Svetloslav Veigl

Kristova Cirkev

Tu es Petrus
Ty si Peter Skala
a na tejto Skale postavím svoju Cirkev
a pekelné brány ju nepremôžu
(Mt 16, 18)

Ó, tajomná a žiarivá
tvár Božia, Cirkev svätá,
zaháňaš bludné marivá
výskajúceho svetla,
jak sfinga stojíš na Skale
Petrovej, plná citu,
vznášajúca sa Agave
za strieborného svitu.

Základy dal ti Kristus Pán,
Duch Svätý silu dáva,
by ľudstvo liečila si z rán
po vypudení z raja
na ceste, ktorú každý z nás
časuje do neznáma,
keď vyčerpaný padne raz,
skončí sa ľudská dráma

Za tvoju pravdu srdce dám,
v nej večné Bytie stojí,
otváraš brány dokorán
na svojom svätom poli,
hoci aj búrky strašné sú
a časté nepokoje,
máš stále svoju noblesu,
vždy chrániš deti svoje.

Tajomné srdce Kristovo,
čo stále pre nás bije,
otvára sa nám nanovo
v záhradách nostalgie.
Sentire cum Ecclesia
spievajú tvoje deti,
tratí sa prelud, vízia,
kde tvoja pravda svieti.

Hĺbka tajomstva Božieho,
zvon na vesmírnej vži,
na púšti človek bez neho
v prachu a biede leží,
kto teba má, má zlatý kľúč
od komnát ticha, blaha
v nich horí večnej Pravdy lúč,
lesk strateného raja.

Už hrob ti mnohí kopali.
lež samo dlho padli,
starí i noví vazali
pod dychom tvojím chradli
spod mračien plná pokory
vynášaš slnko Božie,
čo tmu na svetlo pretvorí,
na zrno divé hložie.

Hoc niektoré dni ploché sú,
ty od Krista si svätá,
nezdravé vetvy ovisnú
na sklonku svojho leta,
ty vedieš nás do večnosti
za Kristom Pánom večne,
vodami Božích milostí
kropíš zem, cesty Mliečne.

Náručie sveta klame ťa
i všetky jeho lúče.
o tvoju lásku opretá
si duša spieva rúče,
to v tebe sladká hudba znie,
čo opája a hladí,
kto kuvikov zlých odženie,
ostane večne mladý.

V objatí tvojom videl som
ľalie, červené ruže,
milostí rozkvitnutý strom,
pod ním sa Adam kĺže,
na jeho pravom ramene
sníva sen sladký Eva,
keď srdce svoje zranené
na tvojom dychu zhrieva.

Z Kristovho boku na kríži
si vyšla tajuplne,
ktokoľvek ti ublíži,
skĺzne vo vlastnej vlne,
kto teba vrúcne miluje,
v duši mu žiari hviezda.
Kto zbehol, náhle banuje
a na koštiali hvízda.

Dvojtisícročný biely sen
obieha ľudstvo celé,
v objatí si ho kolíšem
v chráme i v malej cele,
v mrákavách letia naše sny
do túženého svetla,
pohľady snivé zbieram si
z dvojtisíceho sveta.

Studnica, z ktorej vyviera
živý prúd, požehnanie,
slnečná Božia riviéra,
lúčiny rozorané,
v nej milujeme Ježiša,
čo kríž svoj stále sníma,
svätec i hriešnik modlí sa,
k nebesám zrak svoj dvíha

Keď trpíš, vtedy rozkvitáš
uprostred ťažkých vzlykov,
dvíha ťa milostivá tiaž,
krv svätých mučeníkov,
jediný poklad, ktorý máš
tvár trpiaceho Krista,
čo zo smrti jak Víťaz vstal,
jak večný neomysta.

Lúč z neba, Cirkev Kristova,
obdivuhodná dráma,
rany ti srdce otvoria
i požehnané rána,
keď zlobu láskou premáhaš,
víťazíš v utrpení,
v stigmách i naše viny máš,
ja milujem ťa s chvením.

Stojíš na svätom Petrovi,
na jeho viere, láske.
Kto jeho vieru vysloví,
zastaví búrky ťažké?
On smelo vyznal: Kristus je
Syn Boží. Taká bola,
keď padlo kruté výkupné,
presvätá Božia vôľa.

Stojíš už liet, zím dvetisíc,
peklo ťa nepremôže,
okrášľuje ťa rumeň líc,
keď zraňujú ťa nože,
bez viery skala zvetraná
rozpadá sa vždy v piesok,
miesto sladkého nektára
syčí nám oheň sviečok.

Niekedy v tebe občas čuť
kŕčové duté hlasy,
nestratí pravá duša chuť
ísť ďalej cestou spásy.
Spása je dráma hlboká
v nevyspytateľnom pláne,
oslobodzuje otroka
a platí ťažké dane.

Otváram Boží kalendár,
milujem svoju matku,
najkrajšie žiari Boží dar
v najposlednejšom riadku.
V matkinom srdci vždy zuní
láska jak vinná réva
za dažďa, rosy, za luny,
veď milujúci spieva

Hľadáme v tebe pevný prah,
žiarivý čistý prameň,
čo zaháňa bôľ, slepý strach,
z pŕs odhadzuje kameň.
V tebe nachádzam svätý plam,
keď duša vence vije,
Duch Svätý vytvára z nej chrám
nebeskej dynastie.

Chráň, Pane, svojej lásky dar,
nedaj jej v búrkach zhynúť,
Kde som a aký je môj snár,
dni aké budú plynúť?
Vlasť naša večná čaká loď,
už v prístave deň svitá,
ty, láska moja, so mnou poď,
vlasť do srdca je vrytá.

Si stále ružou bolestí,
rany ti život dáva,
v boľavom vánku šelestí
tvoj rozlet, sila, sláva,
cez ubolené nežnosti
kvet svetu odoláva,
vo veľkonočnej radosti
smrť stále prekonáva.

V tajomstve kríža spása je
i večné utrpenie
i srdca slnko jasavé
a v duši clivé snenie.
Verím, i keď Ťa nevidím,
môj Bože, vidím diela,
Bez viery som jak slepý dym,
jak lietajúca pleva.

Si nádej ľudstva odveká,
si všetkých vecí miera,
oslobodzuješ človeka,
keď v láske odumiera,
patina tvojej mladosti
sa s krásou sveta spája.
vyráža z tvojej žalosti
lúč strateného raja.

Si svätou vzácnou záhradou,
čo rodí pestré kvety,
skalou i večnou záhadou,
čo leskom zlatým svieti,
i keď ťa špinia zlí vtáci,
ostávaš v duši biela,
opadnú šupy v bodľačí,
zažiari tvoja viera.

Si večne Cirkev Kristova,
čo rodí svätcov sveta,
zhora nám daná osnova
spasenia večná méta,
zažíhaš sväté plamene
pre chrám svoj plný slávy,
každého voláš po mene,
keď zlý bes srdce dlávi.

Si večne Cirkev Kristova.
Šimon, či miluješ ma?
Augustínova ozdoba,
tvár Františkova nežná
najväčšia česť i pochvala
zrie na pomníku vetu,
čo všetkým nebo otvára,
miluje Cirkev svätú.

Syn Boží, Slovo, Kristus Pán
tajomne v tebe žije,
krv stále tečie z jeho rán,
pod krížom syčia zmije,
lež nad všetkým čnie jeho plam
zázračnej emulzie,
otváram srdce dokorán,
zázračný nektár pijem.

Kto tvojím je, je v istote,
že srdce neprestane
mu biť ni v sveta slepote,
i keď pod krížom stone.
Kto s tebou kráča oddane,
má stále slnko v duši,
bo srdce láske oddané
jasať a spievať musí.

Od ranných hmiel až po zenit
sprevádzaš deti svoje,
apoštoluješ po Zemi,
nebom je srdce tvoje,
do hĺbok citom načieraš
a čerpáš živú vodu,
od rána až do večera
spievaš nám večnú ódu
na krásu Zeme, na nebi,
na dušu, ktorá vzdychá
po večnej láske, zápolí
v sne túženého ticha,
a keď sa cesta naplní,
spievaš nad naším rovom,
láska tvoja má náplň i
v posmrtnom žití novom.

Najdrahší poklad v tebe je,
bo pečať dal ti Ježiš.
Má v tebe všetky nádeje,
kto s tebou verne beží.
To tvoja láska vedie nás
do vlasti rajských tokov,
modlím sa s tebou Otčenáš
pod klenbou prevysokou.

Vykúpená si Kristovou
krvou, i mučeníkov,
kráľov i svätých nestorov
i obyčajných pníkov,
čuť tvoje ťažké volanie
zo všetkých vírov, priekov,
to vznešený tvor chorál znie
na večné veky vekov.