Justín Beňuška

Letitia de Traversay – Desbief: Dostala milosť, že odpustila svojmu tyranovi.

Maiti Girtanner, príjemná pani, hoci už 77 ročná, privítala ma veľmi srdečne, nežne žensky vo svojom domčeku v okolí Paríža. Už vyše 50 rokov prežíva svoje martýrium, z toho polovičku trávi na lôžku.
Urobili sme spoločný výlet do minulosti. Keď sa písal rok 1940, bola nemecko-francúzska vojna. (Bolo po kapitulácii Francúzska. Francúzsko bolo okupované nemeckou armádou, časť Francúzska mala pod správou vláda sídliaca vo Vichy na čele s maršalom Petainom. - Pozn. prekl.).
Dom rodiny Maiti Girtanner bol na území okupovanom Nemcami. Demarkačná čiara viedla stredom rieky, ktorá tiekla pozdĺž ich bydliska. Nemci pri riečke vybudovali strážnu stanicu.
Maiti mala 18 rokov. Skutočnosť, že jej dedinka bola pokorená a stonala pod ťarchou nemeckých pancierov, vrhla ju priam do náručia odbojového hnutia proti Nemcom. Dievča bolo nesmierne dôvtipné. Všimla si, že istý diel toku spomínanej rieky na jednom oblúku nie je pozorovateľný z nemeckej strážnice. Vyžiadala si od Nemcov dovolenie, že na riečke môže trénovať člnkovanie. Cieľ bol premyslený. Pri tréningu na dne člna prevážala utečencov z nemeckej zóny do bezpečia. Boli tam mnohí Angličania, ktorí sa z Paríža prebili cez nemecké stráže, istý čas sa ukrývali vo vinárskych pivniciach jej rodného domu.
Táto utečenecká trasa fungovala bezchybne. Maiti sa neuspokojila len s týmto. Viedla istú skupinku študentov - odbojárov. Hľadala spôsob, ako postupne zaobstarávať mapy pobrežia s označením miest súcich i na možné pristávanie. (Táto idea zachvátila aj iné skupinky, ktoré o sebe nevedeli.) Zostavili 75 kg máp, ktoré boli odtransportované do Anglicka.
Podarila sa aj ďalšia akcia. Zisťovanie pohybu nemeckých ponoriek. Všimli si, že nemeckí dôstojníci, keď mali nastúpiť do služby, pred plavbou dávali si čistiť uniformy. Maitina skupina zariadila mobilný servis: odvoz uniforiem z dôstojníckych ubytovní do čistiarne a späť. Tak zisťovali jednotky a mená ponoriek. Do Anglicka oznamovali čas vyplávania ponoriek a údaje.
Maiti bola virtuózna klaviristka. Učiteľom bol jej starý otec, profesor na konzervatóriu. Už ako 12 ročnú ju uviedol na koncertnú scénu. Pri viacerých príležitostiach hrala aj pre špičky gestapa v parížskom hoteli Majestic. Podarilo sa jej i to, že na koncerty mohla pozvať svojich priateľov. Boli to študenti - členovia odboja.
Nacisti nevenovali týmto jej žiadostiam pozornosť. Až do osudného dňa. Koncom roku 1943 istá nemecká skupina Gestapa urobila náhlu raziu. A pri nej náhodou prišli na stopu a objavili aj Maiti. Boli prekvapení a pochopili, ako ich táto mladá študentka vodila za nos. Vedúci Gestapa, urazený vo svojej pýche v zúrivosti, dal ju odviesť do koncentračného tábora v južnom Nemecku pre najnebezpečnejších odporcov režimu. Bolo to tajné miesto, z ktorého sa živý nikto nevrátil.
V tomto tábore ju prevzal mladý nacistický lekár. Menoval sa Leo. Účinnými a sadistickými zásahmi na chrbtici spôsobil jej nevýslovné bolesti. Nakoniec ju zatvoril do špeciálnej mučiarne (“eine Bleifassung des Schmerzens”.) Cieľom bolo doviesť ju k šialenstvu a smrti.
Podarilo sa jej prehodiť pár slov so svojím mučiteľom – lekárom Leom. Dozvedela sa, že Leo, od ôsmeho roku v Hitlerovej mládeži, prešiel pravidelne vymývaním mozgu.
Medzi jednotlivými posedeniami mučiteľov pôsobila na podobným spôsobom mučených v pivnici. Navrhla im, aby sa modlili, aby neupadli do pochybností. Vo februári 1944 zbili ju až na smrť. Nechali ju tam ležať v domnení, že je mŕtva. V poslednom momente sa zachránila. Zázrakom!
Po vojne osem rokov strávila po nemocniciach, kým ju postavili na nohy. Ale musela sa vyrovnať s jednou vecou. Nemohla hrať na klavír. Je po kariére! A bolesti ju budú sprevádzať po celý život. Môže mať taký život zmysel? Maiti sa rozhodla doma vyučovať filozofiu a študovať teológiu. Pritiahla ju dominikánska spiritualita. Bola akoby oporným stĺpom laických združení i chorých.
Maiti priznala, že dlhé roky ju prenasledovali aj samovražedné myšlienky. “Čo ma zachránilo? Osobné stretnutie s Kristom. Bolo mi jasné, že Boh nechcel toto zlo, tento horor, túto cestu utrpenia. Postupne som poznávala, že Boh skoro fyzicky sa so mnou stretával v strede môjho utrpenia.
Veľmi skoro sa prebudila vo mne myšlienka, prianie odpustiť svojmu tyranovi Leovi. Bála som sa, že hnev celkom zaplaví moje srdce. Okrem toho nie je možné opísať tie utrpenia, ktoré pramenia z tých obludných činov. Celých 40 rokov som sa modlila za neho. Nebolo isté, či som aj dosiahla milosť odpustenia. Ako som to mohla poznať?”
Rok 1984. 40 rokov oslobodenia. Maiti dostala výzvu na telefonický hovor. Spoznala Leov hlas. Podarilo sa mu vypátrať jej stopu. Leo oznámil, že je veľmi chorý. Zostávajú mu sotva tri mesiace života. „Spomínam si, že ste rozprávali so svojimi spoluväzňami o živote a smrti... Môžem vás navštíviť?”
Maiti súhlasila. “Príďte!”
Bola pripútaná od bolesti na lôžko. “Všetko toto je vaše dielo.”
Hovorili o živote a smrti. Čo je po smrti. O Bohu. Leo sa bezradne spýtal: “Čo mám robiť?” Maiti mu odpovedala: “Vzhľadom na absolútne zlo je účinné len jedno: láska. Buďte len láskou po tie dni, čo ešte budete žiť. Hľadajte v hĺbke svojho vnútra miesta, kde ste opustili Boha. Lebo Boh býva aj vo svojich, hlavne zatemnených stvoreniach.”
Keď sa Leo lúčil, chytila mu do rúk hlavu a objala ho. Leo zašepkal: “Odpustite”.V tom momente Maiti precítila uistenie, že dostala do daru milosť odpustenia.
Neskoršie sa dozvedela, že Leo po návrate do vlasti pozval svoju rodinu, svojich zamestnancov. Po vojne bol známym chirurgom, váženým mužom v celom meste. Priznal sa, čo kedysi učinil. Nikto z nich nič netušil. Pred smrťou sa prekonal v skutkoch milosrdenstva, rozdal takmer celý majetok.
Maiti žila v stálom kontakte s vdovou po Leovi. Jej príbeh sa na prvý pohľad zdá nezvyčajný, takmer ako vymyslený. Preto Maiti odmieta, aby sa o nej hovorilo, že je hrdinka. Päťdesiat rokov sa nezmienila ani slovíčkom o svojej minulosti.
Pýtala som sa svojich priateliek, čo ich najviac dojalo na tomto príbehu? Najviac nás zaujala jej až dravá rozhodnosť zdôrazňovať len to, čo je pozitívne na celej udalosti a na zainteresovaných osobách. Po vojne sa nepýtala na to, čo stratila, ani na to, čo jej zostalo. Ani tvrdá skutočnosť, že už nemôže hrať na klavír.”
Najhlbším dôvodom tohto postoja bola milosť, ktorú už dávno získala, že prežíva Božiu prítomnosť vo svojej duši. Hoci ju bolesť až zožierala, stále sa sústreďovala iba na prítomnosť: “Kto sa stará o Lea, o jeho spásu, o muža, ktorý nebol človekom?” Začala sa za Lea modliť a stále v nej mocnela túžba odpustiť mu. Denne obnovovala toto odpustenie. Je to milosť, na ktorú sa musí neustále odpovedať – “Áno”. Najmä, keď sama tak veľmi trpela.
Zvlášť dojíma to, že bolesť nebola príčinou, aby Maiti zapochybovala o Bohu. V najväčších bolestiach horelo prianie zostať trvalo vernou Pánu Bohu. Krok za krokom. Je ženou milosti až do konca.
Jedného dňa nám povedala: Odpustenie je ako klavír. Hrá sa na ňom štvorručne s Bohom. V hre možno spoznať: Pán nemení realitu, ale umožňuje ju žiť naplno.
Vision 5/2002
Preložil Justín Beňuška