Vladimír Gregor st.

Krátke zamyslenie nad tvorivým životom

(Sedemdesiatka univ. prof. Jána Doruľu)

Popredný slovenský jazykovedec, slavista, univerzitný profesor a neúnavný organizátor vedeckého života sa dožíva v týchto dňoch sedemdesiatich rokov. Univ. prof. PhDr. Ján Doruľa, DrSc., sa narodil 31. augusta 1933 v Ortutovej (okr. Bardejov). Po maturite absolvoval na filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave odbor slovenčina a ruština. Medzinárodne uznávaný slavista profesor Ján Stanislav ho získal pre vážnu vedeckú prácu v odbore slavistiky a dejín slovenského jazyka. Jeho prvým pôsobiskom bola Vysoká škola ruského jazyka a literatúry v Prahe (1957-1959). Od septembra 1959 do 31. mája 1995 pracoval v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV v Bratislave. Tu absolvoval internú vedeckú ašpirantúru a v rokoch 1991-1995 bol aj jeho riaditeľom. Od 1. júna 1995 sa stal riaditeľom novozriadeného Slavistického kabinetu SAV. Táto vedecká inštitúcia vznikla jeho zásluhou. Na jej založenie a efektívne fungovanie vynaložil jubilant nesmiernu energiu. Ako prvý pochopil, že po vzniku samostatnej Slovenskej republiky je jednoducho nemysliteľné, aby takáto ustanovizeň chýbala na území posvätenom apoštolmi našich predkov svätými Cyrilom a Metodom. Stredobodom jeho práce v JÚĽŠ SAV bol archívny výskum. Má veľký podiel na budovaní materiálovej základne historického slovníka slovenského jazyka. Uverejnil doma i v zahraničí veľa závažných štúdií z dejín slovenského jazyka a zo slovenskej historickej lexikológie i štúdie o vzťahoch slovenčiny a iných slovanských aj neslovanských jazykov z vývinového hľadiska. Výsledkom týchto bádaní je monografia Slováci v dejinách jazykových vzťahov (l977), ako aj ďalšia vedecká práca Tri kapitoly zo života slov (1993). Obidve tieto práce sa často citujú nielen v jazykovednej, ale aj v historickej odbornej literatúre. Jeho precízne a hlboké vedecké konštatovania najviac prispeli ku základnej koncepcii Historického slovníka slovenského jazyka a k objasneniu spletitých ciest vzniku bernolákovskej a štúrovskej spisovnej slovenčiny. Je aj spoluautorom Krátkeho slovníka slovenského jazyka. Vzácne a plné hlbokých záverov sú jeho vedecké ponory do jazyka slovenských ľudových rozprávok.
Popri vedeckej práci sa náš jubilant venoval aj rozsiahlej posudkovej a. organizačnej práci. Bol dlhoročným odborným posudzovateľom učebníc a príručiek slovenčiny pre školy s ukrajinským vyučovacím jazykom. Bol poverený aj organizovaním slavistických výskumov v jazykovede. Vypracoval Program jazykovedného slavistického výskumu na Slovensku. Od r. 1990 je predsedom Slovenského komitétu slavistov. Zodpovedne pripravil v nie ľahkých časoch prvého roku štátnej samostatnosti a v komplikovanej dobe rozpadu viacerých štátnych celkov 11. medzinárodný zjazd slavistov v Bratislave v roku 1993. V spolupráci so Slavistickým kabinetom SAV zabezpečoval účasť slovenských slavistov a prezentáciu slovenskej vedy na 12. medzinárodnom zjazde slavistov v roku 1998 v Krakove. V súčasnosti sa už končí pod jeho vedením príprava účasti slovenských slavistov na 13. medzinárodný zjazd slavistov v Ľubľane (uskutočnil sa v auguste t.r.). Viedol mnohých diplomantov, je školiteľom doktorandov, predsedom obhajobnej komisie na získanie hodnosti DrSc, v odbore Slavistika - slovanské jazyky. Je aj hlavným redaktorom časopisu Slavica Slovaca, členom Ústrednej jazykovej rady pri Ministerstve kultúry SR. Od roku 1995 je predsedom Jazykového odboru Matice slovenskej a od roku 2001 aj členom výboru Matice slovenskej.
J. Doruľa je nositeľom Zlatej plakety Ľ. Štúra SAV (1993), Veľkej medaily sv. Gorazda - najvyššieho rezortného vyznamenania Ministerstva školstva SR (1998), medaily Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity (2002) a Ceny Štefana Moyzesa za prínosy k slovenskému národnému životu (2003), ktorú udeľuje Nadácia Matice slovenskej.
Pri tejto príležitosti mi nedá nepripomenúť, že si na jubilanta J. Doruľu nespomenulo dnešné vedenie SAV pri oslavách 50. výročia vzniku SAV. Veď aj zásluhou jeho vedecko-organizačných úsilí v širokom medzinárodnom rámci sa SAV dostávala do povedomia medzinárodnej odbornej a vedeckej verejnosti. Vizitkou oceňujúcich inštitúcií je nielen to, koho odmieňajú a vyznamenávajú, ale aj to, koho si nevšimnú a na koho zabudnú. Jubilantovi toto neocenenie celkom isto nič neuberá z jeho vedeckých a organizačných zásluh . Veď takéto “objektívne, odpolitizované konanie” jeho zásluhy nezmenšuje.Zamyslieť sa však treba druhej strane.
Je teda život nášho oslávenca - aj podľa tohto značne skráteného výpočtu - naozaj bohatým prínosom do slovenskej vedeckej pokladnice, ako aj do medzinárodnej slavistickej spolupráce. Keď mám sám ako jeho dlhoročný spolupútník vyzdvihnúť niektoré z jeho vlastností, je to predovšetkým hlboké precízne a objektívne myslenie, obdivuhodná pracovitosť a neprestajná starostlivosť o mladý vedecký dorast. Nad týmto všetkým však prekvapivo tróni nefalšovaný citový vzťah k vede a k národu, ktorým zasvätil celý svoj život. Na margo tohto konštatovania nech nám poslúži výrečný citát z pera Ladislava Hanusa: “Cit má osobitný spôsob a moc zmocňovať sa skutočnosti. V tomto jeho osobitnom spôsobe osvojovať si svet a v prístupe k veciam väzí kultúrotvorný význam tejto duchovnej potencie. Ak by učenie ostávalo len vo sfére rozumu a chcenia, nepreklenulo by intencionálny most. Človek si skutočnosť vecí naplno osvojí až vtedy, keď ich citovo prežije. Až citovým prežitím stáva sa vec osobnou substanciou. Analógiou je tu proces zažívania. Nestrovená potrava útrobami len prejde. K postati pribudne až strovením. Na vlastné vlastnenie nestačí ani len právny titul a ani najpevnejšia držba. Iba citový moment. Najhlbším putom prisvojovacím je láska. Vtedy, keď sa človek celkom otvorí, keď chce nielen brať do svojho vlastníctva, ale aj dávať. Vtedy, keď nie uchvátiť chce vec, pre svoje ciele a záujem, ale obetovať sa a slúžiť. Vtedy aj veci najviac sa mu otvoria a sa oddávajú do jeho vlastníctva.” (Ladislav Hanus, Človek a kultúra, Lúč 1997, str. 159).