B. Musial

Kolaborácia a odboj

(Menej známa kapitola poľských dejín 1939 - 1945)

Ako nedávno vyšlo najavo, 24. júla 1940 sa na nacistickú vládu obrátilo sedem poľských politikov s návrhom vytvoriť na poľskom území obsadenom Nemeckom kolaborantskú vládu. Boli medzi nimi dvaja bývalí ministri a známi publicista Stanislaw Mackiewicz. Tí ostatní boli skôr neznámi. Nacistický minister zahraničných vecí Ribbentrop však rozhodol, že „poľské pokusy o zblíženie“ ostali bez odpovede. Jednako bolo známe, že podobné ponuky prišli Nemcom aj zo strany jednotlivých poľských politikov už na jeseň 1939, ale aj tieto ostali nevyslyšané.
Ostáva historickou skutočnosťou, že v Poľsku pod nemeckou okupáciou nevznikla žiadna kolaborantská vláda. To však neznamenalo, že by sa nenašli Poliaci ochotní s Nemeckom kolaborovať, hoci na základe národno-socialistickej politiky voči Poľsku, pretože nacistické vedenie od začiatku poľský bábkový štát vylúčilo. Ich cieľom bolo poľský štát od základov zničiť, poľskú riadiacu elitu zlikvidovať, zvyšok Poliakov kultúrne degradovať a urobiť z nich otrokov nemeckého národa.

Určenie: „pracovný ľud“

V pamätnom spise z 15. mája 1940 zhrnul Himmler princípy národno-socialistickej politiky voči Poľsku: „Pre východné nenemecké obyvateľstvo nesmú byť zriadené vyššie ako štvortriedne národné školy. Cieľom týchto národných škôl by malo byť len: jednoduché počty nanajvýš do 500, písanie mena (...). Čítanie nepovažujem za dôležité.“ O židoch Himmler napísal: „Dúfam, že pojem židia úplne zmizne keď budú všetci židia vysťahovaní do Afriky alebo do nejakej kolónie.“ Tieto zásady presadzovali Nemci v Poľsku dôsledne. Židia pravdaže neboli deportovaní do Afriky, ale do úmyselne zriadených vyhladzovacích táborov, v ktorých boli vyvraždení. Takisto bolo naplánované Nemeckom obsadené Poľsko „germanizovať“.
Nič to však nemení na tom, že by v Poľsku problém kolaborácie vôbec neexistoval. Naopak: tisícky Poliakov pracovali v nemeckom okupačnom aparáte, v administratíve alebo u polície. Mnohí konali nedobrovoľne, len aby prežili; niektorí dúfali, že môžu zmierniť protipoľské opatrenia a tak pracovať pre poľské podzemie. Avšak viacerí ochotne slúžili nemeckým okupantom. Podieľali sa na raziách na nútených robotníkov, v boji proti odboju a na prenasledovaní židov. Aj udavačstvo bolo - tak ako v každej okupovanej krajine - veľmi rozšíreným fenoménom.
Práve tak málo ako poľských politikov ochotných vytvoriť kolaborantskú vládu bolo poľských vojenských jednotiek, ktoré by bojovali na nemeckej strane. Hitler to totiž dôrazne zakázal. Až začiatkom novembra 1944, keď už nemecká porážka bola zrejmou, povolil Hitler „použitie Poliakov ako dobrovoľníkov pre nemecký Wehrmacht.“ Prihlásilo sa však len niekoľko stoviek osôb, pretože v tom čase bolo všetkým Poliakom jasné, že Nemecko vojnu prehrá. Kolaborácia s porazenými nemala zmysel.
Inú podobu mala kolaborácia so sovietskymi okupantmi, pretože Poľsko bolo okupované v septembri 1939 aj sovietskym vojskom. Spočiatku Kremeľ nemal záujem o poľský štát, ani poľská sovietska republika neprichádzala do úvahy. Cieľom bolo poľský štát i celou jeho štruktúrou zničiť a krajinu rusifikovať. Predovšetkým museli byť zlikvidované riadiace elity. Na jar 1940 povraždila sovietska tajná služba NKVD vyše 22 tisíc poľských dôstojníkov a príslušníkov inteligencie v Katyni a na viacerých iným miestach. Okrem toho boli státisíce Poliakov deportovaných na Sibír alebo zatknutých. Komunisti a ich prívrženci pritom úzko spolupracovali so Sovietmi. Obrat v sovietskej poľskej politike nastal po 22. júni 1941, keď Nemecko napadlo ZSSR. Stalin teraz zanietene hľadal spojencov. Uznal poľskú exilovú vládu a prepustil tisícky Poliakov z gulagov. Taktiež sa poľskej exilovej vláde zaviazal, že v Poľsku nebudú vykonávané žiadne komunistické aktivity. Avšak ako nedávno vyšlo najavo, už v auguste 1941 Stalin rozkázal NKVD a Kominterne vytvoriť stranu z poľských komunistov, ktorá sa mala nazývať Poľská robotnícka strana (PPR). Išlo o to, pravú tvár strany zatajiť, pretože komunistické a prosovietske heslá boli medzi Poliakmi veľmi nepopulárne. PPR mala za úlohu plniť sovietske záujmy v Nemcami okupovanom Poľsku, t. j. rozpútať partizánsku vojnu a poľské podzemie, ktoré podliehalo exilovej vláde si podrobiť, aby ho tak vnútorne oslabili.
Partizánska vojna v Poľsku nemala odbremeniť len Červenú armádu, ale aj zjednodušiť budúcu rusifikáciu krajiny. Pantelejmon Ponomarenko, šéf ruského partizánskeho hnutia, v januári 1943 napísal: „V Poľsku musí byť rozpútaný partizánsky boj. Okrem vojenských dôsledkov zapríčiní boj s nemeckými okupantmi medzi Poliakmi ľudské straty. Vzápätí to bude viesť k tomu, že Poliakom sa nepodarí zachovať ich sily.“ Vedenie poľského podzemného štátu však v Poľsku odmietlo partizánsku vojnu. Po prvé kvôli nepriaznivým zemepisným podmienkam, a tiež nemeckí okupanti reagovali na ozbrojené akcie masovým strieľaním nezúčastnených civilistov. Okrem toho sa koncentrovali na vybudovanie základných štruktúr a obzvlášť na odstránenie nebezpečných kolaborantov. Inak platilo heslo pasívneho odporu a cielenej sabotáže. Plánovalo sa preto široké národné povstanie, ktoré malo vypuknúť v momente vojenskej porážky nacistického Nemecka.

Spočiatku sa komunistom v Poľsku partizánsku vojnu nepodarilo rozpútať. Až od roku 1943 môžeme zaznamenať významnejšie akcie komunistických partizánov. Povšimnutiahodná je pritom ale skutočnosť, že cieľom týchto útokov neboli len nemeckí okupanti a ich spojenci, ale dokonca častejšie príslušníci poľského podzemia, ako aj majetné vrstvy v krajine. Úspešnejší však komunisti boli pri oslabovaní poľského podzemia, pričom sa nezľakli udavačov u gestapa, ba ani zákerných vrážd. Niekedy dochádzalo ku „tragickým“ chybám. Vo februári 1943 udali komunisti gestapu tajnú tlačiareň vo Varšave, pretože si mysleli, že ide o tlačiareň nekomunistickej domácej armády. Tlačiareň však v skutočnosti pracovala pre komunistov. Vedenie podzemného štátu bolo o pravom charaktere PPR dobre informované. Onedlho došlo aj k ozbrojeným konfliktom medzi komunistickými a nekomunistickými partizánskymi skupinami.

Nezáujem o prepracovanie dejín

Čas PPR prišiel až po „oslobodení“ Poľska Červenou armádou. Práve PPR dostala totiž z Moskvy úlohu prevziať v Poľsku moc, zaviesť v krajine komunistický systém podľa sovietskeho vzoru. Bez účinnej podpory Červenej armády a sovietskej tajnej služby, ktoré zlomili ozbrojený protikomunistický odpor, by to nebolo nikdy možné. Roku 1948 bola PPR po nútenom zlúčení sa so socialistami premenovaná na Poľskú zjednotenú robotnícka strana (PZPR). Moc si udržala 45 rokov, až do celkového pádu komunizmu. Roku 1990 bola rozpustená. Funkcionári druhého radu založili novú stranu, ktorá sa teraz nazýva Sociálno-demokratická strana a ktorej šéf stojí momentálne na čele vlády. Jej vedenie sa nezaujíma o prepracovanie dejín PPR a PZPR, čo dokazuje krátenie prostriedkov pre IPN (Inštitút pamäti národa), ktorý ma objasniť „zločin proti poľskému národu.“
Poľský príklad ukazuje, že o tom, aké boli podoby a rozsah kolaborácie menej rozhodujú podrobené národy, skôr naopak - ich okupanti. Debata o politickej kolaborácii počas druhej svetovej vojny a o časoch po nej pokračuje naďalej.
Z nemčiny preložila Zuzana Dobiašová