Michal Ondrejka

Pravda o reštitúcii cirkevného majetku

Druhá vlna pofebruárovej garnitúry z roku 1948 vyrazila do útoku proti tej nehanebnici (ako píše Voltaire), CIRKVI. Heslo “L´ ecrasée l´ infemme – zničte tú nehanebnicu” má zatiaľ v talóne. Zneužíva zruinované hospodárstvo, situáciu občanov na hranici biedy a pud závisti.
Prostriedkom na uchopenie aspoň časti moci je zahmlievanie podstaty problémov interrupcií, vyučovanie náboženstva na školách ako jeden z povinne voliteľných predmetov, vládnu zmluvu s Vatikánom, financovanie cirkví a cirkevných škôl, odluku cirkvi od štátu a naposledy reštitúcie cirkevného majetku uskutočňované podľa zákona z roku 1993. Bez akéhokoľvek ostychu tvrdia, že cirkvi bol vrátený majetok, že najbohatším subjektom v Slovenskej republike je cirkev a ešte žiada financovanie cirkevných škôl a financovanie duchovenstva. To je, podľa nich, nehorázna bezočivosť.
Ako je v skutočnosti s vrátením – reštitúciou – cirkevného majetku? Sedem rokov som pracoval v tejto problematike a poznám klady a zápory reštitučného procesu.
Je všeobecne známe, že totalitný režim drastickým spôsobom likvidoval všetky rehoľné spoločenstvá. Movitý majetok rozpredal najrozmanitejším obchodným organizáciám a majetok nehnuteľný pod rôznymi zákonnými titulmi previedol do vlastníctva štátu. Tam, kde nemal zákonný titul na odňatie vlastníctva, hospodárenie zveril Slovenskému náboženskému fondu. Ten, aj keď nebol vlastníkom, kúpnymi zmluvami rozpredával rehoľný majetok rôznym osobám. V mnohých prípadoch využil vládne nariadenie o daroch v prospech štátu a usporiadaní zbierok národnými výbormi a pomocou ŠTB donucoval rehoľných predstavených a miestnych farárov darovať rehoľný a cirkevný majetok štátu.
Po páde totality rehoľníci, ktorí ešte nepomreli sa domáhali svojho rehoľného majetku. V roku 1990 federálne zhromaždenie prijalo zákon č. 298/90 Zb. o úprave niektorých majetkových vzťahov rehoľných rádov, kongregácií a arcibiskupstva olomouckého. Podľa tohto zákona sa vracali rehoľným spoločnostiam kláštorné budovy. Reholí so sídlom na Slovensku sa tento zákon dotýkal v malej miere. Slovenská národná rada prijala zákon č. 338/1991 Zb., ktorým vrátila kláštorný majetok tým rehoľným spoločenstvám, ktoré o to požiadali, a predložili relevantné doklady o vlastníctve. Týmto zákonným opatrením reštitúcie nemohli byť ukončené. Ostávalo veľa rehoľných zariadení, ktoré vykonávali výchovnú, liečebnú, vzdelávaciu činnosť, a prešli do vlastníctva štátu na podklade rozhodnutí odvetvových ministerstiev, pod ktoré ich činnosť patrila.
Ďalej boli tu majetky biskupstiev, farností (cirkevných obcí) a v nemalej miere majetok základinný, školskej a náboženskej, ktorý už svojím pôvodom bol cirkevný ako to reskriptom potvrdil cisár Jozef II. a cisár František Jozef I. v Konkordáte z roku 1855 uzavretom s pápežom Piusom IX.
Značný majetok ostrihomskej arcidiecézy sa po vzniku Č-SR dostal na územie republiky a tento prešiel do vlastníctva štátu podľa zákona o revízii prvej pozemkovej reformy a novej pozemkovej reforme. O vrátenie tohto majetku partikulárnym cirkvám na území Č-SR sa viedli dlhé polemiky s odporcami cirkvi, ktorí tvrdili, že tento majetok cirkvám na území Slovenska nepatrí, ale že je majetkom zahraničným a ten zákonom o revízii prvej pozemkovej reforme prešiel do vlastníctva štátu.
Cirkev sa snažila vyjednávaním s vládou Slovenskej republiky usporiadať aj uvedené majetky. Výsledkom rokovaní bol návrh zákona o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, ktorý po prijatí v parlamente sa označil pod číslom 282/93 Zz. Tento bol v nepatrnej miere novelizovaný zákonom č. 97/2002 Zz. Zákon pod pojmom náboženské spoločnosti nemá na mysli rehoľné spoločenstvá, ale cirkevné spoločnosti v prílohe k zákonu č. 308/91 Zb. o slobode viery a postavení cirkví, ktoré nenesú názov Cirkev.
Zákon 282/93 Zz. koncepčne nie je zladený s ústavou Slovenskej republiky, článkom 20,
podľa ktorého vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Ostrejším slovom by sa dalo povedať, že je diskriminačný oproti iným reštitučným zákonom. Zákon 403/1990 Zb. o zmiernení niektorých majetkových krívd, ktoré boli spôsobené fyzickým osobám a súkromným právnickým osobám uvádza 11 právnych titulov na vrátenie odňatého majetku. (Zákony odvetvových ministerstiev.) Zákon 229/91 Zz. - zákon o pôde – pozná 18 právnych titulov, kým zákon o reštitúcii cirkevných majetkov uvádza iba 8 právnych titulov.
Kým zákony č. 403/90 Zb. a zákon 229/91 Zb. riešia aj otázku zastavaných pozemkov, demoláciu odstránených stavieb, pozemkov, ktoré nemožno vydať vzhľadom na ich spoločenský dosah, formou finančnej náhrady alebo naturálnym plnením - náhradnými pozemkami. Zákon o reštitúcii cirkevného majetku takéto ustanovenia nemá. V praktickej činnosti neúplnosť právnych titulov je evidentná.
V médiách prenikajú správy o ďalšej chystanej novele zákona č. 229/91 Zb. Vieme si domyslieť, aké právne tituly sa tam objavia. Nebude treba ani rušiť Benešove dekréty. Dosiahne sa to novelou zákona.
Pri takýchto praktikách by sme my veriaci nemali byť ticho. Žiadalo by sa reštitučný zákon novelizovať a doplniť aspoň tými právnymi titulmi, ktoré majú spomínané zákony. Len tak príkladmo uvádzame tieto:
- vládne nariadenie č. 15/1959 Zb. a zákon č. 71/59 Zb., ktorý okrem znárodnenia priemyselných odvetví sa týkal aj odnímania obchodov, bytov, bytových domov, tlačiarní, garáži, pivníc, hostincov atď.
- nariadenie č. 51/1945 Zb. SNR o poštátnení spolkov a ich majetku.
- odňatie uskutočnené podľa zákonov č. 29/51 Zb. zák. č. 3/52 Zb. a zákona č, 26/53 Zb. o zrušení najrozmanitejších základín.
- odňatie podľa zákona č. 2/1958 Zb. SNR a zákona č. 81/1949 Zb, SNR o úprave pomerov spoločne užívaných lesov bývalých urbarialistov, kompossesorátov, pasienkových spoločenstiev a podobných útvarov. Aj cirkev ako spoločenstvo veriacich občanov s rovnakou vierou a obradmi bola v množstve prípadov členom uvedených útvarov a mala v nich majetok.
- § 453a Občianskeho zákonníka, ktorý bol do neho vsunutý na odnímanie nehnuteľností osobám, ktoré opustili republiku, osobám vo výkone trestu, farnostiam, ktoré z najrozmanitejších príčin sa nemohli venovať hospodáreniu.
Skupiny v úvode spomenuté podpichujú verejnosť tým, že na parlamentnej pôde, rozhlase, televízii a denných periodikách bulvárneho zamerania poukazujú, že cirkvi boli majetky vrátené, že cirkvi na ňom zle hospodária a ešte žiadajú, aby ich činnosť financoval štát. Je to tvrdenie zavádzajúce. Cirkev pri obrovských prekážkach doposiaľ reštituovala podľa môjho odhadu nie viacej ako 35-40 % svojho majetku. Príčiny sú v ustanoveniach zákona tým, že zákonodarca neakceptoval rovnaké právne tituly na vrátenie, ďalej značná časť je v neukončených súdnych sporoch a veľká väčšina nehnuteľností nebola vôbec žiadaná. Bolo to tak preto, že lehoty na uplatnenie práva boli veľmi krátke, súbeh zákonov č. 229/91 Zb. bývalá Geodézia ako jeden z rozhodujúcich informačných zdrojov nezvládla a dokumenty o vlastníctve doručovala už po lehote na podanie výzvy. Ani cirkevné útvary nemali prehľad o svojom majetku. Neustálym šikanovaním farárov a zasahovaním do majetkových vecí odnímali dôkazovú dokumentáciu a samozrejme, že ju nikdy späť nevrátili.
Cirkvi sa vytýka, že s vráteným majetkom zle hospodári. Podstata hospodárenia je daná zákonom o reštitúcii. Dňom prevzatia nehnuteľnosti vstupuje cirkev do práv a povinností toho, kto má nehnuteľnosť v užívaní. Značí to, že nemôže voľne nakladať s vráteným majetkom vo väčšine prípadov devastovaným. Tak cirkev je povinná u bytov, nebytových priestorov, ktoré slúžili na poskytovanie zdravotných, sociálnych, školských a kultúrnych potrieb vrátane telovýchovných na prvé tri roky uzavrieť zmluvu o výpožičke, čo v praxi značí ponechať užívateľovi nehnuteľnosť zadarmo. Po troch rokoch má povinnosť uzavrieť zmluvu o nájme na ďalších päť rokov, samozrejme nie za ceny trhové ale ceny stanovené vyhláškami.
Zákon je účinný od 1. 1. 1994. Prvé dohody o vydaní sú z rokov 1995-1996 a 1997. Z toho vyplýva, že reštitúcie priniesli len nepatrný ekonomický efekt. Naopak, cirkev ich prebrala devastované, mnoho ráz nepoužívateľné a musela ich zachraňovať pred samozničením, opravami a rekonštrukciami. Celkove na reštitúciu domového majetku doplácala.
Ani tvrdenia odporcov o oslobodení vrátených majetkov od daní nie je pravdivá. Reštituované nehnuteľnosti sú oslobodené jedine od dane z prevodu a prechodu nehnuteľnosti, nie však od daní zo stavieb a pozemkov.
Podobne je to aj s poľnohospodárskym majetkom. Cirkev sama nehospodári. Nehnuteľnosti poľné, lesné a pastvinné dáva do nájmu odborným právnickým osobám: Poľnohospodárskym podnikom, Lesom SR, š.p. a to za veľmi nízke ceny. Je všeobecne známy stav v poľnohospodárskych podnikoch. Nájomné buď neplatia vôbec alebo vo výške 500-1500 Sk za jeden hektár!
Ako vidno, ide o frontálny útok proti cirkvám, najmä katolíckej. Na podnecovanie nízkych pudov stačí nemysliacim občanom predhodiť na obrazovke neúplnú informáciu, alebo informáciu neoverenú, prípadne vytrhnutú z kontextu a bez záveru réžie. Záver si má urobiť sám divák, absolútne neznalý problému. Je len zrejme, že jeho záver je pudový. Dosiahol sa efekt verejného média: čo tá cirkev len chce! Je to smutné. Cirkev sa bráni pokiaľ môže. Jej stanovisko verejné médiá neprijímajú. Cirkev má silu 84 % občanov, ale 16 % po februárovej garnitúry ovláda elektronické médiá a mediálny trh.
Tu vyslovené názory na novelizáciu reštitučného zákona nemusia korešpondovať so zámermi predstavených v cirkvi. Sú to názory množstva veriacich, ktorým ide o to, aby pred zákonom sme boli všetci rovní a ak raz príde k odluke cirkvi od štátu, mala cirkev z čoho žiť.