Ladislav Ťažký

Krutý omyl

Kapitola z najnovšieho románu L. Ťažkého Slzy neplačú

Smutný pán sediaci na lavičke pri hrobe svojej manželky Dominiky pokračuje v rozprávaní.
Ale predstavte si, pane, tú drzosť, ten čo ma stále prenasleduje, čo sa usadil na dne mojej duše a živil sa z mojej nedôvery, strachu a labilnosti ducha, sa rehoce, nehorázne sa mi vysmieva a kričí, aby prehlušil vo mne odhodlanie zbaviť sa ho. Chlapče, aj keď si prežil vojnu, zajatie, videl zomierať svojich kamarátov, hoci si s každým z nich zomieral, hoci si študoval v ateistickej Prahe, obľúbil si si jej bohov a nesmelo si sa pokúsil aj ich zbaviť, aj tak nepoznáš život. Darmo sa vystatuješ, že z nich nezostalo v tebe nič. Len počkaj pár rôčikov, len pár – a ty si toho ešte užiješ, ty si to svoje ešte užiješ a odžiješ... Ešte sa vrátiš... Ešte aj prosiť budeš.
A veru, pane, iste ste si aj vy, ja som si svoje naozaj užil. Jeho som sa predsa len zbavil ako veľkej ťarchy – mory na duši. Úmerne s krivdou mi pribudlo aj slobody. Taký je zákon života. Nič nie je zadarmo, za všetko, najmä za slobodu sa draho platí.
Neviem či som už tak zostarol, alebo sa ma zmocňujú sluchové halucinácie, ale občas aj vo vlaku, trolejbuse alebo v meste, v tom ľudskom mravenisku, aj pri Dominikinom hrobe pravidelne počujem spev Jožka a Pavly. To naše spoločné tajomstvo lásky nás v ich speve spojilo a naše šťastie zabalzamovalo. Aj ona, chúďa Pavla, odišla za Dominikou k Pánovi. Bože môj, aké dobré to boli dievčatá! Čisté, skutočné a naozajstné ženy. A matky! Už sám neviem, či to ich alebo mňa a Jožka postihol tento krutý osud. Neraz si namýšľam, či sa niekedy nemýli aj sám Pán, či to nebol najmä jeho krutý omyl, že si práve tieto ženy k sebe povolal, ale Pán vie, čo robí.
Prepáčte, že som do našej lásky zamiešal aj všadeprítomnú filozofiu dejín a dňa, ktorá mi narobila dosť problémov v myslení i konaní a pripravila nejednu horúcu chvíľu. Ale čo sú to za problémy proti tým, pred ktoré Dominiku i mňa postavili rodiace sa najkrutejšie omyly v našom živote.
Začalo sa to v jeden aprílový večer, po tridsiatich rokoch nášho manželstva. Dominika mi prestrašene oznámila, že cíti čudné bolesti. Hneď ráno som telefonoval do redakcie, že si beriem dovolenku a šiel som s ňou na polikliniku. Na lekárku sme čakali viac ako dve hodiny! Ženy odchádzali, ďalšie zas prichádzali. V hale čakárne bolo dusno. Okrem toho, ženy fajčili ako staré Turkyne, akoby to neboli ani budúce mamičky. Dominika sa tam dusila, na fajčiarky zazerala, každú chvíľku vychádzala na ulicu, ale ani tam sa nemohla nadýchať čistého vzduchu. Ja som jej držal miesto, aj keď to ženám nebolo po vôli. Keď konečne prišla na rad, na ulicu som vyšiel ja. Ale neodišiel som. Rozhodol som sa počkať na ňu pri hlavnej bráne. Všeličo mi za ten čas vírilo v hlave. Čo sa jej len mohlo tak náhle stať? Taká zdravá žena - a zrazu bolesti! Pomaly, ale isto sa ma zmocňoval smútok so strachom z čohosi neznámeho a veľmi zlého, čo sa k nám blíži ako netvor, ktorého podobu nikdy nebudeme poznať. Dosiaľ okrem mojej operácie žlčníka sme neprežili nijakú vážnu chorobu. Žeby sa blížil ten čas, keď aj my začneme chorieť, trpieť a...?
Hrozné! Ešte šťastie, že sa Dominika po dvadsiatich minútach vrátila. A keď pristúpila ku mne, v tvári mala zdesenie, líca samý kŕč a mokré od sĺz. Tak predsa moje tušenie bolo správne?
”Čo je, drahá moja, čo ti povedala lekárka?” opýtal som sa Dominiky, aj keď som tušil, čo mi odpovie. Márne som sa pokúšal zakryť vzrušenie blízke zrúteniu.
Dominika mlčala, tvár jej červenela a puchla od plaču a oči mala plné krivdy, urážky i hanby.
”Povedz mi, drahá, nech je to čokoľvek, len už prehovor, uvidíš, že dvaja to ľahšie unesieme. Poď!”
Chytil som ju za ruku a odviedol od budovy, v ktorej sa ľudia dozvedajú samé strašné správy. V parku pri fontáne na lavičke pohodlnej ako kreslo si Dominika hlboko vzdychla sústredene sa nebovomodrými očami zahľadela do mojich a s istou výčitkou mi oznámila diagnózu, ktorú jej pred chvíľkou oznámila lekárka.
”Som v druhom stave,” povedala pošepky, hlavu si skryla do dlaní a ticho sa rozplakala.
Trikrát v živote som počul čosi podobné a zakaždým vykríkol hurá! Po týchto slovách som vždy Dominiku pobozkal. Teraz som zmeravel a stratil reč. Až po chvíľke som sa zajakavo a nezmyselne opýtal:
”Čooočó? Ty?”
”Áno, ja.”
”Tá lekárka sa zbláznila. To je omyl. Krutý omyl!”
”Ja som si to nevymyslela”.
”Je to možné?,” opýtal som sa a vedel som, že možné je všetko. Ale naša najstaršia dcéra má dvadsaťpäť a dve deti, stredná dvadsaťdva a najmladšia pätnásť. Po pätnástich rokoch?
To nie je možné. Vari sa naše telá a celá príroda zbláznili?
Príroda ukazuje inakšie čudá, vystrája všelijaké žarty a my sme len smietkou v nej, prečo by si nemohla zahrať s nami?
”Dominika, ty tomu veríš?”
”Lekárka to povedala.”
”A čo si jej povedala ty?”
”A čo hovoríš na to ty?”
”Ja sa pýtam teba!”
”Ja som celá bez seba, hodnú chvíľu zo mňa nevyšlo ani slovo. Neverím tomu, ale... V duši mi vrie nepokoj, bojím sa a hanbím, na nič iné už nemôžem myslieť, neviem, čo mám robiť, ako sa mám sama na seba dívať, čo si mám sama o sebe myslieť. Lekárky som sa len prestrašene opýtala, že čo to hovorí, veď to nie je možné, nech sa pozrie do chorobopisu, ja predsa chodím na pravidelnú kontrolu pre niečo iné, nie pre tehotenstvo. Povýšene sa na mňa pozrela, ako nejaká sadistka a posmešne mi vybrechla do tváre, že vraj keď si s mužom líham, nikdy nemôžem vedieť, či od neho nevstávame dvaja! A ešte aj to mi povedala, že ak chcem, že v tomto veku mám už plne právo, aby mi to vzali. Len si predstav, drahý môj, čo sa mi opovážila povedať. Po druhý raz ma urazila. Ja som jej pokojne znovu povedala, že to hádam predsa len nie je pravda, a ona po chvíľke spustila zo svojho tvrdenia, že ak doteraz tvrdila, že je to pravda na deväťdesiat percent, teraz po nahliadnutí do chorobopisu síce trvá na svojej diagnóze, ale už len na päťdesiat percent. Ja som jej povedala, že pre nepokoj duše stačí pol percenta.”
Mal som chuť rozbehnúť sa na polikliniku a necitlivej lekárke povedať čosi nepekné, ale päťdesiat percent stačilo aj mne, aby som sa zlomil, aby som si celou silou neistoty a podozrievavosti, nedôvery v seba samého pestoval lekárkou zasadeného červíka. Prečo taký úder? Koľko bezdetných manželov by z takejto diagnózy malo šialenú radosť. Prečo som to ja prijal ako úder? Vek, drahý priateľ, obaja sme mali svoje roky, keď sa už nepatrilo privádzať na svet bezbranné na rodičovskú pomoc a výchovu odkázané stvorenia.
Zdesenie, ktoré nás ovládlo, sme nevládali prekonať ani dvaja. Chodili sme vedľa seba ako bytosti, ktoré síce kedysi patrili k sebe, boli si najbližšie na svete, a predsa rovnako v nej i vo mne (v nej mal väčšie právo) blčal ohnivý jazýček výčitky, že ten druhý je príčinou nešťastia toho prvého, bez ktorého by doň nebol upadol ten druhý. No v skutočnosti sme sa hnevali sami na seba (ani to nebolo isté, či to bol hnev) a niekoľko dní sme sa jeden druhému, nevediac prečo, vyhýbali, každý chcel zostať sám so svojou bolesťou, sám chcel o nej rozjímať.
Pýtali sme sa, čo sa to vlastne stalo, či je to možné, či lekárkin omyl nie je predsa len stopercentný. Zdesenie v nás prechádzalo do letargie, z ktorej sme sa len pomaly a veľmi bolestivo prebúdzali. Ako sme si to neskôr povedali, ona od samého začiatku bola rozhodnutá, že ak je to pravda, nebude so svojím telom nič robiť, že nechá plod života svojho rásť a narodiť sa. O jej rozhodnutí som nepochyboval. Ale čo ja? Raz som chcel čosi namietnuť, ale len preto, aby sme si o tom pohovorili podrobnejšie. Nedala mi námietku ani vysloviť.
”Ale...”
”Nedám ho zabiť!” vykríkla celá bez seba ako na pokraji šialenstva. ”Ak ono zomrie, zomriem s ním!”
”Kto ho chce zabiť? Kto?” Opýtal som sa s dvojnásobným strachom. Veľmi dobre som chápal postoj matky, aj keď staršej, ale predsa s pevnými morálnymi zásadami. Nevdojak som si uvedomil, že je tu hodina života, v ktorej nám spoločne prichodí predstúpiť jeden pred druhého, spolu pred vlastné deti, rodičov, priateľov a pred spoločnosť a čestne, dôstojne a ľudský podrobiť sa skúške z morálky.
”Ty! Vy... Všetci..., zbabelci by ho chceli zabiť! Ale prečo? Povedz prečo? Aby si sa nemusel hanbiť, že si takmer šesťdesiat ročným otcom? Pyšný by si mal byť!” Jej slova boli príkre, ale triafali do správneho terča.
”A ty si pyšná, že namiesto babičky budeš matkou?!” Až potom som si uvedomil, že som nemal dúchať do uhlíka, ktorý mi hodila do napriahnutej dlane. Padla mi do náručia a znova sa rozplakala.
Spomenul som si, ako sa jeden bývalý priateľ, čo si vymenil ženu, chvastal, že jeho nová žena bude rodiť, že aj keď má vyše šesťdesiat, bude mať ešte niekoľko synov, taký je on chlap. Vraj všade, kam sa pohne, nielen doma, ale aj v zahraničí má potomstvo. Taký je vraj on ”semenáč” a ”sejáč”, takmer národný. Žije len pre tú sejbu a pre trocha obdivu, po ktorom márne túži, a ešte pre veľkolepý pohreb a velikánsky kameň na hrobe, prípadne ešte pre nejakú sochu s jeho menom, ktorá by po jeho smrti mala stáť na nejakom námestíčku, a aby jeho chvála zaberala pár strán v knihe národnej histórie. Pravdaže, každý vie, že seje len slová. Novej ani inej žene sa od neho nič nenarodilo. Z toho sa zase potešila stará žena, lebo viac z majetku zostane prvým deťom, keď sa nenarodia druhé. Tak teda, mám si brať príklad z táravého sejáča a začať sa chvastať, že budem otcom, aj keď pritom budem mať malú dušičku? Nie!
Priznal som sa Dominike, že mi to naozaj nie je všetko jedno. Musím brať ohľad aj na dcéry. Čo by im bol ten štvrtý a ony jemu? Na rodnom liste sestry, ale v skutočnosti matky. Veď koľko rokov budem ja ešte vládať pracovať, vychovávať ho ako otec? Ani jeden rok. Tomu štvrtému, čo príde, budem pokrvným otcom, ale v živote starým otcom, Tak je to, drahá moja! Nie som hlupák, ani necitlivec, ešte menej nezodpovedný táraj, aby som si aspoň toto nepriznal.
”Ale čo ďalej? Toto všetko viem, nič nové si mi nepovedal. Ja som v tej istej pozícii ako ty, ba v oveľa horšej! Len si predstav riaditeľku v jasliach alebo v materskej škôlke! Čo by som jej odpovedala, keby sa ma opýtala: A prečo neprišla s dieťaťom mama, ale stará mama?”
Vysvetlil som jej – a ani neviem, prečo som jej to všetko vysvetľoval -, aby si spomenula na všetko, čo sme prežili, kým sme tieto tri, ako sa hovorí, vychovali. Nemyslel som na prácu s nimi a okolo nich, keď boli malé, ale na starosti, kým sme ich dostali na gymnázia a na vysokú školu. Som človek bez protekcie, lebo nemám čím platiť, ani možnosť protekciu oplácať. Prežiť to všetko ešte po štvrtý raz, to by bol môj koniec. Prežiť za mňa by to v každom prípade už musel niekto iný. Ale našiel by sa niekto taký ako otec? Kto sa dnes chce prihovárať a niečo vybehávať za cudzie deti, keď má toľko starosti so svojimi. Dnes si už aj rozvedený otec vodí deti od prvej ženy na návštevu len preto, aby mu zabávali deti od druhej ženy. A nech mi nikto nehovorí, že k cudzím deťom máme ten istý cit, aký máme k svojim. Áno, môžeme mať ľudský cit, ale nie rodičovský, a to je pochopiteľné, lebo nie sme rodičia.
Všetko som sa jej už ani neopovážil povedať. Neopýtal som sa jej, či si vie predstaviť, do akého sveta by prišiel tento náš človiečik, do akých pomerov a medziľudských i medzinárodných vzťahov. Veď dnes už nečítať v novinách, nepočuješ v rozhlase ani televízii, na schôdzkach ani v električke, trolejbuse, v kine, divadle ani na športových štadiónoch, ba ani v súkromných rozhovoroch, na svadbách a karoch, v škole, na plážach, horských túrach, ani v manželských posteliach o inom hovoriť ako o blížiacej sa strašnej vojnovej katastrofe, vraždách, korupcii a krádežiach. Nie je človeku lepšie zomrieť skôr, ako by sa narodil? Prepáčte mi, takéto hrozné myšlienky mi vírili v hlavne, a preto som sa stával zlým.
Dominika zmĺkla a ja som začínal mať strach o jej duševnú rovnováhu. Čo by som bol dal za to, keby v tých dňoch bola tak po branko-frankovsky na mňa žmurkla a povedala: ”Neboj sa, nejako len bude!” Mal som to povedať ja, ale ešte mi čas natoľko nevyliečil dušu, aby som bol schopný zažartovať si na úkor seba. Naopak, aj mňa ubíjali predsudky, vedel som si predstaviť úškľabky priateľov, ktorým by dobre padlo pichnúť do môjho srdca svoj posmešný jazyk.
Vravím, že sme sa jeden druhému vyhýbali, a predsa sme jeden druhého nikdy tak nepotrebovali ako vtedy. Ešte šťastie, že sme sa nepourážali. Mlčali sme a tak sme boli voči sebe ohľaduplní. Niečo krásne z minulosti nás predsa len spájalo. Bola to naša horúca, nádherná mladosť, naše deti, náš doterajší, ako nám známy hovorili, vzorný manželský život a... ešte čosi. Bola to jej a moja morálka, z ktorej sme denne skladali skúšky praktického života. Áno, zostalo aj čosi z tej, o ktorej som prednášal. Jej i moju morálku bolo treba vyskúšať v nečakanom a len v našom osobnom, pre spoločnosť nezaujímavom ”nešťastí”. Spoločnosť? Spoločnosť, to nie sú len priatelia, ale milióny neznámych ľudí. Tá spoločnosť by sa na nás zabávala. Radikáli by náš problém riešili radikálne, jedným slovom: Preč! Citliví by povedali: Nerobte hlúposti! Vychováme! A čo my, drahá Dominika, ako sa rozhodneme my? Ty si sa už rozhodla. Viem. Ale je to definitívne? A – ja? Vlastne, aj ja som sa rozhodol, aj keď mám pritom pocit, že je to rozhodnutie zvieratiek, vlastnou vinou chytených do pasce. Nebolo minútky, aby som na to nemyslel, už-už som chcel prísť k nej a zmierlivo žmurknúť a povedať: ”Dominika, nesmúťme, Branko-Franko by povedal: veď to bolo všetko z citu a lásky.” Boli by sme sa zasmiali a čakali. Áno, čakali sme, ale smiať sme sa zabudli, nevládali, vedeli sme, že nemáme východisko, že nás lekárkiných päťdesiat percent pevne drží v pasci. Pasca to bola a my sme sa dosiaľ z nej nedostali. Musíme, musíme, Dominika moja, musíme sa dostať z nej skôr, ako sa utrápime. Sami sebe najviac ublížime, Áno, sami.
Na hrobe zhasla jedna sviečka, druhá bola zhorená len z dvoch tretín. Symbolika? Tá zhorená je tá, čo leží v hrobe a tá dotlievajúca je on, bielovlasý muž? Myslím, že sa mu zaslzili oči a hrdlo stiahlo kŕčom dojatia. Díva sa na čmudiaci knôtik dohorenej sviečky a ja si začínam spriadať rozuzlenie, vyslobodenie týchto dvoch, podľa doterajšieho rozprávania mimoriadne čistých, ľudí z morálnej pasce. Podľa toho, čo doteraz o nich viem, ich trápenia, to sú morálne zábrany. Kto z nich nevydržal, kto a ako sa prvý z pasce dostať a pritom sebe alebo druhému ublížil? Isté je, že to bol krutý oslobodzujúci čin, keď jeho výsledok leží tu pred nami pod kôpkou červenkastej hliny. Nechce sa mi veriť, že by si mŕtva sama bola siahla na život. Veď jej morálka bola zasvätená životu a dobrovoľnú smrť považovala za neodpustiteľný hriech. Čo tu mohlo prísť také neočakávané, náhle a kruté, že ju priviedlo až sem do Perúnovej Vsi? Nebolo inej sily, len smrť, ktorá otvorila pascu a otvorila čiernu jamu, malú čiastku zeme? Kladiem si otázky, ako by som sa v podobnom prípade zachoval ja. Aké východisko by som vymyslel? Muž sa nadýchol a pokračoval.
To, čo ma udržovalo pri akom-takom normálnom správaní k nej a okolitému svetu, bola, ako som vám už povedal, nie celkom istá istota, že lekárka sa mohla mýliť. A keď som trochu zdvihol hlavu a do srdca sa mi vliala skúpa veselosť, zrazu prišla ona a hovorí:
”Začínam o tej tvojej istote pochybovať.”
”Ja som od začiatku neveril lekárke a jej diagnózu aj teraz považujem za krutý omyl a nezodpovednosť.”
”Lekárka sa asi nemýlila. Už to cítim aj v prsníkoch.” Vedel som, že človek si môže vsugerovať neurózy, utrápiť sa k infarktom a vyvolať bolesti s príznakmi istých chorôb, ale tehotenstvo je predsa len niečo iné. Profesor síce hovoril... Dokonca písali o tom aj v novinách, ako jedna bezdetná urastená žena v tridsiatke vyhlasovala, že je v druhom stave a porodí nového mesiáša. Keď mal prísť jej čas, zabilo ju auto. Pri pitve v nej nič nenašli. Viera sa nedá vidieť. Tá zomrela s ňou.
Konečne som si na neho spomenul. Profesor, dobrý priateľ, naslovovzatý odborník, hovoril aj o jednej pacientke, ktorá bola vo svojich predstavách päť rokov tehotná a niekoľkokrát cítili aj pôrodné bolesti, a predsa nikdy nič neporodila. Namiesto plodu života nosila v sebe plod smrti. Celkom som ožil, keď som si na profesora Prusa spomenul. Dominika pôjde k špecialistovi a bude po neistote. Zostával však problém, ako k nemu Dominiku dostať, aby sa dala znovu odborne vyšetriť.
”Nepôjdem nikam! Nikam! Nepotrebujem nijakého profesora, ale pokoj!”
”Dobré, drahá, ja som chcel len istotu. Ale nakoniec máš pravdu. Na tvojom stave, na našej situácii nič nezmení, ani profesor. Urobme koniec nášmu trápeniu: nechajme si to! Čo je svetu do nás a do toho tretieho? Toto je naozaj záležitosť nás troch!”
Dominika mlčala. Jej nebovomodré oči boli preukrutne smutné.
Na druhý deň som sa vrátil zo stavby, hodinku som sa túlal len tak po uliciach, aby som prišiel na iné myšlienky, a viete, že som za tú hodinu nestretol ani jedného známeho, alebo človeka, ktorému by som bol stál za to, aby ma pozdravil, alebo aby sa pri mne pristavil? A tak sa mi chcelo s niekým známym porozprávať! Za tú hodinu som bol v našom meste cudzincom, bezvýznamným mravčekom v kamennom mravenisku, človek nula, bez trápenia, bez radosti, bezvýznamná nula. Svet, ten pravý, skutočný a blízky, to sme my, Dominika, naša rodina, naši priatelia, príbuzní a všetci ľudia dobrej vôle, ktorí nás pochopia a nevysmejú, pre ktorých aj naďalej budeme tými, ktorými sme boli doteraz. Povedal som, že len my, nik iný, len my dvaja, tak ako sme sa do pasce dostali, tak sa z nej aj vyslobodíme. Na svete bude o jedného človiečika viac. To on roztrhne aj tie najmocnejšie čeľuste morálnej pasce.
Sám som sa čudoval, že som sa zmohol na takúto smelú reč, ba dokonca po branko-frankovsky žmurkol a utrápenú Dominiku pobozkal. Nemohol som nič chlapskejšie, gavalierskejšie a ľudskejšie urobiť ako to, čo som urobil. Dominike sa vyrovnala tvár, oči jej zaliali slzy dojatia, zrazu opeknela, rozkvitla, jej srdce sa otvorilo ako hlavička tulipánu a nežne, ako to len vie oddaná žena, sa mi pozrela do očí:
”Ďakujem Ti. Prepáč, ak som zapochybovala o tvojom cite, ak som ťa podozrievala, že si zabudol na to, čo si nás kedysi učil.”
Myslel som si, že je všetko v poriadku, ale hlavička tulipána sa opäť začala zatvárať. Taká rana na srdci sa nedá ani tým najúprimnejším slovom vyliečiť. Moje rozhodnutie, zabalené do láskavého slova, bolo len vlastne odovzdanie sa do rúk osudu, vyčkávanie unavenej muchy na neľútostného pažravého pavúka v pavúčej sieti, čakanie a spoliehanie sa na lekára – čas, ktorý bez nás už všeličo vyriešil, zmenil príčiny bolesti na príčiny radosti, lebo čas vie dokonale narábať s relativitou. A to nie len v osude jednotlivca, ale v histórii celých národov. A tak som si povedal,
že každé zlo je na niečo dobré a že nielen po smiechu býva plač, ale aj po plači smiech. Pravdaže to nebolo nič iné, len chytanie sa topiacej slamky, chabé brnenie proti psychickému zrúteniu.
Prešiel týždeň dlhý ako rok, prišiel druhý a bolesť už nebola taká ostrá, horúčkovitá, ale ťažšia, ponorená do hĺbky duše. Úmyselne sme už o tom nehovorili, občas sme si darovali skúpy úsmev, ale báli sme sa priblížiť k sebe ako muž a žena. Mali sme pocit, že sme čosi pokazili, dopustili sa priestupku, ktorý by sa nám znásobené vypomstil. V tom ustrašenom tichu bolesť dozrievala.
”Bože môj!” vykríkla raz Dominika v zúfalstve, ”dokedy budeme žiť ako zločinci so smrteľným hriechom?”
”Kým vydržíme, Dominika, kým... kým sa nevzbúrime!”
”Ale ja už nevládzem, nevládzem...!”
Jej zúfalstvo zaliali slzy a pohltil plač
”Kým, kým...!” vyčíta mi Dominika. ”Dokedy je to kým?”
”Kým si neodtrpíme svoje, Dominika. Kým sa nezahoja naše rany! Potom bude zase všetko dobre, potom naše utrpenie bude ako očista a nakoniec sa nad sebou zasmejeme.”
”Ale čo si máme odtrpieť?” odporuje mi Dominika. ”Veď nič zlé sme nespáchali. My sme sa len milovali. Vari je to hriech? Za lásku treba toľko trpieť? Ja sa už ani smiať neviem.”
”Treba, Dominika. Toľko i viac! Utrpenie je druhou stranou mince lásky.”
”Och Bože...! Ale ja som chcela ešte žiť! Bez úsmevu nie je život, len živorenie!
Ďalší týždeň sa mi zdal kratší ako predošlé dva. Stretol som sa s kamarátmi, zašiel som s nimi aj do Vilogalovej pivnice na dobré víno, rozhovoril sa a sám som sa čudoval, čo vie víno urobiť so smútkom. Nie, neopil som sa, len som prijal do seba trochu slnka, šťastia, života. Prišiel som domov s úmyslom raz a navždy rozohnať chmúry a mory, ktoré sadli na náš dom, radosťou zvíťaziť nad smútkom. Dominiku som našiel náhle zmenenú, čudne, ale dôstojne vyrovnanú. Zarazilo ma jej správanie, jej odovzdanosť osudu. Po chvíľke ako by nič ticho povedala:
”Bola som u profesora.”
Stŕpol som. Kam sa zrazu podelo víno, slnko, život?
”Kde si bola?”
”U profesora.”
”Čo povedal?”
V očiach sa mihajú otázniky ako hviezdy na nebi.
”Zvedavý si, čo povedal?”
”Áno”, zašepkal som.
”Že sa lekárka mýlila. Doslova povedal, že sa kruto mýlila. Pozdravuje ťa, že by si rád s tebou vypil pohárik vína u tvojho toho Vilogala alebo Somolányiho na Vampile.”
Dominika ma nechala osamote prežiť, vyrovnať sa, prijať lekárkin krutý omyl. Vzdychol som si, ruky mi ovisli, v hrudníku som pocítil nevoľnosť. Nie, ani ja, ani Dominika, ani jeden z nás nevykríkol radosťou, čosi z nás síce chcelo odpadnúť, ale ešte nevládalo, bolo to v nás zasadené príliš silno, ba navyše k tomu, čo nás ťažilo, sa pridalo ešte niečo iné, s čím sme nerátali, že bude príťažou. Bola to urážka, pocit krivdy, ktorý na nás páchala žena v bielom plášti, necitlivá lekárka, ktorá si iste nechtiac zahrala s našou morálkou, vyhnala ju na najostrejší vrchol našej existencie, ublížila nám na zdraví. Obaja sme počuli jej podmienenú a rozšírenú diagnózu: No, milá pani, už je to tak, k mužovi si s istotou líhate sama, ale od neho možno vstávate dvaja!
Mal som chuť rozbehnúť sa na polikliniku a urobiť škandál, vykričať, ako sa zaobchádza s pacientmi, komu sme to vlastne vydaní napospas, len úcta k lekárovi, silno zakorenená vo mne od detstva, ma zadržala od nedôstojného činu. Spomenul som si na profesora, ktorý by si so mnou rád vypil pohárik vína u môjho priateľa Vilogala. Hovorím, netešili sme sa z lekárkinho krutého omylu, len sme chceli byť osamote a slzami a plačom vyhnať zo svojich sŕdc bolesť a urážku.
Spali sme pokojnejšie, ale nie pokojne. O týždeň Dominike samo jej telo podalo najpresvedčivejšiu diagnózu o svojom stave. S pravidelnosťou dňa a noci, východu a západu slnka krvou ohlásilo a spečatilo svoju čistotu.
Ale vytúžený pokoj, očakávané šťastie sa do našich duší vracalo len veľmi bojazlivo, ukradomky, s nedôverou. Náš život sa nevládal vrátiť do vychodených koľají. Šok, spôsobený lekárkiným krutým omylom, bol prisilný. A čo horšie, ja som sa stal proti profesorovi nevďačníkom. Časť nevďaku z lekárky prešla neprávom aj na neho. Namiesto toho, aby som ho bol zavolal ja, a to hneď, trikrát ma volal on, aby sme sa konečne stretli a vypili ten sľúbený, či už roky dohovorený pohárik vína.