Karol Kubík

Slovensko moje... ...a dievčatká s kyticami

Národný (Ľudový) súd 1945 – 48

Koncom roku 1944 stáli pred súdom vedúci činitelia povstaleckej Slovenskej národnej rady – Šrobár, Ursíny, Lettrich, Štefánik, Šoltés a Zaťko. Pred konaním procesu si príslušní činitelia overili, že obžalovaní sú mimo územia Slovenska. Medzi obžalovanými nebol napríklad Husák, o ktorom sa nevedelo, kde sa nachádza (Vavro Šrobár odletel do Moskvy aj so psom, čím obsadil miesto jednému povereníkovi, ktorý sa dostal do nemeckého zajatia.)
V mene Slovenskej republiky obžalovaných odsúdili na vysoké tresty, ale nie na tresty absolútne. A práve táto skutočnosť rozzúrila predstaviteľov III. ríše. Na Vianoce náhle pricestoval Himler, ktorý pohrozil, že rozpustí slovenské súdy a Slovensko “bude vytreté”, ak do 14. hodiny 3. januára 1945 nebude rozsudok vo veci Šrobár a spol. zmenený na trest smrti.
Po tomto “diplomatickom” zákroku sa sudcovia, ktorí vyniesli pomerne mierny rozsudok (medzi nimi aj neskorší žalobca pri Národnom súde Dr. Ľudevít Rigan) dostali na pár týždňov do Ilavy a stali sa z nich hrdinovia,
Na Silvestra odpoludnia (1944) zasadala ministerská rada, ktorá videla východisko v zriadení Revízneho senátu na Najvyššom súde.
Sudcom určeným pre nový proces oznámil predseda vlády Dr. Štefan Tiso, že “rozkaz je trest smrti a kto neposlúchne toho nechá zavrieť.”
Premiér Š. Tiso tiež vyhlásil, že mu ide “predovšetkým o blaho národa aj za cenu straty nezávislého súdnictva” a že “revízny senát je určený len pre tento prípad” – Šrobár a spol.
Azda najlepšie vystihuje ťažké položenie svedectvo vtedajšieho prednostu legislatívneho odboru Ministerstva pravosúdia Dr. Júliusa Ponického (otca spisovateľky Hany Ponickej), ktorého Štefan Tiso pri odchode do zahraničia, keď mu odovzdával správu rezortu, informoval o drastickom zásahu zo strany Himlera.
Atmosféru tiež dokresľuje list Povereníctva vnútra z 13. januára 1946, podľa ktorého po Himlerových návštevách “nastalo veľké zatýkanie popredných činiteľov slovenského verejného života” príslušníkmi SD (Sicherheitdienst).
Ťažko tu nespomenúť šéfa ÚŠB (Ústredňa štátnej bezpečnosti) Dr. Jozefa Beňušku a Dr. Františka Galana (otca nedávno zosnulej moderátorky) – začas hlavného veliteľa Hlinkovej gardy, ktorí zahynuli v nemeckom zajatí.
V novom procese proti Šrobárovi a spol. naozaj vyniesli najprísnejšie rozsudky. Funkciu obžalobcu pred odvolacím senátom zastával Ctirad M., ktorý žiadal trest smrti. Za to ho po fronte, ešte pred skončením vojny, 26.apríla 1945 uväznili a dali do rúk obžalobcu pri Národnom súde.
Dr. Ctirad M. sa bránil tým, že keď predseda vlády Dr. Štefan Tiso rozkázal žiadať trest smrti, radil sa o veci a funkciu žalobcu prijal s tým, že pôjde “o papierový rozsudok, keďže všetci obžalovaní boli za hranicami.”
K dobru obvineného prispelo aj to, že vynesením tohto papierového, hoci i nespravodlivého rozsudku, sa zabránilo “väčšiemu zlu”, totiž rozpustenie slovenského súdnictva a vydaniu slovenských ľudí ešte väčšiemu prenasledovaniu nemeckým gestapom. (Dr. Štefanovi Tisovi jeho postup v záujme “menšieho zla” neuznali a zahynul v komunistickom väzení.)
Dr. Ctirad M. síce priznal, že bol členom HSĽS už od roku 1938, ale žiadnu funkciu nemal a nebol ani dôverníkom v HSĽS. Pri svojej obrane sa odvolával na svedkov, ktorí boli v novom režime veľké kalibre a zadovážil si viaceré svedectvá na spôsob, že “už od roku 1939 sa vyjadroval proti nacizmu a fašizmu ako i proti režimu panujúcemu na Slovensku a jeho predstaviteľom a za obnovenie ČSR.”
To bol napokon v tých časoch jeden z mála prostriedkov, ak nie jediný, ako sa dostať z drápov retribučného súdnictva alebo vybŕdnuť s čo najnižším trestom.
Retribučné orgány jeho obranu akceptovali a pomerne skoro v júli 1945 obžaloba žiada o prepustenie z väzby, čomu NS vyhovel. Zároveň však zavádza stopovanie, lebo “jeho (Dr. Ctirada M.) maloletá dcéra na žiadosť Karola Sidora podala kyticu začiatkom decembra 1938 Vojtechovi Tukovi” a on sám “mal vyslať svoju maloletú dcéru s kyticou v ruke na verejné privítanie tzv. fašistického martýra Tuku”.
V čom spočíval tento ďalší zločin?
Dr. C. M. pracoval na slovenskom oddelení Najvyššieho súdu v Brne, kde ho navštívil švagor, profesor náboženstva v Bratislave, Vojtech Klein. Po vyhlásení autonómie sa malo príslušné oddelenie sťahovať do Bratislavy, a tak manželka C. M. odcestovala s bratom a deväťročnou dcérkou do Bratislavy pohľadať byt. Na Radlinského ulici stretli Karola Sidora, ktorý poprosil pani M., či by nemohla prísť s dcérkou na hlavnú stanicu privítať profesora Vojtecha Tuku. Potrebuje náhradu za svoju dcéru, ktorá ochorela. Pani M. sa – podľa výpovede na Krajskom súde v Bratislave 14. augusta 1945 – vyhovárala, že Tatiana nemá v Bratislave ani vhodné šaty. Keď toto Sidorovi “nevadilo”, prišla s dcérkou na stanicu. Tam jej dali kyticu, ktorú podala profesori Tukovi a šli po svojom. Otec sa o účasti svojej dcéry na privítaní prof. Tuku dozvedel “z novín” a “z rozprávania svojej manželky”. Pani Mária M. si pred vyšetrovateľom posťažovala, že jej manžel celú vec “vyčítal a s ňou nesúhlasil”.
Takto vedená obhajoba “zabrala” a v novembri sa NS uzniesol na odoprení stíhania.
Opletačky mal aj ujec Tatiany, ktorý medzitým bol už na fare Výčapy-Opatovce. Proti účasti netere na privítaní prof. Tuku nenamietal, pretože “tam boli i štátni funkcionári československí” ako minister Černák. Trestný spis Národného súdu nič nehovorí o ďalšej životnej ceste Tatiany M. Vieme len to, že suplovala chorú dcérku Karola Sidora. Bola to tá Sidorova dievčina, ktorá sa v emigrácii stala manželkou nášho veľkého poetu Karola Strmeňa? Alebo jej sestra?
Otcom ďalšieho dievčatka, ktoré podľa svedectva manželky C. M. vítalo V. Tuku, bol Jano (Jano!, tak mu podľa jeho želania hovorili) Farkaš. Retribučné súdnictvo mu “spočítalo” jeho činnosť autonomistu -zástancu práva slovenského národa na sebaurčenie. Jeho dcérka sa pred údelom proskribovaných detí skryla v Prahe. Časom sa objavila ako hviezda šansónového neba – Hana Hegerová.