Ábel Kráľ, Jozef Vicen

Požehnaný je ten, kto ponad priekopy stavia ľuďom mosty a cesty vyrovnáva.

Knižka o antisemitizme, rasizme, neonacizme a fašizme v SR

I.

V roku 2000 vyšla už v druhom (rozšírenom) vydaní knižka Pavla Mešťana Antisemitizmus v politickom vývoji Slovenska (1989 – 1999). Okrem úvodných príspevkov, obrazovej a technickej časti má 8 kapitol, spolu 271 strán. Rozsiahla časť Použitá literatúra vytvára na prvý pohľad dojem prísne vedeckej práce, teda knižky, ktorá hľadá a čitateľovi predkladá pravdu.
Tento dojem však narúšajú už prvé odseky textu. To, čo autor neskoršie definuje ako antisemitizmus, sa už v pozdrave Na cestu (Dr. Rafael Vago, Univerzita Tel-Aviv) trochu prekvapujúco absolutizuje na úroveň testu „na zistenie, či je spoločnosť dostatočne vyspelá“.
Problém tkvie v tom, že akýkoľvek zlý extrém môže byť testom spoločnosti iba v tej miere, v akej sa extrém v spoločnosti vyskytuje, nakoľko sa s ním spoločnosť stotožňuje a či je relevantnou, teda charakteristickou črtou (celej) spoločnosti. Text tejto knižky chce vytvoriť dojem, že antisemitizmus by mohol byť pre slovenskú spoločnosť takýmto testom. Je však antisemitizmus charakteristickou črtou Slovákov a Slovenska?
V kontexte celku tejto knižky znie varovne aj vážny záver o neistej budúcnosti, totiž výrok: „Pokiaľ bude existovať antisemitizmus, bude prekvitať aj historický revizionizmus a budúcnosť bude neistá.“ (S. 12.)
Dúfame, že táto redukcia vývinových síl nevedie k objavu centrálneho problému súčasného sveta. Antisemitizmus je určite zlá vec, ale dnes sa ukazuje, že ani neprítomnosť antisemitizmu by našu budúcnosť neurobila istou. Sú aj iné veľké neistoty: Balkán, Palestína, Afganistan, Irak, Irán (?) ...
Po pozornom prečítaní tejto knižky sa nám už v úvode našich poznámok žiada vysloviť naliehavú prosbu, aby si ju dobre prečítali aj naši židovskí spoluobčania a bratia. Veľkú službu pokojnému spolunažívaniu by urobili triezvym, nezaujatým posúdením jej smerovania. Nie je nám známe, či sa to stalo, pričom knižka vychádza už v druhom vydaní. Obávame sa totiž, že ona pre zjavnú zaujatosť nebezpečne zveličuje, takmer absolutizuje opisované negatíva. Vyvolá mnohé odmietavé postoje k autorovi. Zostane to však iba pri osobe autora? To závisí od dikcie textu, od zmyslu tejto knižky, a najmä od toho, čo bude nasledovať. Dikcia knižky je nešťastne zlá.
Nie je totiž pravda, čo tvrdí P. Mešťan, že
- Slováci ako spoločenstvo a národ boli a sú rasovo zaujatí,
- boli a sú nacionalisti, fašisti, klérofašisti, antisemiti.

Nie je pravda, že
- slovenské kresťanstvo je spolitizovaný katolicizmus,
- pojem „kresťanský národ“ je umelá jednota,
- katolícka cirkev na Slovensku „utvrdzovala“ fašizmus,
- slovenský katolícky klérus je pokrytecký,
- Slovensko by mohlo byť pokusným králikom nacizmu.

Ako hocikde inde na svete, aj na Slovensku sa môžu nájsť jednotlivci a malé (veľmi malé) skupinky všelijakých extrémistov. Dnešné Slovensko má však 5 a pol milióna občanov. A hovorí sa, že niektoré prejavy extrémizmu po roku 1989 boli iniciované účelovo, že jednotlivci a skupiny boli v niektorých prípadoch cudzím nástrojom.
Prejavy extrémizmu nie sú výrazom ducha nášho národa. Také zovšeobecnenia, ako ich nachádzame v knižke P. Mešťana, pokladáme za neprijateľné a nešťastné. Preto sme vyslovili prosbu, aby sa ňou zaoberali aj naši židovskí spoluobčania. Táto knižka sa totiž podľa svojej dikcie nebude vnímať ako dobromyseľné upozornenie na nedostatky slovenskej spoločnosti. Také nedostatky, pravdaže, jestvujú. Nie sú to však tie, o ktorých hovorí P. Mešťan. A čo je veľmi zlé, nepravdivé a zveličené (v tomto prípade ad absurdum zveličené) negatíva môžu pôsobiť ako ohovárania, v istej situácii aj ako provokácia. To si nemohol želať autor, neželajú si to naši židovskí spoluobčania, a čo je najdôležitejšie, neželá si to ani drvivá, absolútna väčšina Slovákov.
Pokúsime sa ukázať, o čo ide. Neurobíme to formou recenzie. K jednotlivým problémovým okruhom uvedieme doslovné citáty autora (odtláčame ich kurzívou; citácie ponechávame v pravopisnej podobe podľa autora) a pridávame k nim iba krátky komentár alebo vyslovujeme otázky.

II.
1. Autor na viacerých miestach formuluje výpovede, z ktorých sa hlási jeho nadradenosť a podľa zmyslu textu aj nadradenosť ním zastúpeného spoločenstva nad Slovákmi: „židia boli v očiach prevažnej časti slovenského, dlhý čas len menej vzdelaného národa vrstvou a rasou, ktorá k nemu nepatrila...“ (s. 20), „časť slovenského národa, opantaná predsudkami, poverami, nerozhľadená, historicky nezorientovaná, často manipulovaná, zakomplexovaná, neschopná vecne analyzovať situáciu, pochopiť židov...“ (s. 21), židia „po slovensky vedeli a to im stačilo. Inak boli pevnejšie napojení na maďarskú alebo nemeckú kultúru, lebo slovenská ešte sa len tvoriaca, im pri ich náročnosti, duchovnej vyspelosti a svetovej rozhľadenosti nemohla veľa poskytnúť a ani ju nepoznali“ (s. 19), žid bol „nepriateľom preto, že sa hlásil k vládnucemu národu a poskytoval podporu jeho štátnym predstaviteľom“ (s. 22).
Niektoré výroky sú formulované tak, že sa vzťahujú na celé slovenské spoločenstvo, akoby nebolo vzdelaných, rozhľadených a sebavedomých Slovákov i v časoch národnej biedy i v časoch národného útlaku. Čitateľ určite bude klásť otázku: Kedy sa podľa autora tvorila slovenská kultúra? Azda pred pár desiatkami rokov?
2. Tvrdíme, že ľudskosť sa obyčajne prejavuje aj etosom, altruizmom a obetavosťou v podporovaní dobra. Nemôže nad všetkým ľudským stáť pohodlie, hmotná a spoločenská výhoda, zisk. Život v takej spoločnosti by bol neznesiteľný - neľudský. Autor však píše: „ako sa mohli židia na slovenskom území vo väčšom počte hlásiť k Slovákom, keď aj slovenských katolíckych kňazov prenasledovali za každý prejav panslavizmu?“ (s. 19.) „Pre židovských veľkopodnikateľov a finančníkov bola uhorská štátna moc jednou z hlavných podmienok sebauplatnenia a nemienili ju provokovať ani náznakom prejavu židovskej výlučnosti, nieto ešte sympatiami k nemaďarským národom v Uhorsku. Bolo to výhodnejšie, bezpečnejšie a pohodlnejšie.“ (s. 22.)
Ťažko veriť, že takáto filozofia života by bola typicky židovská. Autor tak charakterizuje židovských veľkopodnikateľov a finančníkov. Odmietanie takejto filozofie života bol antisemitizmus?
3. Nie sme sami v tvrdení, že národ je hodnota a je mravná kategória. Preto nepokladáme za eticky prijateľné, ak sa tvrdí, že to bol „prirodzený nezáujem, ale do istej miery i opatrnosť, ak slovenskí židia takmer nereagovali na výzvy národných buditeľov“ (s. 19).
Musíme sa opýtať: Za čo dnes v Izraeli umierajú vojaci?
Na otázku, aké má Slovensko špecifické podmienky na prežívanie i možné obnovenie staronového obrazu Žida, autor odpovedá: „...príčinou je osobitný obsah kategórie národ a národnostná menšina v spoločenskom, laickom i náboženskom vedomí veľkej časti obyvateľstva... Ide zrejme o rasistický znak..., úsilie o jazykovú, národnú a viac-menej aj rasovú výlučnosť... Po voľbách v júni 1992 sa začali šíriť predstavy o výnimočnom, rasovo i nábožensky čistom slovenskom národe.“ (s. 58.)
Nie je nám známe, že by Slováci chápali svoj jazyk a svoju národnú príslušnosť ako rasovú výlučnosť. O Slovákoch nemožno povedať, že by boli kedykoľvek v minulosti alebo dokonca aj dnes rasisti. To nebola a nie je charakteristická črta spoločenstva („veľkej časti“) Slovákov. Okrem toho z mravnej kategórie národa nevyplýva dôsledok zlého obrazu Žida na Slovensku. Slovenské národovectvo nebol a nie je rasizmus ani antisemitizmus !
V tomto kontexte však možno hovoriť o individualite a identite (národa), ktorá sa prejavuje aj v jazyku, tradíciách a kultúre. Súhlasíme, že „pilierom národnej identity Slovenska sa stalo kresťanstvo“, určite však nie „spolitizovaný katolicizmus“, lebo národná identita Slovákov má oveľa staršie korene, než stav, o ktorom autor hovorí ako o tzv. „spolitizovanom katolicizme“ (porov. s. 54).
Tvrdenie, že „po voľbách v júni 1992 sa začali šíriť predstavy o výnimočnom, rasovo i nábožensky čistom slovenskom národe“, je nechutne vymyslená lož.
4. Pravda je, že národné vedomie je psychická a kultúrna, dodajme ešte: sociálna realita. Nemožno ho však stotožňovať s mýtmi a predsudkami: „Národné vedomie existuje na úrovni ideológie a na úrovni sociálnej psychiky ako pocity, stereotypy, zvykové a historické mýty, predsudky.“ (s. 45.) „Obsahom spoločné, jednotné – pre celý národ – národné vedomie nemôže ani existovať.“ (s. 46.)
Na niekdajšie tvrdenie KDH, že „cirkev je jedna z mála síl, ktorá zjednocuje národ“ autor reaguje výpoveďou: „Toto o sebe ešte pred štyrmi rokmi tvrdilo aj vedenie KSČ (zjavne ide o rok 1993 - autori). Ale žiadať alebo i nútiť národ, aby bol umelo jednotný, možno len z pozície totalitného myslenia.“ (s. 55.)
Lenže ak je isté spoločenstvo národ, nemá ono (nemajú členovia tohto spoločenstva) z podstaty veci, teda prirodzene jednotiace (t. j. špecifické) prvky, ktoré ho robia konkrétnym národom? Nežije v štáte Izrael židovský národ?
Na Slovensku sa po roku 1993 nevytvárala umelá jednota, národ nebol do takej jednoty nútený a takýmto extrémom náš národ ako individualita a identita nikdy nepodľahol – ani vtedy, keď politika vymyslela jednotný československý národ, ani vtedy, keď sa v Uhorsku hovorilo o neexistencii slovenského národa. Opak – nejednotnosť - je dnes (smutná politická) slovenská skutočnosť.
5. Je veľmi nevhodné a nešťastné stotožňovať sa s tými, čo boli a sú proti slovenskej individualite a identite, proti politickým a organizačným dôsledkom tejto skutočnosti, teda aj proti slovenskej štátnosti. K tomu, žiaľ, smeruje duch výroku o Tisovom chápaní stanoviska biskupov k ČSR po roku 1945: „To len potvrdzuje, ako málo prekážalo ľudákom s Tisom na čele vyhlásiť svojvoľne autonómne Slovensko, keď ČSR bola ohrozená Hitlerom. Cítiac za chrbátom nacistické Nemecko a súc blízko k nacistickej ideológii, neváhali podniknúť tento krok aj za cenu oslabenia republiky.“ (s. 156.)
Nie je to historická pravda a ozýva sa v tom črta necitlivosti k osudu Slovákov, ktorý bol kedysi poznačený teóriou čechoslovakizmu, ale aj dôsledkami toho, čo sa na viacerých miestach tejto knižky označuje ako „maďarónstvo“.
6. Za veľmi nevhodné pokladáme autorovo hodnotenie preambuly ústavy SR. Implikuje to, čo sa veľmi zle dotýka Slovákov a čo autor na niektorých iných miestach knižky chce poprieť. Tu totiž píše: „Text preambuly sa oproti pôvodnému vládnemu návrhu ústavy zmenil a pod vplyvom nacionalistických síl v SNR (najmä v dôsledku tlaku Slovenskej národnej strany a Matice slovenskej) nadobudol čiastočne mystický obsah. ...Novodobý slovenský národ sa začal formovať nie pred tisícročím, ale s vývojom novodobých európskych národov vôbec.“ (S. 43.) „Text sa hlási k tzv. cyrilometodskému duchovnému dedičstvu z konca prvého tisícročia... Tieto doplnky (zmeny) textu preambuly nie sú šťastné. Evokujú katolícky pôvod a charakter slovenského národa. Slovenský národ sa však konštituoval až v 18. – 19. storočí a plne až v 20. storočí, a to nielen na princípoch katolíckej viery, ale i iných kresťanských náboženstiev. Spomienka na Veľkú Moravu evokuje zas mystický biologický a biologistický pôvod a charakter slovenského národa. Ten, ako to hlásali, ba aj dnes hlásajú teoretici slovenského fašizmu, je akýmsi priamym potomkom kmeňov Veľkej Moravy, výrazom „jednej matky krvi“, národom pokrvne čistým.“ (s. 44.)
Ani špekulatívne vsunutie označenia „novodobý“ nerobí tento text prijateľným. Slováci odôvodnene vidia svoje korene v kultúrnom duchovnom procese druhej polovice 9. storočia, ktorý vyvolala činnosť sv. Cyrila, Metoda, Gorazda a ich učeníkov a ktorý sa neskončil ani nešťastným činom Svätopluka, ani tatárskou pohromou, ani tureckými výbojmi, ani krutou maďarizáciou, ktorá mala vymazať národné vedomie Slovákov. Časť textu o konštituovaní slovenského národa vyvoláva spomienku na stalinskú teóriu vzniku (malých) národov.
Vecne je nevhodné vnášať do predreformačného obdobia termín „katolícky“ a posúvať začiatok národného vývinu Slovákov dokonca až do 20. storočia! Nemožno poprieť národnú kontinuitu Slovákov už od deviateho storočia. Je nielen neobjektívne, lež aj urážajúce, ako sa ktokoľvek pokúša pokladať toto za „mystické a biologistické“. Sú historické fakty, ktoré nemôžu zmeniť ani tí, čo s podobným cieľom hovoria o „zaujatí vlasti“ v tomto priestore skôr, než tu (stáročia pred nimi) žili ich budúci učitelia. Je hrubá a urážlivá manipulácia, ak sa do týchto historických faktov a do tohto kontextu vsúva fašizmus. Ktorý spomenutiahodný historik, vedec, kultúrny pracovník a hoci aj politik hovoril o „jednej matky krvi“, o pokrvnej čistote a podobných nezmysloch? Ak sa taký extrémista našiel, nebol pre Slovensko a v očiach Slovákov reprezentatívny.
7. Autor tejto publikácie na mnohých miestach a opakovane hlása veľmi zlú, dehonestujúcu a potenciálnym účinkom aj nebezpečnú nepravdu o trvalom raste nacionalizmu, (neo)antisemitizmu, národného socializmu, neonacizmu, (neo)fašizmu a rasizmu v Slovenskej republike po roku 1989. Píše: „Po novembri 1989 ožil na Slovensku s nacionalizmom aj antisemitizmus, hoci jeho otvorená forma sa prejavovala len u časti slovenských nacionalistov – u tých, čo sa fundamentalisticky vracali k tradíciám slovenského(!) štátu, prípadne u kultúrne najzaostalejších vrstiev obyvateľstva...“ (s. 36). „...po novembri roku 1989 (sa) darilo nehatene šíriť antisemitizmus a neofašizmus...“ (s. 197). „...od roku 1992 sa nebezpečenstvo návratu k starému antisemitizmu prehĺbilo.“ (s. 54.) „Ani pri čítaní druhej časti publikácie Zamlčaná pravda o Slovensku sa nemožno zbaviť dojmu, že ide len o „vrcholok ľadovca“, že na Slovensku sa stále pevnejšie usadzujú sily antisemitské a profašistické, skrývajúce sa zatiaľ poväčšine za antikomunistickú propagandistickú konjunktúru.“ (s. 157.) „...v Slovenskej republike aj v roku 1998 bolo možné širiť idey slovenského národného socializmu a jeho vodcu.“ V závere kapitoly sa píše: „Takto teda vyzerá z nášho pohľadu neoantisemitizmus po slovensky. Čoraz väčšmi sa opiera o neonacistické a neofašistické zdroje v európskych krajinách, nadväzuje na najtemnejšie myšlienky nacizmu, fašizmu a rasizmu.“ (S. 189.) Podobne: „Neoľudácke a neoantisemitické sily boli i sú celkove aktívnejšie.“ (s. 196.) „Obnovuje sa tradičný antisemitizmus, Šíria sa názory, že židia údajne nikdy nezrástli so slovenským ľudom a boli mu cudzí...“ (s. 115). (Poznámka: Autor týmto posledným výrokom protirečí sám sebe.)
K tomuto špineniu Slovákov, k takýmto nepravdám a vo svojich dôsledkoch veľmi nebezpečným výrokom netreba komentár. Musíme však vysloviť otázku:
Komu sa týmto slúži, čo sa tým má vyvolať vo svete a akú reakciu to môže mať u menej orientovaných čitateľov? Napísalo sa to iba z neznalosti alebo zo svätého zápalu, či z chladnej kalkulácie? Drvivá väčšina Slovákov ani tých zatracovaných katolíkov si neželala v minulosti a neželá si ani dnes vyvolávanie zlých duchov, kopanie priepasti medzi židovských a nežidovských obyvateľov Slovenskej republiky, čo sa, bohužiaľ, účinne deje touto knižkou!
8. Rozhodne musíme odmietnuť mnohé zovšeobecňujúce nepravdivé, nechutné, možno a, žiaľ, až nenávistné útoky na katolíkov, Katolícku cirkev a jej slovenskú hierarchiu. Akoby autor nemal nijakú úctu k historickej duchovnej orientácii spoločnosti, v ktorej sa narodil a žije. Píše: „Slovenskí protestanti ...stáli hospodársky, sociálne aj kultúrne vyššie než katolíci.“ (s. 21.) „Najexaltovanejší vzťah k slovenskému národu a nekritický apriórny odpor k iným národom či menšinám vykazovali napríklad skupiny bigotne veriacich, predovšetkým príslušníkov katolíckej cirkvi... Antisemitizmus však nemá vždy základ len v exaltovanom stave národného vedomia nežidov, ale i v prehnanej náboženskej bigotnosti ako odpor proti judaizmu... Až taký stupeň náboženskej intolerancie a zaujatosti, ktorý obmedzuje právo na slobodu svedomia, presvedčenia, svetonázoru, možno nazvať antisemitizmom.“ (s. 47.) V budúcnosti „kultúrne menej vyspelé vrstvy, podsvetie a neskúsení mladí ľudia môžu ľahko podľahnúť novoľudáckej sociálnej demagógii a náboženskému (katolíckemu) bojovnému radikalizmu.“ (s. 53.)
Výmenu listov medzi biskupom R. Balážom a prof. P. Traubnerom autor knižky komentuje takto: „Jeho eminencia sa súčasne dovoláva objektívnejšieho pohľadu na slovenskú minulosť. Obsah tohto listu ukazuje celú pokryteckosť katolíckeho kléru, najmä jeho čelných predstaviteľov.“ (s. 129.) „Skutočne celý slovenský totalitný stavovský režim, budovaný podľa učenia katolíckej cirkvi a národného socializmu na čele s vodcom, bol proti židom.“ (s. 146.) „Na Slovensku nedošlo k oddeleniu štátu od cirkvi. Cirkvi, najmä najbohatšia katolícka, dostanú aj to, čo je božie, aj to, čo je cisárovo. ...katolícka cirkev sa viaže na vládne alebo vplyvné politické strany.“ (s. 61.) „Typické pre slovenský fašizmus bolo, že bol utvrdený katolíckou cirkvou a na čele štátu bol katolícky kňaz...“ (s. 69). „Slovenský fašizmus mal však o jeden znak viac: spolitizoval cirkev a náboženstvo.“ (s. 69.)“ Pilierom národnej identity Slovenska sa stalo kresťanstvo, v skutočnosti spolitizovaný katolicizmus.“ (s.54.) „Ľudácke a novoľudácke historické dezinterpretácie predstavujú pokus o reštauráciu pravicového totalitného režimu s výraznými náboženskými prvkami a vplyvom cirkvi (najmä rímskokatolíckej).“ (s. 71.) „Pod politickým katolicizmom alebo klerikalizmom, ako to vraví aj sám M. S. Ďurica, sa rozumie uplatnenie vplyvu cirkevnej náuky a jej predstaviteľov na verejný život. Katolícka cirkev realizovala tento vplyv tak, že nebola len oporou, ale priamo iniciátorom fašizácie slovenskej spoločnosti. Preto považujem za celkom prípustné, ba historicky plne opodstatnené hovoriť o klérofašizme, alebo používať pojem klerikálny fašizmus.“ (s. 89 – 90.) „K podpore vlny neofašizmu sa pridávajú i najvyšší predstavitelia katolíckej cirkvi.“ (s. 160.) „A mnohí predstavitelia cirkvi i KDH majú veľmi blízko k ideológii slovenského vojnového štátu.“ (s. 178.)
Mnohé z týchto výrokov sa vzťahujú na obdobie rokov 1939 – 1945. Nemyslíme si, že by sa malo obhajovať všetko, čo sa v tých rokoch stalo. Upozorňujeme iba na jednostrannosť, zaujatosť a neobjektívnosť autora v hodnotení Katolíckej cirkvi na Slovensku a pripomíname negatívne dôsledky takýchto všeobecných útokov na Katolícku cirkev a jej slovenských príslušníkov. Neželáme si „vlnu“ odporu voči takémuto neslýchanému útoku na Katolícku cirkev a na náboženské cítenie státisícov veriacich Slovákov. Kiež by o tomto radšej nevedeli! Inštitúcia Katolíckej cirkvi bola „iniciátorom fašizácie slovenskej spoločnosti“? Ktorí „najvyšší predstavitelia cirkvi“ podporujú vlnu neofašizmu na Slovensku? Je vôbec možné hovoriť o takejto „vlne“? Súvisí to azda s tým, že „Židia nemali dôvod uzatvárať sa pred novovekom a zapájali sa do všetkých jeho hnutí a prúdov, ak neboli vyslovene antisemitské. Svojou zdatnosťou sa stali dobrými praktikmi i teoretikmi, často stáli na čele rôznych, aj vzájomne protikladných hnutí, boli liberáli, voľnomyšlienkári, slobodomurári, často ateisti...“ (s. 25)?
9. Postoj slovenskej Katolíckej cirkvi k deportáciám Židov zo Slovenska je predmetom mnohých sporov. Z jednej strany sa v nich systematicky popierajú viaceré dokázané pravdy. Napríklad aj tá, že po zásahu biskupa Vojtaššáka, ktorý dostal informáciu, čo sa s vyvezenými Židmi v Poľsku deje, sa deportácie zo Slovenska zastavili. Až do potlačenia povstania, keď aj o tom začali rozhodovať Nemci. Bagatelizuje sa skutočnosť, že tisíce Židov dostali výnimku z poľutovaniahodného protižidovského zákona, že vysoký počet Slovákov dostal vysoké židovské ocenenie za záchranu Židov, že osud Židov na zabratom južnom území (a inde) bol neporovnateľne horší, že boli židovské intervencie za zotrvanie vtedajšieho prezidenta vo funkcii atď.
Autor nechutne ironizuje aj autentické výpovede bratov Hoffmannovcov: „poturčenec horší od Turka“ (s. 141), „Ide o rozprávky konvertitu, sny bigotného katolíka, ktorý chce previesť všetkých židov „do jedného ovčinca – našej svätej Cirkve rímsko-katolíckej... tento galimatiáš názorov a dokumentov...“ (s. 150). „Čo všetko má v hlave Dr. Hoffmann! I to, aby židia kráčali výhradne takou cestou, „aby sa napravila dvetisícročná krivda, spáchaná na Ježišovi Kristovi, ...“ (s. 152). Podľa autora Hoffman „narozprával neuveriteľné nezmysly o živote židov v tábore v Seredi...“ (s. 172). Nehlási sa tu nenávisť?
10. Nedôstojné je autorovo úsilie zosmiešniť historikov F. Vnuka a M. S. Ďuricu (ale aj iné osobnosti). Historická „kvalifikácia“ P. Mešťana sa s nimi vôbec nemôže porovnávať. P. Mešťan mal však odvahu napísať: V. Vnuk je „akoby ľudový rozprávkár“ (s. 86), „...ho označujem za akéhosi ľudového rozprávača. Obsahová naivita jeho novinových článkov je však umelá.“ (s. 92.)
O Ďuricových Dejinách Slovenska a Slovákov píše: „Ide o výklad dejín Slovenska doslova z pozícií klérofašistického režimu.“ Je to „historický paškvil“, autor „vyniká naivitou“. (s. 134).
Zdá sa, akoby v očiach P. Mešťana všetko, čo o Slovensku hovoria iní, bolo (kléro)fašistické, nacistické, antisemitské. Myslí si azda P. Mešťan, že z jeho pozície možno napľuť na hocikoho? Neškodí tým tomu, čo reprezentuje? Vylučuje akúkoľvek diskusiu, lebo potenciálni diskutéri sú v zmysle jeho výrokov ideologicky nehodní diskusie. Jedinú historickú pravdu vyriekol on touto veľmi zlou knižkou, pričom provokujúco zabudol na svoju históriu.
11. K ústrednej téme komentovanej knižky patrí Dr. Jozef Tiso. Je to tiež historická kapitola, na ktorej sa má zlomiť osud Slovenska. P. Mešťan ho láme takto: „Tiso obdivoval Hitlera ako svetového dejateľa a cherubína slovenského národa.“ (s. 29; podčiarkli autori.) „Ak by sa ľudákom podarilo očistiť Tisu od viny na zavádzaní fašistického režimu a zbaviť ho zodpovednosti za zločiny, ktoré tento režim napáchal, tak by sa občania ináč pozerali aj na pokusy revitalizovať bývalý slovenský štát. Osobitné nebezpečenstvo v sebe skrýva splynutie Dr. Jozefa Tisu s prúdom povojnového antikomunistického odboja.“ (s. 71.) Tiso „Konal v záujme katolíckej cirkvi, upevnenia jej bohatstva a moci. Bol teda zodpovedný a spoluzodpovedný za výčiny slovenského fašizmu...“ (s. 73; podčiarkli autori.) „Tiso však morálne zlyhal ako politik aj ako kňaz, lebo spojil totalitnú štátnu moc s náboženskou ideológiou.“ (s. 74.) „Ak by bol zbavený viny vodca, očistení budú i dnes žijúci služobníci fašizmu a ich potomkovia. Cirkevní činitelia i ľudáci uznaní za bojovníkov proti komunizmu už od roku 1939, ba i skôr, by v tom prípade mohli dostať odškodné, vrátili by im majetky (i bývalé židovské) a obsadili by dôležité a výnosné úrady. Katolícka cirkev by sa znovu stala najbohatším vlastníkom pôdy na Slovensku. Obnovila by sa farská republika.“ (s. 74.) „Tiso sa spreneveril najpodstatnejším kresťanským zásadám. Stal sa vazalom Hitlera, ktorému zostal verný i v čase, keď vedel o jeho hrozných zločinoch.“ (s. 103.)
(Vazalom Hitlera boli už pred Slovákmi viaceré európske národy - aj naši susedia.) Táto téma si vyžiada ešte veľa pozornosti. Písaním P. Mešťana (z týchto citátov vanie afekt nenávisti) sa diskusia určite neuzavrela. Za nevhodné pokladáme, že autor i v tomto kontexte (v knižke opakovane) hovorí o majetkoch a výnosných postaveniach. Vyvoláva nepríjemné asociácie.
11. Záverečná kapitola tejto knižky (s. 196 – 197) má názov O čo vlastne išlo v analyzovanom desaťročnom období na Slovensku? Podľa autora išlo o toto:
- rehabilitovať katolíckeho kňaza Dr. Jozefa Tisu,
- rehabilitovať katolícku cirkevnú hierarchiu, „ktorá podporovala svojho kňaza (Tisu) a koristila z existencie tohto štátu“,
- rehabilitovať extrémne nacionalistických činiteľov, politikov, ideológov, arizátorov,
- „aby sa znovu spojila idea slovenskej štátnej samostatnosti výlučne, alebo takmer výlučne s činnosťou katolíckej cirkvi“,
- rehabilitovať Slovenský štát, takže „väčšina bývalých pravicových nacionalistov, ktorí boli po roku 1945 „prenasledovaní“, by sa takto stala národnými hrdinami a boli by za to primerane odškodnení prípadne aj ich rodinní príslušníci.“

Záver
Vyslovujeme úprimnú ľútosť nad týmto tvrdým a zlým vstupom do veľmi citlivej problematiky. Knižku Pavla Mešťana Antisemitizmus v politickom vývoji Slovenska (1989 – 1999) nemôžeme hodnotiť ako pozitívny čin. Autor by sa mal veľmi vážne zamyslieť nad dôsledkami toho, že prekročil únosné hranice osobnej zaujatosti, subjektívnych nepresností, omylov, afektov. Obraz, ktorý namaľoval ako „reprezentatívny“ obraz slovenského národa, osobitne aj slovenských katolíkov a ich hierarchie, je priveľmi vzdialený od reality. Srší z neho nenávisť. Autor by sa mal hlboko zamyslieť nielen nad tým, do akého svetla postavil národ, v ktorom celý život (aj napriek osobným peripetiám) pokojne žije, lež aj spoločenstvo, za ktoré sa ujal slova. V slovníku tejto knižky a v autorových hodnoteniach sa smutne ozývajú prvky komunistických ideológov. Zrkadlo, ktoré ponúkol, je veľmi pokrivené na obidve strany. Jeho knižka sa musí stať predmetom vážnej diskusie politikov, odborníkov i širokého okruhu občanov. Dôsledky tejto knižky neznesú mlčanie.

Ábel Kráľ, predseda
Spoločenstva Kresťanské Slovensko

Jozef Vicen, predseda
Zväzu protikomunistického odboja