Edita Tarabčáková

Bolo Uhorsko štítom kresťanstva proti Turkom?

Moháčska katastrofa
– vojenské nešťastie, alebo premyslená zrada?

Keď osmanskí Turci koncom 14. a začiatkom 15. storočia dobíjali jednu ázijskú byzantskú provinciu za druhou, európski panovníci si to prakticky ani nevšímali. Keď Turci r. 1354 obsadili dôležitý oporný bod na európskom brehu Dardanel – mesto Gallipoli – v Európe začali zháňať informácie, ktože sú to tí osmanskí Turci a čo sú zač ich panovník Osman a jeho vnuk Murad I., ktorý už mal titul sultána a r. 1362 dobyl Drinopol (Edirne), celú Trákiu i údolie Marice a svoje sídlo preniesol do Drinopolu. Veľká časť Európy sa začala znepokojovať. Našli sa, pravda, aj taký panovníci, ktorí vzniknuvšiu situáciu chceli využiť vo svoj prospech. Na kresťanské krajiny ako Bosna, Bulharsko, Moldavsko, Srbsko a Valašsko, zúfalo sa brániace tlaku Turkov z juhu, zaútočili od chrbta, zo severu. Obzvlášť sa v tomto smere “vyznamenal“ uhorský (a neskôr i poľský) kráľ Ľudovít I. Veľký z rodu Anjou. Opakovane tieto krajiny tvrdo napadol, čím oslaboval ich schopnosť bojovať s Turkami. Ľudovít I. postupoval tak kruto, že aj Turci sa proti tomu javili ako tolerantnejší. A tak tieto kresťanské krajiny namiesto pomoci dostali ranu do chrbta. Takto hodnotia balkánsku politiku Ľudovíta I. historici (aj mnohí maďarskí).
Turci pod vedením Murada I. r. 1371 zvíťazili pri rieke Marici a 15. júna 1389 na Kosovom poli. V Európe už každý vedel, že ide do tuhého. Ani sultáni sa netajili svojimi cieľmi a vyhlásili: „Tak ako je jeden Boh (Alah) na nebi, tak má byť jeden panovník (sultán) na zemi.“
Európski panovníci sa snažili spoločnými silami (križiackou výpravou) postup Turkov zastaviť, ale neuspeli. Výprava r. 1396 bola doslova zmasakrovaná pri Nikopoli, podobne ako výprava r. 1444 pri Varne. V priebehu 15. storočia sa Turci dostali na celú južnú hranicu Uhorska. Tu vznikli prudké pohraničné boje, ktoré načas postup Turkov zastavili alebo aspoň spomalili. V nich sa vyznamenal najmä Ján Huňady, „potomok ušľachtilého a starého valašského rodu“, ako to uvádza Uhorská kronika z roku 1488. “Turkov držal na uzde“ aj jeho syn Matej, ktorý sa neskôr stal uhorským kráľom.
V prvých dvoch desaťročiach 16. storočia Turci postupne dobyli prakticky všetky pohraničné pevnosti, vrátane strategických, ako bol Sabač, Zimoň a Belhrad. Bolo jasné, že sultán čoskoro zaútočí na Uhorsko. Sultán sa úmyslom napadnúť Uhorsko ani netajil. Naopak, kráľovi Ľudovítovi II. napísal otvorený list, v ktorom ho informoval o svojich zámeroch. Sultán svoje slovo i dodržal. Zaútočil.
Na jar r. 1526 sa takmer stotisícová armáda sultána Sulejmana II. vydala na pochod smerom na Uhorsko. Prípravy na obranu robil aj mladý kráľ Uhorska Ľudovít II. Jagelovský. Vyhlásil insurekciu, čiže obrannú povinnosť. Podľa jeho príkazu sa po všetkých stoliciach Uhorska nosil krvavý meč, symbolizujúci najvyšší stupeň ohrozenia. Namiesto toho, aby sa všetci bojaschopní šľachtici Uhorska dostavili v najkratšom čase na miesto zhromaždenia vojska (pri Budíne), urgentnú výzvu kráľa ignorovali a naďalej sa medzi sebou škriepili na neuveriteľných malichernostiach. Tak sa stalo, že pri Budíne sa zhromaždila len malá armáda, počtom asi 10 000 – 12 000 mužov. Kráľ Ľudovít II. sa pohol s týmto malým vojskom z Budína 20. júla 1526. Úmyselne postupoval veľmi pomaly, aby sa k vojsku mohli pripojiť veľmožské bandérie a zemanské skupiny. Pri Tolne kráľovské vojsko presunul k Moháču, kde sa k nemu pripojilo vojsko, ktorému velil kaločský arcibiskup Pavol Tomori. V predvečer boja mala kráľovská armáda spolu okolo 25 000 bojovníkov, čo predstavovalo asi štvrtinu sultánovej armády. Z dodnes nie celkom známych príčin sa ku kráľovskej armáde nepripojili vojská sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského (asi 20 000 mužov) a tiež o niečo menej početná chorvátska armáda Krištofa Frangepana, ktorá sa nachádzala v Zadunajsku.
Keďže sa Ján Zápoľský nestihol pripojiť ku kráľovi, za vrchného veliteľa kráľovskej armády bol určený jeho mladší brat Juraj Zápoľský. Jeho zástupcom sa stal arcibiskup Pavol Tomori.
Niekoľko členov vojnovej rady odporúčalo, aby sa počkalo na príchod sedmohradského vojska pod vedením Jána Zápoľského a chorvátskeho vojska pod vedením Krištofa Frangepana, ako aj na ďalšie české a nemecké jednotky, ktoré už boli na ceste. Arcibiskup Tomori i niektorí ďalší členovia vojnovej rady trvali na zahájení útoku. Tomoriho nedisciplinovaní vojaci boj priam vyprovokovali.
A tak 29. augusta 1526, na deň sťatia sv. Jána Krstiteľa, dvaja uhorskí velitelia Juraj Zápoľský a Pavol Tomori zoradili kráľovské vojsko do bojového poriadku – do dvoch sledov. V prvom slede bola väčšina ťažkej jazdy, doplnená o 10 000 – 12 000 pešiakov. Prvý sled s ohľadom na výraznú číselnú prevahu nepriateľa bol dosť roztiahnutý, aby sa zamedzilo obkľúčenie. Tu mali svoje veliteľské stanoviská aj obaja velitelia, Zápoľský a Tomori. Kráľ bol určený do druhého sledu. Za ním nastúpilo 1000 kyrysníkov. Tu boli zaradené aj bandérie veľmožov a veľkňazov. Skupina jazdcov aj s rezervnými koňmi pod vedením Gašpara Raškaia bola pridelená priamo ku kráľovi, aby ho v kritickej situácii (keby nastala) zachránila.
Hneď začiatok boja mnoho zmenil. Tomori poslal Raškaia a jeho jazdcov proti jazde bega Baliho, ktorý chcel obkľúčiť pravé krídlo uhorských vojsk. Tak sa stalo, že kráľ Ľudovít II. zostal bez ochrany. Boj sa začal útokom uhorskej ťažkej jazdy. Táto veľmi ľahko prelomila tureckú jazdu, ktorá bola na čele prvej tureckej línie. Takmer všetci historici sa zhodujú v tom, že spahiovia útek len predstierali preto, aby sa uhorská ťažká jazda dostala priamo pred muškety janičiarov a turecké delostrelectvo. Najmä muškety janičiarov narobili útočiacej uhorskej armáde obrovské straty. Turecká línia nebola prelomená, a to aj napriek tomu, že do útoku prešiel aj druhý sled uhorských vojsk. Medzitým turecká (anatolská) jazda obkľúčila ľavé krídlo uhorských vojsk a doslova ho zmasakrovala. Uhorské vojsko nemalo nádej nieže na víťazstvo, ale ani na záchranu útekom. Týkalo sa to najmä pechoty, ktorú Turci dostrieľali a dorúbali do posledného muža. Uhorská pechota dokázala, ako sa zomiera so smrťou chrabrých. V boji zahynulo 9 biskupov (z toho dvaja arcibiskupi) a 28 veľmožov. Pobitá bola veľká časť jazdy a prakticky celá pechota.
Kráľ vraj zahynul na úteku. Utopil sa vraj v rozvodnenom potoku Čele, ktorý je prítokom Dunaja. Tak to opisujú maďarskí historici v učebniciach.
Je však aj iná verzia o smrti kráľa Ľudovíta II. a prijíma ju aj viac maďarských historikov. Táto verzia tvrdí, že Ľudovít II. sa stal obeťou vražedného sprisahania a vraždu vlastnoručne vykonal mladší brat Jána Zápoľského Juraj, ktorý bol aj vrchným veliteľom kráľovských vojsk pri Moháči. Kronikár píše, že kráľa na úteku sprevádzal Juraj Zápoľský s menším doprovodom a tiež aj arcibiskup Tomori. Bez problémov prešli cez potok Čele a ubytovali sa v dome farára v dedine Sékčo (Székcsö). Po večeri zostal s kráľom sám Juraj Zápoľský, ktorý kráľovi surovo nadával a nakoniec ho tri razy kordom na pravom boku prebodol. Vo vzniknuvšej trme-vrme arcibiskup Tomori zabil Juraja Zápoľského a jeden kapitán zo Zápoľského vojska zabil zas Tomoriho. Podľa kronikára, Juraja Zápoľského i Pavla Tomoriho pochovali v miestnom kostole. Kráľa zavinuli do plachty a položili do plytkého hrobu pri močiari Čele. Tu ležal úbohý kráľ skoro až do dňa sv. Martina. Bol pochovaný 10. novembra 1526 v Stoličnom Belehrade, deň pred korunováciou Jána Zápoľského za uhorského kráľa tiež v Stoličnom Belehrade. Náhoda, či irónia osudu?
Sultán Sulejman II. po boji získal Budín, ktorý obsadil prakticky bez boja. Kráľovná Mária, manželka Ľudovíta II. a väčšina mešťanov utiekli do Bratislavy. Turci podpálili Budín a cez Zadunajsko a oblasť medzi Dunajom a Tisou sa pomaly vracali na turecké územie. Cestou rabovali a ničili všetko, čo bolo na dosah ich chamtivých rúk. Odohnali všetok dobytok a zobrali do otroctva každého, koho chytili.
Historici (i maďarskí) sa zhodujú v tom, že priamym dôsledkom moháčskej katastrofy bol “koniec existencie Uhorska v jeho niekdajšej (stredovekej) podobe.“ Bol to koniec existencie jednej významnej európskej veľmoci, ktorou Uhorsko v určitých obdobiach skutočne bolo. “Samotný kráľ Ľudovít II. nesie za tento katastrofálny vývoj len nepatrnú časť viny“, zdôrazňujú historici. Kto teda nesie zodpovednosť za zničenie uhorskej štátnosti? Historici odpovedajú jednohlasne: “zodpovedná je šľachta“ (veľmoži, stredná i nižšia šľachta, teda zemani), ktorá pre vlastné egoistické ciele a záujmy robila už pred Moháčom (od r. 1490) pre Uhorsko zničujúcu politiku. Pokúsim sa túto sebazničujúcu politiku uhorskej šľachty opísať.
Po kráľovi Matejovi (1443 – 1490) väčšina uhorskej šľachty si uvedomovala, že Uhorsko je slabé na to, aby samo odolalo obrovskej Osmanskej ríši. Preto za kráľa bol zvolený Vladislav II. z rodu Jagelovcov. Vladislav II. bol už českým kráľom (1471 – 1516) a mal nádej, že po smrti otca, poľského kráľa Kazimíra IV., ako najstarší z jeho 6 synov, sa stane aj poľským kráľom. Uhorskí šľachtici pri voľbe kráľa brali do úvahy aj tú skutočnosť, že Turci v tom čase útočili na južnú hranicu Poľska, ktorá vtedy bola na juhu dnešnej Ukrajiny, čo by mohlo prispieť ku koordinácii poľsko-česko-uhorských protitureckých opatrení.
Zdalo sa , že uhorské stavy to s obranou krajiny myslia úprimne a rozumne, a že pomôžu Vladislavovi II. pokračovať v politike Mateja I. Skúsenosť sa však ukázala opačná. Uhorské stavy si už pri voľbe Vladislava II. vynútili priam neslýchané ústupky. Nový kráľ “musel zrušiť Matejom zavedené novinky.“ Pritom boli to práve tie “novinky“, ktoré umožnili Matejovi mať početnú a dobre vyzbrojenú a vycvičenú armádu, ktorá pravidelne dostávala žold. Vďaka týmto “novinkám“ kráľ Matej mal dosť prostriedkov na údržbu a výzbroj pohraničných hradov, ktoré počas jeho panovania boli vo vynikajúcej bojovej pohotovosti. Toto všetko sa stalo minulosťou. Šľachta obmedzila príjmy štátnej pokladnice tak, že tieto klesli na 20 – 25 % sumy, ktorá bola bežná za kráľa Mateja. Šľachta dokonca “zaviazala Vladislava II., aby žoldnierov platil z vlastných dôchodkov.“ Svojimi opatreniami uhorská šľachta chcela dosiahnuť a aj dosiahla, že Vladislav II. výdavky na obranu Uhorska musel hradiť zo svojich príjmov v Českom kráľovstve. Kráľovská rada takto doslova “viedla Uhorsko do krízy, rozpadu centralizovanej moci a nárastu stavovskej anarchie.“
Rozpory boli i v samotnej šľachte. Vtedajší najbohatší magnát Uhorska Ján Zápoľský chorobne túžil po kráľovskej korune a pre dosiahnutie tohto cieľa bol schopný urobiť “všetko“. Spojil sa s kancelárom Verböcim a postavil sa na čelo stredných a malých šľachticov ( zemanov). Ján Zápoľský dúfal, že pomocou početného zemianstva realizuje svoju túžbu po korune. Zemianstvo zase očakávalo, že pomocou Jána Zápoľského získa väčší podiel na moci a hlavne na príjmoch. Táto “zemianska strana“ potom negovala všetko, na čom sa dohodla magnátska oligarchia. Oligarchovia zase negovali všetko, na čom sa dohodli zemania. To všetko malo za následok, že 24 rokov panovania Vladislava II. urobilo zo silnej a bohatej krajiny krajinu úplne rozvrátenú. Historici sa zhodujú v tom, že Vladislav II. “chcel byť kráľom mieru a pokoja, spoločenskej harmónie a bezkonfliktnosti. Vo viere, že to dosiahne všetko rozdal, svoje dôchodky postúpil pánom, len aby mal pokoj.“
Po ňom nastúpil vo veku 10 rokov jeho syn Ľudovít II. (1516-1526). Otec mu síce zanechal dve kráľovské koruny (uhorskú a českú), ale jednu úplne rozvrátenú krajinu (Uhorsko) a aj na panovníka nebývalé dlhy. V Uhorsku dlhy činili viac ako 400 000 zlatých a v Čechách 208 901 kôp českých grošov. Boli to obrovské sumy.
Za Ľudovíta II. od samého začiatku jeho panovania všetko sa ďalej rapídne zhoršovalo. Šľachta kráľa ignorovala, medzi sebou sa ruvala a nezriedka sa stávali a úkladné vraždy. Každý mal pred očami len vlastný záujem a obranu krajiny považovali za zbytočný prepych. Najlepšie to vystihol pápežský vyslanec v Uhorsku Antonio Burgio, ktorý pápežovi hlásil: „Pokiaľ by na záchranu krajiny (Uhorska) pred Turkami stačili 3 forinty, nenájdu sa v Uhorsku traja ľudia, ktorý by túto obeť priniesli!“
Na rozdiel od uhorskej šľachty katolícka cirkev na čele s pápežom Klementom VII. videla hroziace nebezpečenstvo. Pápež apeloval na všetkých európskych panovníkov a vyzval ich ku kresťanskej solidarite. Na jeho výzvu zareagovali najmä Čechy a Rakúsko a dali k dispozícii významnú finančnú i vojenskú pomoc. Sám pápež ukázal príklad. Pre potreby vojska dal k dispozícii všetky výnosy z cirkevných majetkov v Uhorsku (a nebolo ich málo). Povolil roztaviť polovicu zlatých a strieborných sakrálnych predmetov a raziť z nich mince na obranu Uhorska pred Turkami. Ale ani tieto aktivity nezapôsobili na škriepiacu sa uhorskú šľachtu. Zjednotili sa len vtedy, keď Ľudovít II. chcel nastoliť poriadok, alebo uskutočniť potrebnú reformu. Kráľovi odporoval celý uhorský národ, teda veľmoži a zemani, lebo v tom čase za príslušníkov uhorského národa boli považovaní len šľachtici, a to bez ohľadu na etnický pôvod. “Šľachta bohatla, neraz berúc štátne dane do vlastného vrecka“, pričom kráľ trpel často doslova núdzu. “Často nemal ani prostriedky na pokrytie potrieb kráľovského dvora. Opakovane sa stalo, že si musel požičiavať potraviny a víno zo zásob ostrihomského arcibiskupa, aby zahnal hlad sebe i dvoranom“, píše veci znalý kronikár.
Ešte v horšej situácii boli velitelia i posádky pohraničných hradov. Nejeden hrad “zarastal burinou“, lebo posádka ho opustila a nebol udržiavaný. Velitelia hradov sa už ani “nepamätali, kedy dostali posledný žold.“
Po krajine kolovali správy, že niektorí veľmoži paktujú so Sulejmanom a vyjednávajú s jeho splnomocnencami. O Jánovi Zápoľskom, túžiacom po uhorskej korune, sa vedelo, že tajne spolupracuje s Turkami a rokuje so sultánovými splnomocnencami. Bolo “verejným tajomstvom, že sa bude snažiť vyhnúť boju.“ Turci pri jednaniach s predstaviteľmi uhorských stavov žiadali, aby dostali voľný priechod k Viedni, určitú formu vazalskej závislosti Uhorska od sultána a vyplatenie nemalej dane. Pri hodnotení týchto uhorsko-tureckých rokovaní sa maďarskí historici rôznia, lebo nie sú o tom spoľahlivé písomné dokumenty. Zhodujú sa však v tom, že ani tieto ústupky sultánovi by samotné Uhorsko nezachránili.
Odkázaní sme len na hodnotenie faktov, ktoré sa udiali:
1. V r.1521 Ján Zápoľský so silným vojskom sa slimačím tempom pohyboval pomôcť Turkami obliehaným hradom, Šabacou, Zimoňu a Belehradu. Posádky týchto hradov boli ponechané bez pomoci a obsadil ich sultán. Zasluhuje si na tomto mieste vzdať hold 700-člennej posádke v Šaboci, ktorá pod velením Šimona z Logodu padla hrdinskou smrťou do posledného muža. Na druhej strane veliteľ Belehradu Ladislav More zbabelo prebehol k nepriateľovi.
2. Ján Zápoľský v r.1526 “nestihol“ prísť načas k Moháču. Nečinne stál pri Segedíne.
3. Ján Zápoľský bol 11. novembra 1526 korunovaný v Stoličnom Belehrade za kráľa. Protikandidát, Ferdinand Habsburský, bol zvolený za kráľa na zhromaždení v Bratislave 17. decembra 1526 a korunovaný bol 3. novembra 1527 tiež v Stoličnom Belehrade. A tak malo Uhorsko dvoch kráľov.
4. Ján Zápoľský r. 1528 požiadal sultána o pomoc v boji proti protikráľovi Ferdinandovi (I.).
5. Ján Zápoľský v r.1529 priamo na mieste moháčskej bitky vzdal hold sultánovi a pobozkal mu ruku.
6. Keď k tomu pripočítame údajnú kráľovraždu (Ľudovíta II.), ktorú údajne spáchal mladší brat Jána Zápoľského Juraj, tak už len ostáva nechať posúdenie na čitateľa. Sapienti sat.
Isté je, že smrť Ľudovíta II. umožnila Jánovi Zápoľskému naplniť jeho ambície – dal sa zvoliť za kráľa. Vyhlasoval síce, že “našou (jeho) najhlavnejšou úlohou vždy bolo ochraňovať veci verejné a kresťanskú vieru proti Turkom.“ Bolo teda Uhorsko ochranným štítom kresťanskej Európy proti Turkom, ako sa to bežne píše vo všetkých maďarských učebniciach dejepisu? V tom čase o tom nebolo ani chýru, ani slychu. Skôr to vyzeralo tak, že u uhorskej elity, etnicky svojimi koreňmi onogurskej (tureckej) sa “ozval“ hlas krvi.

Literatúra:
Bertényi I., Gyapay G.: Magyarország rövid története, Budapest, 1995 ,
Lendvai P.: Die Ungarn, München, 1999 ,
Kol. autorov: Rodinná encyklopédia svetových dejín, Reader`s Digest , Výber, Bratislava, 2000, prekl. z angl.,
Kol. autorov: Tolnai világtörténelme, Budapest, 3. kiadás,
Višváder F. a kol.: Kniha kráľov, Bratislava, 1998