Pavol Suchánka

Etuda v neznámom jazyku

Qatarský emir, dalo sa dočítať v časopise Život (35/2003), si udobril trochu pohnevaných občanov tým, že „po voľbách dal každému, kto hlasoval „za“ v tom mesiaci dvojnásobný plat ...“.
No – musíte mať pocit – čas nič nezmohol proti tajomnému orientu. Emir nesľúbil, a dal dvojnásobné platy. Jednoducho, sme v rozprávkovej krajine.
Slovenský emir, naopak, sľúbil – ale... nedal ani tým, ktorí hlasovali „za“... Takéto konštatovanie však vyslovujte len v Qatare.
Sedeli sme na súkromnom stretnutí, v príjemnom dedinskom prostredí. Pekný letný deň. Debata pri káve. Za ohradou už pole, príroda. Spomenutá téma vyvolala nevôľu účastníka z kruhov miestnej inteligencie. Do rozhovoru sa „zapojil“ poznámkami „bokom“, ktoré mali upútať pozornosť prítomných. Pravdepodobne bol „sčítaný“, lebo vstup do rozhovoru bol presne na spôsob, o akom sme čítali vo Švejkovi. Nasledovala vyčítavá otázka: „Prečo sa stále hovorí o dvojnásobných platoch?!“
I videl som, že sa zase nachádzam v rozprávkovej krajine. Azda ešte rozprávkovejšej ako Quatar. Quatarčan dostal dvojnásobný plat, ktorý mu nik nesľúbil a prestal sa hnevať na emira. Na to už netreba nijakú rozprávku. Na Slovensku však politik sľúbil, nesplnil, ale opovážte sa to spomenúť. Rozhneváte si tých, ktorí nič nedostali. To už teda nebolo slýchať ani v rozprávkach.
Odpútavanie pozornosti s cieľom „zatušovania“ nesplneného sľubu, to je dnes už veľmi, veľmi otrepaný manéver demagogického politika. S tým sa dnes už dá stretnúť v ktorejkoľvek krajine na svete. Ale je na svete určite len jediná krajina, kde sa politik sám nemusí ani unúvať. Má na to „lidi“. V reálnom svete totiž je politik objektom. Volič eviduje sľuby a ich plnenie mu bez pardonu zráta pri nasledujúcich voľbách. Na Slovensku však, videli sme, má politik na plnenie sľubov imunitu.
Ktorási psychologická spoločnosť uskutočnila výskum o horoskopoch. Dokument pokusu odvysielala aj televízna stanica Spektrum. Spoločnosť zhromaždila subjekty s rozličnými dátami narodenia tak, aby pokrývali celé rozpätie zvieratníka. Každý z účastníkov dostal svoj vlastný horoskop. Prieskum pokračoval vyjadreniami subjektov, do akej miery sa údaje uvedené v horoskope zhodujú s realitou. Väčšinou každý účastník nachádzal zhodu a označil horoskop za dobrý. Nasledovala požiadavka, aby si subjekty tieto horoskopy navzájom vymenili. Horoskopy boli všetky rovnaké ... Slepá viera im dala rozmer dôveryhodnosti. Ak horoskopu veríte, radi zažmúrite obe oči, ak niečo nesúhlasí.
Na politický program na Slovensku stačí tiež horoskop. Politik sa nemusí namáhať, aby presviedčal skutkami. O vyhľadávanie pozitív nech sa stará volič sám. Kto to môže lepšie urobiť?
Poučenie o tom, čo je relevantné, o čom by sa hovoriť malo, neminulo ani nás na spomenutom posedení. V mieste, v obci podniká Nemec. A dvadsať ľudí má prácu...! A ďalší, naozaj pádny argument, ekonomický ukazovateľ: znížili sa úrokové sadzby...!
Nuž, fakty. Horoskop funguje ...
Cestoval som, práve na toto inak príjemné stretnutie osobným vlakom do Trnavy a vypočul som si cestou rozprávanie cestujúceho dôchodcu. Päťdesiatpercentnú zľavu mu zrušili, obmedzili ju na dvadsaťpäť percent, ale si na to musel za sto korún kúpiť nový preukaz, platný iba jeden rok. Keď reklamoval rýchlikový príplatok, ktorý mu naúčtovali na tento osobný vlak, odpoveď znela: „To máte takú zľavu. Musíte mať príplatok“.
Spomenul som si nevdojak na to, ako kedysi zrušil bývalý režim príplatky na stravovanie v závodných jedálňach. Priateľ to prepočítal demografickou metódou a vyčíslil približne ušetrenú sumu. A položil mi otázku: „Teraz mi povedz, v akom stave je ten štát, keď mu je už takýto peniaz dobrý?“ Sumu, ktorú priateľ vypočítal, si už nepamätám, ale nepochybne to bolo viac ako sto korún od dôchodcu a príplatok za rýchlik, ktorým sa nevezie. Zbytočné je dodávať, že od dôchodcu, ktorému v dôsledku inflácie každoročne dlhuje vyrovnanie a znižuje už beztak biednu životnú úroveň.
Škoda, že som sa s týmto dôchodcom nestretol na spiatočnej ceste. Bol som už lepšie pripravený a bol by som mu pripomenul, že banky znížili úrokovú sadzbu. Bol by sa určite prestal ponosovať.
Je pravda, že vysoký úrok nesvedčí o zdraví ekonomiky, hoci pre mňa ako pre jednotlivca, pokiaľ nie som potenciálnym investorom, by bol najvýhodnejší úrok čo najvyšší, ak mám v banke čo i len korunu. Má to však príchuť pyramídovej hry a preto si na taký úrok nerobím ani nárok. Ale v čom je význam nízkej úrokovej sadzby ako faktoru zdravia ekonomiky? Umožniť domáce investície, lebo pri vysokej úrokovej miere stráca podnikateľ možnosť návratnosti. Lenže poučka vytrhnutá z kontextu uspokojuje len tie mozgy, ktoré sa už podarilo namasírovať. Znížiť nominálny úrok je operácia až príliš jednoduchá. Administratívna. Zdravie hospodárstva určuje v prvom rade miera inflácie. Tá zostala. Úroková miera by mala mieru inflácie aspoň približne kopírovať, aby garantovala bežnému občanovi hodnotu úspor. Ak sa úroková miera zníži umelo a klesne pod úroveň inflácie, zníži sa úrok aj pre mňa ako veriteľa banky, platím podnikateľovi návratnosť investície z vlastného vrecka ja, aj s tamojším poučujúcim „vyškoleným odborníkom“ a cestujúcim dôchodcom.
Ešte stále by som si mohol povedať: Daj mu, Bože, šťastia! Nech už to národné hospodárstvo rastie a nech aspoň v budúcnosti prinesie úžitok, aj keď to ide na môj účet. Ale Nemcovi, ktorý dáva prácu dvadsiatim spoluobčanom iniciatívneho „národohospodára“, tá istá vláda, - ktorá odo mňa žiada financovanie rozvoja hospodárstva, - udelila daňové prázdniny, a teda úrok nulový. Náš podnikateľ nemá ani pri čo akom nízkom úroku šancu konkurovať mu. Túto absenciu daní platíme Nemcovi samozrejme tiež my, aby mohol vyradiť z konkurencie našich podnikateľov.
Iste sa nedá povedať, že je zle, že v danej obci dvadsať ľudí má prácu a plácu. Konkrétnemu zamestananému je v podstate jedno, kto ho platí. Tragédia je len to, že pre našich „expertov“ je ľahostajné, že zisk, to čo je ekonomickou „smotánkou“, si odvezie Nemec do svojej krajiny a z toho si bude platiť zdravotníctvo, školstvo, kultúru, výskum, ... , čo vláda, taká veľkodušná k cudziemu kapitálu, s rastúcou akceleráciou odopiera vlastným občanom. „Zaplaťte si sami, my sme sa postarali, aby prišiel Nemec a dal vám mzdy, za ktoré by mu doma nik ani nevkročil do podniku.“ A napokon sa vláda spýta občanov samých, kde má na to všetko zobrať peniaze, čo je naozaj ťažká otázka, keď sama už všetky príjmy, ktoré plnili štátnu pokladnicu miliardami korún len tým, že pretekali pod našim územím, nasmerovala do cudzích vrecák.
K tejto otázke zostal náš oponent samozrejme rovnako indiferentný, ako k prísľubu o dvojnásobných platoch. Je to, ako keby ste hovorili cudzím, neznámym jazykom. Na Slovensku sa človek neubráni neustálemu pripomínaniu si scény z filmu „Hej, rup!“, v ktorej sa bezdomovci v nocľahárni pozerajú na skrachovaného milionára hovoriaceho o miliónoch ako na človeka z Marsu a pokračujú v rátaní svojich úbohých koruniek. Čo je plynovod v porovaní s dvadsiatimi zamestanými v danej obci ...?
Ale kým si zahraničný podnikateľ voľká v daňových prázdninách, a dáva prácu dvadsiatim spoluobčanom nášho „odborne pripraveného“ oponenta, naše podniky, vrátane tých, ktoré boli skvostami nášho priemyslu, padajú a ľudia po stovkách, i tisíckach prichádzajú o chlieb a nie je ani najmenší náznak, že by to niekoho akokoľvek znepokojovalo. Zvykli sme si na tieto takmer každodenné správy, ktoré sa ako bezvýznamné udalosti strácajú v dymovej clone bombastických hlavných titulkov o tom, koho zavraždili, koľkých ľudí okradli, aké havárie sa stali, aké vydieračské a politické aféry sú aktuálne. To je náš hlavný každodenný duševný pokrm.
V posledných dňoch zanikla výroba sklární, ktoré vyrábali svetoznámu „Zlatú Zuzanu“. Aspoň sto ľudí prišlo o prácu. „Zlatej Zuzane“ nemal kto udeliť daňové prázdniny, aby prekonala krízové obdobie. Na to by musela byť zahraničným podnikom a odnášať zisk z výroby do cudziny.
Lietadlá Slovenských aerolínií, v tom čase s takými rozvíjajúcimi medzinárodnými kontaktami, neschopný – treba zdôrazniť, že neschopný, aby sme mu neublížili, inak by z tohto faktu vyplývalo obvinenie oveľa, oveľa vážnejšie – minister prikoval na plochu letiska, aby sa spoločnosť zadĺžila a prenechala náš vzdušný priestor iným spoločnostiam. Svojou nekompetentnosťou si minister vyslúžil miesto „poradcu“ v inom odbore, aby sme aj tam okúsili dielo jeho „odbornosť“ a najnovšie sa dozvedáme, že je nominovaný na prácu v európskych štruktúrach, aby aj z európskej úrovne mohol naše veci riadiť s takým istým prehľadom. Skutočne „najvhodnejší“ kandidát! Dnes sa zase rokuje o predaji bratislavského letiska Viedni. Alebo hocikomu inému, len aby za každú cenu patrilo cudziemu. Viedni sa takýto ťah samozrejme vyplatí, aj keby hneď na druhý deň po kúpe mala rozbiť pristávacie dráhy zbíjačkami. Nebol by to napokon prvý prípad, ktorý po „výhodnom“ predaji takto skončil. Ale „výhodný“ predaj to nepochybne bol. Nie je ťažké ani dovtípiť sa, že ... možno pre niekoho aj na našej strane.
Slovenský masochizmus je bezhraničný. Hneď po likvidácii spomenutých aerolínií šírili slovenské médiá tézu, podľa ktorej v súčasnosti už nie je možné uviesť do života novú leteckú spoločnosť. Je treba súhlasiť, že sa to nedá s lietadlami, ktoré sa nesmú odpútať od zeme. Spomenul som si však na túto typicky slovenskú „múdrosť“, keď skrachovala svetoznáma letecká spoločnosť Swissair a hneď v nasledujúcich dňoch sa zakladala nová. Hodno ešte spomenúť, že na rozdiel od zakladania spoločnosti na Slovensku, bolo to v čase mimoriadne nepriaznivom pre leteckú dopravu vôbec, po septembrovom útoku na svetové obchodné centrum. Téza síce zostáva v platnosti, ale treba ju poopraviť v tom zmysle, že v súčasnosti sa nedá založiť letecká spoločnosť slovenská.
Najnovší slovenský úspech, automobilka Peugeot. Úspech sa zmenil na „úspech“, keď nám doplnili informáciu v tom zmysle, že to znamená rozsiahly záber vzácnej poľnohospodárskej pôdy prvej bonitnej triedy a poskytnutie najlacnejšej pracovnej sily zpomedzi okolitých štátov.
Pred istým časom nás presvedčili, že prestať stavať autostrádu bude znamenať všeobecný blahobyt. Prestali sme. Blahobyt? Neviem. Bolo by treba spýtať sa „odborníkov“. Ale mať autostrádu, možno by sa automobilka stavala dnes tam, kde je potreba zamestnanosti ešte oveľa kritickejšia a bez záberu pôdy takej kvality.
V biblii čítame, že keď sa niekto dozvie o poklade na cudzom poli, predá všetko a kúpi to pole. My však podľa biblie nežijeme. Dočítali sme sa nedávno, že sa na strednom Slovensku objavilo zlato. Už sme ho ponúkli kanadskej firme. Mali sme tu už zlata dosť. Vždy sme ho ťažili pre cudzích, prečo by sme ho teraz mali zase ťažiť pre seba. My dostaneme prácu v podzemí aj bez dvojnásobných platov. Zlato si odvezie Kanada a zvýši svoje desaťnásobné platy.
Ropa a plyn pod nami ešte stále prúdia, ale sýtia už rozpočty cudzie – a nie málo dvadsaťkorunáčok za vyšetrenia u lekárov, za recepty, za „bezplatné“ zdravotníctvo garantované ústavou a veľa rýchlikových príplatkov dôchodcov cestujúcich osobnými vlakmi nám treba na to, aby toto manko zaplnili. No, dalo by sa povedať, Pán Boh dal, Pán Boh vzal. Cudzia ropa, cudzie bohatstvo. A aspoň niečo z toho sa nám z Nemecka vráti v podobe miezd, za ktoré budeme pre nich pracovať. Bez práce nechceme koláče.
Nie tak poisťovňa. Poisťovni už nepritekajú peniaze od cudzích. Poisťovňa má len taký peniaz, aký si v nej uložíme my sami. Lenže poisťovňa nám síce pomôže v prípade nešťastia, ale nie je to nezištná pomoc. Na výpočet pravdepodobnosti mimoriadnych udalostí si najme vynikajúcich matematikov, aby jej podľa možnosti zostal čo najväčší zisk. A v prípade, že sa nám prihodí nešťastie, prispeje nám z našich peňazí. Má ich vyrátané tak, aby jej zostalo dosť. Zisk je na jej strane. Pokiaľ bola poisťovňa naša, zostali peniaze doma. Poisťovňu sme predali. Teda aj z tých peňazí, ktoré sme si sami nahonobili, si Nemec odoberie na naše mzdy.
Pred istým časom vysielal Slovenský rozhlas hru o zakladaní slovenskej banky v podmienkach bývalého Uhorska. Koľko prekážok, koľko obštrukcií, len aby sa ľud nedostal k vlastným peniazom, ktoré by mohli znamenať trochu nezávislosti. Odvtedy sme už banky mali. A zase nemáme. Banky boli potrebné len v Uhorsku. Načo by nám teraz banky boli? Dnes nám z našich vlastných peňazí hocikto rád požičia.
Kapitál dnes nepozná hranice. Prelína sa medzi štátmi. Aj cudzí kapitál je vítaný. Ale jednu vec Slovák nestačil postrehnúť. Že celá južná Amerika je ovládaná cudzím kapitálom a blahobyt tam nepozorovať. A niet nijakých prognóz, že by z tejto akútnej chudoby mohla vyviaznuť. A predsa – taký istý zahraničný kapitál funguje aj v Nemecku. Ibaže tam sa správa celkom inak. Je skutočným prínosom. Prečo asi, to nie je také ťažké uhádnuť. Má rovnocenného partnera. Nie je v monopolnom prostredí. My sme si zvolili práve tú opačnú cestu. Zbaviť sa všetkého vlastného, vypredať, odovzdať do cudzích rúk. Inými slovami, vysťahovalectvo na vlastnom území. Veď, azda k nám budú milosrdnejší ako k južnej Amerike. Naši ľudoví, aj profesionálni „národohospodári“ pozerajúci na svet zo žabej perspektívy, sú s takouto „ružovou“ perspektívou navýsosť spokojní.
Našich dedov držala práca blízko pri zemi. Ich údelom bol tvrdý zápas so zemou o každodenú skyvu chleba. Ale ich rozhľad nebol nijako obmedzený. Slovenský roľník bol hrdým hospodárom. Jeho najväčším potenciálnym nešťastím bolo stať sa „bírešom“. Cítil, že je lepšie plniť čo ako skromnú sýpku vlastnú, ako bohatú cudziu.
Národ však vyspel, „nezištné školenia“ mu ukázali spôsob, ako sa zbaviť takých zastaraných kritérií.
A preto je dnes lepšie byť emirom na Slovensku ako v Quatare.
Povedal mi jeden zahraničný priateľ: „Musí sa ti ťažko žiť v tejto krajine, keď vidíš, ako systematicky sa pripravuje na úlohu nádenníka Európy.“
Už ani nie! Rozhliadnem sa po svojej knižnici, po svojom hudobnom archíve a rezignovane si pripomeniem slová žalmu: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba!“