Augustín Marián Húska

Vznik štátu (16)

Zmyslom tohto rozpamätúvania sa na rokovania medzi českou politickou delegáciou a slovenskou politickou delegáciou roku 1992 je práve toto individuálne svedectvo. Priamym dôsledkom rokovaní bolo vystúpenie oboch republík z tieňa unitárnej federácie. Vtedy sa rodila samostatná cesta oboch štátov do finále XX. storočia a vstupu do XXI. storočia. Aj slovenská aj česká spoločnosť našli v sebe silu dosiahnuť historický konsenzus o súbežnosti dvoch štátností, aby sa spoločne a rovnoprávne stretli za stolom európskych národných štátov a aby brali svoj podiel spoluzodpovednosti nielen za prosperitné završovania medzištátnej súčinnosti na európskom kontinente, ale aj na medzikontinentálnom euro-atlantickom a globálnom súťažení a kooperovaní. Štátne zavŕšenie emancipačnej cesty Slovenska nebolo samoúčelom. Dobre si uvedomujem, že prežívanie národného spoločenstva bude aj v budúcnosti vystavené novým výzvam. Nastupujúce generácie samostatného Slovenska musia prevziať štafetu od odchádzajúcich generácií a musia sa usilovať o to, aby túto sebaurčujúcu, sebarealizujúcu úlohu odovzdali svojim nástupcom.
Tieto svedectvá som napísal v čase, keď som sa vzdialil z politickej tribúny. Človek musí vedieť ustúpiť do svojho kmeťovského postavenia pozorovateľa. Je to samozrejme ústup z významnosti. Som však rád, že to nie je dezercia a útek zo životného a slovenského údelu. Som veľmi vďačný spoločnosti, svojím predkom za to, že som mal možnosť práve na rozhraní kmeťovstva dať všetky svoje sily tomu, aby sa dosiahla slovenská štátnosť. Som veľmi vďačný osudu, že som mal možnosť patriť medzi ”otcov zakladateľov”. Nechcem preceňovať svoje zásluhy a vytvárať si mytologickú fámu, alebo malý oltárik. Život ide ďalej. Ale je nesporné, že všetky následnícke generácie budú môcť povedať, že sme sa nespreneverili svojej identite a že Slovensko na modernom trasovisku dejín dostalo šancu štátneho sebautvrdenia a že môže a musí aspoň s takou istou vervou a vnútornou uvzatosťou zápasiť s existenčnými prekážkami, ako to robili naši predkovia. Slovenské ”oráčske” spoločenstvo uchránilo svoju dedovizeň a je nesporné, že je príjemné nadväzovať na predkov, ktorí mali ”božiu bázeň”, ale aj írečitú vzdorovitosť, aby ich čas neodvial do úplného nebytia. Hrdo sa hlásime medzi malé príčinlivé spoločenstvá, ktoré putujú časom a prechádzajú cez dejiny ”ako po ostrí noža”, ale ďalej odovzdávajú svoju štafetu budúcim generáciám. Dostal som príležitosť stať sa profesionálnym slovenským politikom. Túto príležitosť som zobral s vervou a s vnútornym zanietením práve tak ako predtým svoju vedeckú prácu a poslanie slovenského intelektuála, a pomáhal som kultivovať modernú politickú scénu. Nie som a nebol som politicky charizmatická osobnosť. Viac ráz som v rebríčku popularity figuroval medzi dôveryhodnými, ale nikdy som nebol na špici popularity a ani som svoju popularitu nepestoval. Jednoducho nebol som ”miláčik davov”. Viem sa ohodnotiť, hoci viem, že vlastenecká verejnosť oceňuje moju programovaciu a moderačnú prácu. Cítim sa svojou podstatou inelektuálom, analytikom, človekom, ktorý rád analyzuje a programuje, predkladá idey. Bol som už počas minulého režimu angažovaný propagátor vedeckého prístupu k riešeniu naliehavých problémov spoločnosti. Dokumentoval som to najmä v štyroch vedecko-populaqrizačných knihách, ktoré vyšli ešte počas federácie v rokoch 1979 až 199l a neskôr v uverejnených článkoch a memorandách. Vedel som formulovať to, čo ako očakávanie tlelo pod povrchom spoločnosti. Vnímal som možnosť pôsobiť vnútri politických síl ako moderátor, ako prekonávač konfliktov, ako obrusovač hrán, ako strážca inteligentnej výšky hľadania, ako zmierovač, ako hľadač pozitívnych východísk. Nechcel som, aby sme sa spreneverili etike našich predkov, slovenských osvietencov, stúpencov Bernoláka, Štúra, Štefánika, Hlinku a Rázusa ako aj celej plejády bezmenných, oduševnelých národovcov. Takto som poňal svoju úlohu na politickom mravenisku.
To, že sme nezlyhali, bol epochálny úspech. Ale len preto taký, že na tomto emancipačnom sne pracovalo veľmi veľa ľudí. Pritom nesmieme zabudnúť na mohutnú vlnu, ktorú pri kriesení národného sebavedomia vyvolali zahraniční Slováci. Koľko úsilia vyvinuli zahraničné organizácie po chlebovej postati roztratených Slovákov, americké fraternalistické organizácie, Svetový kongres Slovákov, kanadskí Slováci, švajciarski Slováci, austrálski Slováci, nemeckí a talianski Slováci a mnoho, mnoho ďalších. Oni vďaka slobodným pomerom mohli udržiavať ideál slovenskej štátnosti aj vtedy, keď totalitný štát uvalil embargo na všetky slovenské emancipačné snaženia. Podarilo sa to a musím povedať, že pri všetkej mizérii dnešného politikárčenia a pri všetkom vyplavovaní atavizmov nášho správania, ktoré zvádzajú mnoho ľudí k tomu, aby sa nesústredili na tvorbu nových hodnôt, ale na ”štvrtenie koristi”, ktorú vytvorila príčinlivosť minulých generácií, som vnútorne šťastný, že som bol účastník štátotvorného pohybu. Ešte si nevieme celkom doceniť, čo je to mať štát a často príliš počúvame našepkávačov, že treba štát ”zoslabiť”, pauperizovať a že štátnosť patrí na smeticko dejín. Ale mladá generácia pri svojom zrení a múdrení postihne, že štát je imunitný systém spoločnosti a že sa nemožno vzdať vlastnej imunity voči zmaru.
Opakujem, nemáme ešte dostatočný odstup od toho, čo sa stalo. Uplynulo len desať rokov od obnovenia slovenskej štátnosti, tentoraz nie z vôle cudzích mocností, ale z vôle vlastnej. Globalizmus, moderná koexistencia sveta zločinu a sveta legality robí svet vysoko zraniteľným. Preto treba, aby sme sa vrátili k múdrosti evolúcie. Nesmieme prepadnúť bezduchému konzumizmu. Pre dôstojnú existenciu budúcich generácii treba zaistiť nielen ”fyzický blahobyt”, ale aj ”metafyzickú vôľu” hľadať zmysel, zdokonaľovať sa a zdokonaľovať, prekonávať sebecké inštinkty a hľadať moderný existenčný etos. Sotva nám v tom pomôže uponáhľané a konzumne zmagorené okolie. Vráťme sa k samým sebe, k hodnotám, ktoré kultivovali už naších predkov, k živým prameňom kultúry a umenia. Nehovorím to preto, lebo som vyznavač ”staromilstva”, ustráchaný fundamentalista, alebo už senilný starček. Hovorím to preto, že v evolúcii, a to aj v kultúrnej evolúcii, život už odskúšal nielen uzurpačné, alebo parazitické archetypy správania, ale aj altruistické vzory pomoci, solidarity, súčinnosti. Tieto vzory ukazujú na alternatívnu budúcnosť. Život je cyklický, pulzuje generačne, ale iba vzájomný konsenzus, ohľaduplnosť a ochota nielen dominovať, ale aj slúžiť vytvorí prostredie koexistencie. Slovenská štátnosť sa musí zdokonaľovať práve na kultivovaní týchto pozitívnych hodnôt. Treba prečkať čas, ktorý oslavuje dominátorov a predátorov a treba vrátiť sa k ľudskej miere. Budúcnosť je plná úskalí práve preto, že ľudstvo i slovenská spoločnosť je nositeľkou aj svojej evolučnej (fylogenetickej) pamäti, ktorá sa v každom generačnom cykle aktuálnej (ontogenetickej) pamäti opakuje cez vrodené vzory správania sa. Iba ak znova vyzdvihneme altruistické (symbiózne) danosti, prekonáme úskalia budúcnosti. Máme desať rokov vlastný štát, skončime s hašterivosťou a obnovme v slovenskej spoločnosti najmä konsenzus o tom, že všetci považujeme slovenskú štátnosť za najvyššiu doterajšiu emancipačnú hodnotu, začnime prekonávať vnútorný slovenský provincionalizmus. Aj staré aj mladé generácie s vnútorným sebauspokojením prijímali radosť našej mlade pri dosiahnutí titulu svetových majstrov v hokeji. Bolo to vari prvý raz, keď všetci Slováci bez zreteľa na svoju politickú denomináciu boli šťastní a hrdí, keď nad hlavami oslavujúcich trepotala sa slovenská štátna zástava s erbom Slovenskej republiky. Nuž toto je téma, ktorá nás spojí.
Nech nám novodobá slovenská štátnosť je dobrou základňou zdokonaľujúceho sebautvrdzovania. Nech ďalej žije a prekvitá Slovenská republika v paralelnej súčinnosti so susednou Českou, Poľskou, Rakúskou, Maďarskou a Ukrajinskou republikou a s širším európskym prostredím. Kultivujme tento mladý a nádejný štep rozvoja.


Prehľad rokovaní politických delegácií HZDS a ODS roku 1992

Prvé (štartovacie) rokovanie : 9.júna 1992 (začiatok odpoludnia a pokračovanie dlho do noci 10.júna 1992).,
a/ miesto konania: Brno, Tugendhatova vila;
b/ účastníci rokovania: hostiteľská česká politická delegácia - V. Klaus, predseda ODS a podpredsedovia ODS P. Čermák, J. Kovář, M. Macek , J. Zieleniec., hosťujúca slovenská politická delegácia - V.Mečiar, predseda HZDS., a podpredsedovia HZDS A. M. Húska, M. Kňažko, M. Kováč;
c/ rámcové témy a problémy rokovaní:
- zisťovanie, či existuje kompatibilita programov HZDS a ODS, delegácie nenašli zhodu;
- prediskutovanie možných legitímnych rozhodnutí o štátnej budúcnosti: 1. referendom, 2. rozhodnutím FZ, 3. rozhodnutím ČNR a SNR, 4. jednostranným rozhodnutím jednej z republík (ale s rizikami sporov o následníctve);
- prerokovanie názorov v oboch delegáciách na referendum (nejasnosti: kto má vyhlásiť referendum? aké - predstihové, alebo ratifikačné referendum?, v akom rozsahu: celoštátne (súčtové)? - republikové - paralelné?), delegácie sa pri prvom rokovaní nedohodli;
- prerokovanie názorov na povahu, rozsah a obsadenie federálnych funkcií (federálnej vlády a Federálneho zhromaždenia).,
d/ postoje ODS:
- ODS vyhlasuje, že má mandát opustiť rokovania a vyhlásiť štát za rozpustený (ODS má mandát na svojvoľné rozdelenie štátu);
- ODS vyhlasuje, že buď bude federácia funkčná a tomu primerane silná, alebo rozpustí štát;
- ODS predbežne akceptuje návrh HZDS na iniciovanie referenda oboma národnými radami;
- ODS uznáva legitimitu SR na vyhlásenie deklarácie o zvrchovanosti SR a na vyhlásenie ústavy SR (ale samo ODS neregovalo na výzvu HZDS, aby paralelne tak postupovali aj v ČR);
- ODS odmieta námet, ktorý vyslovil člen delegácie HZDS Kováč, aby ČR a SR vytvorili obranno-ekonomické spoločenstvo a tvrdilo, že ide najmä o ľudské dimenzie (voľný trh, pohyb ľudí, ľudské práva); silný štát akceptuje, každú formu súštátia odmieta ako neživotnú;
e/ postoje HZDS:
- HZDS vyhlasuje, že SR musí byť rovným partnerom, a preto musí mať medzinárodnoprávnu subjektivitu;
- HZDS zdôrazňuje, že nechce riešenia, ktoré by boli jednostranné a chce hľadať riešenia dohodou;
- HZDS vyhlasuje, že odmieta koncentráciu a centralizáciu kompetencií do federácie (demokratizácia musí demokratizovať aj štátnu formu, a preto musí mať aj národno-zvrchovanú dimenziu);
- HZDS navrhuje usporiadanie referenda v oboch republikách súbežne;
- HZDS žiada silnú demokratizáciu štátu, a preto žiada redukovať kompetencie federálnej vlády;
- HZDS uvádza vážne výhrady voči tomu, aby V. Havel bol jediným kandidátom na prezidenta, a preto jeho kandidatúru nepodporí;
f/ charakteristika spoločného postoja HZDS a ODS:
- delegácie obapolne dohodli, že voľba prezidenta bude 5. júla 1992;
- delegácie obapolne dohodli, že sa do 25. júna 1992 zostaví pomerové obsadenie funkcie Federálneho zhromaždenia tak, že predsedom FZ bude člen HZDS, prvým podpredsedom bude člen ODS a obe strany budú mať po dvoch podpredsedoch, pričom predsedom jednej snemovne bude Slovák a predsedom druhej snemovne bude Čech;
- obe delegácie použili a zároveň vyskúšali postup, ktorý zaručoval, že keď rokovanie uviazne, predsedovia oboch delegácií sa odoberú na uzavreté rokovanie medzi štyrmi očami a spoločne hľadajú preklenutie uviaznutého politického rokovania.
g/ charakteristika atmosféry rokovania: atmosféra rokovania bola vážna, napätá, chladná, ale korektná.
(Pokračovanie v budúcom čísle)