Augustín Marián Húska

Vznik štátu (15)

Mečiar mal toľko práce pri rozbiehaní fungovania nového štátu, že jednoducho nemal čas na prácu s masmédiami. V rokoch 1991 a 1992 však ešte koncept očierňovania pronárodných síl nebol taký dokonalý. Bohužiaľ, štátotvorné sily nevedeli si nájsť ani medzi politikmi ani medzi žurnalistami osobnosť, ktorá by pomáhala obnovovať komunikačný kanál slovenského politika Mečiara s médiami. V začiatkoch sa ako komunikátor s médiami veľmi osvedčil čiperný, i keď niekedy ”uponáhľaný” Roman Zelenay. Bol to veľmi schopný komunikátor, ktorý vedel so žurnalistami udržiavať profesionálne vzťahy. Tragická autohavária spôsobila, že štátotvorné sily stratili tohto nádejného politika a komunikátora, ktorý mohol pomáhať zlepšovať Mečiarovi i ostatným pronárodným politikom dobrú komunikačnú klímu so žurnalistickou obcou. Táto strata nebola doposiaľ nahradená. Tzv. vlastenecké sily jednoducho nedisponovali vynikajúcim komunikátorom a mediálnym prostredníkom.
Mečiar síce cez masové stretávky v bratislavskom PKO a na Pasienkoch znovu objavil fenomén priameho kontaktu s masami, ale nevedel nájsť a pestovať nepriamy kontakt cez médiá. Určitý masmediálny amaterizmus Mečiara a všetkých nás, čo sme spolu s ním viedli zápas o zavŕšenie štátnosti, sme nikdy úplne neprekonali. Takto sme objektívne sťažili aj tak preťažkú pozíciu Mečiara v masmediálnom obraze ponovembrových politikov. Teraz nejde však o to, aby si Mečiar a všetci, ktorí sme sa okolo neho v politickom zápase zhromaždili, sypali popol na hlavu, ale musíme priznať našu nízku profesionalitu v styku s masmédiami. V budúcnosti treba v trpezlivej spolupráci so žurnalistami hľadať spôsob, ako zlepšiť informovanosť obyvateľstva. Naviac musíme rátať s tým, že dohľadová pozícia médií nad politickou mocou je z dlhodobého hľadiska najlepšou školou vzájomnej tolerantnosti a férovosti.
Mečiar sa profiloval ako spretŕhač pút politického provincializmu a vedome si osvojoval prechod zo slovenského provinčného politika do podoby slovenského štátnika, ktorý aj v čase zmien siločiar cudzích záujmov v geopolitickom okolí zobral na seba úlohu obhájiť a zavŕšiť slovenskú štátnosť. Tento osobnostný prínos Mečiara je nesporný a nemôže ho umenšiť ani poklesnutý typ žurnalizmu, ani Mečiarove osobné slabosti. Zo začiatku kormidloval ku vyjednávacej pozícií, v ktorej by si vynútil čo najviac českých ústupkov, ale keď pochopil, že aj české elity chcú sa v podstate zbaviť Slovenska ako príťaže, tak sa rýchlo a s vervou stotožnil s dejinnou úlohou bojovníka za slovenskú štátnosť. Dobrá politika je vždy ”výber žiadúceho v medziach možného”. Mečiar už na začiatku ”ohmatávacích kontaktov” s českou vyjednávacou garnitúrou pochopil, že veľmocenské vákuum robí slovenskú štátnosť nielen žiadúcou, ale aj možnou. Teraz, keď už existuje slovenská štátnosť desiaty rok a keď už aj odporcovia slovenskej štátnosti pochopili, že je aj pre oportunistického politika lepšie mať štátny ako provinčný rozmer, tak by sme mali začať zasýpať priekopu medzi štátotvorným a provinčným táborom a hľadať historický kompromis a súčinnosť všetkých slovenských politických síl, a to v rozsahu spoločných štátnych záujmov. Nech je pri vláde ktorákoľvek garnitúra, udržanie operačného priestoru vlastného štátu by malo byť rovnako v záujme koalície ako opozície.
Mečiar a všetky štátotvorné sily musia nájsť toto ”žiadúce v medziach možného” aj v komunikovaní s masmédiami. Nemôžeme donekonečna viaznuť v šamanskom diabolizovaní protivníkov. Mnohí jednoduchí ľudia po mediálnom zmanipulovaní sa dali často presvedčiť o tom, že Mečiarova schopnosť lavírovať a hybká vyjednávacia ”úskočnosť” je démonická. Práve terajšia korupčná servilnosť Dzurindovej vládnej garnitúry rýchlo presviedča jednoduchého človeka, že diabolizácia Mečiara je špinavý odpútavací trik. Mečiar ako impulzívny bojovník pochopiteľne nemal a nemá v sebe svätosť a asketizmus a často sa nechal viesť svojím temperamentom, ale mal a dosiaľ má zdravé, plebejské inštinkty a tieto sú lepšou ochranou štátnych záujmov Slovenska ako intrigánska vychytralosť a ”príživnickosť” síl, ktoré oponovali a oponujú suverénnemu vývoju Slovenska v euro-atlantickom prostredí.
Diabolizácia Mečiara a HZDS je len trik manipulačných ”elít”. Treba opustiť povery o zlých silách a začať sa namáhať, aby nás zase vonkajší tlak nezomlel na ”provinčné otruby”. Musíme vyhlásiť prímerie medzi tými, čo štát chceli a tými, čo štát nechceli. Máme tu Slovenský štát ako náš suverénny domov pre všetkých. Na chuť vlastnej štátnosti prichádzajú aj kedysi provinciálne uvažujúci občania. Fakt je, že množina štátotvornej a provinčnej orientácie sa už desať rokov mení s určitými ”sezónnymi” výkyvmi, ale celkovo rastie slovenské štátne sebavedomie, a to dokonca aj v depresívnej situácii terajšieho kolapsu hospodárskej politiky pomečiarovského obdobia. Znovu budeme potrebovať politika, ktorý dokáže zorganizovať krízový manažment na zastavenie úpadku a na obnoveniu trendu k prosperite. Je iróniou osudu, že Mečiar, ktorý prvý realizoval na sklonku XX. storočia premenu provinčného politika na štátnika, vlastne vytvoril cestu na sebaprofilovanie sa všetkých provinciálnych politikov na štátnikov.
Je nesporné, že Mečiar je človek z mäsa a kostí a teda nie je nadpozemská astrálna bytosť. Má aj svoje rýdzo ľudské limity. Ale patrí k jeho zásluhám, že po určitom období neistoty, či môže Slovensko dosiahnuť svoju štátnosť, keď vycítil vnútorné nutkanie českých elít, že sa im bude lepšie vodiť bez slovenskej príťaže, tak všetky svoje sily, vehemenciu, obratnosť i úskočnosť a vytrvalosť zasvätil obnoveniu slovenskej štátnosti, a to na pilieroch demokracie, trhového vývoja a na uchovaní národnej i kultúrno-duchovnej zakorenenosti Slovenska v svojej ťažkej, ale úctyhodnej identite.
Podobný údel zobral na seba Václav Klaus v českom politickom prostredí.
Treba v úplne telegrafickej skratke povedať niekoľko slov o dvoch osobnostiach, ktoré sa síce politických rokovaní o slovensko-českom, resp. česko-slovenskom vyrovnaní v roku 1992 nezúčastnili , ale tvorili v tom čase najvyššie celebrity politického života a to Alexander Dubček a Václav Havel.
O Dubčekovi som už sa krátko zmienil. Fakt je, že Havel vnímal Dubčeka ako rivala o najvyšší post a zmobilizoval novovznikajúcu špičku Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu, aby Dubčeka dostal na ”vedľajšiu koľaj”. Dubček po zvážení okolností akceptoval ústupový manéver v tom, že prijal funkciu predsedu Federálneho zhromaždenia. Dubček preukázal v minulosti nesporné schopnosti zorientovať sa v mocenských štruktúrach a dokázal dostať sa na čelo tzv. obrodného pojanuárového vývoja v roku 1968. Jeho úsilie o ”socializmus s ľudskou tvárou” bolo rozdrvené okupačnými tankami, ale ostáva faktom, že bol svetovo najznámeší politik Česko-Slovenska, i keď nespojil svoju cestu odporu s disetom organizovaným Chartou 77. Keď nám po voľbách 1992 bolo jasné, že nastáva posledný nápor na dosiahnutie štátnej emancipácie Slovenska, Mečiar osobne i vedenie HZDS sa snažilo získať Dubčeka na to, aby bol pripravený prevziať na seba úlohu prezidenta suverénnej Slovenskej republiky. Musím priznať, že ”nahováračky” prebiehali na ústredí HZDS (Tomášikova ul.) trocha nervózne a hekticky, tak ako to v časoch revolučných premien je zvykom, ale Dubček lavíroval a zrejme s ohľadom na svoj ”prvoplánový čechoslovakistický” postoj nechcel prijať kandidatúru. Naše nahováranie sa stupňovalo a Mečiar vo svojej horlivosti bol naozaj dosť naliehavý. Došlo to až tak ďaleko, že Dubček vyronil vo svojom výklade svojho rezervovaného postoja aj niekoľko sĺz. Vedel som sa vcítiť do toho, ako sa Dubček cítil byť rukojemníkom česko-slovenskej vzájomnosti, ale som si uvedomoval, že Dubček nemá právo, aby dezertoval z finále emancipačného boja už aj preto, že by mladému štátu podstatne uľahčil jeho prijímanie do rodiny suverénnych štátov. Ostáva faktom, že sa nám nepodarilo ho prehovoriť. Spomínam si, že apeláty na Dubčeka mali aj takýto intímny nádych:, pripomenuli sme mu, že zhodou osudových okolností sa narodil v dome, kde v mladosti žil Ľudovít Štúr a že aj Štúr neváhal opustiť tzv. československú jazykovú jednotu a vystúpiť za jazykovú odluku a samostatnosť slovenského jazyka, keď videl, že bez tejto jazykovej samostatnosti nemožno formovať moderný národ. Prikyvoval, že si to všetko uvedomuje, ale že má zábrany, ktoré nevie prekročiť. Viedol som ho pri odchode z budovy HZDS a považujem za potrebné, aby sa nestratili jeho posledné slová na túto tému, keď mi doslova povedal, že vie, že cesta Slovenska k samostatnému štátu je nevyhnutná a celkom určite nastane, ale že si myslí, že to nastane až potom, keď on - Dubček - tu už nebude. Povedal som mu, že sa viem vcítiť do toho, ako sa cíti viazaný ”nádejami, ktoré s ním spájali ľudia z oboch strán Moravy”, ale že by mal ako Slovák myslieť na to, ako čo najviac uľahčiť štart nového štátu” a že musí vnímať cestu k vlastnej štátnosti ako cestu, ktorú by nemali odkladať osobné pocity. Uvedomoval som si však fakt, že človek Dubčekovho formátu je aj symbolický tvor a že nevie teraz sám ísť do čela útvaru, ktorý je nástupníckym toho, ktorý chcel po celé desaťročia zušľachťovať. Je nesporné, že Dubček doslova do špiku kostí cítil, že moderný národ nemá inú cestu, ale myslel, že to už musia urobiť noví ľudia. Je doslova osudové, že jeho autohavária naozaj spôsobila o necelý mesiac, alebo dva, že sa už nedožil vzniku samostatnej demokratickej Slovenskej republiky. Pre mňa je doteraz súčasťou vnútornej bázne poznanie, že ľudia pri rozhodovaní na križovatkách žitia často neprekročia Rubikon. Napriek tomu sa stále vnútorne skláňam pred veľkosťou tohto človeka , ktorý musel zažiť aj veľkosť chvíle, keď sa mu podarilo dostať sa do čela obrody v roku 1968, aj musel uniesť potupnosť podpísovania ”moskovských protokolov” po okupovaní Česko-Slovenska, aj zažil zadosťučinujúci triumf prebudeného štátu v novembri 1989 a zároveň vypil kalich trpkého poznania o odstavovaní z čelného miesta na balkóne pred jasajúcim Václavským námestím. A tento číry a zároveň húževnatý človek po takých skúškach životom neodvážil sa ako prvý vstúpiť do trinástej komnaty emancipovaného národa. Tieto fakty neumenšujú jeho veľkosť, ale dávajú nám poučenie do života.
Druhou osobou v pozadí bola osoba Václava Havla. Je to obraz intelektuála, ktorý na prvý pohľad mal tiež akúsi kontaktovaciu plachosť podobnú Dubčekovi, ale bol to zároveň človek, ktorý dokázal využiť euforickú chvíľu na to, aby sa postavil na čelo štátu. V súvislosti s jeho ”plachosťou” pripomínam, že mal na začiatku svojho pôsobenia na Hrade artikulačné problémy, ako to dosvedčujú jeho nekonečné ”hm”, ale zrejme za pomoci šikovného logopéda aj tieto ťažkosti neskôr prekonal. V týchto spomienkach nechcem sa dotknúť jeho umelecko tvorivých kvalít a ani by som nepovažoval za dôstojné zoslabovať silu nádeje más, ktorá vytvorila okolo neho gloriolu charizmatickej osobnosti. Musím však povedať zreteľne, že vnímal svoje poslanie ako potrebu uchrániť unitárnu federáciu od jej premeny na partnerstvo dvoch suverénnych republík. Nesmieme zabúdať na spôsob, akým odstavil Dubčeka od ašpirácii na prezidentsky post. Nesmieme zabudnúť na jeho zlomyseľnú politickú provokáciu, keď v lete 1992 schválne so svojou suitou áut zacielil na námestie SNP, kde sa v Bratislave konala národno-emancipačná manifestácia: Urobil tak v snahe vyvolať škandál, v snahe skomplikovať a diskvalifikovať emancipačnú vôľu Slovákov prípadným škandálnym reagovaním demonštrantov. Musím vydať aj svedectvo, že český politik Valeš, ktorý mal prinajmenšom toľko disidentských zásluh ako Havel, sa nám vyjadril veľmi kriticky o tom, ako sa Havel správal vo väzení práve voči Valešovi a jeho politickým spoluväzňom. Viaceré Valešove tresty väzenskej korekcie boli výsledkom niektorých nešťastných informácií, za ktorými údajne stáli nevysvetliteľné postoje V. Havla. Viem, že totalitné praktiky a najmä nátlakové praktiky totalitného režimu voči uväzneným odporcom mali za cieľ ľudí charakterovo zlomiť, takže sa neodvážím súdiť ľudí, ktorí boli vystavení takémuto tlaku, ale musím povedať, že Valeš pred početnou skupinou slovenských politikov v Trenčianskch Tepliciach sa vyjadroval k Havlovej činnosti vo väzení veľmi kriticky.
Faktom ostáva, že Havel bol rivalom Klausa na líderstvo a neraz intrigačne zoslaboval pozíciu Klausa. Napriek tomu si myslím, že vnímavosť pre národnú vôľu Slovenska mal oveľa viac Klaus ako Havel. Klaus samozrejme vychádzal z českých štátotvorných záujmov, nerobil gesto voči emancipacujúcemu sa Slovensku z dôvodov slabosti voči Slovensku, ale preto, lebo chápal, že emancipačná vôľa sa nedá zastaviť, preto rozchod treba urobiť čo najférovejšie a čo najrýchlejšie. Ostáva faktom, že Klaus pri všetkej legitímnej snahe obhajovať české záujmy preukázal voči slovenským záujmom oveľa väčšiu korektnosť a bol pre nás síce húževnato tvrdý, ale férový partner. Klaus ostane v histórii zapísaný ako politik, ktorý bol schopný zobrať na seba úlohu zakladaťeľa novodobej českej štátnosti práve humánnym a demokratickým konsenzom so slovenskou emancipačnou scénou. Toto sa o Havlovi nedá povedať.
V rokoch 1993 až 1999 som už vypracoval niekoľko krátkych pamätníckych úvah. Patrili medzi ne state v príležitostných zborníkoch, články vo verejných médiách a pramene, ktoré som poskytol ako odpovede na otázky jedneho českého doktoranda politológie a sociológie, ktorý touto témou rozdelenia štátu obhajoval svoju prácu. Boli to len sporadické informačné zlomky, kde som sa dotkol iba niektorých faktov z rokovaní a neuvádzal som prínosy medzinárodných súvislostí, ani osobnostné prínosy účastníkov vyjednávaní. Tieto pamäti sú teda komplexnejším pokusom.
Nech už ďalší vývoj osobností politických rokovaní bol rozmanitý a často protirečivý, predsa si všetci účastníci za svoj výkon a za civilizované a kultivované vytvorenie dvoch paralelných štátností zaslúžia uznanie dejín. Pri rokovaniach r. 1992 nezlyhali a ukázali, že emancipačný zápas sa dá viesť humánnymi prostriedkami.
(Pokračovanie v budúcom čísle)