Martin Lacko

Andrej Škvarek spomína na východný front

Nástup na front
V nedeľu 22. júna sme museli niektorí vybraní vojaci skoro ráno vstať a šli sme chystať slávnosť Božieho tela. Tak skoro ráno sme v sprievode vypochodovali z kasární a o chvíľu prišiel za nami celý šokovaný npor. Búzik a vraví: ”O 5,30 vypukla vojna, Nemci vypovedali vojnu Rusom!” Tak samozrejme, všetci ostali takí rozrušení, i keď sa už počítalo s tým, že vojna bude, to sa nedalo poprieť. Potom začali prichádzať záložníci. Naládovali sme, no pred Medzilaborcami sa vyládovalo, lebo stanica bola prepchatá, tak sme tam čakali deň či dva. Až potom sme išli na front. Boli správy, že máme strieľať na Rusov, lenže tí cez noc ustúpili. Pokračovali sme v pochode cez Lisko. Ešte pred Liskom bola jedna obec, v ktorej ešte horeli domy po bojoch. Keď sme prešli cez most na Sane, videli sme prvý nemecký kríž. Videli sme aj betónové bunkre, no tie boli vtedy už dobyté. Potom Sambor, Drahobyč… Boli sme strašne zvedaví na tú ruskú stranu. Samozrejme, boli medzi nami aj komunisti, najmä z tých záložníkov a vôbec, my sme boli celkovo dosť slovansky orientovaní. Mysleli sme si: “Rusko – to je druhá Amerika! Je to bohatá, veľká krajina!” Lebo už v apríli, po útoku Nemcov na Juhosláviu, vypukla v kasárňach dosť protinemecká nálada, hovorilo sa, že Rusi sú Slovania a sú proti Nemcom. Tak sme všetci boli zvedaví na to Rusko. Prvé, čo sme na sovietskej strane videli, bol obrovský plagát, na ktorom bol rozkročený Stalin a spomedzi nôh mu vychádzali tanky, ako z nejakej fabriky. A to sme stále ešte nevedeli, aké sú v ZSSR pomery, stále sme nemali kontakt s civilmi.

Masakry NKVD
Bolo to bývalé poľské územie, ale žili tam aj Ukrajinci. Keď prišli naši vojaci do Dobromilu, veľmi ich vítali. Aj za nami prišla jedna pani a veľmi plakala. Hovorí nám: “Chlapci, ráno už ustupovali Rusi, ale NKVD ešte prišlo, zabúchali na dvere, tak sme im otvorili.” No ale čo – jej muža – bol notárom – hneď zviazali, vyvrátili ho na verandu a tam mu pred jej očami vylamovali zuby kliešťami. Potom nám ukazovala tú krv na verande… Strašné bolesti musela mať tá pani, stále plakala. Tak to bol prvý veľký šok pre našich vojakov. Viete, bolo to také mrazivé pre nás, no – idete tam ako slovanskí bratia a zrazu vidíte takéto veci… Absurdum… Namiesto slovanských bratov – NKVD… Tak potom boli naši vojaci na Rusov ako tigri… To bolo jednoducho absurdné, čosi nepochopiteľné… A potom však aj samotní Rusi mohli vedieť, že sa o tomto dozvedia aj cudzí vojaci a aký vplyv to bude mať na nich… Lebo každý zločin sa raz vypomstí – násilie plodí násilie… Tak potom samozrejme išli naši vojaci proti Rusom s takým elánom, veľmi… A prirodzene aj miestni ľudia ich tak vítali: “Áno, vitajte, osloboditelia naši!” A hneď sa tam všelijaké protiruské skupiny začali organizovať. Takže aj osobne sme sa s takýmto hrozným prípadom stretli a potom vedeli sme, že podobné veci sa diali aj na viacerých miestach – Sambore, Drahobiči, tam zas vo väzení všetko strieľali, tiež v Ľvove a potom v Pobaltí… Bolo všeobecne známe, že tieto masakre robila NKVD.

* * *
Náš útvar pridelili onedlho k Zaisťovacej divízií, ktorá sa v týchto miestach organizovala. Zo Samboru sme šli smerom na Tarnopol a potom na Kyjev, Rýchla divízia zas postupovala na Kremenčug. Do bojových akcií sme však nezasahovali. Pri Tarnopole sme prekročili staré hranice ZSSR, v malom mestečku Voločisk sme si všimli ten ohromný rozdiel. Voločisk bol ešte na poľskej strane, na kopci nad riekou, bolo to také pekné mestečko. Ale na druhej strane rieky Podvoločisk, to bola už sovietska Ukrajina a s ňou veľké lány a kolchozy. Inak všetko strašne zruinované, aj tie kolchozy, aj to mestečko ošarpané, budovy ako ostali po cárovi, tak sme ich našli, nik ich veru dvadsať rokov neopravoval. No všetko zúfale zanedbané a staré a pritom rozdiel len nejakých pár sto metrov. Breh poľského Voločiska krásne upravený a tá sovietska časť – no ako keby ste do cigánskej osady prišli. Odtiaľ sme šli do Proskurova, to už bola celkom sovietska Ukrajina, ľudia vyzerali veľmi zle, veľmi biedne boli oblečení, no jednoducho bol to veľký rozdiel medzi bývalým Poľskom a Ukrajinou. Jeden poľský sedliak nám napr. hovoril, že keď prišli po Nemcoch do Ľvova Rusi – lebo najprv mali mesto Nemci – prišiel k nemu ruský vojak, či má vajíčka. Že má… Že či môže kúpiť… Že môže… A že koľko… Že koľko chce… Jednoducho, že bol prekvapený z toho, že sa dajú vajíčka voľne kupovať. A potom keď videli plné obchody šiat, hodiniek a iného tovaru… Spomínal mi tiež, že jeden ruský dôstojník prišiel so ženou do divadla a ona mala na sebe župan! No to boli priam komické situácie, mnohým miestnym ľudom na posmech. No a potom ruskí dôstojníci nerozoznali na hodinkách čas – lebo jednoducho nepoznali hodinky… Také až trápne to bolo pre tých Poliakov. My sme zasa po ustúpených Rusoch nachádzali potraviny, ale aké… To boli celé sady konzervových rýb, sme jednu otvorili aj som ochutnal. Že vraj ryby- “slanečky”, no tie ale keby ste dali psovi žrať, tak z nich zbesnie. To boli veľké ryby, v celosti, ako boli chytené, tak ich tam položili a na ne hodili veľké hrudy soli. Ale nie takej soli, ako my máme, lež to bola špinavá, bohviekde nakopaná soľ. Tak v tom naložené ryby – no viete si asi predstaviť, ako mohli chutiť… To bolo nemožné zjesť. Aj tí Poliaci sa na tom smiali.. Inak pohostinní, strašne srdeční boli tí miestni, po dedinách aj v mestách, to by sme im krivdili…
Ďalej po Proskurove bol Berdičev, až sme nakoniec prišli do Žitomíru. Bolo to väčšie mesto, ale nie nejaké moderné, na európsky štýl, skôr také zastarané. Bývali sme v tamojších kasárňach. V Žitomíri sme zažili aj prvú zaujímavú históriu, čo sa týka Nemcov a židov. Takto to bolo: Hneď ako sme tam prišli, videli sme, že v meste horí viacero požiarov. Ono tí Ukrajinci chodili s Nemcami a dávali im “tipy” na židov, kde bývajú, tak pravdepodobne ich obydlia či synagógy zapaľovali. Ono všeobecne medzi obyvateľstvom neboli židia obľúbení. Jedna bývalá šľachtičná mi napr. hovorila, že 72% členov bývalej sovietskej vlády boli židia a potom druhé nešťastie pre židov – spolupracovali s NKVD. Teda nie že iba spolupracovali, ale priamo v štruktúrach NKVD ich bolo veľa. V Rusku boli vraj len dve percentá židov, ale v tajnej polícii ich bolo omnoho viac. A potom tiež veľa veliteľov lágrov boli židia. Takže aj pre toto tam neboli židia obľúbení. V NKVD bolo na dennom poriadku, že dlávili ľudí, to bola hotová pohroma pre obyvateľstvo. Keď Gestapo niekoho zatklo a potom vyšetrovalo a zistilo, že dotyčný je nevinný – tak ho pustili. Ale NKVD nikdy… Aspoň tak nám to potom hovorili civili. “U NKVD ťa nepustili nikdy!” Aj sme videli, ako jedného dňa priviedli na tržnicu dvoch takých statných, vysokých chlapov. Boli to dôstojníci NKVD, židia, a verejne ich tam popravili, obesili na tržnici. Ale ľudia si z toho nič nerobili. Potom však zobrali mladých židov a v lese za mestom si museli vykopať hrob, taký zákop do “L”, a tam ich všetkých – vraj asi 6.000 – postrieľali. A viete, tie deti malé, ranené, plazili sa po tých mŕtvych a Nemci ich tam potom pažbami dobíjali… Ja som tam nebol, ale očití svedkovia nám to rozprávali, takže naši vojaci o tom vedeli. V Žitomíri to bolo, ale už tak za mestom.
Ale na čo sa na Ukrajine najviac sťažovali, bol hladomor v 1933 roku, vtedy im NKVD všetky potraviny pobrala, ešte aj posledný kúsok chleba, čo si zobrali do kolchozu. To bolo priam peklo, ako nám hovorili, kanibalizmus… A tu som zažil tiež taký zaujímavý prípad. V Kyjeve sme mali jedného vojaka, takého “ťuťka” spomaleného, a raz sa nám len stratil, tak nás niekoľkých vojakov vybrali, aby sme ho šli hľadať po okolitých domoch, či sa tam niekde nezdržuje. Tak kamarát šiel po pravej strane ulice, ja po ľavej. Vošiel som do prvého domu – “Zdravstvujte! Net zdes slovackogo soldata?” “Net, nebylo!” Vošiel som do druhého – nie, ani tu nie je… Asi v štvrtom dome keď som zaklopal, prišla mi otvoriť taká chudučká pani, ale už na prvý pohľad veľmi inteligentná. Pozvala ma ďalej a videl som, aj nábytok mala taký pekný, starodávny. Tiež mi povedala, že nijaký vojak tu nebol. Ja keď som videl aká je chudá, hovorím jej: “Pani, teraz je vojna, nemáte mäso!” A ona mi hovorí: “Synak môj, ja nejem mäso už od 1933 roku!” “Prečo?” pýtam sa. “Tak iste je vám známe, že tu bol hladomor a občas rodičia zabili svoje decko alebo muž ženu či opačne, proste bol tu kanibalizmus.” A teraz mi hovorí, že jej muž bol policajným inšpektorom v Kyjeve a prišiel raz domov na obed a hovorí: “Zase sme chytili jedného muža, čo zabil ženu… Porezaná je kusy, tam ju máme vo vreci na inšpektoráte!” a ona že mu hovorí: “No ja by som to rada videla!” Aj tak bolo - po obede že sadli na električku a išli sa pozrieť. Prišli tam, ona otvorila ten mech a keď videla tú skrvavenú hlavu dostala okamžite šok a odpadla. Dva mesiace že bola potom na psychiatrii, čo utrpela tak ťažký šok a potom dva roky ani zdravá, ani chorá. A nakoniec mi hovorí: “No a odvtedy až doteraz nemôžem mäso ani vidieť!” Takže takéto tragické zážitky prinášal boľševizmus… To bol jednoducho neľudský, absurdný režim, nechať takto vlastných ľudí hladovať…

Pochod ku Charkovu

Začiatkom februára 1942 náš Delostrelecký pluk 31 vyčlenili zo Zaisťovacej divízie a poslali na pomoc Nemcom ku Charkovu. Prečo nás vyčlenili to neviem, ale pravdepodobne to zariadil náš veliteľ, pplk. Pichl. Tak odvtedy sme pochodovali, ale teraz si predstavte ruskú zimu. Bežné mrazy vtedy boli –38° až –42°C... V týchto mrazoch, ak sa vojak porozopínal a išiel sa napr. vymočiť, tak za chvíľu mu odmrzli prsty. Takže na stranu sme mohli ísť len ráno, keď sme vychádzali z izby. V takýchto mrazoch sa život úplne zastavoval, no my sme museli robiť tieto pochody, denne 25 aj 30 km. Peši samozrejme, lebo keby ste si boli na voz sadli, je koniec, primrznete na mieste. Každý musel mať na hlave kuklu a v nej len takú štrbinu pre oči. A potom ten sneh oslepoval… To ste nevideli iné, len biele, biele a biele… Stovky kilometrov, nič iné len biele, už nás z toho oči boleli, slzili sme. Zo Žitomíra sme pochodovali do Kyjeva – to bolo asi 130 km, potom z Kyjeva zas smerom na Charkov, to je asi 560 km. Keď sme prišli ku Charkovu, bol tam ešte sneh. Nemci išli na oddych a my sme ich mali vystriedať. Už delá pritiahnuť do palebného postavenia bol veľký problém, to len nemecké traktory robili. Obce tam boli ďaleko od seba – a keď máte ísť v takomto rozmoknutom poli peši osem kilometrov, to je hotový kríž, zdalo sa, že zahyniete. To ste sa vo vysokých čižmách po kolená máčali v blate… Do plaču i do smiechu zároveň boli tieto ruské “cesty”… Lebo v Rusku vo všeobecnosti len pár kilometrov za mestom boli ešte cesty, potom už len koľaje v blate a to naširoko, na úplne všetky smery… Ruské “autostrády”! V apríli sme dorazili do palebného postavenia v dedinke Tarnovaja pri Charkove. V zime ju Rusi síce dobyli, ale potom ich Nemci vytlačili späť, k obci Bairak. Pred 12. májom sme žiadne útoky nerobili – no strieľalo sa, zastreľovalo samozrejme na Rusov, na ich postavenia, ale Nemci protiútoky nerobili.

Sovietsky útok 12. mája 1942

Skoro ráno 12. mája 1942 však začali Rusi paľbu na všetky naše oporné body – delá, mínomety – no prudká paľba, trvala asi dve hodiny, ak nie viac. Mali obrovskú delostreleckú posilu vtedy a nám popretŕhali káble, čo išli od pozorovateľne do palebných postavení. Ja som vtedy ležal, lebo som bol trocha ranený. A vtom za chvíľu priletel jeden kamarát-telefonista a hovorí: “Andrej, nad Bairakom vyšlo z lesa neviem koľko tankov a asi 40.000 Rusov!” Tak som si to v duchu začal počítať – no Bairak je asi poldruha kilometra odo mňa – ja som rýchlo vyskočil, strhol deku, zobral som si, čo má vojak mať, pobalil veci do chlebníka, rýchle som sa obliekol, obul, vystrčím sa von a vidím – ruské tanky tu! Priamo na našich delách! Delá na ne strieľali – my sme ich mali kryté, taká strieška z dreva a hliny sa im spravila, aby črepiny nezabili obsluhu – tak ale chudáci v tej obsluhe nevideli, že tank ide na nich zboku! Tanky išli tak v rade za sebou – tak na jeden vystrelili, ale druhý sa už na nich valil, vyšiel na tú striešku, ale našťastie na hlaveň, hlaveň sa zaborila do zeme, točka vyskočila hore a ranila obsluhu, hoci nie smrteľne. Ja, ako som zazrel ten prvý tank, čo bol najbližšie, už som aj utekal. som bol odtiaľ tak osem metrov, videl som ten tank prejsť a myslím si: No reku kam budem utekať? Tak bola tam taká stará cesta a v nej jama – vletel som do nej, tak možno osem metrov som mohol byť pred tým tankom, ešte som stihol cez ten mladý lesný porast preletieť. Našťastie po mne nestrieľali z guľometu, tak som skočil do lesa. Keď ruské tanky prešli cez nemecké zákopy – ruská pechota im nestačila – Nemci spustili guľometnú paľbu a postupujúcu pechotu likvidovali. Bola to pekelná paľba, jak ruské, tak aj nemecké guľomety, a vôbec, čo malo zbraň, všetko pálilo. Videl som aj ako ďalší naši vojaci utekajú do lesa, tak sme sa tam viacerí stretli. Bol tam aj jeden od našej batérie, asi 20 m odo mňa a ja som kričal: “Jozéf, Jozéf!” Hlas som mal dobrý, ale až asi na tretí raz ma začul, čo tam taký strašný rev bol. Od tej paľby normálne step, tie trávy, všetko to začalo horieť.
Takže v tento deň prišiel náš pluk o všetkých 24 kanónov. Niektoré prevalcovali tanky, ktoré sa valili priamo na najbližšie delá, na našu 2. a 1. batériu. U našej batérie dva kanóny rozdrúzgali, dva ostali, dva ostali, tak tie sa ešte bránili, do večera strieľali na Rusov časovacie granáty. No potom, ako už ustupovali, zničili naši aj tieto ostatné dva, lebo pri ústupe sa musí všetko ničiť. Však mali na to čas celý deň. Ono Rusi keď zaútočili, časť vojakov ustúpila hneď, časť sa vrátila, takže asi títo ich potom zničili. 1. batéria mala viac času, tak sa začas aj bránila, ale potom musela aj ona ustúpiť. Aj nejaké ruské tanky poškodili – neviem či jeden, či dva – to ťažko povedať, lebo tam bola strašná trma-vrma. Nezničili ich ale úplne, hádam len pásy im potrhali.

Protiútok na Sovietov

Poobede sme sa dostali k nášmu veliteľstvu, to už bol ale všeobecný ústup - Rusi už bombardovali – a prišiel rozkaz ísť do frontu, do protiútoku. Nebolo to nič príjemné, no ale čo sa dalo robiť. Pri kuchyni sme čosi zjedli a išli. V noci sme ustupovali z Tarnovej späť do Charkova. Samozrejme už bez diel. Ešte pred Charkovom nám však prišiel rozkaz ísť späť do protiútoku. Tak celú noc sme zas pochodovali späť – to bolo tak asi 20 či 30 km. Prišli sme do miest, kde sme boli predtým ubytovaní – Pesočín, Čerkuny, až k Veseloje a tam. Viete, strašne nevyspatý som už bol, unavený, ale museli sme všetci nastúpiť a čo aké zbrane boli, pobrať si každú. Aj naši velitelia – npor. Koreň a Búzik tam boli s nami. No keďže sme patrili Nemcom, tam neboli ozaj žiadne žarty. Ani sme nezaspali a už zasa ktosi kričí: “Chlapci, tanky nás obkľúčili!” Ale to šli Nemci do protiútoku a my sme mali ísť za nimi. Celkovo Rusi spravili 21 útokov na Tarnovaju! Nešli na Charkov, ale sem! Druhý deň to isté, ale potom ich Nemci už zmasakrovali, poslali sem tanky a čo živé z Nemcov ostalo, utieklo dozadu. A my sme zatiaľ čakali vo Veseloje, tam sa tiež očakával ruský útok. Dôstojníci nám kázali porobiť také kryty, čo nás chránili pred guľkami. Bolo to asi 1.5 km medzi tými dvoma dolinami, za Veseloje, smerom na Charkov, tak možno 5 km za Tarnovaja. Rusi po nás strieľali z kanónov, ale nám dôstojníci povedali: “Chlapci, šetrite muníciu, bo Rusov bude viac!” Našťastie ale prišla jedna nemecká čata – asi 40 chlapov – a z tých každý traja mali guľomet. Tak tí si tiež len tak narýchlo vykopali jamy, dali guľomety do kríža a Rusi vtom už aj išli! Ale nešli tak, žeby nás chceli obkľúčiť, alebo nejak zošikma či zboku, ale šli priamo po poli! A samozrejme, keď už boli na dostrel, Nemci po nich spustili paľbu a zmasakrovali ich. My sme boli vtedy za nimi asi 20 krokov, v druhej línii. Ešte som videl, ako jeden ruský dôstojník, taký vysoký, pekný fúzkatý chlap prešiel pomedzi tie nemecké guľomety tak na tri metre – lebo nie všetkých hneď trafili – a nemecký čatár ho potom zozadu do hlavy odstrelil. Myslel som si – no, keby chcel, mohol aspoň to jedno hniezdo zničiť! Ale nespravil to, proste opitý bol. A to bol aj koniec nášho bojového nasadenia. Stretali sme sa potom v Pesočine, tam sme boli ubytovaní už pred odchodom na front a tam ostal aj náš trén – kone, vozy.

Zajatie por. Pfliegela, Gajdoša a pplk. Pichla

Ešte jednu dôležitú vec som ale nespomenul: Keď začal ruský útok 12. mája, jednu batériu sme mali za Tarnovajou zasadenú, tak Pichl jednoducho počítal s tým, že tá bude dávať odpor so svojimi delami, že tam ešte Rusi nie sú. Tak Pichl – alebo Nemci – poslal na druhý deň tejto batérii dve autá aj s muníciou - delostreleckými granátmi. No ale vtedy mali už Rusi túto našu batériu obsadenú, naši ustúpili. Z Veseloje do Tarnovej bol taký svah a práve tade schádzali tieto dve autá. Napravo v lesíku bol taký potok, takže naši vojaci už z auta videli, že tam stoja Rusi, takže keď sa blížili, kričali: “Pán podplukovník, tamto na kopci sú Rusi!” Ale Pichl im nato: “Ale nie, to sú naši!” To ho pomýlilo, že Rusi pobrali naše plášte, čo tam naši odbehli. Tak už bolo zle… Bolo už zle, lebo samozrejme, ako sa tieto autá priblížili, Rusi na nich spustili paľbu a nemeckých šoférov postrieľali, no niektorí naši vojaci utiekli. Pálili síce po nich z guľometu, ale boli ešte dosť ďaleko na to, aby mohli utiecť pred tým ruským guľometom. Pichl sa ale nechcel nijako vzdať, aj keď bol obkľúčený. Ešte po vojakoch kričal: “Nebát se střílet!” – a sám po Rusoch pálil z pištole. No čože je to ale pištoľ proti guľometu? Tak všetkých, čo sa im nepodarilo ujsť, tam Rusi vtedy zajali. Tí, čo boli vzadu len videli, ako ho viedli do zajatia. Ja som tam síce nebol, ale vedel som o tom, lebo som tam letel ako spojka na bicykli. Neskôr ho potom čs. vojenský súd v Moskve odsúdil na smrť. Nezabili ho na mieste, lebo veď dôstojníkov nestrieľali, tých potrebovali najprv vypočuť a vyšetriť. S Pichlom tam vtedy padol do zajatia aj por. Gajdoš, sedeli totiž spolu v tom istom aute. Gajdoša som poznal – na rozdiel od Pfliegela - ako silného ľudáka, gardistu, moc nadával na Rusov, no ale potom sa v Svobodovej armáde stal osvetovým dôstojníkom (A po vojne tvrdil, že k Sovietom prešiel “dobrovoľne a uvedomele” – pozn. M.L). Aj náš veliteľ Pfliegel padol do zajatia, ale nie s týmito spolu, lež jeho zajali Rusi aj s jeho pucákom – nejaký Mesiarik to bol - aj ešte s jedným telefonistom, ten bol zas kdesi od Považskej Bystrice. Zajali ich na pozorovatelni, ešte 12. mája hneď ráno pri tom útoku.

Na Kaukaz

Keď toto všetko prehrmelo a boli sme na takej rekreácii, nemecký generál nám oznámil, že dostaneme nové delá a pôjdeme k Rýchlej divízii. Tak aj bolo – v lete sme išli k Rostovu. Najprv vlakom a z Rostova na Kaukaz pešo. Strašne sucho a teplo bolo vtedy, ale v tých horách bolo krásne. Keď sme prvý krát zbadali kaukazské hory, až nám tak srdce zaplesalo, že vidíme hory, lesy. Viete, z tej fádnej rovinatosti to bol priam blažený pocit. No ale keď sme tam prišli, potoky vyschnuté, všade sucho, ani pre kone nebolo vody.
Na Kaukaze sme zažili aj dosť ruských útokov, napr. na kóte 260, pri Kutajskej, tam sme boli dlhšie. Tam nebolo nič iné vidieť, len vojakov a les. My sme boli na svahu a Rusi dole pod nami. Samozrejme nás videli, tak po nás občas vypálili. Často som sa zdržoval na pozorovatelni a pozoroval ruskú stranu - jedna vec tu bola zaujímavá: Na ruskej strane ste len málokedy videli vojaka… Ale na našej strane to bolo ako na tržnici: karty sa hrali, výkriky bolo počuť – “Jožo, Fero!”, nadávky… Ale u Rusov ste nevideli ani nepočuli nič, ozaj málokedy. Ako keby naši nevedeli držať taký poriadok, mi to pripadalo. A potom tiež zaujímavé – dokiaľ sa front hýbe, strieľate po sebe, bojujete, ale akonáhle sa dlhšie nehýbe, ustáli – nastane akýsi nepísaný zmier. Tak to bolo na Miuse, tam sa chodili k Rusom aj karty hrávať, aj hliadky sa stretali a vymieňali si heslá, jednoducho sa skamarátili medzi sebou. A podobne aj na Kaukaze potom. Stalo sa, že medzi frontmi bola aj studnička, ku ktorej chodili naši aj Rusi. Keď sme už asi mesiac stáli v tej Kutajskej, na kóte 260, myslím, že tam bol npor. Hôrka, jeden náš major a ešte iní dôstojníci a Hôrka vtedy povedal: “Už musia rozhodnúť politici, lebo dobyť Rusko už nebude možné…” Proste, že vojensky sa to už nemôže vyhrať… A skutočne – postupovať ďalej cez tie ruské snehy, blatá bolo nemožné… A potom Moskva vôbec nebola dobytá…. Čiže už na Kaukaze sa videlo, že je zle, že v tých zamrznutých horách sa nedá ďalej… Ono tá kaukazská nafta Hitlera hnala, ale už sa to nedalo dobyť. A teraz tie ohromné hory – však si predstavte len Elbrus, je dvakrát tak vysoký ako náš Gerlach, okolo hory strašné – no ako sa dá tade prejsť? Tak my len do toho predhoria sme prešli ale ďalej sa už nešlo, tam sme boli už roztrúsení, roztratení. Naľavo od nás 7 km Rumuni, napravo 8 km Nemci a medzitým nik! Technicky sa to jednoducho nedalo zvládnuť. Tuapse sme chceli dobyť, z kopca sme ho videli, naše delá už naň strieľali, ale nepodarilo sa to. A potom naši dôstojníci aj vojaci už boli zlomení vtedy… Aj dôstojníci už boli znechutení vtedy z tej nemeckej okupačnej politiky, tá bola veľmi zlá, krutá, neľudská…
Pokiaľ ide o dezercie, naši vojaci sa vo všeobecnosti báli ísť do zajatia – však keď videli ako vyzerajú ruskí vojaci – sami boli vychudnutí, ošarpaní, za žobrákov sme ich považovali – no čo vám môže taká armáda dať? Oni sami niekedy dezertovali k nám, aj na kóte 260 ich prešlo viacero… Tiež keď naši vedeli o tom, ako Rusi jednajú so zajatcami – no báli sa tam ísť. A potom vedeli o Katyňskom lese… Keby sa boli vojakov našich pýtali, istotne by neboli chceli ísť k Rusom. Vôbec nebola nálada na prebiehanie... I keď samozrejme nespokojnosť medzi vojakmi existovala, veď napríklad už zásobovanie bolo na Kaukaze dosť skromné. Aj keď zase bolo možno za cigarety získať nejaké potraviny a ja som ich mal dosť - ako nefajčiar som denne fasoval 15 cigariet. Takto by som to asi zhrnul: Viete, to sme boli medzi čertom a diablom. My, slovenskí vojaci, sme neboli ani za Rusov, ani za Nemcov, ale keď sa neskôr utvorila Svobodova légia, boli radi, že vznikne ČSR. Od Rusov sa teda všeobecne čakalo, že nás oslobodia, že budeme pánmi doma, že vznikne ČSR a že bude pokoj. Nuž ale dopadlo to inak, než sme si mysleli…

Z Kaukazu sme potom ustupovali na Krym, to nás Nemci prevážali lietadlami. Kanóny, kone, ťažké zbrane – to všetko ostalo na Kaukaze. Bol to mohutný ústup, utekali aj civili, aj Nemci, aj Rumuni, takže bolo to už dosť dezorientované potom. Neskôr sme boli v Simferopoli a Džankoji na Kryme, no do bojových akcií sme viac nezasahovali. Už sa len strážilo a cez deň sme sa chodili kúpať.
V lete 1943 som sa dostal z Ruska konečne domov, no do civilu ma pustili až v marci 1944, takže v uniforme som strávil skoro štyri roky… Takže dosť toho bolo a najmä to peklo najhoršie – ruské zimy… Dovolenku som na fronte nemal žiadnu, tá sa ušla len málokomu.

Charakteristika Nemcov
Pokiaľ ide o Nemcov, nemôžem povedať, že by znásilňovali alebo čo, ale ich najväčšou chybou bola okupačná politika. Do každej dediny si dosadili svojho starostu, ktorý musel plniť ich príkazy a vôbec ich nezaujímalo, ako budú žiť miestni ľudia. A potom sa veľmi zle chovali k zajatcom. Niektorých – napr. Ukrajincov púšťali síce domov, ale niektorých čo nevládali, normálne strieľali… To som aj ja osobne videl – na ústupe postrieľaných zajatcov… A potom v tých lágroch hladovali – veľmi zúbožených zajatcov som tam videl, to boli priam živé mŕtvoly, na kosť vychudnuté – no strašné voľačo… Takže Nemci si sami spravili veľmi zlú povesť, tí ľudia sami si to uvedomovali. Lebo mnohí povedali: “Áno, my sme ich očakávali, mysleli sme, že nás pozdvihnú – no predsa sú priemyselná krajina, dovezú nám tovary atď. – ale oni sa voči nám veľmi zle chovajú…” Nemci boli jednoducho ako stroje – keď im dal Hitler rozkaz – vykonali ho… Takže táto ich neľudskosť ich porazila a tiež ich pýcha, lebo strašne podceňovali Rusov, že sú neschopní – aj vojensky a podobne… Nevedeli byť jednoducho taký ľudskí, slušní… Vravím – kradnúť takto nekradli civilom, ani neznásilňovali, po tejto stránke sa nechovali zle, ba Nemec sa ani nikdy neopil, vypili vždy len s mierou, pre náladu. Po tejto stránke bola ich disciplína obdivuhodná. To u nás bolo trochu iné… Ešte v Žitomiri keď sme boli, bolo v rozkaze, že jeden náš vojak – pri Ortskomandatúre strážil – a civili sa mu tam tlačili, pchali. A bol tam chudák na nich sám, takže keď nechcel, aby sa na neho valili, s rukami ich odtlačoval… Tak ale nemecký dôstojník keď to videl, dal rozkaz: “Slovenský vojak nie že rázne zakročoval proti civilom, ale rukami ich odtláčal!” A tiež, že na kolchozoch niet obilia, takže sa budú ľudia búriť a preto treba proti nim ostro zasahovať… No ale ako môžete proti vyhladovaným ľudom zasahovať, keď im vojna všetko vzala? A ešte k tomu “ostro”… Však treba vždy byť slušným… Takže my sme sa s nimi dohovorili, nás Slovákov si oni veľmi vážili… Proti Maďarom som tiež nepočul sťažnosť. Najnenávidenejší zo všetkých armád v Rusku boli Rumuni, tí kradli ľudom najviac. O našich vojakoch som nepočul, že by kradli alebo znásilňovali.

Ruská bieda a zaostalosť

Moje dojmy z pozorovania ruského života by som takto zhrnul: Rusi – to je jeden ľahostajný národ… To tragické ruské “ničevó”… Tam len piť a “huľať”- zabávať sa… To je problematický národ… Môj otec bol pred prvou vojnou dlho v Amerike, potom narukoval a dostal sa do ruského zajatia. Dlho potom robil v jednom cukrovare pri Žitomíri a vraj zajatci sa nemali nikde tak dobre ako práve tu. Jedenia, pitia – no všetkého. No a teraz prišla revolúcia a robotníci z cukrovaru začali hádzať mechy s cukrom do jazera, čo stálo za tým cukrovarom. Celé mechy že tam vysýpali a nivočili. Otec sa ich pýtal, prečo to robia a oni, že “to cárske!” A naši zajatci povedali: “Však preboha – to nie je pre cára, to je pre vás, drobný ľud!” “Ááá”, že čo a hádzali to tam ďalej. A potom nemali cukru do čaju, takže potom brali sladkú vodu z rybníka na čaj… To bola ruská mentalita, to sa mohol človek smiať…
Človeka to koľkokrát až zarazilo, keď sme im ukazovali fotografie z našej obce – že ich to nezaujíma… O Slovensku nevedeli nič, len o “Čechoslovakii” počuli, takže potom sme aj my pre nich boli “čechoslovaki”. Ich skôr alkohol zaujímal – sám som bol svedkom, ako si robili pálenku dokonca z cibule… A potom to ich otrasné bývanie… Tam možno tretina domácností mala v predsieni kravu… Do kuchyne sa obyčajne vchádzalo cez maštaľ. Alebo žeby mali aspoň z dosák WC urobené – to nikdy… To zarážalo aj Nemcov. Tam sa proste špinilo hockde pod plot… Proste ja som tam WC nikdy nevidel… A potom strechy domov zo slamy… Oni nikdy neboli v Európe, oni nemali predstavu, ako sa tam žije. Im režim vtĺkal do hláv, že oni sú sto rokov vpredu… “My sto godá vpirjod!” – to aj nám hovorili… Skutočne si mysleli, že sú sto rokov pred ostatnou civilizáciou a všade inde vo svete že ľudia hladujú… A potom, keď ich vojaci prišli do Pobaltia alebo tuná do Poľska, boli prekvapení ako zajace – obchody plné, všetko si mohli kúpiť. Bieda bola v ZSSR teda otrasná, ale oni boli na to akosi navyknutí z tých všelijakých hladomorov. My sme ale jednoznačne videli, že túto biedu má na svedomí sovietsky režim. Lebo ten bol skutočne tragický... Dane, dane, dane… Daň z majetku, daň z kravy, z domu, z ovocných stromov – tak nám hovorili tí starí Rusi. Takže majitelia sami potom radšej ovocné sady povyrubovali, aby nemuseli platiť, tak zas tam nebolo ovocia. Bolo to jednoducho peklo. Aj medzi mladými ste našli občas fanatikov, komsomoľcov. Jedna mladá Ruska napr. robila v našej poľnej nemocnici na Kaukaze, kam som sa aj ja dostal so žltačkou. No a my vojaci sme sa jej vypytovali, ako sa volá, ako si žije, kde má rodinu a tak. A ona hovorí, že jej rodičov vyviezli na Sibír. Tak my sme začali nadávať na Stalina, že takto vyváža mladým rodičov na Sibír. A ona na to hovorí: “No – tak im treba, keď neboli za Stalina!” Takže vidíte, i takéto názory tam boli…Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou… Komsomol bolo to isté ako v Nemecku Hitlerjugend.

Andrej Škvarek (1920) pochádza z obce Kurima (bývalý okres Giraltovce). Po dovŕšení dvadsiateho roku v októbri 1940 narukoval k Delostreleckému pluku 2 do Ružomberka. Veliteľom pluku bol vtedy mjr. Badík. Bol zadelený ako telefonista k 2. batérii, ktorej veliteľom bol npor. Kurinský, neskôr npor. Pleva, potom npor. Búzik a Koreň. A. Škvarek si takto spomínal na svoj dvojročný pobyt v Rusku:

Redakčne upravil Martin Lacko