Július Homola

Slovensko v zápasoch

(1975 – obete nenávistnej moci)

Publikujeme ďalší z fragmentov spomienok básnika Júliusa Homolu. Nasledujúce riadky nesú pečať autentického, osobného zážitku. Nemajú len úlohu pripomínať zažité zlo minulého režimu, ale aj varovať pred novými podobami zla, ktoré zakusujeme dnes. Sú príkladom toho, že na Slovensku ani v najťažších dobách nebola iba pasívna, konformná väčšina, ale žili tu, pracovali a zápasili aj ľudia, ktorí sa nezmierili s pokrivenou realitou. Zároveň pripomínajú, že uvrhnúť do otroctva možno iba tých, ktorí ľahko strácajú svedomie. Veríme, že si to uvedomí čím viac našich čitateľov, lebo súčasnosť dáva príležitosť na strácanie svedomia rovnako ako minulý režim, ba viac, svedomie neraz strácajú aj tí, ktorí vedeli v časoch komunistickej svojvôle vzdorovať.

Pomsta je sladká, prudko jedovaté ovocie na strome nenávisti. Organizované násilie a lož roku 1975 už opäť ovládli našu spoločnosť tak, ako tomu bolo pred dubčekovským obdobím politického odmäku. Udávanie, kádrovanie, šikanovanie, vyhadzovanie z práce postihlo státisíce občanov. Následné stresy kosili zdravie a životy, Z našich spolupracovníkov predčasne padli ako obete teroru Alexander Filús, Mirko Mužík, Jozef Krivek, Ing. Julko Rybár a môj najbližší spolupracovník Ing. František Eibner. Jeho tzv. zločinom bolo, že v roku 1968 podpísal našu žiarsku spoločnú petíciu adresovanú Predsedníctvu SNR. V petícii sme vyjadrili nedôveru rodičov žiakov k povereníkovi školstva Dr. Matejovi Lúčanovi a žiadali sme jeho odvolanie. Petíciu potom zverejnil aj Kultúrny život, týždenník Zväzu slovenských spisovateľov č. 29, rok 1968. František sa potom v decembri odsťahoval do Veľkého Krtíša. V súbehu získal vedúce miesto v tamojšom okresnom archíve (ovládal tri jazyky a mal značné vedomosti z histórie). Počínal si tam úspešne. Ale pomsta ateistických bojovníkov dopadla po rokoch na jeho hlavu. Členovia politickej previerkovej komisie v Hlinikárni Žiar n/Hronom Juraj Blidár a Jozef Šurka prejavili svoju moc. Okupácia ich vyzdvihla hore. Juraj Blidár – hutník stal sa vedúcim kádrového oddelenia a Jozef Šurka asistentom hlavného inžiniera. Obaja úporne dlho hľadali menovité číslo Kultúrneho života, aby Františka usvedčili a zničili. Aj sa im to podarilo. Zlý duch závisti a pomsty im pomáhal. Priebeh tragédie Františka, talentovaného a úprimného človeka a jeho rodiny je zapísaný v jeho listoch do Žiaru. Uvádzam ich skrátené:
Veľký Krtíš, 16. februára 1972. Milý Julko, bratsky Ťa pozdravujem. Posielam Ti niekoľko informácií. Vyhľadali ma z ŠTB z Banskej Bystrice. Chceli vedieť, kto stojí za Tebou pri písaní listov, protestov posielaných na najvyššie miesta. Či kňazi podkutí v cirkevnom práve, alebo Ty sám máš toľko cirkevnoprávnych vedomostí formulovať prípisy hore. Povedal som im, že o tom nič neviem, lebo som sa koncom roku 1968 zo Žiaru odsťahoval. Spytovali sa ma tiež na farskú radu v Žiari. Povedal som im, že som v nej nebol a teda nepoznám mená. Na otázku, či bola v Žiari založená aj iná organizácia, povedal som, že neviem o tom. Povedal som tiež, že Ty sám si vedel o infarkte A. Gocníka, riaditeľa Osobitnej školy, keď mu hrozilo vyhodenie zo školstva za to, že hral počas Vianoc na orgáne v Tvojej rodnej dedinke. Zdôraznil som, že sme napísali niekoľko listov, ale nekritizovali sme socialistický režim ani Sovietsky zväz. Išlo nám len o to, aby sa dodržiavala náboženská sloboda podľa Ústavy. Všetko sme robili v rámci platných zákonov. Ostro sa ma pýtali, že majú hlásenia zo Žiaru, že som ťa vozil autom na schôdzky mládeže. Povedal som im, že je to lož. Neviem o takých schôdzkach. (Vymyslel si to Jano K.? Ten bol dôverníkom? Viem, že Jozef Šurka poslal na jar 1970 okresnému výboru KSS udanie na 16-tich spolupracovníkov, ako sa chovali a vyjadrovali proti okupácii, tentoraz to nebolo asi od neho.) Znova sa ma pýtali, či to, čo teraz vypisuješ, tie protestné listy, robíš sám. Vtedy to nie je trestné. Ale ak stoja za tebou iní, to je už poburovanie. Lebo že v Tvojich prípisoch je vždy šesť sedem iných podpisov. Povedal som im (ako je aj pravda), že o tom nič neviem. Povedal som tiež, že nie si rozvratník, ako Ťa niektorí vykresľujú. Máš rád svoju vlasť. Veď viacerí naši spolupracovníci sa divili, keď si sa aj s manželkou vrátil v decembri 1969 z dovolenky vo Francúzsku. Julko, prosím Ťa, drž sa zákonov, aby si sám sebe a rodine nič zlého nenavaril. Veď aj dosiaľ neurobil si nič zlého. Ako veriaci občan užíval si len práva dané Ústavou.
Tu v Krtíši sú s mojou prácou veľmi spokojní. Robím záslužnú prácu. Vyťahujem zo starých archívov dokumenty o voľakedajších sociálnych pomeroch v tomto regióne. Zorganizoval som už aj výstavu o robotníckom hnutí za prvej ČSR. Súdruhovia mi ďakovali. Ja si myslím, Julko, že úprimný veriaci človek je aj v komunizme cennejší, ako pokrytec zamaskovaný hoci aj legitimáciou strany. Julko zlatý, priateľsky Ťa objímam. Pozdravuj priateľov. Tvoj F.

Druhý list: Veľký Krtíš 20. 12. 1973:
Drahý Julko, ďakujem Ti za vianočný vinš. Aj ja spolu s mojou rodinkou želám Tebe a Tvojej milej pani manželke blažené, radostné sviatky. Od 1. decembra 1973 som bol zbavený funkcie. Teraz marodím a ak vyzdraviem idem si hľadať zamestnanie. Teraz prekonávam taký tichý infarkt. Zo Žiaru poslali fotokópiu toho článku v Kultúrnom živote. A vytýkali mi náboženstvo a chodenie do kostola. Hoci štátny inšpektor ma pri nástupe do zamestnania ubezpečoval, že im to nevadí, oni si cenia statočnú, tvorivú prácu. A teraz napriek svojej pracovnej snahe takto som dopadol. Moja chudinka mama ma potešuje, že u Boha musí byť spravodlivosť. Julko, netráp sa pre moje chmúrne vety. Dúfam v Pána Boha a v šľachetnosť ľudí. Srdečne Vás pozdravujem. Feri.

Tretí list: Karlove Vary 14. júna 1974
Milý Julko, zasielam Ti čo najsrdečnejší pozdrav z Karlových Varov. Som tu na liečení po operácii žlčníka. Operácia bola koncom februára. Je to so mnou zle. Žijem na diéte. Tri dni som sa dusil po narkóze. Srdce! Manuálne robiť nevládzem. Ani za skladníka ma nezobrali. Rád by som sa s tebou porozprával. Dúfam, že ste zdraví, čo vám zo srdca prajem. František

Štvrtý list: Veľký Krtíš, dňa 13. októbra 1974
Drahý Julko, čo najsrdečnejšie ťa pozdravujem a ďakujem za Tvoj dopis. Tvoja správa ma otriasla do hĺbky srdca. Nevedel som o skone nášho bývalého šéfa Ing. Z. Úprimne ho ľutujem a modlím sa za neho k milosrdnému Bohu. Aj jeho vyčerpali ustavičné boje, súperenia o vedúce miesto. Naposledy som bol za ním v januári 1973. Kvôli tomu nespravodlivému kádrovému posudku, ktorý poslali o mne zo Žiaru na ONV do Krtíša. Povedal som mu, ako mohli napísať také nepravdy a tak mi krivdiť, že som z toho ochorel a mám obavu, že zanechám tri siroty. Pamätáš, potom sme išli spolu na kádrové oddelenie za vedúcim Jurajom Blidárom. Odporne je mi, keď si spomeniem, ako Ťa nepustil k slovu, keď si ma chcel brániť. A vyhnal ťa z kancelárie. Bolo to neľudské. Veď ste predtým spolu robili v elektrolýze.
Julko zlatý, viem, že aj Tebe sa žije ťažko. Ale utrpenie je zárukou, že Pán Boh to s nami myslí vždy dobre. Ja som od septembra 1974 na plnej invalidite. Nemám ani polovicu finančných príjmov v porovnaní s niekdajším platom. Tabletky spasmoveralgín a nitroglycerín nosím stále so sebou. Bojím sa. Mám obrovské bolesti, že to srdce nevydrží. Chlap som, ale plakal som, že takto ničia osožného človeka. Po toľkej poctivej práci proletárskeho chlapca s dvoma vysokými školami. Mám chuť napísať dr. Husákovi. Nech ma rovno postavia k múru, ako takto kádrovať a pomaly ničiť. Snažím sa starostlivo vychovávať tri deti a starám sa o chorú matku. Prečo mňa chudáka ešte takto šliapu do blata! Mnohí gauneri a zlodeji, okrádači štátu, pokrytci si žijú ako prasa v žite. Chcel by som ísť robiť, ale lekári doporučujú len ľahkú prácu a skrátenú pracovnú dobu. Ale darmo som bol za vedúcim tajomníkom OV KSS, za predsedom ONV, za vedúcim odboru pracovných síl. Tak som potom súhlasil s plnou invaliditou. Mama, žena, deti sú vyplašené, keď ma chytia kŕče a dusím sa a zápasím o dych. Prepáč, že Ti píšem toľko o sebe, ale tak dávno sme už neboli spolu. Srdečne Ťa pozdravujem, aj Tvoju milú pani manželku. Feri.

Piaty list: Veľký Krtíš, dňa 6.júla 1975.
Milý Julko, ďakujem Ti za list a pozdravy. Oznámenie o smrti Ing. Julka Rybára ma veľmi dojalo. Bol to svedomitý a dobrý človek. Chodievali sme spolu na sv. omše. Ona - jeho manželka nemohla - učiteľka. Uštvali ho tak ako aj mňa. Spomínam si, že podpísal niektoré naše listy. Veľmi ho ľutujem, aj jeho rodinku. Veď bol ešte mladý, nemal ani štyridsať rokov. Aj moja manželka ochorela. Chudina. Aj ona prijala ešte robotu navyše, len aby sme tak nepocítili, že nám chýbajú moje výplaty. Deti dospievajú, stále treba viac. Znovu som bol dva týždne v nemocnici. Rád by som sa s Tebou stretol, ale neodvážim sa cestovať. Viem, že ani vy nemáte na ružiach ustlané. Pozdravujem Vás oboch. Modlím sa i za Vás. Objíma Ťa priateľ Feri.
To bol Františkov posledný list.
Potom o krátky čas stál som nad jeho hrobom omráčený žiaľom, súcitom, výčitkami svedomia. Či to skutočne muselo všetko takto tragicky dopadnúť?
Na cintoríne vládne tíšina. Plamienky sviečok sa chvejú vo vánku a stromy ticho šumia. Myslím na Františka, na jeho rodinu, na jeho katov, členov previerkovej kádrovej komisie. Boli to naši spolupracovníci v hlinikárni. A s akou horlivou pomstivosťou hľadali Kultúrny život č. 29 z roku 1968! Tam bol článok Tisíc podpisov proti povereníkovi školstva M. Lúčanovi. Tam je môj aj Františkov nešťastný podpis. Osudný podpis. Nerobili sme nič zlé. Len sme bránili učiteľov, žiakov a ich rodičov pred ateistickým násilím. S trpkou bolesťou šepkám: súdruhovia, čo ste tou pomstou získali? Privieram oči. Spomínam si na výjav pred niekoľkými mesiacmi.
Úryvok z môjho zápisníka - 18. marca 1975,
”Dnes mal pohreb Juraj Blidár, vedúci kádrového oddelenia. Pred dvomi týždňami som ho stretol u lekára. Zdravil ma skôr, ako som ho ja zbadal. V očiach mal strach. Bolo mi to divné. Potom mi ktosi povedal, že Juraj má mozgový nádor. Zakrátko umrel. Na pohrebe sa zúčastnili všetci šéfovia z podniku. Aj asi 80 milicionárov v uniformách atď. Obvyklé pohrebné oslavné reči. Vynikajúci pracovník, verný súdruh, statočný komunista, zaslúžilý člen strany, šľachetný človek, v prvých radoch boja, starostlivý manžel atď. Teda viac-menej krásne lži, lebo vieme, že manželstvo bolo rozvedené a pod. Manželka pokojne stála pri rakve, ale jeho matka a tri deti - chúďatá zúfalo kričali. Matka vytrhla veko z rakvy a bojovala oň. Milicionári museli jej ho násilím odobrať a odtiahnuť ju. Bol to trápny, drásajúci výjav.
Ó, Bože, vrúcne Ťa prosím na kolenách za zosnulého Juraja, jeho rodinu a za všetkých prítomných. Prosím Ťa o milosrdenstvo.”
Potom v októbri skrušila ma správa z Bratislavy. Môj najlepší kamarát z detských rokov, spolužiak z ľudovej školy MUDr. A. P. dostal infarkt, leží v nemocnici na Kramároch. V lete sme boli spolu, trávil dovolenku s rodinkou v našej rodnej dedinke. Sťažoval sa mi, že sa ho snažia vytlačiť z vedúceho miesta. Obviňujú ho, že sa angažoval za Dubčekovu politiku. Vycestovať za ním do nemocnice som nemohol. Napísal som mu list.
Žiar nad Hronom, dňa 8.októbra 1975. Milý kamarát Andrej, Ty môj najlepší druh z detských rokov! Posielam Ti tisíc najkrajších pozdravov. Spomínam si na naše mladé roky, na všetky spoločné šibalstvá a trampoty, na naše spoločné radostné dni, na školu aj poza školu, na lúky, stráne, Hron, dolinu, knihy, ktoré sme tak vášnivo čítali, na naše úspechy v škole, na všetky tie indiánske dobrodružstvá, ktoré sme prežili... Drahý môj kamarát, život nás tvrdo skúša. Ležal som aj ja cez minulé Vianoce mesiac v nemocnici a dva mesiace doma. Mal som ťažké popáleniny. Na pracovisku som mal úraz, obliala ma kyselina. A ako vieš, aj spoločensky som vyradený. Ale nezúfam, všetko zverujem tomu veľkému Tvorcovi, ktorý nás tak dobre pozná a miluje. Život je séria skúšok. Ako sa osvedčíme pre večný život. Je treba, aby sme všetky skúšky – tak ako kedysi v škole – zdolali. A čím lepšie. Všetko vydržať, všetko obetovať Bohu. A prosiť ho o pomoc. On nás poslal na túto čarokrásnu planétu, ale aj plnú biedy, a k Nemu sa zakrátko zase vrátime. Myslime naňho. Veď On stále myslí na nás. Prosme Ho, aby nám dal dosť síl, odvahy a statočnosti všetky ťažkosti prekonať, vydržať a pretrpieť čím pevnejšie. Prosme Ho, aby nám daroval zdravie a silu. Milý Andrej, denne sa za Teba modlím, kľačiac pod ukrižovaným Kristom. Dívam sa na krížik na stene, dívam sa na jeho rany a snažím sa pochopiť Jeho obetovanú lásku. A vyvodiť z toho správne rozhodnutia pre seba. Nech Ti náš Večný Boh daruje zdravie. Nech Ťa Svätá Panna ochraňuje pred prílišným utrpením. Bratsky Ťa objíma Tvoj Július.
List sa mi vrátil po mesiaci neotvorený. To ma veľmi a nepríjemne prekvapilo. Pozdejšie sa vec vysvetlila. Andrej bol dva týždne v bezvedomí. List jednoducho vrátili späť. Potom sa pacienta podarilo oživiť. Pomaly sa vracal do normálneho života. Trvalo to dlhšie ako rok. Po vyliečení nastúpil na iné, menej platené miesto. Jeho deti mali kádrové potiaže v škole. A jeho krívajúca noha je doživotným znakom ľudskej závisti a pomsty.