Peter Chorvát

Sedembolestná

Prvá bolesť

Balada
o obetovaní
v chráme

Do chrámu vošla Matka,
pokorne, v rukách so Synom.
Roky tu starec hmatká
ručičku s istým nápisom...
Uvidel slepý Simeon,
čo skríkol zrazu v chodbe:
„Hriechy vám, ľudia, sníme On!“ –
vysmejú Božiu obeť.

„Zdala sa chvíľa vratká,
oddávna čakal, plakal som...
No tak, smrť, otvor vrátka,
už som sa stretol s Mesiášom!“
V údele preňho priprísnom
proroctvo Matke povie:
„Keďže sú ľudia slepí zlom,
vysmejú Božiu obeť.“

V Jej jasných očiach tma tká,
nahý meč dušu pretne vtom.
Vidí, že v Božích jatkách
Jej Syn je ľuďom Baránkom.
Majú strach. Vedia – príde skon.
Nevedia hriechu zomrieť.
Zabijú. A tak napokon
vysmejú Božiu obeť.

Ľudia sú Bohu dlžníkom.
On za nich na smrť pôjde –
a oni svojím životom
vysmejú Božiu obeť.


Druhá bolesť

Balada
o úteku
do Egypta


Skloní muž svoju šiju,
odchádza z mesta, verný snu:
„Ešte tu ľudia žijú,
čo chcú smrť Synu Božiemu!
Kým oni sami nezhynú,
s Matkou a Synom – choďte!“
Utečú, zmenia krajinu –
neujdú ľudskej zlobe.

Útekom Dieťa skryjú,
chránia Ho, plachtou zavinú.
Skôr, než si prach z nôh zmyjú,
už sa tká plátno na inú.
V hrobe v nej musí spočinúť,
aby sa v rúcho odel.
Ani tí, čo s Ním nesplynú
neujdú ľudskej zlobe.

Prečo si hada, zmiju,
chovajú ani hrdinu?
Kým z jedu plaza pijú,
nemajú v duši tíšinu.
Len kvapka jedu stačí mu
na polky ľudstva obe...
Keď chcú mať Matku jedinú,
neujdú ľudskej zlobe.

Nemajú žiadnu príčinu
utekať ako zlodej.
Veď sami ľudia, môj Synu,
neujdú ľudskej zlobe.



Tretia bolesť

Balada
o dvanásťročnom Ježišovi
v chráme

Skončilo detstvo chlapca –
do chrámu vedú Človeka.
Čo Boh dal, človek spláca.
Povinnosť je to odveká.
Je to aj viery previerka,
po akej kráča stope.
Bránia sa mnohí zďaleka,
vždy ísť tam, kde je Otec.

Prvýkrát Matka stráca,
a je to bolesť priveľká.
Z kyslého skúsi strapca,
aby z nej sladkosť vytiekla.
Už nie je šestonedieľka,
dozrel Syn v Božom plode.
Pôjde už presne. A vie kam –
vždy ísť tam, kde je Otec.

V dlaniach nám horí svieca,
bič smrti plieska po rukách.
Ak dávaš o ňu chvieť sa,
daj aj to, čo má ocieľka...
Modlitbu za tých odriekam,
čo mrznú na pochode:
„Neísť, kam velí Severka –
vždy ísť tam, kde je Otec.

Ak by smrť nebo prepiekla,
nech idú s Bohom v zhode.
Aj keby išli do pekla –
vždy ísť tam, kde je Otec.“


Štvrtá bolesť

Balada
o stretnutí
na krížovej ceste

Kráčali vedľa mnohí,
nevediac: Bude prvý, stý?
Načo si preň drať nohy?
Osud je kruto neistý.
Nič dobré veru neveští,
keď vedú chlapa vprostred.
To, čo je málo malosti,
nedá sa vtesnať do viet.

No Ona nemá pochýb,
prekoná cesty-necesty.
Krvavé na Ňom stopy,
perami tíško šelestí.
Jej Syn je Mužom bolesti,
stihne Naň z diaľky pozrieť...
Ten pohľad plný blízkosti
nedá sa vtesnať do viet.

Na chvíľu ustal pohyb –
okamih trvá večnosti.
Keď sa im oči pohli,
vidia sa zrakom nebeským.
Okolo ľudia. V neresti
nechcú i chcú si hovieť.
Čo má len jednu z možností
nedá sa vtesnať do viet.

Chceli by kráčať – ale s kým?
Čakajú na odpoveď.
Čo sa im do sŕdc nezmestí,
nedá sa vtesnať do viet.


Piata bolesť

Balada
pod krížom

Pod krížom Matka stála.
Boh, Syn pnel na ňom do výšin.
Bolesťou si Ho sňala.
Do srdca, duše. Aby žil.
Žijúc hoc v Moskve, v Paríži,
všade je aj dnes v móde,
keď človek Boha „poníži“.
Matkina je tá bolesť!

Ľudia sú ako skala.
Na vlastnej cítil. Na koži.
Tá tvrdosť ich raz skála.
Kto z nich ten kameň odloží?
Zmiluj sa, Kriste Ježiši!
Pán času, čo mám doriecť?
Na Teba čas nám nezvýši?
Matkina je tá bolesť!

Bohu buď aj tak chvála,
Synovi že dá ublížiť.
A tá vec už sa stala...
Umiera Kristus na kríži.
Nakoniec zvolá: „Ja žíznim!“
Po ľuďoch smäd má. Opäť.
Podajú žlče: „Oblizni...“
Matkina je tá bolesť!

Len z lásky umrel za blížnych.
Len z nej si žiada podiel.
Lásky sa od nich nedožil...
Matkina je tá bolesť!


Šiesta bolesť

Balada
Pieta

Navonok niet v Nej hnutie –
vnútri sa kláti od víchra.
Synovo telo. Mŕtve.
Matkina duša nedýcha.
Dopila do dna z kalicha,
trpela z vlastnej vôle.
Keď slza padne do ticha,
plač Matky býva spoveď.

Nad Telom duša tŕpne.
Znamenie mĺkve piatich rán.
Hoc aj zlom dušu mrvte,
zostane celá. Boží chrám.
Pokora vedie, nie pýcha,
toho, kto hľadí hore.
Keď slza krvou usychá,
plač Matky býva spoveď.

Spolu s ňou chvíľu trpme.
Len chvíľu – než nás raní strach.
Neverím, že Boh škrtne
tých, čo bôľ Matky dopichá.
Zem je už plná ľudských chmár,
zhaslo, čo malo horieť...
Keď slzu plní bezdný chlad,
plač Matky býva spoveď.

Cesta je trocha prirýchla,
do neba včas nás doveď.
Keď slza plní bezdných nás,
plač Matky býva spoveď.


Siedma bolesť

Balada
o uložení do hrobu

Uložia Telo štvané,
mátožne, ticho, sťaby v snách.
Do sŕdc sú vytesané
príbytky vhodné pre Syna.
Duša je navždy spasená,
ak smrťou Život žobre.
Keď prídu Krista z duší sňať,
nenájdu Boha v hrobe!

Niektorým nie je známe:
Kto zomrel, žije. Ježiš snáď?
Zdá sa im – je to hrané,
je to len radosť dočasná.
Bez nití tkajú na krosnách,
a keď chcú mŕtve odieť,
vec im je náhle nejasná:
nenájdu Boha v hrobe!

Kristovo zmŕtvychvstanie
vskutku je chvíľa slávnostná.
Ľuďom sa vráti pamäť,
a budú padať na ďasná.
Neskoro skríknu: „Neskos nás!“
Neskoro chcú len dobre.
Hľadajúc seba v nebesiach,
nenájdu Boha v hrobe!

Ty vieš, že napriek množstvu snáh,
mnohých a v každej dobe
– ó, Matka Sedembolestná! –
nenájdu Boha v hrobe!