Peter Mulík

Roky nebývalej prosperity

(Matica slovenská 1939 - 1945)

Slováci v búrlivom a pre mnohé národy tragickom období druhej svetovej vojny zamedzili ohrozeniu svojej národnej existencie a vydobyli si vlastnú štátnosť. Práve tento fakt, nemožno nijako oddeliť od historického poslania Matice slovenskej, ktorá, hoci sa oficiálne definovala najmä ako kultúrna a osvetová inštitúcia, plnila v dejinách aj výsostne politickú, okolnostiam primeranú, úlohu hovorcu ujarmeného národa a tlmočníka jeho cieľov.
Politické dianie od 6. októbra 1938 do 14. marca 1939 sa celkom prirodzene prejavilo aj na matičnej pôde, hoci MS nemohla aktuálne reagovať na rýchly beh politických udalostí. Ako vnímala MS vyústenie tohto procesu smerujúceho k slovenskej štátnosti? Videla v ňom zavŕšenie svojich úsilí od svojho vzniku, ba od prvých politických programov slovenského národa (1848, 1861), z ktorých vyrástla. V tomto duchu sa nesie Ohlas Matice slovenskej, vítajúci 14. marec 1939. Preto v ňom môžeme čítať, dnes azda trochu pateticky znejúce formulácie, ktoré však vystihovali bezprostredné cítenie, tých ktorí ho koncipovali: “Pozdravujeme štátnu samostatnosť slovenskú v celom jej historickom význame. Podľa tlkotu našich sŕdc kráčajú dnes Slovenskom naše dejiny, naša sláva i utrpenie, i naše víťazstvo!“ Skutočnosť, že právo na slobodné a rovnoprávne používanie vlastného jazyka bolo celé generácie pre Slovákov maximalistickým politickým programom sa zreteľne prejavilo aj v tomto matičnom ohlase: „Nuž pozdravujeme to, čo bolo krvou a živou energiou zápasu o terajšie víťazstvo, čo je i teraz a čo bude naveky spojivom všetkých pokolení..., pozdravujeme slovenčinu – našu živiteľku duchovnú, Bohom nám danú nepremožiteľnú silu, čo nám stvorila všetku krásu nášho života a dala mu nesmrteľný zmysel....A pozdravujeme v nevyčerpateľnosti života i pokolenia budúce, ktorým terajší krok našich dejín (vznik štátu, pozn. P.M.) približuje tohto nášho spoločného kriesiteľa ducha slovenského a terajšie naše odhodlanie zaisťuje večnú trvácnosť slovenčiny a v nej i celej slávy a hodnoty nášho národa.“
Napriek tomu u časti vtedajších predstaviteľov MS existoval po vzniku prvej Slovenskej republiky určitý osobnostný rozpor. Jeho vznik prijali ako významný historický fakt, ale na svojom svetonázore a programe nehodlali nič zmeniť. To viedlo k abdikáciám daktorých z nich (Ország, Vanovič).
Prvé valné zhromaždenie MS v samostatnom Slovenskom štáte sa konalo 12. mája 1939 vo dvorane Slovenského národného múzea v Turčianskom Svätom Martine. Otvárací príhovor predniesol predseda MS Jozef Vanovič, ktorý reagujúc na rýchle a prevratné politické zmeny povedal: „Od posledného nášho zhromaždenia valili sa nás strašné, srdcia rozrývajúce, nervy až do prasknutia napínajúce udalosti, ktorých doterajší výsledok bol, že Č-SR zmizla z mapy Európy, že jej územie bolo roztrhané, najprv Nemcami obývané takzvané sudetské územie bolo od nej odtrhnuté a ku Veľkonemeckej ríši pripojené, potom zo Slovenska boli značné priestranstvá odrezané a z čiastky k Maďarsku, z čiastky k Poľsku pripojené, z pozostatku Česka a Moravy bol takzvaný „protektorát Čechy a Morava“ utvorený, zo zbytku Slovenska bol samostatný slovenský štát utvorený; Podkarpatská Rus bola Maďarmi obsadená a ku Maďarsku pripojená. A všetko toto sa stalo, vraj, len z mierumilovných príčin, len pre záchranu európskeho, prípadne svetového mieru!!! No Matica slovenská nie je politickou organizáciou, my tu nie sme politickým zhromaždením, preto ja tu o politike hovoriť nemôžem, nesmiem a ani nechcem. Toľko však môžem povedať, že keď máme svoj samostatný štát, to je skutočnosť, s akou za každých okolnosti počítať musíme.“ Valné zhromaždenie nemohlo obísť ani bolestnú skutočnosť odtrhnutia južného Slovenska rozhodnutím Viedenskej arbitráže. Preto sa predseda MS zmienil aj osude tejto časti národa: „Ten fakt, že státisíce našich rodákov, našich bratov a sestier, Slovákov Sloveniek bolo od nás odtrhnutých a pridelených ta, kde ani našu ľudskú hodnosť neuznávajú, kde Slovákov ani za ľudí neuznávajú, musíme za ťažký úder osudu aj pre náš kultúrny život považovať....Tento ťažký úder nech nás vzpruží ku zvýšenej práci, činnosti, obetavosti, má upevniť v nás dôveru v seba.“
Slovenská kultúrna obec nebola v medzivojnovom období jednotná. Nové podmienky si však vyžadovali istý druh jednoty principiálnych zásad. Mnohým to však nevyhovovalo. Preto Vanovič zareagoval aj na to: „Nemôžem mlčaním pominúť, že ozývajú sa hlasy, dľa ktorých v slovenskom kultúrnom živote nastala badateľná stagnácia; slovenskí spisovatelia, vraj, zložili perá a prestali písať, Slovenské národné divadlo v Bratislave býva poloprázdne, atď....Ja aj z tohto miesta menom MS prosím patričných, aby v svojej kultúrnej činnosti neochabovali, aby aj v svojom vlastnom, aj v záujme národa svoje povinnosti v kultúrnom živote svedomito plnili.“
Matica slovenská si uvedomovala, že svoj vplyv v národe si musí poistiť cez vtedy najsilnejšie médium – rozhlas. V roku 1938 sa stala akcionárom Slovenskej rozhlasovej spoločnosti. Ústredie MS oznámilo 27. mája 1939 všetkým MO MS, že od 2. júna 1939 po dohode so Slovenským rozhlasom začal vysielať predbežne každý druhý piatok vlastný program z Turčianskeho Svätého Martina v čase od 20.15 do 22.45 hod. S úvodným slovom vystúpil tajomník MS Jozef Cíger Hronský. V programe boli zaradené organizačné zvesti a pokyny pre funkcionárov, preto sa členstvo sa vyzývalo k počúvaniu týchto programov. Po dohode s Ministerstvom dopravy a verejných prác začal J. C. Hronský budovať v novostavbe Neografie rozhlasové štúdiá s príslušnými prevádzkovými priestormi.
Obdobie, keď MS štát poveril funkciou okresných osvetových zborov a miestnych osvetových komisií, trvalo iba krátko. Minister školstva a národnej osvety Jozef Sivák zmenil 1. februára 1940 dispozície svojho predchodcu Matúša Černáka a osvetových referentov odvolal do Bratislavy. Týmto súčasne uvoľnil MS od ďalšieho vykonávania štátnej osvetovej služby. Postupne boli k osvete prideľovaní noví referenti najmä z radov učiteľov a profesorov. Bola zriadená nová inštitúcia Osvetové ústredie, ako výkonný orgán MŠaNO. „Grošové záležitosti“ tak zhoršili vzťahy MS a štátnej exekutívy, že v periodiku Slovensko sa matičiari uchýlili aj k ostrejšiemu tónu: „Nechceme a nemôžeme veriť, že by sa v slovenskom štáte pokračovalo v metódach, čo bolo tvrdým skúšobným kameňom pre MS, ale prichodí nám pripomenúť, že sme sa ani toho systematického podlamovania nenaľakali, lebo sme boli presvedčení, že Matica slovenská ostane Maticou slovenskou aj vtedy, keď jej ostanú iba holé ruky, ale i takýchto rukách pevne bude držať slovenskú pravdu.“ V spore sa otvorene prejavilo súperenie medzi Bratislavou a Turčianskym Svätým Martinom o centrum slovenskej kultúry a osvety. Minister Sivák vo svojom exposé okrem iného povedal: „svetlo zažíhať možno len od svetla, dobre napájať možno len pri prameňoch – a úspešne osvetovo pracovať možno len v centre všetkej osvetovej činnosti. A takéto centrum je na Slovensku jedine Bratislava“. Podľa neho aj „sami osvetoví referenti veľmi cítili, že sú ďaleko...od významných kultúrnych centier“.
Jedným z prvých významných krokov MS v oblasti formovania historického vedomia národa bolo zorganizovanie kurzov slovenských dejín. V zime roku 1939/1940 sa vo všetkých dedinách a mestách pustili matiční osvetoví pracovníci v týchto intenciách do intenzívnej práce, aby systematicky vytvárali objektívny obraz našej minulosti, čím upevňovali v ľudových masách národné povedomie, najmä presvedčenie, že slovenská štátnosť je prirodzeným výsledkom úsilia a práce celých generácií Slovákov. Kurzy slovenských dejín mali veľký úspech nielen v dedinskom prostredí ale aj v náročnejšom mestskom prostredí, ba aj v samotnej Bratislave, kde sa do tejto práce zapojili aj viacerí profesionálni historici. Za mimoriadne záslužný počin MS treba považovať vydanie Slovenských dejín od Františka Hrušovského. Táto aktivita vyvolala pozitívnu odozvu v tlači. Bol to počiatočný krok, po čom mali nasledovať ďalšie pripravené vo forme významných zámerov.
Ťažkosti mala MS s umožňovaním vedeckej práce, čo si vyžaduje v prvom rade náležite pripravených ľudí, potom veľký kapitál, ktorý sa musí do nej investovať. Slovenskí vedeckí pracovníci dorastali a mali ambície uplatniť sa, ale MS sa nemohla tešiť z ich práce, lebo pracovné miesta, akými disponovala boli väčšinou, ako hovoril J. C. Hronský, obsadené „nenašskými“ osobami. Vznik Slovenskej republiky priniesol podstatnú zmenu, najmä čo sa týka financovania vedeckého výskumu.
Matica slovenská sa stávala skutočnou celonárodnou ustanovizňou aj v praxi. Matičné aktivity sa čoraz viacej realizovali mimo Turčianskeho Svätého Martina. Zasadnutie delegátov miestnych odborov MS sa 11. mája 1940 konalo v Prešove. Otvoril ho osobne správca J. Škultéty, ktorý vyjadril radosť nad skutočnosťou, že MS sa prvý raz vo svojich dejinách odišla z Turč. Sv. Martina na východ do Šariša, aby tu v jeho historickom centre – Prešove manifestačne dokumentovala spolupatričnosť všetkých Slovákov od Dunaja až po Vihorlat. Hneď nasledujúci deň 12. mája 1940 sa v Prešove vo veľkej dvorane Čierneho orla konalo aj Valné zhromaždenie MS. Z hodnotných príhovorov hodno spomenúť pozdravné slovo biskupa Jozefa Čárskeho, ktorý MS označil za kultúrny oheň, ku ktorému sa chodia Slováci ohrievať a načerpať zápalu pre svoje konanie a aj dnes pi ňom vládne svornosť a jednota, láska a porozumenie. V mene slovenských katolíkov jej želal ďalšie úspechy. Biskup Vladimír P. Čobrda hovoril menom slovenského evanjelictva. Želal si, aby MS šírila čistú lásku k národu a jeho hodnotám.
Podobne mimo Turčianskeho Svätého Martina sa konalo valné zhromaždenie 11. mája 1941. Delegáti sa zišli v dvorane Národného domu v Banskej Bystrici, tým sa mala oceniť matičná práca na Horehroní so zdôraznením odkazov Moysesa, Kuzmányho, Chrástka, Červena, Sládkoviča Rázusa. Snemovaniu predsedal Valentín Beniak. V úvodnej reči zvýraznil potrebu zjednotenia sa všetkých Slovákov a vrúcne primknutie k slovenskej zemi „ktorú Všemohúci doteraz ochránil od katastrof, čo stihli európske kraje“. Reálne hodnotenie situácie vystihli aj jeho slová, že sme „vďakou zaviazaní každému, kto uznáva naše právo na slobodu a samostatnosť nášho štátu“.
Z iniciatívy MS sa konali celoštátne oslavy 80. výročia Memoranda slovenského národa z roku 1861. Oslavy sa pre začiatok vojny proti ZSSR neuskutočnili v plánovanom rozsahu. Myšlienka celoštátnych osláv vyšla z Historického odboru MS a keď ju podporila aj HSĽS stala sa významnou spoločenskou a národnou udalosťou. Z navrhovaného programu týchto jubilejných slávností bolo možno v Turčianskom Svätom Martine verejne uskutočniť iba vojenskú časť programu, napriek tomu aj takto zredukované mali veľký ohlas v médiách. Historický odbor sa pri príležitosti tohto jubilea zaslúžil o publikovanie vzácnej rukopisnej pozostalosti Andreja Sládkoviča, ktorý z poverenia Stáleho národného výboru a výboru MS zostavil všetky písomnosti memorandového zhromaždenia. Táto práca nemohla byť publikovaná pred zatvorením MS v roku 1875 a preto bolo veľmi vhodné, že si mohla splniť túto svoju povinnosť pri 80. výročí svojho vzniku.
Za svoj veľký úspech považuje Matica slovenská skutočnosť, že sa v roku 1941 podarilo na základe medzištátnej dohody medzi Slovenskou republikou a Maďarským kráľovstvom previesť z Krajinskej Széchenyiho knižnice v Budapešti literárne zbierky MS (knihy, rukopisy), čo boli zhabané uhorskou vládou po zatvorení MS v roku 1875 a prevezené do Pešti. Považovalo sa to za čiastočné odčinenie krívd spáchaných na MS a na slovenskom národe.
Bitka pri Stalingrade a obrat vo vojne mal za následok zmenu spoločenská atmosféry, zvlášť medzi intelektuálmi, čo sa zreteľne prejavilo aj v MS. Začali sa aktivizovať rôzne, voči slovenskej štátnosti vyhrotené názorové skupiny, zvlášť z bývalých čechoslovakistických centralistických politických strán a komunisti. Medzi pracovníkmi MS boli viacerí takéhoto razenia (B. Žingor, J. Štefánik, C. Tahy, J. Marták, J. Bodenek, a ďalší). Na ilegálnu protištátnu činnosť a podporu partizánskeho hnutia zneužívali aj niektoré Miestne odbory MS, čo sa potom neskôr zapojili aj do príprav ozbrojeného protištátneho povstania v auguste 1944.
Slovenský národný život bol napriek sústavnému úsiliu jeho intelektuálnych špičiek stále poznačený nezdravým konfesionalizmom. Na tento jav upozornil Pavel Tomka, ev. a. v. farár, predseda Zväzu evanjelickej mládeže na valnom zhromaždení MS 10. mája 1942. Ako zástupca evanjelickej mládeže povedal: „Sme národ mladý, v počiatkoch tvorby a rozvinutosti svojich síl. Nemáme ešte ani dosť smerodajnej tradície, ani dostatočnej skúsenosti; nám nebolo dané žiť si slobodne cez stáročia. Až teraz prichádzame k slovu....v Posledné časy, nesmieme si to zatajovať, komplikuje sa naša problematika i vyhranením nášho konfesionalizmu. I v poslednom roku hrozilo nedorozumenie. Náš život akoby sa dvojil v celej šírke i hĺbke. A tu Matica naša má bdieť, v zdravo, národnom duchu otcov musí vychovávať pokolenie synov, v opravdovom duchu moysesovsko-kuzmanyovskej spolupráce ho zjednocovať, v duchu prvého kresťanstva ho vychovávať a v duchu pravej osvety vzdelávať“.
Do mozaiky rýchle sa meniacich udalostí zapadá aj spor o matičné vysielanie Slovenského rozhlasu. Pravidelné vysielanie sa začalo 2. mája 1943 z budovy Matice slovenskej na Mudroňovej ulici. Vo vysielaní prevažovali relácie o literatúre, národopise, histórií, Slovenskej národnej knižnici a záujem sa venoval aj Slovákom žijúcim mimo vlasti. Vzhľadom na to, že veľká časť tvorcov relácií mala vyhranený postoj k vláde a sčasti aj k slovenskej štátnosti, stal sa matičný rozhlas kvôli nim terčom kritiky. Úrad propagandy hodnotil toto vysielanie s kritickými výhradami a považoval ho za nekonformný. Výsledkom bolo vydanie zákazu vysielania matičného rozhlasu ministerstvom vnútra Alexandra Machu v apríli 1944. Za reakciu správcu MS na tento akt možno pokladať vypovedanie zmluvy, v zmysle ktorej Neografia tlačila pre Slovenský rozhlas programový týždenník.
Slávnostné zasadnutie mimoriadneho valného zhromaždenia MS 17. októbra 1943 v Turčianskom Svätom Martine, na ktorom si MS pripomenula 80. výročie svojho založenia, pričom vzdala hold úcty a ocenila celoživotné dielo nestora slovenskej vedy, univerzitného profesora a správcu MS Jozefa Škultétyho, ktorý sa v tom roku dožil 90 rokov. Tajomník vedeckých odborov František Hrušovský, ktorý predniesol slávnostnú reč a prečítal vyhlásenie vedeckých odborov MS k tomuto výročiu, kde sa okrem iného hovorí: „Slovenský národ svoje kultúrne prednosti a schopnosti nikdy nevyužíval na upevňovanie mocenského postavenia a na podmaňovanie ľudí a národov menej kultúrnych... Zato tak vrúcne lipol na svojich prirodzených daroch a tým húževnatejšie znášal najhrubšie morálne zlo od tých, čo najvyššie hodnoty života na zemi, pravdu, slobodu, spravodlivosť a krásu, pošliapali a miesto nich dávali cítiť prejavy svojich nízkych sklonov.“
Ak by sme bilancovali pôsobenie MS v ostatných dvoch rokoch ešte nenarušených vojnovými operáciami (do septembra 1944), museli by sme konštatovať, že to boli roky nebývalej prosperity. Ako spomína správca MS J. C. Hronský, ešte búrlivejší rozvoj ako vedecká práca na pôde MS dosiahla vydavateľská činnosť. V rokoch 1943-1944 sa v MS vydali každé tri dni dve nové vydavateľské jednotky; teda do roka vyše dvesto vydaní. Náklady kníh dosahovali dakedy aj výšku 40 – 50 tisíc výtlačkov. Priemerný náklad v próze dosahoval 5 –6 tisíc exemplárov, pričom sa často rozobral za niekoľko mesiacov. Posledné interné účtovné zhodnotenie počas pôsobenia Hronského vykázalo „viac ako 18 miliónov korún hodnoty iba v knihách vydavateľstva a ďalšie značné milióny v splátkach odberateľov“. Ďalej Hronský konštatuje: „Keď sme museli opustiť Maticu, len v hotovej sadzbe zanechali sme do 1600 tlačových hárkov, teda temer 26 tisíc knižných strán a hodne už vytlačených, nezviazaných kníh.“ Zo špeciálnych tlačí sa tešili obľube reprodukcie umeleckých diel, čo priniesli moderné technológie novej tlačiarne. Týmto spôsobom sa podarilo v krátkom čase vydať celé série z prác Umeleckého odboru MS.
Valné zhromaždenie MS v roku 1944 sa konalo 7. mája 1944 v Hlinkovom Dome v Nitre. Správca MS J. C. Hronský vo svojej správe, ktorá bilancovala aj štvrťstoročie od oživotvorenia MS musel priznať, že „i v týchto časoch vyskytli sa azda nedorozumenia i veci nemilé; nemusíme váhať, že nás mrzí, že nás bolí, keď spomíname na štátny rozpočet, do ktorého sa MS ešte dosiaľ nedostala...“ No jedným dychom hovorí aj o tom, že „musíme byť spravodliví, čestní a úprimní, musíme hovoriť celú pravdu, povedať ju aká je, že ak azda priamo nedostáva sa MS pomocnej ruky, nepriamo sa jej to v bohatej miere vynahradzuje.“ ako príklad uviedol osobnú iniciatívu hlavy štátu - prezidenta Tisa, vďaka čomu sa zabezpečil prvý milión Ks pre mohutný stavebný plán MS, nad ktorým si prezident zobral aj záštitu. Rovnako vláda SR mala porozumenie pre MS tým, že jej ministri (vnútra a dopravy) umožnili rast nadácií MS z príplatkov zo vstupného do kín a z predaja poštových známok. Oficiálny delegát Jednoty svätého Cyrila a Metoda prof. J. Murín sa vyjadril aj k závažnej otázke etnicity gréckokatolíkov a konfesionalizmu. Zdôraznil, že „Slováci – gréckokatolíci tvoria dosť značnú časť slovenského národa“, hoci mnohí im to upierali a hovorili, že nepatria k slovenskému národu, aj keď slovensky myslia a cítia a to nielen vo vlasti ale aj v zámorí, kde ich žije veľká časť a s ktorými tvoria takmer 300-tisícovú čiastku slovenského národa.
Turčiansky Svätý Martin sa stal jedným z centier vojenských aktivít počas banskobystrického povstania (august-október 1944), ba priamo v meste sa odohrali tragické udalosti súvisiace s likvidáciou nemeckej diplomatickej misie, ktoré nepriamo spôsobili nemeckú vojenskú intervenciu. Matiční pracovníci boli však priamo vtiahnutí do víru udalostí. Menšia časť pracovníkov Matice slovenskej sa aktívne zapojila do povstania a utvorili novú armádnu inštitúciu Zbor osvetových dôstojníkov, ktorej veliteľom bol J. Štefánik. Väčšina tých, čo ostali lojálni myšlienke slovenskej štátnosti, sa združili okolo správcu MS Jozefa Cígera Hronského. Martinský povstalecký národný výbor neuznal Hronského za správcu MS, ba dokonca ho septembri 1944 nechal zatknúť. Národný výbor sa pokúšal menovať nového správcu (menovacie dekréty vystavil na Jána Martáka, Júliusa Barča-Ivana a Jána Bodeneka), ale keďže sa všeobecne uvedomovala provizórnosť situácie vytvorenej povstalcami, nikto z nich si netrúfal prijať takto naoktrojovanú funkciu správcu MS. Medzi členmi Slovenskej národnej rady v povstaleckej Banskej Bystrici sa vyskytli návrhy (komunistickí funkcionári), aby sa Matica slovenská rozpustila. Gustáv Husák nezaradil však tento bod na rokovanie SNR. J. C. Hronský po skončení vojenských operácií opäť pokračoval vo svojej činnosti. Po obsadení Košíc Červenou armádou Slovenská národná rada opäť dostávala podnety od niektorých matičných predstaviteľov. Tentoraz ju ako aj predstaviteľov česko-slovenskej vlády žiadali o zachovanie Matice slovenskej.
Existencia prvej Slovenskej republiky bola diplomatickými a vojenskými aktivitami jej neprajníkov od roku 1943 ohrozená. Koniec vojny, resp. prechod frontu cez Slovenskú republiku a jeho vojenské obsadenie Červenou armádou znamenal aj faktický koniec slovenskej štátnosti, ktorá napriek tomu, že nevznikla ako výsledok vojenských operácií druhej svetovej vojny, prestala byť víťaznými mocnosťami akceptovaná. Matiční predstavitelia, ktorí podporovali slovenskú štátnosť, tušili v nastolenom stave možné represálie voči sebe a svojim rodinám. Hoci neboli predstaviteľmi štátnej politickej moci a boli si vedomí, že sa ničím neprevinili, volili (podobne ako veľká časť slovenskej inteligencie) odchod do exilu. Medzi exulantmi bol správca Matice slovenskej Jozef Cíger Hronský, historik František Hrušovský, literárny historik Stanislav Mečiar, výtvarník Jozef Cincík, spisovateľ a prekladateľ Koloman Geraldini, spisovateľ Štefan Gráf, matičný referent Ján Okáľ a mnohí iní. Matiční činitelia tvorili silný intelektuálny potenciál slovenského exilu.
O pripravenosti na budúce matičné aktivity zanechal J. C. Hronský takéto svedectvo: „Pre rok 1945 zmluvne, s plnou garanciou zabezpečené bolo práce za viac ako 50 miliónov a materiál pre toľkú výrobu bol už doma pod strechou. Čo sa s tým všetkým stalo? Neviem.“ S nostalgiou napísal svoje záverečné vyznanie: „Ale isté je, že torzom ostane veľké dielo slovenského rozmachu, lebo nemohlo byť dovŕšené, torzom i vtedy, keby sa nič nebolo zničilo z diela budovania. A keby sa zničilo z neho mnoho, mnoho, ako tušíme, i tak ostane ešte vždy veľký pamätník aj v MS na časy slovenskej samostatnosti, na roky Slovenskej republiky...“