Daniel Krajcer

Komerčné masmédiá – len klamstvo a manipulácia?

Inštitút pre verejné otázky (IVO), na ktorého čele stojí Grigorij Mesežnikov, politológ, presnejšie povedané hlava vplyvnej nátlakovej skupiny, importovaný na Slovensko údajne odkiaľsi z Kazachstanu, má spolu so svojimi súkmeňovcami víziu. Vraj treba na Slovensku dosiahnuť odluku cirkvi od štátu, t. j. prejsť na financovanie cirkvi priamo veriacimi. Určili a predpísali už aj termín, dokedy treba víziu uviesť do života – najneskôr do roku 2020.
Myšlienka odluky cirkvi od štátu predstavuje modalitu vzťahu týchto inštitúcií, ktorá sa uplatňuje v niektorých krajinách už desaťročia. Napríklad v prvej ČSR sa ju silou-mocou – neúspešne – usiloval presadiť prezident Masaryk. V demokratickej spoločnosti je legitímne diskutovať takmer o akejkoľvek téme, vrátane odluky cirkvi od štátu. Pred uplatnením nejakého riešenia je však v demokratickom systéme potrebné dosiahnuť väčšinový konsenzus, ktorý sa na Slovensku v prospech odluky vonkoncom nečrtá.
IVO spracoval svoju víziu pre Hospodársku radu vlády, na ktorej sa podieľa “Kresťansko“ “demokratické“ “hnutie“ a rada bývalých “kresťanských“ politikov, vrátane predsedu vlády SR. Chytrácky vymyslené – najprv ožobračiť väčšinu kresťanov a potom ich donútiť, aby si cirkev financovali ako súkromnú inštitúciu. Pritom financie, ktoré idú na zabezpečenie činností cirkví zo štátneho rozpočtu, nie sú nijako prehnané, ba ani horibilné. Ako povedal pre tlač Marián Gavenda, hovorca Konferencie biskupov Slovenska, podľa štatistiky z roku 2000 sa zo štátneho rozpočtu prispieva na jedného katolíka sumou okolo 95 korún, ale na jedného adventistu či člena židovskej obce sumou 1 600 korún.
IVO za vypracovanie svojich videní, či vízií, alebo dokonca záväzných smerníc pre slovenskú exekutívu, iste dostane slušne zaplatené, a to z peňazí daňových poplatníkov, ktorých väčšinu tvoria kresťania, zatiaľ čo inštitúcie, ktoré majú tiež svoje vízie (ako napr. časopis závislý od etiky Kultúra), zápasia o prežitie.
Na otázku, či je spoločnosť pripravená rozhodovať o takej otázke, akou je odluka cirkvi od štátu, odpovedal Gavenda nasledovne: “Je potrebná hlbšia celospoločenská diskusia. Keby mali byť podkladom pre referendum len komerčné médiá ovplyvňujúce verejnú mienku, bolo by to veľmi neobjektívne. Keby podľa nich mali ľudia rozhodnúť, tak by to zle dopadlo pre cirkev, ale aj pre pravdu ako takú. S takýmto referendom by sa vopred nedalo súhlasiť.”
Gavendove slová obsahujú zdrvujúcu, a pritom pravdivú a objektívnu kritiku stavu komerčných médií na Slovensku. Zdá sa však, že nielen slovenských komerčných médií, ale médií v širšom svetovom meradle. Potvrdzuje to aj nedávny škandál novín New York Times, jedných z najrenomovanejších svetových novín kontrolovaných židovskou lobby, keď vyšlo pred pár mesiacmi najavo, že počas asi troch rokov uverejnili niekoľko sto príspevkov istého redaktora – často na prvých stránkach – , ktoré boli úplne vymyslené a obsahovali neexistujúce miestopisné reálie, dokonca i rozhovory, aké sa nikdy neboli uskutočnili. Je prekvapujúce, že sa hneď neozvali osoby, ktorých mená boli takto zneužité. Možno si mysleli, že realita je jednoducho to, čo píšu oné noviny, a nie to, čo je obsiahnuté v ich autentickom vedomí, alebo mali dokonca strach protestovať?
New York Times sú ostro libertariánsky vyhranené noviny, a, ako vyplynie z nasledovného citátu, sú v podstate propagandistické, lebo nie sú ochotné sprostredkovať odlišné názory, nech by boli akokoľvek podložené faktmi a preukázateľné. Píše o tom medziiným David Korten v knihe Keď korporácie vládnu svetom: “Napríklad počas diskusií o NAFTA (North American Free Trade Agreement – Severoamerická dohoda o voľnom obchode) denník New York Times, vystupujúci celkom otvorene v prospech voľného obchodu, sa odhodlal k nezvyčajnému kroku, keď sa na titulnej strane pustil do vysvetľovania učebnicových základov obchodných a hospodárskych vedomostí, ako je napríklad teória komparatívnych výhod, aby aj tým dal najavo svoje podporné stanovisko k NAFTA, už aj bez toho jasne prezentované v úvodníku. Ani zmienka však nepadlo o predpokladoch, z ktorých táto teória vychádza, nehovoriac o tom, ako veľmi sa odchyľujú od skutočnosti. Takisto listy, v ktorých som ja i druhí upozorňovali na tento nedostatok, neboli vôbec uverejnené.“ Svoje poznámky o novinách New York Times uzatvára David Korten konštatovaním: “Tí, ktorí sa podieľajú na takejto deformácii, podporujú politiku, ktorá inštitucionalizuje ekonomické pravidlá zvýhodňujúce tých najnenásytnejších medzi nami, a to na úkor ostatných.“ Kto sú podľa Kortena tí najnenásytnejší medzi nami, a to na úkor ostatných, vyplýva z jednoduchej dedukcie, ak si uvedomíme vlastnícku štruktúru New York Times!
Zlú povesť medzi serióznymi a informovanými novinármi má napríklad aj ďalšia známa americká komerčná inštitúcia – televízia CNN, ktorá je šírená aj v našej káblovej sieti a ktorú priam nekriticky vychvaľoval exprezident Havel. Vyčíta sa jej najmä zmanipulované spravodajstvo o izraelsko-arabskom konflikte. Na verejnosť presiakli informácie, že majitelia a vedenie tejto televíznej stanice predpisujú svojim spravodajcom spôsob, ako majú napríklad hovoriť o palestínskom hnutí odporu a označovať jeho bojovníkov (teroristi a pod.).
Väčšina Američanov je priam nekriticky zbláznená do svojich “free” masmédií a existenciu verejnoprávnych médií, vrátane BBC, je ochotná pokladať div nie za prejav komunizmu. Aj slovenská skúsenosť ukazuje, že výlučne voľnotrhovou konkurenciou napríklad desiatok Markíz, JOJ a pod. nemožno dosiahnuť kvalitu, i keď prirodzene platí, že aj tzv. verejnoprávne médiá, ako to ukazujú najmä príklady z postkomunistických krajín, môžu byť neobjektívne a zmanipulované...
Škandál novín New York Times i situácia v CNN názorne ukazujú, ako sú pre zdravý vývoj spoločnosti potrebné verejnoprávne médiá. Často sa zo strany zástancov komerčných médií argumentuje, že za prevádzku verejnoprávnych médií štát vyberá od občanov poplatky, kým komerčné médiá si zarobia na seba samy. Je to len časť pravdy, pretože prevádzku komerčných staníc zaplatia v konečnom dôsledku aj tak občania vo forme poplatkov za reklamu, o ktorú sa zvýšia ceny inzerovaných tovarov a služieb. A nie sú to vôbec zanedbateľné sumy: len v roku 2002 sa na Slovensku v reklame v elektronických médiách (rozhlas a televízia) “otočilo” podľa Správy o stave vysielania v Slovenskej republike a o činnosti Rady pre vysielanie a retransmisiu za rok 2002 12, 6 mld. Sk čo predstavuje nárast o 10,4 % v porovnaní s predchádzajúcim rokom. Z tejto sumy zinkasovala bulvárna a hrubozrne manipulatívna televízna stanica Markíza 7,402 865 mld. Sk, pričom jej podiel na celkovom objeme televíznej reklamy bol asi 85%.