Vlado Gregor

Je to vec celkom istá...

Zúčastnil som sa viacerých diskusií v rámci židovsko-kresťanského dialógu a pri tejto príležitosti som bol doslova vyprovokovaný k obhajobe kresťanstva nielen voči “starším” bratom, ale aj voči mladému konvertitovi na islam. Zhruba by sa dalo povedať, že najväčšou kresťanskou cnosťou je pokora, kým najväčším hriechom je zúfalstvo. Ako ale dosiahnuť pokoru a ako sa vyhnúť zúfalstvu? Ako upresniť a vysvetliť tieto dva pojmy?
K zúfalstvu iste vedie pýcha, preceňovanie svojich zvláštností a osobitostí, svojej potrebnosti, ba dokonca nevyhnutnosti. Na druhej strane, ak si nebudeme vážiť samých seba a budeme sa cítiť absolútne nepotrební, zbytoční, ba dokonca zavadzajúci tým lepším, sme na najlepšej ceste k pomalšej a či rýchlejšej samovražde.
Mám rozčítanú knihu o skupine Led Zeppelin “Schody do nebes” od R. Coleho a R. Truba a už dočítanú “Tabu v sociálních vědách” od P. Bakalářa. Cesty rockových kapiel a cesty židovského národa asi nepôsobia veľmi príbuzným dojmom, ale obidvaja “sprievodcovia” vo mne vzbudzujú silný dojem strachu a ničoty zo zániku a obidve tak diametrálne odlišné cesty tento strach podľa mňa neprekonávajú, ale v konečnom dôsledku prehlbujú. Ide tu akoby o snahu zachovať si určitú výnimočnosť a či len pocit tejto výnimočnosti voči ostatnému “necitlivému a nezmúdrenému plebsu”, pre ktorý neplatia tie isté pravidlá, ktoré platia pre nás “požehnaných a vyvolených”. Podľa toho veľmi sa mýli každý, kto sa hocakým spôsobom dáva na podobnú cestu, lebo nevie prekonať nezriadenú túžbu po vlastnom vyniknutí. Je to priam existenciálna túžba “byť ako Boh”, a preto pochopiteľná. Zároveň je to však najkratšia cesta do záhuby, a preto žiadna výstraha pred hociktorým takýmto smerovaním nie je dosť silná. Človek môže všetku svoju energiu, celú svoju bytosť vrhnúť do snažení umeleckých aj intelektuálnych, môže byť fanatikom v tých najfarbistejších produkciách. Zošalieť môže rocker, chasid, racionalista, fundamentalista a či hocaký iný “ista” snažiaci o supermanstvo.
Je to iste zúfalý pocit, že dokonalosť sa rodí z trápenia, nedokonalostí a kompromisov a že ku “konečnému poznaniu” má prístup len Boh, ktorého vnímame a koríme sa mu, ale nedokážeme ho pochopiť, opísať a už vôbec nie vysvetliť iným. Je to smutné, že je mnoho nadšencov, ktorých takéto “povzdychy na uľahčenie” provokujú k rinčaniu mečmi a k často rafinovanej a bezcieľnej nenávisti.
Ak ľudia nepochopia, že nie je možné určovať si iné pravidlá pre seba a svoju skupinu a iné pre ostatných, smerujú k zániku, k výstražnému príkladu pre ostatných.” Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?” (Luk 18, 8) Nielen celá 18. kapitola Lukáša, ale celé posolstvo Ježiša Krista je o tom, že sme síce “odsúdení na vieru”, ale nie na úplnú neistotu. Zjavenie nie je niečo, čo sa nám naleje do hláv hneď a zaraz, zjavenie je proces, všeľudský a aj individuálny. To, že nielen celé ľudstvo, ale každý národ, ba aj každá osoba sa k nemu prebíja cez omyly a bolesti, nie je dôvodom na zúfalstvo, pretože aká by to bola spravodlivosť, keby sa netýkala všetkých? A najviac takých, ktorí si za nijakú cenu nechcú uznať, že tento bolestný vývoj sa dotýka a brzdí všetkých rovnako. Máme síce možnosť všelijako ho zrýchľovať, ale aj možnosť veľmi rôznorodo nabúrať, zraniť sa a zabiť. A ešte k tomu zapríčiniť bolesť a smrť mnohých nevinných...
Od začiatku dejín sa mnohí snažia túto pokračujúcu a mnohoúrovňovú tragikomédiu zachytiť a prekonať zúfalstvo z nej, stanoviť pevné pravidlá a tendencie. Obávam sa, že všetci umelci, vedci, “proroci” a všetky druhy “vyvolencov” sa ešte veľmi napracujú, kým prídu k uspokojivému výsledku. Všetci túžime po nejakej mešite, kostolíku, alebo jedinečnom a jedinom chráme, ale porozmýšľajme, či sa aj správame primerane k veľkosti a ušľachtilosti svojich túžob... Aby ten náš “Hlavný dozorca” a “Register trestov a požehnaní” nemusel zase tvoriť nových synov z úplne iných materiálov... (Mt 3, 9)
Mimochodom, celou touto úvahou nechcem povedať, že človek a či národ si musia nechať brnkať na nos a neozvať sa, alebo si aspoň nepovzdychnúť, keď ich hrubo, bezdôvodne a nezmyselne urážajú a podceňujú. Ak by som to ilustroval na spomínaných knižkách, ako rôzni “zeppelini” dokážu byť povznesení nad iných, rovnako učený pán Bakalář nechápe hĺbku a zmysel existencie iných vzorov, než je ten jeho vysnívaný, ktorý cítime v podtexte celej jeho knižky. “Každé teľa má svoj rozum”, hovorí náš “špatnokrásny” národ, ktorý si zložil mnoho sebaironizujúcich riekaniek. Azda v tomto druhu pokory a úsmevného humoru ani veľmi za svojimi židovskými predchodcami a zároveň súpútnikmi nezaostávame.
“Slovák vôl, Nemec kôl, Maďar tráva zelená, Francúz ruža červená. Prišiel vôl, zlomil kôl, zožral trávu zelenú, osral ružu červenú.”
Človek rôznymi spôsobmi prekonáva opustenosť, podceňovanie, bezvýznamnosť a zúfalstvo a dobromyseľný humor je celkom určite spôsobom najsympatickejším. Ľudia i národy dozrievajú totiž len vtedy, keď sa dokážu s úsmevom pozrieť na samých seba. Myslím si a som si istý, že aj v tomto je nám vzorom Kristus, o ktorom kolujú veľmi hlúpe legendy, že sa nikdy v živote nezasmial a možno ani neusmial...