Ján Szelepcsényi

Slovensko po návšteve Sv. otca: Pápež s nami, pápež v nás...

Proces poznávania sveta je, zrejme, nekonečný. Preto návšteva Sv. otca na Slovensku priniesla nielen mnoho odpovedí na aktuálne otázky viery a života, ale spolu s nimi aj mnoho nových otázok.
Jednou z tých najnaliehavejších bola a ostáva otázka, prečo pápež, ktorý očividne načiera do posledných zásob svojich síl, berie na seba útrapy štvordňovej návštevy Slovenska, ktorej program pozostával nielen z návštevy troch diecéz a početných liturgických obradov, ale mal aj svoju náročnú protokolárnu zložku. Prečo toto krajné vypätie síl, prečo táto obrovská duchovná i fyzická obeta? Aká pohnútka mu dáva toľko síl, aby obstál v tejto skúške?
Vo svojom postsynodálnom apoštolskom liste Christfideles laici z 30. 12. 1988, v ktorom sa Ján Pavol II. zapodieva povolaním a poslaním laikov v cirkvi a vo svete, cituje myšlienku sv. Augustína z jeho Vyznaní: „Pre seba si nás stvoril, Pane. Nepokojné je naše srdce, pokiaľ nespočinie v tebe." (Sv. Augustín, Confessiones I, 1: CCL 27, 1.) Uvádza ju v tej časti listu, v ktorej označuje sekularizmus ako výzvu doby. Táto výzva si vyžaduje, aby sme nanovo objavovali vieru, duchovné hodnoty a „posvätný rozmer vecí a javov“. Vedomie tejto povinnosti necháva „nepokojným jeho srdce, pokiaľ nespočinie v Pánovi“.
Myslím si, že v tejto myšlienke sv. Augustína je ukrytý hlavný motív správania Sv. otca – „nepokoj srdca“, ktoré chce spočinúť v Bohu. Z toho nepokoja vyrastá aj forma, s akou vedie svoj zápas o poznanie.
„Prichádzam ako pútnik evanjelia, prinášajúc všetkým pozdrav pokoja a nádeje,“ povedal krátko po svojom prílete do Bratislavy. Prihlásením sa k role pútnika sa stotožnil s Cirkvou, ktorú mnohí prirovnávajú k pútnikovi. To preto, že aj ona sa na svojej ceste časom a dejinami občas zastaví, aby vzhliadla k nebu („Aká je vôľa Všemohúceho?“), zahľadí sa do diaľky („Idem správne za svojím cieľom?“), poohliadne sa za seba („Aký kus cesty mám za sebou?“) a vykročiac sa pozerá pod nohy, aby spoľahlivejšie prekonala prekážky, ktoré jej ležia v ceste. Keď dospeje k cieľu, pokľakne, aby vzdala vďaky Bohu. Ten je jej cieľom – a východiskom ďalšieho putovania...
A tak sa tento „pútnik nepokojného srdca“ zastavil u nás, aby nám pripomenul cestu, ktorou sme prešli, nebezpečia, ktoré nám hrozia a ciele, za ktorými by sme mali kráčať. Pokúsme sa z tohto hľadiska zosumarizovať jeho výpovede, ako odzneli pri rôznych príležitostiach a v rámci rôznych prejavov.

Svätý otec nás predovšetkým pozval, aby sme sa k nemu pripojili – nie iba Slováci a katolíci, ale všetci. („Chcem objať - aspoň v duchu - všetkých synov a dcéry Slovenska vrátane príslušníkov národnostných menšín a iných vierovyznaní. Vedzte, drahí moji, že pápež myslí na každého z vás.") Na túto cestu by sme mali vykročiť posilnení našou „bohatou kresťanskou tradíciou“. Sv. otec chce, aby sme vo svojich srdciach živili „vedomie Božej prítomnosti“, aby sme sa stali v každodennom živote, „podľa vzoru Jána Krstiteľa ohlasovateľmi i svedkami milujúcej a spasiteľnej Božej prítomnosti v dnešnom svete“.
Túto výzvu opakovane spájal s otázkou našej identity, ktorej neodmysliteľnou súčasťou je vernosť Bohu a Cirkvi, ochrana života a vernosť vlasti. Len tak môžeme splniť zverenú úlohu „byť učeníkom a apoštolom. Učeníkom, ktorý skromne a pozorne počúva spasiteľné slovo; apoštolom, ktorý vydáva horlivé svedectvo svojím životom podľa evanjelia“. Opieral sa o históriou overenú pravdu, že „Slovensko bolo a vždy bude verné Kristovi a Cirkvi“.
Žiaden z veriacich by sa nemal obávať o význam svojho osobného podielu, či spoliehať sa na to, že sa stratí v dave. Uistil nás, že „s každým z nás má Boh svoj zámer, na každého z nás sa obracia so svojim povolaním. Rozhodujúce je rozpoznať toto povolanie, vedieť ho prijať, byť mu verným“.
Vernosť Bohu – tak ako každá vernosť – znamená konflikt človeka s jeho nezdolnou túžbou po osobnej slobode. Pápež upozornil na to, že Boh „nenanucuje spásu. On ju ponúka ako iniciatívu lásky, na ktorú treba odpovedať slobodným rozhodnutím, tiež motivovaným láskou“. Spasenie či zatratenie je teda dôsledkom slobodnej voľby, riešením otázky, ako využijeme poskytnutú šancu. Boh „...chce sprostredkovať ľuďom svoj vlastný život, pozývajúc ich, aby sa stali jeho deťmi. Je to povolanie, ktoré očakáva odpoveď od každého jednotlivca“.
Boh teda rešpektuje slobodu našej voľby. Viera je voľba, viera je rozhodnutie o bytí. Viera je poznanie šancí, ktoré Boh poskytuje každému človeku. Viera je realizáciou našej slobody.
V takomto ponímaní viera dostáva nový rozmer – rozmer slobody jednotlivca i slobody spoločenstva. Dialektickou partnerkou viery ako produktu slobodnej voľby sa stáva – povinnosť. Táto povinnosť predpokladá, že budeme vedieť „prijať Boha do svojho života a spolu s ním putovať týmto svetom, ohlasujúc jeho evanjelium a vydávajúc svedectvo jeho láske.“
V povedomí súčasného človeka je cestovanie synonymom blahobytu, vysokého životného štandardu, úteku od reality do sveta snov. Preto bolo nevyhnutné, aby nám Sv. otec pripomenul, že tu ide o inú cestu – cestu s krížom, ktorá možno skončí na kríži. Len ten, kto je ochotný akceptovať tieto alternatívy svojho putovania, má predpoklady na to, aby zvíťazil nad sebou samým i nad svetom. „Na kríži sa stretá ľudská úbohosť s Božím milosrdenstvom. Adorácia tohto nekonečného milosrdenstva predstavuje jedinú cestu, ako sa človek môže otvoriť tajomstvu kríža.“
Obaja mučeníci, ktorých blahorečil v Bratislave, sú „žiarivými príkladmi vernosti z čias tvrdého a nemilosrdného náboženského prenasledovania“. Bola to vernosť viere, evanjeliu, ale aj vernosť tomu princípu ľudskosti, ktorý z viery vyrastá. „Kríž sa im stal cestou k životu, prameňom sily a nádeje, skúškou lásky k Bohu a blížnemu.“ Musíme si byť vedomí toho, že dokonalá oddanosť a viera je spojená s dokonalým utrpením.
Pre vieru moderného človeka je mimoriadne dôležité, aby sa učil slobode. „Najmä je nutné, aby v rodinách rodičia vychovávali svoje deti k správnej slobode, pripravujúc ich na to, aby raz vedeli dať správnu odpoveď na Božie povolanie. Rodiny sú tým sadom, v ktorom vyrastajú sadenice nových generácií. V rodinách sa formuje budúcnosť národa,“ vyhlásil pápež.
Východiskový bod tejto cesty za vierou je minulosť slovenského národa. V jednej zo svojich homílií vzdal Ján Pavol II. vďaku Bohu za "milovaný slovenský národ", ktorý "dokázal aj v ťažkých chvíľach zachovať vernosť Kristovi a jeho Cirkvi" a pokračoval: „Povzbudzujem ťa: nikdy sa nehanbi za evanjelium! Chráň si ho vo svojom srdci ako najcennejší poklad, z ktorého môžeš čerpať svetlo a silu do každodenného života," povedal Ján Pavol II.
Sv. otec predpokladá, že táto viera podstúpi v najbližšej dobe vážnu skúšku. „Už onedlho vaša krajina vstúpi ako plnohodnotný člen do spoločenstva európskych národov,“ konštatoval Sv. otec. Chce, aby sme v tejto skúške obstáli. „Milovaní, prispejte svojou bohatou kresťanskou tradíciou k budovaniu identity novej Európy.(...) Buďte tou dobrou a úrodnou pôdou, ktorá hojnosť úrody zadosťučiní očakávaniam Cirkvi a sveta.“
Sv. otec dobre vie, že východoeurópske národy, ktoré žili desaťročia v tvrdom odriekaní, si vybájili západnú Európu ako Eden, do ktorého treba len vkročiť a vychutnávať hojný život plnými dúškami... Preto považoval za dôležité upozorniť nás: „Neuspokojte sa iba hľadaním ekonomických výhod. Veľké bohatstvo, vskutku, môže vyvolať aj veľkú chudobu. Iba budovaním spoločnosti, ktorá, napriek obetiam a ťažkostiam, rešpektuje ľudský život vo všetkých jeho formách, propaguje rodinu ako miesto vzájomnej lásky a rastu osoby, hľadá spoločné dobro a je pozorná na potreby najslabších, možno zabezpečiť budúcnosť na pevných základoch a blahodárnu pre všetkých.“ Pri vstupe do Európy by sme mali myslieť menej na svoju prítomnosť a viac na svoju budúcnosť.
Sv. otec dokonale pozná situáciu v cirkevnom spoločenstve, ktoré navštívi. S presnosťou skúseného diagnostika vyzdvihol najvýznamnejšie úspechy aj úlohy slovenskej Katolíckej cirkvi. Poukázal najmä na Základnú zmluvu podpísanú so Slovenskou republikou v roku 2000, prácu zmiešaných komisií, ktoré pripravujú ďalšie osobitné zmluvy, ustanovenie vojenského ordinariátu, otvorenie Katolíckej univerzity v Ružomberku a zosilnenie signálu rozhlasového vysielania Lumen.
Po tomto výpočte úspechov vymenoval úlohy, ktoré by mali stáť v popredí pozornosti Konferencie biskupov Slovenska i jednotlivých diecéznych biskupov. Je to najmä „obnova kresťanského života na rôznych úrovniach“, (...) ľudská a duchovná formácia v kňazských seminároch a v rehoľných domoch, aby „sme Cirkvi a svetu mohli dať skromných a apoštolsky horlivých kňazov i zasvätené osoby“, pričom zdôraznil „primeranú kultúrnu úroveň“.
Ján Pavol II. pri rozhovoroch so slovenskými biskupmi venoval osobitnú pozornosť laikom a ich podielu na práci Cirkvi, keď odporúčal biskupom, aby „v dôvere a múdro spolupracovali s laikmi, ktorých poslaním je napĺňať časný poriadok kresťanským duchom“. S tým súvisí aj „otvorený dialóg so svetom kultúry“, vyrastajúci z presvedčenia, že „viera a rozum si vzájomne pomáhajú, a jedna druhej slúžia buď ako kriticko-očistné sito, alebo ako povzbudenie k pokroku v bádaní a v prehlbovaní“. Možno tu by bolo na mieste zdôrazniť, že partnermi v dialógu „sveta kultúry“ a Cirkvi by nemali byť len tí, čo majú s cirkevnou hierarchiou a duchovnými rovnaký názor, ale najmä tí, čo sa na jednotlivé otázky duchovného i spoločenského života pozerajú inou optikou, pretože názorová konfrontácia je jediný spôsob, ako dosiahnuť upevnenie viery, alebo jej obohatenie o nové pohľady, prístupy a riešenia.
Sv. otec nepriamo zasiahol aj do našich vnútorných sporov okolo spoločenského postavenia Cirkvi, jej práva či povinnosti zaoberať sa sociálnymi otázkami a politickými riešeniami, ktoré sociálnu situáciu ovplyvňujú. V súvislosti s vysokou mierou nezamestnanosti v našej krajine Svätý otec apeloval na slovenských katolíckych biskupov, aby „sa starali o slabých a chudobných, pastoračnou zanietenosťou stáli pri nezamestnaných, zaoberajúc sa ich zložitou situáciou a stimulujúc všetky sociálne zložky a aby urobili všetko možné pre vytvorenie nových pracovných príležitostí, aby hlavne mladí mohli vhodne realizovať svoje schopnosti, často vycibrené rokmi teoretickej a praktickej prípravy“.
Splnenie tejto úlohy predpokladá, že Cirkev opustí pozíciu príležitostného komentátora situácie a bude trvalo prítomná pri formovaní riešení, ktoré budú mať na pamäti verejné blaho a sociálnu spravodlivosť. V tejto súvislosti je potrebné považovať otvorenie rokovania diecéznej synody v Banskej Bystrici ako prvého synodiálneho zhromaždenia zástupcov duchovenstva a laikov na Slovensku za akt, ktorý médiá síce osobitne nevyzdvihli, no v skutočnosti patrí k vrcholom programu návštevy sv. Otca. Ním sa otvorila v dejinách partikulárnej cirkvi na Slovensku kapitola, ktorá by mohla viesť k novým kvalitám duchovného života, pravda, ak príklad banskobystrickej diecézy budú nasledovať aj ostatné diecézy a ak rokovanie synôd sa neobmedzí len na „odhaľovanie“ úspechov...
Deň po pápežovom odchode sa konala celonárodná púť v Šaštíne. V homílii, ktorú tu predniesol biskup Mons. Jozef Zlatňanský, bolo jednoznačne cítiť, že slovenská Katolícka cirkev sa hlási k úlohám, ktoré svojou návštevou vymedzil Sv. otec, t. j. „slúžiť spoločnosti aj jednotlivcovi“ a nemieni sa nechať odradiť ani útokmi, ani kritikou. Ak sa Cirkev ujme tejto úlohy so svojou autoritou a predpokladmi, je nádej, že spoločenský vývoj Slovenska vstupujúceho do EÚ získa na tempe aj kvalite.
Priestor jediného novinového článku nepostačuje na to, aby bolo možné rozobrať všetky hľadiská takejto udalosti, ktorej právom možno pririeknuť prívlastok historická. Spomedzi tých najdôležitejších by sme nemali opomenúť aj udalosti a obsahové prvky, ktoré kdekto očakával, no neobjavili sa, alebo nedostali taký význam, aký im pozorovatelia pôvodne pripisovali. Je to na prvom mieste onen „paneurópsky akcent“, ktorým Sv. otec mal, údajne, „naprogramovať“ Slovensko pre evanjelizačnú činnosť v EÚ. V popredí úvah Sv. otca bolo Slovensko, veriaci na Slovensku a záujmy ich viery. EÚ bola len jednou z okolností, ktoré budú túto vieru preverovať.
Ďalším akcentom bola budúcnosť mladých, ktorých označil ako „nádej Cirkvi a spoločnosti“, ako nádej pápeža. Mladých vyzval, aby sa nebáli „byť opravdivými priateľmi Ježiša“. Toto priateľstvo s Kristom im poskytne možnosť od neho sa naučiť správne milovať tento svet, s Kristovou pomocou vybudovať kultúru lásky. Som presvedčený, že toto je program pre generáciu, ktorý našiel tisícnásobnú ozvenu v srdciach mladých ľudí, ktorí v takom hojnom počte navštívili omše a stretnutia so Sv. otcom.
Mimoriadne úsilie, ktoré musel Sv. otec vynaložiť na to, aby zvládol stanovený program, a očividná slabosť, ktorú musel s nadľudským vypätím síl prekonávať, nám sprítomnilo utrpenie, ktoré musíme byť pripravení podstúpiť v mene svojej viery a v mene svojho úsilia o dôstojný život a spasenie. Pre generáciu a spoločenstvo, naladené planými sľubmi na život v hojnosti, je to vzor a príklad, ktorý je vlastne návodom na prežitie. Dôstojnosť, ktorá sa tu núka, nie je dôstojnosťou, ktorú sprostredkuje materiálny dostatok, ale dôstojnosť, ktorú človeku poskytuje čistá duša, odovzdaná láska k dobru a spravodlivosti a srdce plné nádeje a lásky. Takáto duša je chrámom, ktorý si môže vybudovať každý – ako výsledok slobodného rozhodnutia a ako dôsledok slobodného odhodlania vystúpiť na vrchol bolesti a poznania.
Sv. otec ukončil svoju návštevu Slovenska. Napriek tomu – ostal tu s nami. Každý veriaci i neveriaci cítil ozvenu jeho slov a jeho stotožnenie sa s naším osudom. Keď povedal, že by najradšej navštívil každú rodinu a každého z nás objal, nebolo to prázdne gesto, ale vyznanie veľkej lásky k našej domovine i jej občanom. Tých šesťtisíc veriacich, ktorí sa na druhý deň po odchode Sv. otca zhromaždili pred provizórnym oltárom na priestranstve v Petržalke, aby tu slávili sviatočnú eucharistiu pri príležitosti nášho veľkého cirkevného i štátneho sviatku, bolo tým najsilnejším svedectvom, aké mohlo Slovensko vydať o svojom spojení so Sv. otcom. Odcestoval a predsa je tu s nami.
„Nech Boh požehnáva Slovensko a nech vám všetkým dá dar pokoja, prosperity a úprimnej jednoty, v bratskom duchu a vzájomnom porozumení!“ Týmito slovami sa Sv. otec rozlúčil so Slovenskom.
Na druhý deň po jeho odchode sa udalosti na našej politickej scéne odvíjali podľa starých scenárov: opäť sme boli svedkami intríg, vzájomných útokov, pretvárky, manipulácie, legalizovaných lúpeží... Ich aktéri nemohli postrehnúť, že občania, ktorých oslovili pápežove posolstvá, hľadia na toto divadlo inými očami. V akejsi dvojexpozícii vidia politikov, ako sa skláňajú v úcte pred pápežom, ako na znak úcty bozkávajú jeho prsteň, ako si sadajú na čestné miesta v provizórnych amfiteátroch alebo idú na osobnú audienciu. A tieto obrazy bude mať verejnosť pred očami, keď o týždeň, mesiac alebo na konci volebného obdobia budú vážiť, čo z toho, čo slovenská politika a jej aktéri produkuje a núka občanom, zodpovedá tomuto vonkajšiemu stotožneniu sa s mravnou autoritou, akou je Sv. otec. Vedomie prítomnosti týchto kritérií a záväzkov by malo prinútiť slovenskú politiku, aby bola iná, najmä však mravopočestná a zodpovedná. Skrátka, aby zodpovedala kritériám viery, ku ktorej sa mnohí z mocných tak odhodlane hlásia!
Sv. otec neodišiel. Ostal tu s nami – ako naša veľká nádej nielen pre naše spasenie, ale aj pre naše pozemské bytie.