Vít Pacalaj

Prečo sme nepožehnaní?

Váš názor

Včasráno ťahám bicyklom ku skorému vlaku, ktorý ma dovezie do dennej smeny. Dúfam, že dnes nebude meškať ako minule, keď sa ďalší zo zúfalcov rozhodol skončiť so životom. Mesto ešte spí. Iba službu konajúci zabezpečovatelia života sú v pohybe. Majiteľka potravín vťahuje do svojej predajne debničky s rožkami a mliekom od nočných distribútorov. Ich služba je podmienkou dobrej chuti k raňajkám. Na stanici predavačka v stánku s časopismi podobne otvára veľkú debnu, vyberá z nej čerstvú dennú tlač a hneď má aj prvých zákazníkov. Veľmi podobné situácie, až na to, že noviny boli pod zámkom a rožky s mliekom nie. Môže tento detail niečo hovoriť o hodnote, ktorá sa dnes pripisuje jednému i druhému druhu pokrmov? Rožok si ľudia samozrejme kúpia, ale noviny by mohol niekto ukradnúť?
To, nad čím sa chcem zamyslieť, je náš vzťah ku strave... ani nie tak fyzickej ako psychickej a duchovnej.
Čo charakterizuje výživu? Pravidelnosť, hygiena a kvalita. Dlhší výpadok prísunu potravy spôsobuje hlad a smrť, následkom nedostatku hygieny a kvality sú choroby.
Dnes na Zemi nechýba fyzická strava. Ani skutočnosť, že niektoré národy hladujú, nedosvedčuje opak. Prebytok, plytvanie prostriedkov vyspelých krajín napríklad na obaly a reklamu a položky, vynakladané na chov domácich chlpatých miláčikov by stačili nasýtiť všetkých hladujúcich. Azda preto netreba nočný rozvoz potravín zaopatrovať zámkou.
Psychická strava sa dnes cení viac. Jej nedostatkom trpia aj obyvatelia veľmocí. Aj extrémne úspešní podnikatelia sú často podvyživení - trpia nedostatkom útechy.
Človek dneška pudovo hľadá psychickú výživu. Musí ju mať a hlavne pravidelne. Z tejto skutočnosti ryžujú médiá. Na kvalite a hygiene, podobne ako pri hladomore, až tak nezáleží. Najdôležitejší je včasný prísun psychických vitamínov, inak nastáva nevoľnosť – nevoľnosť žiť. Pre zažehnanie tejto nevoľnosti vyhovuje čokoľvek, čo aspoň troška vydráždi citové snímače, pošteklí slabiny duše. Preto psychológovia, konajúci rôzne školenia, výcviky a šarlatáni s najrozmanitejším psychotvorným programom majú žatvu. City sú mimovoľné, nemôžeš za ne, prídu samy. Ako také sa nakŕmia čímkoľvek. Rozum súhlasí, keď vidí, že to funguje a vôľa sa v čase krízy chytá každej slamky. Aj negatívne city sú vraj dobré na uvoľnenie napätia, kompenzáciu frustrácie. A keď nakoniec padneš celkom na dno, psychológia použije argument: však život je aj o tom, či nie? Treba sa ti s tým zmieriť alebo skúsiť iný z neúčinných liekov.
Nie! Vyhlasujem, o tom nie je život – o tom je smrť.
Rozum spotrebúva svoju pravidelnú dávku kalórií v podobe čerstvých informácií. Čo na tom, že sú v drvivej väčšine negatívne, často morbídne? Hlavná vec, že je čo tráviť, čo zvažovať, čo kritizovať. Rozhorčenosť nad nespravodlivosťou je predsa šľachetný cit. (Ibaže z hľadiska šťastia v podstate úplne zbytočný.) Však v pavučine vnemov dnešného mediálneho konzumenta je aj viacero nití, vedúcich k úspechu, šťastiu, výhre atď. To je pastva pre vôľu, ktorá sa ukája zúžitkovávaním fatamorgánnych hypotetických možností. Alternatív na rýchle zbohatnutie či romantické zoznámenie sa ti dnes ponúka nepreberné množstvo. Má to len jeden háčik: život letí rýchlejšie, ako by si stačil splniť podmienky na ich získanie.
Tak je to znova o smrti, a nie o živote.
Zdá sa, že najzrejmejšou vlastnosťou položiek psychickej výživy dnešného človeka je ich neschopnosť nasýtiť reálne potreby. A človek je tu skutočne lovcom nenásytným. Najväčšia trofej, ktorú sa mu dodnes podarilo uloviť, je azda virtuálna realita – možnosť dokonalého oklamania zmyslov a komplexného nadrogovania duše.
Nemá výzman vykresľovať ďalej cestu, na začiatku ktorej je vidina šťastného človeka, a na konci ktorej je zúfalstvo, sklamanie, smrť. Optimistickejšia by bola línia začínajúca nulou alebo smrťou, ale končiaca životom. Jestvuje taká?
Pozrime sa, ako narába pojmami „strava“, „život“ a „smrť“ najmúdrejšia z kníh – Biblia. „Zo všetkých stromov raja môžete jesť, len zo stromu poznania dobra a zla nejedzte, aby ste neumreli.“ Týmto výrokom Boha je determinovaný ľudský život. Človek nepotreboval poznať, skúsiť zlo pre to, aby žil šťastne. V raji mal všetky dobrá, ktoré šťastie podmieňujú. Mal však aj opravdivú možnosť využiť onú škodoradostnú ponuku, ktorej pôvodcom nie je Boh, totiž ponuku rozšíriť si poznanie smerom ku zlu. Potom prišla smrť.
Keď človek poznáva, keď skusuje nové negatívne možnosti, je to celkom zábavné, dramatické, adrenalínové. Keď sa však dostaví logický následok – smrť, vtedy človek s hrôzou zisťuje, že to nie je to, čo chcel. Smrť nie! Svoju vlastnú smrť určite nie!... Radšej akúkoľvek inú možnosť.
Jedna z možností, ktorú videl starozákonný človek, bola zástupná smrť najkrajších kusov z jeho stád, najlepších produktov jeho potravy, ktorých krvou sa kropil a ich telá totálne spaľoval na oltári v snahe uzmieriť si Darcu života. ´Bože, radšej sa uskromním, radšej budem hoci aj hladovať: vezmi si život toho najdrahšieho, čím disponujem... len mňa ušetri.´
Napriek týmto jatkám, potokom krvi a zápachu horiacich kostí ľudia naďalej umierali. No Biblia prichádza hneď na prvých stránkach s prísľubom, že Boh poskytne reálnu možnosť záchrany, Boh príde s riešením otázky života a smrti.
Ako sľúbil, prišiel. Raz a naposledy to zabolelo a jatky z Božej strany definitívne skončili. Človek znova dostal život, tentoraz ako milosť. Nedostal ho však automaticky. Má ho na dosah. Ak sa načiahne a vezme si to, čo si nijako nemôže zaslúžiť, vtedy smrť, nešťastie, podvýživa v jeho konkrétnom prípade už nemajú žiadnu moc. Proti stromu poznania tu stojí strom života – Ježiš.
Prepáčte, čo to vravím? Ako sa to dá zladiť so sivým dneškom našej spoločnosti, ktorý som naznačil predtým? Sivým napriek tomu, že 82 percent z nás vierou prijíma onú Božiu záchranu!? To je predsa protirečenie, alebo nie?
Život – nie živorenie, ale maxima života – dnes podobne ako tomu bolo v raji, má štatút možnosti, nie nutnosti. Je podmienený. Čím? Naším rozhodnutím a dobrou výživou. Ako výživa tela podlieha prírodným zákonom, tak výživa duše a ducha podlieha psychickým a duchovným zákonom. Jeden negatívny príklad za všetky: pravidelným užívaním kvalitných, solídne adjustovaných informácií o nešťastí najrozmanitejšieho druhu kŕmime svoj strach.
A zasa sme pri jednom z hľadiska šťastia celkom zbytočnom cite. Slizkému manipulátorovi zo stromu poznania to vyhovuje, lebo kto sa bojí, je ovládateľný. Pri zaslepení strachom sme pohotoví rozhodnúť sa aj pre vidinu riešenia. Báť sa totiž nie je nič iné, ako vzdať sa prostriedkov, čo poskytuje zdravá úvaha – poúča nás Kniha múdrosti v 17. kapitole, 12. verši. Preto sa zlý duch usilovne stará o udržiavanie istej kritickej hladiny strachu vo vedomí ľudí publikovaním každodennej dávky zlých správ. Lichotí to aj jeho samoľúbosti: Svet sa čím prv musí dozvedieť, čo sa mu podarilo povyčíňať.
Pozitívnou podmienkou pre získanie nového prežívania je však disponovanie sa na prijatie Božieho záchranného systému poslušnosťou, oddanosťou, dôverou Bohu. Dá sa položiť rovnítko medzi týmto a vzorným plnením si náboženských povinností?
V určitej fáze vývoja človeka áno. Lenže ľudstvo dospieva. Škôlku, školu aj univerzitu lásky, plodiacej život má už za sebou. Blíži sa svadba. Na horizonte sa už vynárajú Nevesta a Ženích, aby defilovali víťazstvo lásky, víťazstvo života.
No ak toto nie je obyčajná mystifikácia, tak prečo je v súčasnej každodennosti toľko zúfalstva, biedy, hrôzy, sklamania a bezmocnej zlosti?
Neverili by ste: súvisí to s tými debničkami zo včasného rána...
Vo vzťahu k Autorovi života platí: poslušnosť = život, neposlušnosť = smrť. Starozákonný človek poslušne prinášal to najlepšie, čo mohol zjesť, na oltár Boha Abraháma, Izáka a Jakuba. Boh to akceptoval a ostal verný svojmu prísľubu o záchrane. Keď však človek urobil ten istý úkon, ibaže zmenil adresáta, to znamená, keď priniesol a obetoval prvotiny svojej stravy inému bohu – to bola modloslužba spadajúca pod kliatbu nepožehnania, zajatia, vyhnanstva, smrti. Toto je duchovný zákon, pôsobiaci rovnako exaktne, ako napríklad zákon gravitácie. Na Izraelitoch sa to veľmi názorne splnilo. Hovoria o tom dejiny.
No čo ostáva opomenuté, je skutočnosť, že počnúc historickým zlomom v spôsobe obety, počnúc onou dramatickou udalosťou, keď sa opona neprístupnej svätyne svätých v jeruzalemskom chráme skrz-naskrs roztrhla, Boh sa stal nielen naším potenciálnym záchrancom – On sa stal aj naším pokrmom, našou výživou. Človeče, smer prúdenia posvätných pokrmov sa zmenil. Dnes Boh už neočakáva od človeka, že mu človek niečo dá. (Boh nikdy žiadnu vec od človeka nepotreboval, bol to len Jeho výchovný „manéver“.) Dnes Boh očakáva od človeka, že prijme, že bude prijímať. Boh sa stal obetným baránkom, a to nielen jednorazovo na Golgote – on sa nám stal skutočnou každodennou stravou.
Prosím vás, dnes nie je éra žiadneho vodníka či Vodnára, žiadneho súhvezdia - dnes je éra Ježišovho a Otcovho Ducha. A o Ňom Ježiš povedal okrem iného, že je Tešiteľom, teda Zdrojom životnej potechy, inými slovami: Nasycovateľom aj našich psychických potrieb. Ak hľadáme iné zdroje psychickej obživy a zabúdame na tohto roztúženého (“...oheň som priniesol na zem...”) a nežného (...sám Duch sa za nás prihovára nevysloviteľným vzdychaním) – ak zabúdame na tohto milujúceho Boha... páchame modloslužbu so všetkými následkami. Ak čakáme záchranu z iných zdrojov, než je Pán pánov a Kráľ kráľov, je to to isté. Ak uprednostňujeme rôzne preferované istoty pred istotou tkvejúcou v láske Otca, ktorého milosrdenstvo je večné, umierame uprostred sklamaní. Pritom môžeme celkom úspešne sebaklamne proklamovať opak, môžeme spievať, vyznávať, podpisovať kresťanské petície. Rozhodujúce je však to, čo máme vo svojom srdci, a to sa prezradí v našich každodenných hnutiach vôle, najmä keď nám ide o chlieb.
Na horizonte nášho živorenia, pri ktorom sa tvárime tak dôležito a nazývame ho poryvmi súčasnej kultúry, sa však vynárajú Nevesta a Ženích...