JUDr. Ján Buc

Kruté zločiny proti ľudskosti

v rokoch 1945-1946 (Kultúra č. 1/2003, 15. januára, str. 10)

Pisateľ V. M. vyobrazil, zdá sa, posledné chvíle dr. Tuku tak a v takom rozsahu, v akom to môže osobne dosvedčiť. Zrejme dúfal, že niekto doplní, čo tomu v živote tohto vysoko postaveného a vysoko vzdelaného človeka predchádzalo, až k jeho žalostnému koncu.
V záujme náväznosti citujem niekoľko viet z toho, čo ste pisateľovi V. M. dňa 15. januára uverejnili. Väzeň dr. Tuka bol v čase popravy už nielen bezmocný, ale aj nepríčetný. Neviem určite, ale povrávalo sa, že tento väzeň bol vyzdvihnutý na šibenicu z invalidného vozíka, hovorí jeho spoluväzeň V. M.
V odstavci “vo väznici” uvádza: Mal celu takmer oproti našej a chodbár ma často vyvolával, aby som mu pomohol pri jeho takmer absolútnej fyzickej i psychickej nemohúcnosti. Môžem dosvedčiť, že bol úplne nepohyblivý, bolestivo stenal, keď sme ho dávali na záchod. Robili sme mu v cele poriadok, čistili ho a tak sme sa mu snažili všemožne pomáhať. Nepoznám jeho prípad vo všetkých súvislostiach. Jedni ho odsudzujú, iní sú voči nemu zmierlivejší.
Toľko pisateľ V. M.
A aká je pravda?
Ani mne nedalo pokoj niekoľko otázok súvisiacich s osobou dr. Tuku. Dozvedel som sa, že nebol Maďarom ani maďarónom. Pochádzal z Piargov. Bol jedným z mála Slovákov, ktorý v tom čase dosiahli vysokoškolské vzdelanie a hodnosť vysokoškolského profesora. To potvrdzuje, že musel byť nielen usilovným, ale aj nadaným študentom. Jeho usilovnosť aj nadanie spôsobili, že sa dôkladne naučil po maďarsky a pochopiteľne si osvojil maďarský prízvuk, ktorého sa nezbavil, aj keď hovoril po slovensky. Možno usúdiť, že on osobne svoje meno Vojtech na Béla nezmenil. Študoval aj žil vo výslovne maďarskom prostredí, v ktorom ho bez jeho pričinenia oslovovali Béla.
Napriek pomerom a prostrediu, v ktorom žil, sa zapojil do slovensky orientovanej strany. Bezprostredne pred skončením prvej svetovej vojny ani reprezentanti víťaziacich mocností sa nevedeli rozhodnúť, či sa má štát zvaný “žalár národov” zachovať a práva v ňom žijúcim národom zaručiť ústavne, alebo či by sa mal tento štát zlikvidovať a vytvoriť z neho niekoľko samostatných národných štátov. Z hľadiska hospodárskeho sa javilo rozumnejšie celistvosť monarchie zachovať.
Za takýchto okolností a v tomto čase sa Tukovi nemohlo zazlievať, že sa cítil odborne, aj národne povolaný znenie Ústavy Uhorska pre svoj slovenský národ pripraviť, dať podnet na prijatie a obhajovať.
Tá istá úloha mu pripadla po vzniku ČSR.
On rýchlo a v pravý čas pochopil, že nová ČSR bude tiež mnohonárodným štátom a ak sa má zachovať dominantné, ale rovnoprávne postavenie Slovákov, musia sa dohody “Clevelandská a Pittsburská stať súčasťou obsahu Ústavy nového štátu.
Svojím nekompromisne slovenským postojom sa vzdelaný dr. Tuka stal pre české ciele nebezpečným partnerom, a preto sa stal v ČSR prvým slovenským politickým väzňom. V záujme umlčania ho odsúdili 5. 10. 1929 na 15 rokov väzenia.
Dr. Tuka, bývalý poslanec SĽS a šéfredaktor, v Leopoldove a potom na Pankráci v Prahe sedel výslovne opustený a osamotený stranou, ktorej bol kedysi predsedom. Keď niektorého autonomistického politika nechceli označiť priamo slovom “zradca” alebo “zapredanec”, použili výraz: hľa, to je nový Tuka, alebo, ten pokračuje v tukovčine.
Pojem “tukovčina” spôsobil, že sa na neho ani po rokoch nezabudlo. Nezabudli na neho v zlom slova zmysle predovšetkým jeho najväčší politickí nepriatelia. Osobu Tuku a tukovčinu v júni roku 1936 v zahraničnom výbore pražského snemu pozoruhodne rozvíril komunistický poslanec Kopecký tým, že reč poslanca Karola Sidora označil za vyloženú tukovčinu, čím nepriamo tohto poslanca obvinil, že je Beckovým agentom a agentom poľsko-nemeckého fašizmu. Od toho času hlasy o Tukovi už neprestali. Radikálna časť slovenskej verejnosti sa začala domáhať prepustenia Tuku z väzenia. Tieto okolnosti spôsobili, že poslanec Karol Sidor tohto už zabudnutého väzňa navštívil 12. januára 1937 a v článkoch “Slováka” upozornil na jeho väzenský život i na jeho pokročilú očnú chorobu. O niekoľko dní 21. januára 1937 navštívil väzňa Tuku aj Andrej Hlinka a vec jeho vyslobodenia z väzenia sa stala vecou celej strany.
Ministrom pravosúdia bol v tom čase Slovák Ivan Dérer, ktorý sa na pôde pražského snemu najviac pričinil o vydanie poslanca Tuku a o jeho odsúdenie, najprv v očiach verejnosti a potom aj pred riadnym súdom.
Dňa 18. 2. 1937 Andrej Hlinka a Karol Sidor požiadali tohto ministra, aby navrhol prezidentovi republiky prepustenie Tuku z väzenia, čisto z ľudských dôvodov. Na veľké prekvapenie oboch intervenujúcich minister Dérer prejavil ochotu tejto žiadosti vyhovieť. „Podám pánu prezidentovi návrh na udelenie milosti, lebo mám na to aj objektívny podklad“.
Všetky tri súdne inštancie v novom tajnom súdnom konaní ešte raz Tukov prípad preskúmali a vo veci vojenskej špionáže vinu nenašli. Toto Dérerove konštatovanie predstavilo Tukove odsúdenie v inom svetle. Akonáhle sa dokázala nevina vo veci vojenskej špionáže, 15 ročný trest väzenia sa stal neopodstatneným a za ostatné politické obvinenia poslanca chránila imunita. Súdne inštancie, ktoré dokazovania dodatočne zistili, mali povinnosť chybu pôvodného rozsudku odstrániť a väzňa okamžite prepustiť. Roku 1937 mal Tuka odsedených už 8 rokov. Dérer o chybnosti odsúdenia Tuku informoval prezidenta i predsedu vlády Hodžu a keď získal od oboch predbežný súhlas, podal prezidentovi Benešovi kompromisný návrh.
Nech je Tuka prepustený z väzenia, nech je prevezený do Plzne, kde bude mať zariadený súkromný byt pre seba aj pre manželku, bude dostávať 2 600 Kč platu a za toto bude každý deň v Plzni dochádzať do väzenskej kancelárie na Bory, kde si svoje denné hodiny odpracuje. Jeho slobodný pohyb je zabezpečený na území Plzne a jej oblasť nesmie opustiť. S týmto Dérerovým návrhom sa uspokojili aj ľudoví poslanci a súhlasil s nim aj väzeň Tuka.
Dňa 3. júna 1937 po 8 rokov utrpenia (od 1929 do 1937) dostal sa znovu medzi slobodných ľudí a do zdravšieho ovzdušia. V súvislosti s procesom Bazovský-Sidor 2. decembra 1937 Karol Sidor povedal, že dvaja policajní riaditelia Slovenska vytvorili inštitúciu platených svedkov. Ak poslanec Sidor vo svojej snemovej reči považoval za potrebné odhaliť tieto zákulisné veci a upozorniť na ne širokú verejnosť, musel poukázať na zákulisie Tukovho procesu. Dr. Tuka bol odsúdený na 15 rokov väzenia za “špionáž” na základe výpovede jedinej svedkyne Kataríny Schramovej, domovníčky z Viedne. Katarína Schramová odprisahala, že dr. Tuka mal vo Viedni na Koltschicky gasse 30 špionážnu kanceláriu a robil aktívne špionáž. Keď sa potom sl. Schramová pred viedenským súdom začala domáhať ďalších odmien za svoje svedectvo v Tukovom procese, plukovník Soukup potvrdil, že korunnej svedkyni Schramovej 5. 4. 1929 vyplatil 500 schillingov a od toho času jej pravidelne platil 250 schillingov. Okrem toho jej cedoval 50 000 Kč. E. č. sporu IVa c. z. 591/1932.
Moju pozornosť dr. Tuka zaujal v čase, keď už bol prepustený aj z Plzne. Chodieval na bohoslužby do františkánskeho kostola, kde som ho viackrát videl aj miništrovať. Nikto z tých, čo ho poznali, nepochyboval, že tento človek vynaložil všetko na to, aby sa k Nemeckej ríši pripojila nielen sudetská, ale aj česká časť štátu. Nemožno celkom hodnoverne potvrdiť, či sa o to snažil preto, aby Slováci získali autonómiu a štátnosť, alebo preto, aby sa Čechom pomstil. To druhé sa javilo pravdepodobnejším, lebo mal na to osobný dôvod. Zakiaľ sa skupina slovenských politikov zoskupených okolo dr. Tisa snažila vytvoriť kresťanskosociálny štát, dr. Tuka sa snažil bez akýchkoľvek výhrad prijať všetko, čo hlásalo a podľa toho aj konalo hitlerovské Nemecko. Nie je tajnosťou, že sa dostával do rozporu s dr. Tisom. Ťažšie je však pochopiť, ako sa pri svojom náboženskom presvedčení vysporiadal s hitlerovským prenasledovaním aj vyvražďovaním nevinných občanov, napríklad Židov. Možno len usudzovať, a okolnosti tomu aj nasvedčovali, že o vyvražďovaní vyvážaných Židov nevedel.
Jeho život by sa mal zaradiť do troch etáp.
l. Od narodenia až po rok 1918: mal slovenský pôvod, dosiahol maximálne vzdelanie na maďarských školách a spolužitie Slovákov s Maďarmi, po vojne s Čechmi sa snažil spravodlivo riešiť ústavou.
2. V rokoch 1929 až do roku1939 sa stal obeťou politiky. Osem rokov bol českým politickým väzňom.
3. Od roku 1939 až do roku 1945 požíval priazeň Hitlera a stal sa očividným politickým odporcom dr. Tisa. Zomrel na šibenici vo funkcii člena Tisovej vlády.