného rastu slovenskej inteligencie a intelektuálnej elity. Sústreďovala takmer všetkých súdobých slovenských umelcov a vedcov.
Prácu Matice slovenskej a jej poslanie zosobňovali v regiónoch miestne odbory, ktoré sa v podmienkach Uhorska etablovať nemohli. Podnetom na ich vznik po roku 1919 bolo nariadenie Ministerstva školstva a osvety Česko-Slovenskej republiky o zriadení Osvetových zborov. Správa MS vyzvala novo sa tvoriace odbory, aby prevzali ich funkcie. Postupne vznikli od novembra 1919 MO MS v Turč. Sv. Martine, Ružomberku, Lipt. Sv. Mikuláši, Trenčíne, Košiciach, Zvolene, Brezne, Banskej Bystrici. O čosi neskôr boli založené miestne odbory v Bratislave i v Prahe a v mnohých ďalších obciach a mestách (do konca roka 1923 vzniklo 77 MO MS). Ich mottom sa stalo heslo Veda, vzdelanosť, osveta aj na vidiek. Miestne odbory umožnili propagovať a rozvíjať matičnú prácu postupne takmer na celom území Slovenska, čo malo nezanedbateľný vplyv na jeho kultúrno-duchovné pozdvihnutie, ale i na názorovú indoktrináciu v kľúčových národno-štátnych otázkach.
Prácu Matice slovenskej charakterizoval jej dlhoročný tajomník a duša jej pôsobenia do roku 1932 Štefan Krčméry v tomto období ako dvojaký prúd - kým prvý ide zdola nahor a prostredníctvom drobných pozorovaní a poznaní tvorí vedu, druhý „zostupuje zhora nadol a výsledky vedeckého života vnáša do duše národa“. Matúš Černák, tajomník MO MS v Bratislave, nazval o niekoľko rokov neskôr nedocenením matičného poslania, ak by sa v nej videla čisto vedecká inštitúcia s akademickou povahou. Jej druhá, „nie menej dôležitá funkcia povahy apoštolskej, tkvie v regulácii celkového národného vývinu“.
Vrcholné orgány Matice slovenskej konštituované na jej valných zhromaždeniach tvorili známe osobnosti duchovno-kultúrneho i spoločensko-politického života. MS mala štyroch doživotne účinkujúcich predsedov. Postupne nimi kratšie či dlhšie obdobie boli: Pavol Országh Hviezdoslav, Matúš Dula, Richard Osvald, Vavro Šrobár, Jur Janoška, Marián Blaha, Jozef Ország a Ján Vanovič. Ich funkcie boli viac-menej symbolické, reprezentatívne. Najvýraznejšie zasahovali do matičného diania J. Janoška a J. Vanovič. Na správcovských miestach, ktoré boli v organizácii MS a jej vedení kľúčové, pôsobili vedno Jozef Škultéty a Jaroslav Vlček. Vlčkov post zostal po jeho smrti roku 1931, s výnimkou krátkeho správcovského extempore Janka Jesenského, neobsadený. (Až v roku 1940 sa k J. Škultétymu pridal ako správca aj J. C. Hronský.) Volenými tajomníkmi, ktorí mali rozhodujúci vplyv na každodenný chod inštitúcie, boli Štefan Krčméry, ku ktorému pribudol roku 1920 František Heřmanský. Toho vystriedal v roku 1927 Rudolf Kľačko. Od roku 1933 bol jediným tajomníkom Jozef Cíger Hronský, ku ktorému zvolili v roku 1937 ako vedeckého tajomníka Františka Hrušovského. Vedenie MS tvorili ešte pokladník, účtovník a právny zástupca a predovšetkým tridsaťčlenný výbor MS, ktorého funkčne najstaršiu tretinu každoročne volilo valné zhromaždenie MS. Po roku 1933 pribudli do výboru ako členovia ex offo aj predsedovia vedeckých a umeleckých odborov, čo nepochybne profesionalizovalo prácu vo výbore.
Na matičnej pôde boli v jej orgánoch zastúpení predstavitelia takmer celého slovenského politického spektra (s výnimkou komunistov) a rozličných vierovyznaní. Stávala sa tak prirodzenou pôdou vhodnou na ich vzájomné stretnutia a diskusiu. Takáto nadstraníckosť jej umožňovala pohybovať sa medzi jednotlivými extrémami a vyhýbať sa konfliktom. Jej praktické dištancovanie sa od politického diania a zdržanlivosť pri zaujímaní postojov v spoločensko-politických otázkach sa však naopak často stávali terčom ostrej kritiky z rôznych táborov, ktoré chceli vidieť Maticu slovenskú na svojej strane.
Samotné účinkovanie Matice slovenskej v tomto období je ohraničené, podľa môjho názoru, dvoma významnými medzníkmi. Prvým z nich sa stali Augustové slávnosti v roku 1926, spojené s odovzdaním novej budovy MS, ktoré znamenali výrazný zlom v pôsobení MS smerom navonok. Podľa hodnotenia drvivej väčšiny súdobých komentátorov, ale i politicky činných osobností, znamenali manifestáciu slovenskej národnej jednoty a jednoznačný príklon k idey samobytnosti slovenského národa. Zároveň však zotrvávali na platforme spoločného štátu, Česko-Slovenskej republiky, ako v danom čase optimálneho priestoru pre rozvoj slovenského národa. Takéto postoje sú vyjadrené aj v oficiálnom dokumente z podujatia - v Slávnostnom manifeste slovenského národa. Hoci sa osláv aktívne zúčastnil i prezident T. G. Masaryk, pozitívne sa vyjadrujúc k celému dianiu, predsa len sa v konečnom dôsledku ukázalo, že slávnosti, resp. udalosti s nimi spojené, znamenali pozvoľný odklon od dovtedajšieho poslušného postoja voči Prahe. Prebudením slovenskej verejnosti sa upriamila jej pozornosť na latentné problémy a nezodpovedané otázky v slovensko-českých vzťahoch. Matica slovenská sa stala katalyzátorom požiadavky zrovnoprávnenia slovenského národa a zjavným prekročením kultúrneho rámca osláv sa otvorila smerom navonok.
Naakumulovaný potenciál však Matica v nasledujúcich rokoch nedokázala razantnejšie zužitkovať a do istej miery uspala slovenskú verejnosť. Jej valné zhromaždenia i zasadnutia ďalších orgánov nadobudli výrazne administratívny charakter, nestali sa bázou pre širšie spoločenské diskusie. Naproti tomu zaznamenával prudký rozvoj jej vedecký život. Plným právom si MS v tomto období prisvojovala vedeckú a popularizačnú úlohu, akú zohrávala v Česku Česká akadémia vied. Stávala sa tak i protiváhou bratislavskej Univerzity Komenského, ktorej pedagogický zbor tvorili predovšetkým českí pedagógovia v mnohých prípadoch prechádzajúci z odbornej platformy na účelovú, slúžiacu čechoslovakistickej štátnej doktríne. Nečudo, že medzi týmito dvoma inštitúciami a najmä ich predstaviteľmi dochádzalo často k otvoreným sporom a vzájomnému osobnému osočovaniu (najmä po roku 1923, kedy mal zostrujúci sa čechizačný trend za následok „odídenie“ J. Škultétyho z univerzity). Matičný vplyv v tejto oblasti mala sčasti vyvažovať novozaložená Učená společnost Šafaříkova s jednoznačne čechoslovakizujúcimi zámermi (vznikla 2. decembra 1926 v Bratislave).
Napätie v slovensko-českých vzťahoch sa s pribúdajúcimi rokmi a postupným osmeľovaním Slovákov zvyšovalo a zostroval sa i kurz pražského centralizmu. Ešte v marci 1923 prijal parlament zákon na ochranu republiky, ktorý otvorene sankcionoval činy „namierené proti jednote štátu“ a proti jeho predstaviteľom. Zákon prišiel pomerne v tesnom slede po predložení prvého návrhu na autonómiu Slovenska do parlamentu (január 1922). Najtragickejšou obeťou tohto zákona sa stal profesor Vojtech Tuka, ktorý bol v roku 1929 odsúdený na dlhoročné väzenie za svoju politologickú úvahu Vacuum iuris požadujúcu autonómiu. Tuku sa otvorene počas procesu zastal aj správca MS Jozef Škultéty. Celkovo sa Škultétyho osoba stala zárukou kontinuity pôsobenia Matice slovenskej v celom tomto období. Jozef Škultéty, riadny člen prvej MS a pamätník i aktér udalostí spätých s maďarizáciou na prelome storočí, nepopustil od slovenskej myšlienky ani počas svojho takmer tridsaťročného pôsobenia na vrcholnom poste v MS a dostal sa do pozície majáka na ceste za národnou suverenitou. Osvedčil to aj svojím nepovoleným vystúpením na Pribinových oslavách v Nitre (august 1933) po boku A. Hlinku a M. Rázusa. Anna Gašparíková, z Turč. Sv. Martina pochádzajúca a otvorene československy orientovaná osobná archivárka T. G. Masaryka, zo svojho pohľadu pejoratívne označila J. Škultétyho za nesprávneho človeka, ktorému je „pánom bohom slovenský národ“.
Narastajúce napätie sa pozvoľna ventilovalo predovšetkým v jazykovej otázke, spätej s prípravou nových Pravidiel slovenského pravopisu. Toto obdobie je spojené i s generačnou výmenou na pôde MS, s príchodom mladších a radikálnejších osobností odchovaných už v relatívne slobodnom slovenskom prostredí. Práve tí boli protagonistami najvážnejšieho opozičného vystúpenia Matice slovenskej v jej dovtedajšom účinkovaní, ktoré sa stalo druhým zásadným medzníkom jej existencie. Pravidlá pripravené v Jazykovednom odbore MS pod vedením českého filológa Václava Vážneho (českých vedcov v MS označili súčasníci neskôr za trójskeho koňa oficiálnej ideológie čechoslovakizmu) vystavili ráznej kritike slovenskí intelektuáli pracujúci so slovom v tzv. Návrhu 128 (podľa počtu podpisov pod ním). Tento návrh na revíziu spisovnej slovenčiny, ktorú chceli Pravidlá vydané v roku 1931 množstvom neorganických zásahov priblížiť k češtine, predniesol na valnom zhromaždení MS v máji 1932 Jozef Cíger Hronský. Šokujúcim medzníkom sa stalo nielen prijatie návrhu dvojtretinovou väčšinou delegátov, ale aj tomu predchádzajúce volebné extempore, ktoré v rozpore s úradnou kandidátkou odsunulo čechoslovakisticky orientovaných členov výboru MS (M. Ivanka, I. Thurzo, J. Úlehla, V. Vážny) a nahradilo ich slovenskými národovcami (P. Florek, J. C. Hronský, M. Rázus, J. Sivák). Bol to najzávažnejší názorový prejav v dovtedajšej histórii valných zhromaždení MS a znamenal zásadný prelom v matičnom hnutí smerom dovnútra. Jeho výsledkom bolo na jednej strane zdvojnásobenie počtu členstva, na strane druhej reakcia v podobe dovtedy nevídanej kritiky a intríg z polooficiálnych i oficiálnych kruhov.
Na čelo Jazykovedného odboru MS bol po ostentatívnom odchode V. Vážneho z MS vyvolený Jozef Škultéty, pod vedením ktorého sa konštituovala valným zhromaždením odporučená komisia pre revíziu Pravidiel slovenského pravopisu. Ich zdĺhavá príprava sa stávala nielen častým terčom kritiky, ale i dôvodom na označenie celého problému len za zámienku vyprovokovanú slovenskými ľudákmi, klerikálmi, nacionalistami a inak pejoratívne označovanými Slovákmi vystupujúcimi za národnú emancipáciu. Čechoslovakisticky orientované kruhy označovali tieto udalosti za puč. Stali sa „dôkazom“ toho, že MS nedokáže plniť akademické úlohy a že „veda musí z Matice preč“. V skutočnosti bol tento problém zrejme povestnou poslednou kvapkou, ktorou pretiekol pohár slovenskej trpezlivosti. Stanislav Mečiar označil 12. mája 1932 za logické vyústenie „českej expanzívnej politiky“. Keby bola MS len vedeckou inštitúciou a absentoval by v nej druhý prúd idúci k ľudu, nebola by schopná tak razantne sa postaviť na odpor. Matica sa však presvedčila, že národ stojí za ňou a dokáže ju ubrániť. To sa ukázalo ako kľúčové v čase, keď otvorená protireakcia nedala na seba dlho čakať. Pôvodný zámer určitých kruhov zrušiť MS bol na oficiálnej úrovni vymenený za „mäkší“ variant finančného vyhladovania, ktoré jej malo privodiť pomalé odumretie (ďalší podobný pokus súvisel s menom Ivana Dérera a s rokom 1938, zmenené politické pomery mu však už nedali nádej na úspech).
Rok 1932 znamenal teda začiatok novej etapy teraz už i personálne zmenenej Matice slovenskej. Nebol to začiatok ľahký, keďže revanš oficiálnych štátnych orgánov prišiel aj v podobe znemožnenia výkonu funkcie tajomníka R. Kľačkovi. Keď choroba vyradila z tohto postu aj Š. Krčméryho, dlhoročného strojcu matičného smerovania, prevzal aktívne do svojich rúk funkciu tajomníka MS a s ňou spojené možnosti činnosti Jozef Cíger Hronský. Jeho najbližšími spolupracovníkmi sa stali Stanislav Mečiar, František Paňák, Henrich Bartek, Ľudovít Novák František Hrušovský... Zvýšená pozornosť sa začala venovať aj budovaniu členskej základne, ktorá v priebehu niekoľkých rokov dosiahla hranicu 40.000 členov. V tomto smere bol nápomocný nový matičný mesačník Slovensko, ktorý sa stal po roku 1934 dôležitou názorovou tribúnou (jeho šéfredaktorom bol S. Mečiar). Úroveň vedeckej práce v Matici slovenskej sa mala zvýšiť aj prijatím Stanov vedeckých a umeleckých odborov MS (1933), ktoré počítali s platenými referentmi pre jednotlivé odbory. Tí sa postupne stávali vedúcimi osobnosťami organizácie vedeckej práce.
Ďalšie aktivity Matice slovenskej sa zameriavali na nadviazanie spolupráce so Slovákmi v zahraničí. Jedným z prvých úspechov bolo založenie Matice slovenskej v Juhoslávii pod vedením Ján Bulíka v roku 1932. Prevratnou sa stala najmä sedemmesačná návšteva vedúcich matičných predstaviteľov u Slovákov v USA v rokoch 1935-1936, ktorá výrazne názorovo a fakticky ovplyvnila nasledujúce účinkovanie MS. Na jednej strane propagovala Slovensko (na rozličných podujatiach sa zúčastnilo až 170.000 krajanov), na strane druhej zbierala informácie o Slovákových v Amerike. Nadviazané kontakty mnohorako zúročovala. Doma sa však Matica slovenská stala terčom obvinení takmer až z vlastizrady, zo spreneverenia sa Česko-Slovenskej republike. Po svojom návrate, ale už i počas účinkovania v USA, museli členovia matičnej delegácie čeliť mnohým intrigám, ktoré mali aj súdnu dohru.
Vnútornou agendou Matice slovenskej v tomto období bola dlhoročná, miestami až príliš precízna, novelizácia stanov MS, ktoré však po odsúhlasení na valnom zhromaždení MS v roku 1938 nedosiahli úradné potvrdenie, a tak až do roku 1950 ostali de iure v platnosti pôvodné (úradne potvrdené vo februári 1920). Od roku 1937 vyšiel J. C. Hronský s iniciatívou realizovať projekt nedozerného významu - Slovenskú národnú knižnicu, ktorá by sa mohla odborne postarať o spravovanie bohatých, rozrastajúcich sa matičných knižných zbierok. Vnútorné spory sa týkali jednak vzťahu SNK k Matici slovenskej, ale obracali sa i smerom k vnútorným pomerom v Matici slovenskej. Jej členovia kritizovali mocenskú dominanciu predovšetkým tajomníka MS, ale tiež zbyrokratizovanú organizáciu neschopnú plniť svoje poslanie. Vonkajší tlak na MS, ktorý sa rukolapne prejavoval predovšetkým neustálym znižovaním štátnych subvencií a inej finančnej podpory, však matičných predstaviteľov zjednocoval a zjednocovalo ich aj spoločné názorovo-filozofické smerovanie.
Necitlivosť Prahy čoraz väčšmi radikalizovala slovenskú politickú scénu, ktorá sa odrážala i na pôde Matice slovenskej. V roku 1937 došlo na Valnom zhromaždení opäť k zásadnejšej zmene zloženia výboru MS, keď doň boli zvolení (na základe kandidátky predloženej výborom MS) Ferdinand Ďurčanský, Anton Hancko, Július Ladziansky (Ledényi) a Jozef Tiso. Na základe návrhu člena výboru Andreja Hlinku (vo výbore pôsobil od roku 1919) zakomponovali do vyhlásenia aj vetu, že MS „stojí na podklade individuality a osobitosti slovenského národa“. V tomto období už celkom zreteľne vystupujú do popredia názory matičných činiteľov, ktoré otvorene odmietajú teóriu splývania do umelého „československého národa“ a stavajú seba i MS ako celok na platformu etnickej a kultúrnej samobytnosti slovenského národa. Hoci nehovoria o alternatíve politickej, štátoprávnej emancipácie Slovenska, vyhlásenie slovenskej autonómie v októbri 1938 a následne marcovej slovenskej štátnosti ich zastihol pripravených a uzrozumených s takýmto variantom. Vo svojom stanovisku mohol potom plným právom J. C. Hronský konštatovať, že Matica slovenská pozdravuje slovenský štát „nie heslami, ale 20-ročnou prácou“.
Matica slovenská združila vo svojich radoch dostatok osobností, ktoré dokázali vtisnúť svoju pečať nielen jej, ale i slovenskému národnému hnutiu, slovenskej štátnosti a dobe, v ktorej úspešne účinkovali. Dokázala ich ovplyvniť, pripraviť a v pravý čas ich dať do služieb slovenského národa. Nepriazeň štátnych orgánov, ktorú jej sudičky dali do vienka už v roku 1863, ju však sprevádzala aj v ďalších, viac či menej priaznivých obdobiach a v nápadne podobných formách ju sprevádza i dodnes. Môžeme to však považovať za dôkaz jej výnimočného poslania, neoblomnosti v zápase za národné práva a za daň, ktorú ochotne v mene národnej existencie a rozvoja prináša.