Mikuláš Sedlák

Deštrukčná transformácia slovenského hospodárstva

Podľa údajov o ekonomickom postavení Slovenska a susedných krajín, vypočítaných slovenskými ekonómami na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia, ktoré treba brať s určitou toleranciou, vychádzal HDP na obyvateľa Slovenska (v parite kúpnej sily) v sume 6 921 USD, čo predstavovalo približne 80% úrovne Česka, ktoré malo 8 663 USD. Pri komparácii výšky tohto ukazovateľa sa Slovensko s jeho úrovňou v niektorých krajinách OECD z r. 1987 vyplývajú tieto rozdiely: voči Rakúsku bolo 59%, Španielsku 79%, Írsku 95% a Grécku 108%.
Pri porovnaní HDP na hlavu Slovenska s ďalšími dvoma našimi susedmi (na základe uvedeného výpočtu) vyšli nasledovné výsledky: oproti Maďarsku bolo to 104% a voči Poľsku 188%, čo sa v poslednom prípade nezdá celkom vierohodné.
Od začiatku ekonomickej transformácie do konca r. 1993 neustále klesala výkonnosť hospodárstva Slovenska. Oproti r. 1989 padol HDP približne na 68% a v porovnaní s r. 1990 zhruba na 76%. Výrazne poklesol objem priemyselnej výroby (o 41,3%) a taktiež stavebníctva. Tento transformačný krach slovenskej ekonomiky neostal bez odozvy v sociálnej sfére. Koncom r. 1990 bolo v Česko-Slovensku 78 982 nezamestnaných, z toho pripadalo na Slovensko 39 570, t .j. 51,1% celkového počtu. Miera nezamestnanosti predstavovala u nás 1,55% a v Čechách 0,73%. Situácia sa podstatne zhoršila r. 1991, keď priemerný mesačný prírastok nezamestnaných na Slovensku bol 21 862, zatiaľ čo v Čechách len 15 198. Počet nezamestnaných vzrástol k 31. 12. r. 1991 na Slovensku na 301 951 a miera nezamestnanosti na 11,82%, kým v Čechách stúpol ich počet na 221 749 a miera nezamestnanosti dosiahla 4,13%. Podiel nezamestnaných Slovenska koncom r. 1991 sa zvýšil na celoštátnom počte na 57,7% a miera nezamestnanosti na Slovensku bola 2,9 krát vyššia než v Čechách. Regionálna miera nezamestnanosti na Slovensku sa pohybovala v rozpätí 6,53% až 20,23% (najvyššia bola v okrese Čadca).
V nasledujúcich rokoch pokračoval rast miery nezamestnanosti na Slovensku, až dosiahol koncom decembra r. 1993 takmer 14,5% a koncom r. 1994 14,9%. Taká vysoká nezamestnanosť bola u nás alarmujúcim fenoménom. Naproti tomu v Čechách pretrvávala v čase delenia federácie veľmi nízka nezamestnanosť (okolo 3%), čo bolo vo veľkej miere na úkor Slovenska.
Úroveň HDP na obyvateľa Slovenska a Čiech ako aj počet nezamestnaných v rámci bývalej jednotnej republiky jednoznačne ukazujú, že po rozdelení Česko-Slovenska neboli východiskové ekonomické podmienky v oboch nástupníckych štátoch rovnaké, ale podstatne odlišné.
Nástup ekonomickej transformácie mal u nás vážne negatívne dôsledky na životnú úroveň občanov Slovenska. Priemerný ročný rast reálnej mzdy v rokoch 1985-1989 bol 1,46%, no r. 1990 klesol oproti r. 1989 o 6,1%. Priemerný reálny starobný dôchodok stúpol v rokoch 1985-1989 o 2,55%, a r. 1990 klesol oproti predošlému roku o 2,5%.
Agregovaný index spotrebiteľských cien vzrástol r. 1993 oproti r. 1989 o 141,6%, priemerné nominálne mesačné mzdy zamestnancov v hospodárstve stúpli len o 73,9%. Index reálneho priemerného mesačného zárobku poklesol za tú dobu o 28%, čiže na úroveň 78%. Reálny príjem na člena domácnosti klesol na 67%, takže spotreba domácností predstavovala približne o jednu tretinu menej než r. 1989. Reálny disponibilný príjem dostal sa na úroveň prvej polovice 70. rokov. Súčasne sa zvýšil počet domácností s nízkymi príjmami. Podľa medzinárodnej monitorovacej štúdie UNICEF bolo r. 1993 19% rodín a 26% detí na úrovni existenčného minima.
Tento katastrofálny vývoj nášho hospodárstva a životnej úrovne ľudí v prvej etape ekonomickej transformácie, ktorého účinky nás neustále sprevádzajú, bol dôsledkom osvojenia si a presadzovania politikmi a vedúcimi činiteľmi štátu filozofickej axiómy téza – antitéza, ktorá viedla k rozhodnutiu čo najrýchlejšie deštruovať v hospodárstve to, čo tu existovalo, a nie k tomu, aby sa uplatnil namiesto púhej negácie racionálny hegelovský prístup: téza - antitéza – syntéza, teda taká negácia, ktorá zachováva pozitívny obsah negovaného, čiže konštruktívna deštrukcia. Tento nezmyselný, priam škodlivý postup ekonomickej transformácie mal niekoľko podôb:
1. Bola to neuvážená alebo vedomá likvidácia vybudovaných zahraničnoobchodných kooperácií slovenskej ekonomiky, ktorá vo veľkej miere zasiahla objem priemyselnej produkcie a odvetvovú štruktúru slovenského priemyslu. V tomto prípade išlo predovšetkým o nedomyslené rozhodnutie dezintegrovať, čiže zrušiť existujúce obchodné vzťahy. K nášmu rozsiahlemu ekonomickému pádu prispela ďalej konverzia zbrojárskej výroby. Václav Klaus konštatoval, že k zrušeniu slovenskej zbrojnej výroby došlo pod vplyvom „pomýleného pseudopacifizmu nášho prezidenta (rozumej Václava Havla – pozn. M. S.) a ministra zahraničných vecí“. Prezident s pomocou federálnej vlády sa pričinil o naštartovanie konverzie pod vzletnými rečami o humanite a demokracii, ktoré sú proti zabíjaniu ľudí. ČSFR sa tak vzdala siedmeho miesta vo svetovom rebríčku predaja zbraní a tým uvoľnila na trhu priestor bohatým veľmociam, ktorým neprekážajú heslá o neľudskosti výroby zbraní. Na drastické zlikvidovanie zbrojárskeho priemyslu doplatilo hlavne Slovensko, keďže jeho podiel na celoštátnej produkcii bol 60%, pričom vo viac ako 27 jeho zbrojárskych továrňach pracovalo vyše 71 000 ľudí.
Extrémna konverzia uskutočnená v priebehu krátkeho času znamenala pre Slovensko zrútenie zbrojárskej výroby, ktorá poklesla r. 1992 oproti r. 1989 na 11,4%. Takto sa hospodárstvo pripravilo o veľký zdroj príjmov a zároveň sa založil v niekoľkých regiónoch rýchly vzostup nezamestnanosti, ktorý sa nepodarilo dodnes vyriešiť.
2. Vážnym úderom pod pás bola pre existujúci hospodársky „stroj“ a pre vytváranie nových stimulov ďalšiemu rozvoju ekonomiky implantácia pochybeného česko-slovenského „modelu“ ekonomickej transformácie, ktorý uškodil najmä Slovensku, no neposlúžil ani Česku. Bola to nesystémová, svojou podstatou nelogická „koncepcia“ transformácie hospodárskeho mechanizmu, ktorá nerešpektovala elementárne princípy tvorby a implementácie akejkoľvek plánovanej stratégie, čiže bola na hlavu postavená. Ideové a realizačné autorstvo tejto „koncepcie“ sa pripisuje Václavovi Klausovi. Jej tvorca a aplikátor bol thatcheriánskejší ako sama Thatcherová, keď sa naivne nazdával, že čo najrýchlejšie zavedenie voľného trhu šmahom ruky všetko vyrieši. V aplikovanom postupe ekonomickej transformácie, známej ako šoková terapia, sa vyskytovali tieto základné nedostatky, z ktorých rozhodujúce stále prežívajú:
a/ „Reformátori“ a koniec koncov žiadna politická sila sa nepokúsili o to, aby vopred sformulovali hlavný cieľ transformácie hospodárstva, t. j., aby vypracovali itinerár na postupné približovanie a dosiahnutie našou krajinou priemernej ekonomickej a sociálnej úrovne EÚ. Na tento účel bolo však treba vykonať analýzu nášho vonkajšieho prostredia, t. j. stavu a tendencií vývoja hospodárstva vo svete a súčasne analyzovať náš vnútorný potenciál a takto ukázať naše prednosti a nedostatky. Bolo by to bývalo reálne východisko na stanovenie cieľov hospodárstva a vytypovanie potrebných realizačných krokov. Toto nikoho netrápilo, a preto sa nevypracovali oficiálne materiály tohto druhu.
b/ Chýbal a chýba koncepčný dokument poskytujúci ucelený obraz o charaktere budúcej spoločnosti a o postupe, ako by sme sa mali k nej dostať. Mala to byť štátna doktrína SR. V nej sa mali sformovať i rámcové kontúry budúceho modelu trhového hospodárstva, t. j. takého, v ktorom by sa boli skĺbili vo vzájomnej integrite štyri atribúty hospodárstva, t. j. efektívnosť či racionalita, sociálnosť, etika a ekologickosť. Zároveň bolo potrebné vymedziť v ňom priestor a teda hranice pôsobenia trhu a štátu. Keďže dodnes nie sú tieto otázky objasnené, „tápeme vo tme“ a prešľapujeme na „tenkom ľade“ trhového liberalizmu, až klesneme na dno.
c/ V rámci konceptu ekonomickej transformácie sa zamenili či poplietli kategórie cieľ a prostriedok na dosiahnutie cieľa. A tak sa prezentovala vedomá faloš, keďže na piedestál cieľa sa povýšila ekonomická transformácia, ktorá mala predstavovať prostriedok na zabezpečenie rýchleho ekonomického a sociálneho rozvoja nášho štátu, a preto sa mala tomuto cieľu podriadiť a prispôsobiť. Z rozsiahleho komplexu krokov ekonomickej transformácie sa dostala do popredia privatizácia, ktorá sa glorifikovala v ružových farbách, nádejajúc sa, že po jej realizovaní nastane ekonomický zázrak. Boli to však, obrazne povedané, rozprávky na dobrú noc. Niet pochýb, že etablovanie súkromného sektora je nevyhnutnou podmienkou vytvorenia a fungovania regulárneho trhového hospodárstva. Je zároveň pravdou pravdúcou to – na čo nás upozorňovali tiež západní ekonómovia -, že privatizácia a súkromné vlastníctvo nie sú samospasiteľné a nestavajú sa automaticky „rodičkou“ racionality a efektívneho rozvoja. K tomu, aby sa taký výsledok dostavil, treba mať náležitých vlastníkov a manažérov. Takéto typy ľudí častokrát u nás chýbali, a tak sa udialo to, že privatizácia, ktorá bola všemožne ospevovaná, sa v mnohých prípadoch nestala zdrojom rastu výkonnosti ekonomických subjektov a ekonomiky (až na niektoré výnimky), ale stala sa akousi novou formou pôvodnej akumulácie, ktorá vytvorila lákavú príležitosť na obohacovanie sa niektorých jednotlivcov, resp. skupín na účet občanov, ktorí si museli v záujme uskutočnenia industrializácie Slovenska v minulých dekádach poriadne uťahovať opasky.
d/ Prechod hospodárstva na moderné trhové podmienky u nás sa nezaložil na vopred premyslenom a dôkladne pripravenom scenári graduálneho postupu transformácie, ale na základe extrémnej a rýchlej pravicovej metódy transformácie, čiže na deštrukcii, odporúčanej medzinárodnými finančnými inštitúciami, t. j. na tzv. šokovej terapii, ktorá nebola predtým teoreticky rozpracovaná a v praxi overená. Pod týmto záhlavím sa vykonali „z noci na deň“ také vážne opatrenia ako cenová liberalizácia a liberalizácia zahraničného obchodu, ktoré zaskočili subjekty podnikateľskej sféry a mali nedozerné dôsledky pre ekonomiku a občanov. Podobne nekoncepčne a mimoriadne rýchlo naštartoval a prebiehal privatizačný proces.